10 záberov z histórie slovenskej mafie. Mikuláš Černák sa z koňa vysmieval policajtom a Žaluď poslal na novinára gorilu

Mikuláša Černáka sledovali policajti. Spoznal ich vraj podľa značky auta aj oblečenia. Boli príliš nápadní. „Keďže v aute sedeli dve osoby v rifľových bundách a takéto autá a outfit boli vtedy výstrojom operatívcov polície, hneď mi bolo jasné, kto mi robí doprovod a že nemusím vyťahovať spod sedadla samopal. Ten bol pre zmenu v tej dobe výstrojom mojich áut,“ spomínal Černák vo svojej knihe Prečo som prelomil mlčanie.

Zavolal teda svojim mužom a odložil ich zločinecké aktivity na neskôr. Najbližšie dni sa venovali iba rekreačným záležitostiam. Policajti nasadení na mafiánskeho bosa mohli len pozorovať, ako si s úsmevom cvála na koni. Dobrá nálada ho však prešla, keď ho už onedlho posadili za mreže. Vraj sa cítil ako v chlieve plnom výkalov, kde zvieratá čakajú na porážku.

Na Refresheri pravidelne vyberáme výnimočné fotografie z minulosti, s ktorými sa spájajú netradičné príbehy. V nasledujúcom článku sme sa zamerali na útržky histórie slovenskej násilnej mafie. Staň sa členom klubu Refresher+ a podpor prácu našej redakcie, ktorá zahŕňa aj stovky rozhovorov a reportáží z terénu.

Zrod nájomného vraha Čapicu, od zlodeja po zabijaka (1985) 

V 80. rokoch zaostalý východný blok od moderného Západu oddeľovali dobre strážené hranice. Kriminálnik Jozef Roháč z Levíc sa však chcel za každú cenu dostať preč. Spoločne s komplicom Ernestom Rečkom preto uniesli námestníka ministra zdravotníctva Imricha Hatiara. Únoscovia totiž verili, že ich s rukojemníkom pustia ďalej.

Na hraničnom priechode Bratislava – Berg (fotografia vyššie) sa teda odohralo 16 hodín trvajúce rukojemnícke peklo, po ktorom budúci mafiánsky kat Roháč skončil za mrežami. Vo väzení ho ako politického väzňa údajne mučili a na slobodu po páde režimu vyšiel ako zmenený človek – z radového zlodeja a podvodníka sa stal vrah. V priebehu 90. rokov a na začiatku milénia pracoval najmä ako zabijak gangu sýkorovcov, ktorý od roku 1997 viedol Robert Lališ.

Jozefovi Roháčovi v 90. rokoch hovorievali Čapica, pretože si údajne za každú jednu vraždu kúpil čiapku, ktorú si odložil vo svojom dome. Ďalším vysvetlením tejto prezývky je možnosť, že sa čapicami pri nájomných vraždách maskoval.

„Je pravda, že pred spáchaním trestného činu používal na svoje maskovanie čapice a šiltovky rôzneho druhu, ale kupoval si ich zrejme pred spáchaním skutku, nie po ňom. Neviem však, či sa pri vyšetrovaní potvrdilo, že si čapice kupoval bezprostredne pred spáchaním trestného činu alebo ich mal vopred nakúpené a nejakú vhodnú si vždy predtým vybral. Skôr sa mi však ako reálna javí táto verzia,“ povedal pre Refresher bývalý funkcionár NAKA Peter Chudý. Jozef Roháč si v Maďarsku odpykáva doživotný trest.

V nemocnici ho spovedal novinár, potom dostal po papuli (1993)

Pred smrťou utekal naozaj dlho, ale aj tak ho nakoniec dostihla. Na Petra Žaluďa Steinhübela, ktorý síce nebol mafiánskym bosom, ale s mafiou úzko spolupracoval, poľovalo množstvo nájomných vrahov. Po prvom atentáte v roku 1993 pred jeho rodičovským domom v Petržalke prežil iba zázrakom.

Steinhübela previezli na Kramáre, kde ho kontaktoval vtedajší investigatívny novinár Vladimír Donner. Spoločne sa rozprávali nielen o Žaluďovej kariére veksláka. „Nehanbím sa za to, že som bol vekslák,“ zaspomínal si na jeho slová novinár Donner pre Refresher. Steinhübel sa netajil ani tým, prečo mu hovoria Žaluď. „Túto prezývku som dostal ešte v puberte pri kibicovaní kartovej hry kamarátovi, ktorému sa znenazdajky začalo dariť, tak ma začali volať Žaluď,“ objasnil novinárovi.

Žaluďovi sa však výsledný článok o jeho osobe nepáčil, a tak na novinára poslal svoju gorilu. „Z auta vystúpil muž, ktorý mi bez varovania tresol päsťou po papuli. Žiadne trestné oznámenie som však nepodal, lebo to by som musel byť PN najmenej týždeň. A nič také hrozné sa nestalo, dostal som iba jednu po papuli,“ povedal Donner.