Viktória žila v Japonsku: Šéf mi zakázal robiť počas obeda či nadčasy. Keď mladí zdedia dom, je im často na príťaž

Viktória sa do Japonska dostala v rámci svojej študijnej stáže. Jej domovská škola v Prahe, UMPRUM (Vysoká škola uměleckoprůmyslová), ponúka možnosť stáží v rôznych krajinách, a ona si vybrala práve Japonsko.

Nebolo to však úplne náhodné rozhodnutie. Dlhší čas sa zaujímala o japonskú kultúru a túžila hlbšie pochopiť ich spôsob života aj prístup k navrhovaniu architektúry. Cítila, že potrebuje veľkú zmenu. Hoci nečakala, že tá bude až taká veľká.

Páči sa ti naša tvorba? Pravidelne u nás nájdeš rozhovory so šikovnými Slovákmi, ktorí uspeli v zahraničí.

Zobrazit galerii

(28)

Na tvojom Instagrame som sa dočítala, že si celé štúdium mala v Japončine, ktorú neovládaš. Ako také štúdium môže fungovať?

Haha, áno, je to tak. Po japonsky bohužiaľ neviem. Snažila som sa naučiť, ale išlo mi to zo začiatku veľmi ťažko. Jazyk bol asi najväčšou výzvou, nielen pri každodennom fungovaní, ale aj pri samotnom štúdiu.

Japonci vo všeobecnosti veľmi nehovoria po anglicky, pretože je pre nich veľmi náročná. Úplne iná abeceda, iná výslovnosť. Je naozaj vzácne, keď tam človek natrafí na niekoho, kto angličtinu ovláda. Niekedy mi pomohol učiteľ alebo spolužiak, ktorí mi niečo preložili, ale väčšinu času som počúvala prednášky v japončine, nahrávala si ich a cez prekladač som si ich postupne prekladala.

Veľkú časť štúdia som zvládala samoštúdiom, veľa som si dohľadávala a učila sa veci sama. Bola to ale krásna výzva aj v tom, že som si uvedomila, že angličtina možno ani nie je tak úplne medzinárodný jazyk. Objavila som iné spôsoby komunikácie, cez úsmev, pohľad, reč tela. 

Čo ťa na štúdiu najviac lákalo?

Na študijnú stáž do Japonska som sa dostala po tom, čo som odovzdala svoje portfólio a napísala motivačný list. Už predtým som sa zaujímala o japonskú architektúru, takže som tam išla s jasným zámerom. 

Práve tradičné stavby a prírodné materiály ako bambus, slama, drevo či hlina ma lákali najviac. Do Kyota som prišla s túžbou naučiť sa viac o tom, z čoho a ako stavajú, a zároveň ma veľmi obohatilo aj spoznávanie ich tradičných remesiel, napríklad spracovanie dreva, pletenie košíkov z bambusu či iné tvorivé činnosti.

V čom bol spôsob výučby iný?

Moje prvé dojmy z akademického hľadiska boli, že štúdium v Japonsku je možno aj jednoduchšie než v Prahe. Bol to zaujímavý kontrast. Na jednej strane sú Japonci v mnohých veciach veľmi pokrokoví, ale v iných pôsobia pomalšie, tradičnejšie.

Samozrejme, treba zohľadniť, že som bola na umeleckej univerzite, takže som sa nevenovala technickým či filozofickým témam.

Veľa komunikácie prebiehalo cez obrázky a kresby, čo štúdium zjednodušovalo. Témy boli vizuálne, intuitívne, a tým pádom ľahšie na pochopenie aj bez dokonalej jazykovej znalosti. V porovnaní s tým, čomu sa venujem v Prahe, som mala pocit, že Japonci boli v niektorých oblastiach trochu pozadu.

Napríklad v technológiách?

Áno. Počítače sa v škole veľmi nevyužívali, veľa sa kreslilo ručne, poctivo. Možno to súvisí aj s tým, že Japonsko je do istej miery izolované od zvyšku sveta.

V Európe sme všetci prepojenejší a nové trendy, najmä technologické či architektonické, sa k nám dostávajú rýchlejšie. Pre niektorých mojich japonských spolužiakov boli mnohé aktuálne témy úplne nové.

Musela som si tam nájsť svoje miesto a svoj prístup, ale celkovo som bola nadšená z prostredia, zo školy aj z celej skúsenosti.

Tvoja škola bola v lese...

