Imrich so ženou žije 13 rokov v karavane na periférii Petržalky. Strávila som deň s ľuďmi bez domova na Kaukazskej ulici(Reportáž)

V dome však nebolo nič, okrem jedného stanu postaveného z rôzneho oblečenia a plachiet. Chcela som doň nakuknúť, avšak neodvážila som sa. Vyzeralo to tam naozaj hrôzostrašne a preto som sa radšej pobrala naspäť k autu.

Boli už takmer dve hodiny popoludní a po zmapovaní okolia som sa konečne odhodlala ísť zaklopať na dvere karavanu. V momente, keď som sa chystala vystúpiť z auta, vidím, že z rohu ulice prichádzajú dvaja muži v kapucniach a v šatkách obmotaných okolo hlavy tak, že im bolo vidieť len oči. Svoju odhodlanosť som preto odložila na neskôr, pretože ma premohol strach. Muži si to namierili priamo ku karavanu a začali sa obzerať okolo neho. 

Prepadovka alebo priateľská návšteva?

Potom začal jeden z nich kopať do dverí a otvoril ich. Počula som len krik, ale ten sa neskôr premenil na normálnu konverzáciu a smiech. Z karavanu vyšiel nižší, starší holohlavý pán a s dvomi mužmi sa na niečom dohadovali. Potom z karavanu vyšla ešte staršia žena, ktorá si vonku zapálila cigaretu. Nevedela som preto vyhodnotiť, či sú tí dvaja neznámi muži ich nepriatelia, alebo či bolo kopanie do príbytku len spôsobom pozdravu. 

Vonku sa štvorica rozprávala ďalších 40 minút a ja som čakala, kým skončia. Po takmer hodine bola Kaukazská ulica konečne prázdna. Išla som sa znovu pozrieť k schátranej stavbe a nelegálnej skládke odpadu. Teraz som tam už niekoho zazrela. Bol to pán bez domova, ktorý tento priestor obýval.

Zakričala som na neho, či by so mnou nemohol prehodiť pár slov. Nechcela som ho „prepadnúť" a byť nezdvorilá, takže som sa najprv presvedčila, že je so mnou v pohode. Priniesla som mu aj jedno pivo, aby som prelomila bariéru a aby vedel, že som sa prišla len porozprávať.

Tento 28-ročný muž vraj na Kaukazskej ulici žije už päť rokov a odmalička bojoval s ťažkým osudom. Jeho matka vraj zostala bez domova tiež. Nemal mu preto kto pomôcť. Tvrdí, že je ako človek bez domova celkom spokojný a nemenil by. Všetok odpad si sem vraj nanosil sám.

Ak je niečo použiteľné, snaží sa to predať. Živí sa taktiež predajom železa. Keď som sa ho pýtala, ako sa mu žije na ulici, vôbec sa nesťažoval. Poukazoval mi ako funguje a aj napriek veľkej zime by sa nechcel ubytovať v útulku. Zaujímalo ma taktiež, kde sa umýva. „No teraz cez zimu nikde," odpovedal a dodal, že to sa dá v lete vyriešiť ľahšie. 

Karavan a jeho obyvatelia

Vybavená taškou plnou potravín som sa pobrala ďalej a keďže bol vzduch už čistý, mohla som zaklopať na dvere karavanu a skúsiť sa spriateliť s ľuďmi, ktorí tu žijú. Znova som vsadila na prelomenie ľadov malými pozornosťami v podobe čerstvého pečiva, nejakých sladkostí a vína a dúfala som, že to pomôže a budú sa chcieť so mnou rozprávať. 

Otvoril mi starší, holohlavý pán s bradou a keď som sa predstavila, asi úplne nepochopil, čo som mala v úmysle. „Potrebujem lieky na nohu, musíte mi ich priniesť. Mám lieky aj na riedenie krvi a dochádzajú mi," hovorí na úvod.

Snažila som sa mu vysvetliť, že rada pomôžem s čímkoľvek, avšak lieky mu zabezpečiť neviem, keďže sú na predpis. Za pánom sa zjavila jeho manželka, ktorá však nevyzerala príliš priateľsky. Neodzdravila sa mi a chvíľu len pozerala, čo tam robím. Keď pán konečne pochopil, prečo som tam a že chcem zistiť niečo o ich živote, rozhovoril sa. 

„Volám sa Imrich a mám 73 rokov,“ predstaví sa mi starší muž, keď si sadáme vonku pri jeho karavane. Ponúkne mi kávu a s úsmevom dodá, že bez rádia a tužkových bateriek by o svete nevedel nič. Imrich žije v karavane už 13 rokov.

