Pri sexe môžeš cítiť zvláštne vône a chute na jazyku. Čo sú halucinácie a kedy vznikajú? Opýtali sme sa neurologičky

Halucinácie však môžu ľudí prekvapiť aj pri bežných životných situáciách. Alžbeta vysvetľuje, že existujú halucinácie napríklad pri zaspávaní, zobúdzaní sa, no aj pri príjemnejšej posteľovej aktivite. 

„Existujú napríklad ranné halucinácie po zobudení, ktoré sú často spojené s tým, že pacient je v ‚medzistave‘. To znamená, že je ešte v povrchovom štádiu spánku, ale stále nie je bdelý. Niečo takéto vzniká z únavy, vyčerpania, zo stresu aj z úzkosti. Takéto formy halucinácií by som zaradila medzi pseudohalucinácie, pretože človek si uvedomuje, že to nie je úplne realita,“ vysvetľuje doktorka. 

Okrem spánku ťa však halucinácia môže prekvapiť aj pri sexe. „Nazýva sa to sexuálna synestézia a vedci opísali, že sexuálnou stimuláciou sa u človeka spustia vnemy tak silno, že sa môžu objaviť vizuálne halucinácie či pocity vône a chuti. Stimuláciou jedného zmyslu sa automaticky vyvolajú mimovoľné zmyslové vnemy inde,“ hovorí Alžbeta s tým, že väčšina ľudí takýto zážitok podľa nej vníma pozitívne. Takíto ľudia sa podľa jej slov spájajú s väčšou kreativitou, ba dokonca s lepšou pamäťou. 

Myši v posteli, spánková paralýza či halucinácie MMA „fighterov“

Samostatnou kategóriou sú podľa lekárky napríklad alkoholici v delíriu, ktorí podľa nej často opisujú vizuálne halucinácie, keď vidia napríklad myši, potkany a iné zvieratá. Vidia ich behať po vlastnom tele či lôžku.

Ako ďalšie spomína Alžbeta halucinácie spojené s poruchami spánku, ktoré sama prežila: „Ja som raz mala halucináciu, že som levitovala a nadnášala som sa nad posteľou tesne pred zaspatím. Bolo to spôsobené stresom, únavou a spánkovou depriváciou. Okrem toho som sa nachádzala v cudzom prostredí. Keď je mozog preťažený, môžu sa zintenzívniť všetky zmysly a človek to vníma ako halucináciu. Súvisí s tým napríklad aj známa spánková paralýza, ktorá sa takisto objavuje pri zaspávaní alebo prebúdzaní sa. Človek má vtedy pocit, že sa nevie zo sna prebudiť, že je paralyzovaný, ale vlastne to vždy treba len vydržať a samo to prejde,“ hovorí doktorka.

S rovnakými halucináciami sa podľa nej stretávajú aj ľudia na smrteľnej posteli či zápasníci MMA.

„Pri zomieraní je organizmus vyčerpaný. Pacient môže mať takzvané flashbacky, keď mu pred očami prebehnú udalosti zo života. Často to opisujú aj ľudia po traumatických zážitkoch a nehodách. Opisujú to však aj MMA zápasníci. Keď zápasníkovi súper zatlačí istú časť krčnice, na chvíľu ho ‚vypne‘, lebo dochádza k prechodnej hypoperfúzii (zníženému prekrveniu mozgu, pozn. red.). Títo ľudia takisto často opisujú flashbacky, počuli hlasy, videli tváre... je tam znížené okysličenie, niečo podobné ako pri výškovej chorobe,“ dodáva. 

Namiesto kríku pštros, depersonalizácia a krvavé obliečky

V tejto časti článku si môžeš prečítať zaujímavé príbehy ľudí, ktorí zažili halucinácie v triezvom stave. V krátkosti sa k nim vyjadrila aj neurologička Alžbeta Hlucháňová. 

Príbeh respondentky Emy:
„Prespávala som na Téryho chate, bola to hrozná noc. Turista okolo tretej hodiny ráno spadol z poschodovej postele a rozbil si hlavu. Nevedela som spať ani predtým, ani potom, búšilo mi srdce. Z chaty sme odchádzali ďalší deň zavčas ráno veľmi rýchlym tempom. Nevnímala som nič okolo seba a mala som slzy na krajíčku. Ako som tak kráčala po úzkej cestičke, ktorú lemovali kríky, zľakla som sa. Jeden z kríkov som zrazu videla ako malého pštrosa. Vtedy som si uvedomila, že som na tom strašne zle.“

Príbeh respondenta Romana:

„Niekedy, keď sa ráno prebudím, mávam niekoľko sekúnd vizuálne halucinácie. Pripisujem to však zvýšenej neuroplasticite. Pri dýchacích cvičeniach alebo meditácii mi tiež bežne pláva obraz alebo aj pri turistike, keď som veľmi prekysličený.“

Príbeh respondentky Veroniky: 

„Halucinácie som mala pred pár rokmi, vždy keď som nespala viac ako 24 hodín a cestovala. Boli najmä zvukové a prejavovalo sa to tak, že keď som sa napríklad s niekým rozprávala, tak som ho počula, akoby sme sa rozprávali cez dlhú chodbu, každý na druhom konci, hoci človek bol vedľa mňa. Taktiež sa mi zdalo, že počujem na verejných miestach známych ľudí, no keď som sa otočila, boli to cudzí ľudia. Tie vizuálne boli slabé, ale pocit by som opísala tak, ako keď človek ovláda svoje telo, ale zároveň sa mu zdá cudzie, pozerá sa na to, ako kráča, ale nespoznáva vlastné nohy a to, ako ich ovláda, niečo ako depersonalizácia.“ 

Príbeh respondenta Nora: 

„Stalo sa mi to, keď som bol malý. Ja a môj brat sme boli chorí, mal som horúčky okolo 40 stupňov Celzia. Rodičom sa nepodarilo horúčku zrážať a mal som aj febrilné kŕče. Pamätám si toľko, že som zaútočil na brata, keď prechádzal izbou. Potom ma rodičia vrátili do postele a asi po 15 minútach som začal halucinovať, že som ho zabil. On ležal v posteli a ja som nad ním stál a plakal, že čo som to urobil, že veď on je mŕtvy. Mal som vizuály, že som videl krv na obliečkach.“