Mala som tam aj voliteľný predmet farmárčenie, ktorý patril k mojim obľúbeným. Raz za týždeň sme chodili na školskú farmu, kde sme sa učili sadiť a strihať rôzne druhy zeleniny a potom z nich variť jedlá. Učitelia nás zároveň učili o vzťahu umelca k prírode a zdôrazňovali, že ak chce človek skutočne tvoriť, musí najprv pochopiť, ako tvorí sama príroda, aby mohol vytvárať v harmónii s ňou.
 
Každodenný život v Kyote bol veľmi organizovaný a pomalý. Mentálne som tam výrazne spomalila, čo mi vlastne veľmi prospelo.

Nebol to taký klasický Erasmus, skôr som mala pocit, akoby som bola na meditačnom pobyte.

Celý semester bol dokonale naplánovaný, čo bol asi najväčší rozdiel oproti tomu, na čo som bola zvyknutá. Japonci milujú štruktúru a poriadok, takže mi už na začiatku nastavili presný rozvrh na celý semester. Všetky hodiny, termíny a aktivity som mala krásne naplánované dopredu. Táto organizovanosť prinášala veľký pokoj, vedela som, čo ma čaká, a mohla som sa naplno sústrediť na štúdium aj na samotné prežívanie toho pobytu.

Čo si si všimla na spolužiakoch?

Veľa času trávia sami. To bol pre mňa možno jeden z najzásadnejších a najprekvapivejších rozdielov. V medziľudských vzťahoch je cítiť veľkú odlišnosť oproti tomu, na čo sme zvyknutí v Európe.

Kamarátstva medzi spolužiakmi tam prakticky neexistovali, a bola som prekvapená, koľko ľudí trávi čas úplne osamote.

Japonci sú veľmi hanbliví a pre mnohých z nich je náročné nadviazať hlbšie vzťahy alebo sa len tak spontánne zoznámiť s niekým na ulici. Veľkú rolu v tom zohrávajú spoločenské pravidlá. Sú vychovávaní k tomu, aby rešpektovali osobný priestor iných a nevnucovali sa. Preto sú často veľmi opatrní, keď majú niekoho osloviť alebo o niečo požiadať. 

Takže v škole netrávili voľné chvíle vo veľkých skupinách...

Napríklad jedálenské stoly mali medzi sebou väčšie rozostupy a pri každom bola len jedna stolička. Aj usporiadanie v reštauráciách bolo väčšinou prispôsobené jednotlivcom, nie veľkým skupinám.

Nie je tam úplne slušné byť príliš hlučný, nahlas sa smiať alebo živo debatovať. Japonci sú skôr tichí, uzavretí a zvyknutí tráviť čas osamote.

Zároveň však majú na školách množstvo krúžkov a voľnočasových aktivít. Ja som sa zapojila napríklad do bubnovacieho krúžku, a keď sa človek trochu oťuká, zistí, že Japonci vedia byť veľmi priateľskí. Stačí len čas a zrazu vás zoberú na večeru alebo sa s vami začnú viac rozprávať. Len ten prvý krok je u nich často pomalší.

 
Keď už sme pri tej jedálni, aké tam bolo jedlo?

Spolužiaci si často nosili svoje vlastné obedáre, ktoré v Japonsku nazývajú bento boxy. Majú to tak, že domáce jedlo je to najzdravšie, a preto si veľa z nich varí doma a nosí si do školy také krásne vyzdobené jedlá. V Japonsku dokonca organizujú súťaže o najkrajšie naaranžovaný bento box.

Ja som sa síce úplne do toho nezapojila, ale pamätám si, že moje spolužiačky si napríklad priniesli ryžu v tvare medvedej hlavičky s rôznymi ozdobami, a potom si to navzájom ukazovali, kto má krajšie jedlo, to bolo fakt úžasné. 

V škole sme mali aj jedáleň, ktorú som si zamilovala, lebo jedlo tam bolo veľmi lacné a chutné. Mne veľmi chutilo tradičné japonské jedlo. Rýžu jedávajú každý deň na raňajky, obed aj večeru. Často som jedla miso polievku, ktorá stála len asi 50 centov a obľúbené boli aj rôzne druhy rezancov, ako udon alebo rámen, ale aj iné ryžové jedlá. Všetko to bolo veľmi dostupné, školské obedy ma stáli dve, tri, maximálne štyri eurá.