Predtým mal byt, no prišiel oň. „Ľúbil som hrať automaty a keď sa začali dvíhať nájmy, postupne som stratil všetko,“ priznáva. Dnes si myslí, že sa „zarába na chudobe“. „Bohatí nie sú zavretí za svoje činy, ale my, čo nemáme nič, musíme prežiť, ako sa dá,“ dodáva trpko.

Karavan si kúpil, no, ako sám hovorí, poriadne s ním vybabrali. Predávajúci mu ho odovzdal v zlom stave – plynové a elektrické rozvody boli poškodené, čo mu spôsobilo množstvo problémov. „Taka špina je to,“ hovorí mi a popri tom ukazuje fotografie z mladosti.

„Všetko išlo hore. Ak chceš normálne žiť, musíš sa veľmi obracať,“ povzdychne si.

Pomoc, ktorú dostáva, vníma kriticky. „Donesú nám čaj a kávu, ale inak nič. Sú prefíkaní. Niekedy neprídu aj dva týždne a lieky od nich nedostávam,“ hovorí o organizáciách, ktoré pomáhajú ľuďom bez domova.  

Zobrazit galerii

(3)

Drevo na kúrenie im vraj nosia Ukrajinci, no ak sa minie, budú musieť ísť do ubytovne – v karavane by zimu neprežili. Imrich v ňom vyrobil malú piecku. Dovolil mi aj nakuknúť a bol to síce malý priestor, ale mali v ňom všetko, čo potrebovali. Posteľ, malú kuchynku a najmä príjemne teplo.

Imrich pracoval celý život – bol zámočník, robil na stavbe aj v bani. Má odrobených 45 rokov, no aj tak skončil na ulici. Napriek všetkému sa nevzdáva. Veľa sa modlí a snaží sa prežiť každý deň tak, ako vie.

S ostatnými ľuďmi bez domova vraj netvoria priateľskú komunitu. „Keď potrebujem drevo na kúrenie, vedľajší bezdomovci mi ho popília, ale musím im za to zaplatiť,“ hovorí. Smutne dodáva, že sa cíti sám.

„Celý život som pomáhal, nikdy som nikomu nechcel zle. A teraz, keď ja potrebujem pomoc, nikto mi ju nechce dať,“ priznáva so slzami v očiach. Zaujímalo ma preto aj to, kto boli páni, čo im kopali do karavanu. „To bol manželkin syn s vnukom. Oni sú tiež bez domova, ale žijú v Novom Meste." Kopanec do karavanu bol teda pravdepodobne asi len pozdrav.

Na ulici to však nie sú len problémy s prežitím. Často tu stretáva ľudí, ktorým by sa radšej vyhol. „Mafiáni sa tu stretávajú, vykladajú tovar. Stále mi nadávajú, že bývam v karavane, otravujú ma,“ opisuje svoje skúsenosti. 

Imrich býva v karavane so svojou novou manželkou a dni si spestrujú vzájomne. Život v karavane pre neho nie je ideálny, ale stále lepší, ako nemať nič. V zime si kúria drevom a snažia sa prežiť. Imrich dostáva dôchodok 500 eur, no veľa mu z neho nezostane. Keď má peniaze, ide na nákup a niečo uvarí. Ak nie, jednoducho nejedia. Veci si chodí prať do samoobslužnej práčovne za päť eur. „Holím sa strojčekom na baterky," dodáva.

Trikrát ho vraj vykradli. Kradli mu nielen cudzí ľudia, ale aj neprispôsobiví susedia, ktorí bývajú v opustenej budove vedľa. „Sú zlí. Berú drogy, fetujú, kradnú mi veci,“ sťažuje sa. Napriek tomu im pomáha. „Dávam im peniaze aj jedlo, ale nemajú ku mne žiadnu úctu,“ dodáva smutne.

Na svojom malom priestore sa snaží udržať aspoň trochu poriadku. „Pestujem si tu rastlinky,“ ukazuje mi drobnú záhradku vedľa karavanu. Aj keď jeho život nie je jednoduchý, stále sa snaží udržať si kúsok normálneho života.

Z môjho strachu sa teda vykľul veľmi milý človek a mám radosť, že som mohla zistiť, aký osud postihol majiteľa schátraného karavanu a že nie všetci ľudia bez domova sú otrávení životom a zlí na svoje okolie. Pri odchode mi Imrich pribalil dve mandarínky aj napriek tomu, že som trvala na tom, aby si ich nechal, pretože ich potrebuje viac, ako ja.