Keď som sa išla najesť niekam do mesta do reštaurácie, tak to vedelo byť na takých 5, 6, 7, niekedy drahšia večera 10 eur. Povedala by som, že to bolo oveľa lacnejšie ako Praha či Bratislava.

Spomínala si, že spolužiaci boli skôr samotári. Snažila si sa im aj nejakým spôsobom prihovoriť?

Z mojich rozhovorov so spolužiakmi som mala pocit, že očakávania od spoločnosti  ich vedú k takej osamelosti. Tá ich opatrnosť a rešpekt sú krásne, ale zároveň môžu vytvárať bariéry medzi ľuďmi.

Mala som aj jednu spolužiačku, ktorá vedela po anglicky, s tou som sa asi najviac prepojila. Bola už aj v Európe, takže mala určitý nadhľad nad japonským spôsobom života. Z toho, čo mi rozprávala, som si začala viac všímať, aký veľký tlak je v Japonsku na mladých ľudí.

Majú tam nastavený veľmi jasný a úzky životný scenár. Dobrá škola, dobrá práca, ideálny partner, svadba, deti. A keď niekto z tohto scenára čo i len trochu vybočí, je to vnímané ako zlyhanie. Zlyhaním môže byť aj to, že niekto odíde zo školy, stratí prácu alebo sa rozíde s partnerom. Spoločnosť to často vníma ako niečo negatívne, čo by sa nemalo diať.

Veľa mojich spolužiakov sa preto trápilo, neboli si istí, či ich štúdium naozaj baví, no zároveň sa báli ísť za svojimi snami. Báli sa, čo na to povie okolie. Bála ich vlastná túžba, pretože nechceli byť vnímaní ako niekto, kto zlyhal. Myslím si, že aj preto medzi mladými častejšie zažívajú pocity úzkosti alebo depresie.

Kde si bývala?

Moja škola neposkytovala ubytovanie, iba zoznam študentských hostelov a apartmánov. Nakoniec som však našla ubytovanie cez Facebook. Bývala som v menšom tradičnom dome s tatami podlahou, čo je ryžová podlaha typická pre Japonsko.

Bolo to celkom veľké na japonské pomery a platila som za to 250 eur mesačne. Býval so mnou priateľ, takže to bolo celkom lacné.

Ako sa prejavovala ich organizovanosť v uliciach?

V Japonsku sa všetci starajú o ulice a verejný priestor, cítia to ako spoločnú zodpovednosť. Každý si zametá chodník pred svojím domom, aj keď je verejný, a tak udržiavajú čistotu. Majú aj zvyky, ako zákaz jedenia počas chôdze, čo ma prekvapilo, jedlo je tam považované za rituál, pri ktorom by sme sa nemali ponáhľať. Na ulici je cítiť veľkú spoločenskú empatiu.

Nezažila som tam žiadny nepríjemný zážitok, čo je rozdiel oproti Bratislave alebo Prahe. Ľudia sú veľmi milí, rešpektujú osobný priestor a udržiavajú ticho. Napríklad pri čakaní na autobus alebo v metre sa vždy postavia do radu podľa označení, nikto sa nepredbieha, je to veľmi organizované.
 

A ako riešia bývanie?

Začala som si to všímať počas školy. V Japonsku sa na bývanie pozerá inak ako u nás. Ich domy majú životnosť približne 20 až 30 rokov, a keď doslúžia, zbúrajú ich a postavia nové. Na rozdiel od Európy, kde v centrách ako Praha či Bratislava nehnuteľnosti získavajú hodnotu práve tým, že stoja aj sto rokov.

V Japonsku sa preto ceny nehnuteľností udržiavajú relatívne nízke. Navyše, majú veľmi vysokú dedičnú daň, takže keď mladý človek zdedí dom po staršej generácii, často je to pre neho skôr starosť, musí riešiť daň a ďalšie legislatívne či ekonomické faktory.

Takže mladí ľudia nemajú problém s vlastným bývaním? 

Mladí ľudia si preto radšej kúpia pozemok a postavia nový dom, väčšinou drevodom, ktorý sa rýchlo postaví aj zbúra. Nevidia to ako investíciu alebo skryté bohatstvo, ale jednoducho miesto na život.

Pre nich je to úplne normálne, keď si nájdu partnera, tak si asi kúpia vlastný dom.

V Japonsku sú aj veľmi tradičné rodiny, kde je zvykom, že keď sa žena vydá, nasťahuje sa k manželovi a jeho rodičom a stará sa o svokrovcov. Mužsko-ženské role sú tam veľmi tradičné. Na druhej strane, modernejšie trendy sú také, že študenti sa často dosamostatnia už na strednej alebo vysokej škole, idú študovať do veľkých miest a bývajú sami.

Počas školy začínajú robiť ‘job hunting’. Očakáva sa, že si nájdu firmu, s ktorou podpíšu zmluvu už počas štúdia. Po škole potom často nastúpia do tej firmy a pracujú tam celý život. Neskôr si nájdu partnera, založia rodinu a kúpia dom.

Nelámu si teda hlavu nad otázkou nedostupného bývania...

Japonsko dlhodobo bojuje s klesajúcou populáciou. Mnohé mestá sa vyľudňujú, lebo ľudia sa sťahujú do Tokia alebo Osaky. Preto niektoré obce podporujú mladých, aby mali deti a zvýšili populačnú krivku, ponúkajú im výhodnejšie pôžičky a hypotéky na domy.

Niektoré opustené domy dokonca ponúkajú úplne zadarmo alebo za symbolickú cenu, aby prilákali nových obyvateľov.

Takéto ponuky často využívajú aj Európania alebo Američania, ktorí prídu žiť a rozbiehať nový život v týchto oblastiach.

Bavia sa mladí ľudia o financiách?

V Japonsku rodičia často od mladých očakávajú samostatnosť už v mladom veku, takže ich často pustia bez veľkej podpory. Veľa stresu je spôsobeného tým, že sa snažia naplniť očakávania rodičov, vyštudovať školu, nájsť prácu na celý život a založiť rodinu, čo je pre nich zmyslom života.

Keď som sa na to pýtala, mnohí si to ani nikdy takto neuvedomovali. Niektoré japonské vzorce mi však nevyhovujú, chcela by som od života viac, viac nasledovať svoje túžby, nebáť sa vybočiť a robiť chyby, čo je u nich stále veľký problém.
 
 

V Kyote si mala možnosť nahliadnuť aj do pracovného prostredia. Ako si si tú stáž našla?

Moja škola v Prahe ponúkala možnosť pracovnej stáže, tak som oslovila svojho učiteľa, ktorý má ateliér a hovorí po anglicky. Poznali sme sa, tak ma rýchlo prijal. Mala som však predsudky o japonskej pracovnej kultúre, keďže som počula, že je veľmi vyťažujúca a stresujúca, dokonca majú výraz pre smrť z prepracovania.

Ja som pomáhala s projektami, ktoré riešili nejakí moji kolegovia a prebrala nejakú časť toho projektu a pomáhala som modelovať 3D model konštrukcie domu.

Ako to na teba pôsobilo?

Vďaka predchádzajúcim problémom so samovraždami teraz firmy v Japonsku viac dbajú na mentálne zdravie zamestnancov. Moja firma bola mladá a progresívna, dali mi manuály o povinných prestávkach a oddychu pre mozog.

Šéf mi posielal psychologické videá o work-life balance. Mali sme zákaz zdvíhať telefóny mimo pracovnej doby a odpovedať na správy, dokonca aj zákaz nejesť počas práce. U nás je bežné, že ak nestíhaš v práci, uberieš si z obedovej pauzy. Také niečo som mala doslova zakázané.

Niektorí pracujú veľa, ale ja som pracovala tú štandardnú dobu 8 hodín a bolo to celkom ohraničené, mali sme zákaz ostať v práci dlhšie ako pracovná doba.

Aká bola kultúra v office?
Bolo tam úplne ticho. Je neslušné sa rozprávať o politike, sebe či o druhých ľuďoch. Takže skôr ostávajú v takých povrchových témach ako príroda alebo anime, filmy. 

Čo si si z Japonska odniesla?

Páčilo sa mi, ako Japonci nahliadajú na materialitu. Veria, že stromy majú duše, takže sa k nim správajú s veľkou úctou.  Ja si myslím, že to je zdravšie aj pre dušu človeka, vlastne obklopovať sa prírodnými materiálmi.

U nás v Európe sa v tom často vidia peniaze a zisky a rýchly development, a tam v Japonsku som cítila skôr také spomalenie. Takže pomalá architektúra, to sa mi začalo páčiť. 

Snažím sa zachovať si tú japonskú pomalosť a vnútornú tichosť a nenechať sa príliš ohlušiť tým, čo sa deje okolo mňa, ale je to veľmi ťažké.