Vladislav Plevčík si zahral Duchoňa: Film by si mal pozrieť každý. Jeho príbeh hovorí veľa aj o nás (Rozhovor)

Vladislav Plevčík stvárnil postavu Karola Duchoňa vo filme Duchoň. Ocitol sa v období retra a do jednej z najikonickejších postáv slovenskej hudobnej histórie sa ponoril naplno, nielen na filmovom plátne, ale aj na koncertných pódiách po celom Slovensku. V rámci špeciálnych live predstavení priniesol energiu legendárnych hitov späť medzi ľudí.

„Ľudia prídu na film o hudobnej legende, sledujú príbeh Karola Duchoňa, jeho život, koncerty... Ale väčšina z nich nikdy nezažila jeho koncerty naživo. Ten pocit, keď stojíš pod pódiom a vnímaš to naplno. A presne to sme divákom ponúkli,“ hovorí Vladislav Plevčík pre Refresher.

V amfiteátroch boli tisíce ľudí, spievali, skandovali a tancovali. „Bol to čistý rock’n’roll. Ale nie je to len o hudbe. Je to neuveriteľne kontaktné. Ľudia sa na mňa a na nás pozerali s takou odovzdanosťou a energiou, akú som ešte nezažil.“

Charizmatický herec je z divadla zvyknutý na bezprostredný kontakt s publikom, no pri filme ten moment chýba, natočí sa a tým to končí. V prípade tohto projektu je to však iné. Po filme sa s divákmi stretával osobne, zdieľal s nimi zážitok, emóciu, atmosféru a práve to je pre neho nesmierne silné a výnimočné.

Zobrazit galerii

(4)

„Film Duchoň má čo povedať. Ja som ho videl vo finálnej verzii až v Karlových Varoch. Tam som si uvedomil genialitu tímu, a ako veľa vrstiev ten film má. Myslím si, že by sme to všetci mali vidieť. Človek sa cez ten film dozvie viac nielen o postavách, ale aj o sebe. O tom, že veľa vecí v živote nie je ,,len-tak''. Majú svoj dôvod, aj keď tomu na začiatku nerozumieme. Ten film je v tomto multigalaktický. Je hlboký, o celej spoločnosti.“

Rád čítaš rozhovory s hercami či herečkami? Pravidelne ich spovedáme v textových alebo videorozhovoroch. Sleduj túto tému a nič ti neunikne.

Ako sa máš?

Mám teraz obmedzený kontakt s ľuďmi, čudujem sa, že sme sa vôbec dnes stretli. Teraz venujem celý čas práci a Aničke. Vlastne, s rodinou som takmer rok nebol, pretože sme mali veľmi veľa predstavení počas sezóny v divadle. 

Som vďačný, že som živý, mám strechu nad hlavou. Pre mňa sú to základné a najdôležitejšie veci v živote.

Natáčanie filmu ťa kvôli rozchodu zastihlo v nie úplne príjemnom období...

Tá informácia, ktorú som mal spracovať, je vlastne niečo, na čo keď sa s odstupom času pozrieš, tak zistíš, že svet sa nezrúti. Stáva sa to každému. Nepovažujem to za zlé obdobie, práve naopak, bolo to veľmi progresívne obdobie. Mohol som sa naplno venovať filmu na 100 %.

Čo sa týka mojej psychiky alebo citového rozpoloženia, cítim sa veľmi príjemne. Mám pri sebe človeka, ktorému dôverujem a ktorého ľúbim.

Live výjazdy museli byť celkom náročné...

Je to unikátne spojenie. Už ani nejde o to, že tam prídem ja, ale skôr o to, že sa tí ľudia stretnú a môžu to zažiť. Je to až taká spoločenská, kultúrna udalosť-premiéra takéhoto filmu. A myslím si, že je skvelé, keď umenie dokáže rozprávať za seba.

A možno aj preto sa mi niekedy ťažko hovorí. Príde mi to zbytočné, keďže umenie dokáže rozprávať samé.

Tým, že sme na turné, mám nezabuduteľný kontakt s tisíckami ľudí, ktorí si prišli pozrieť náš film. Je to silné a výnimočné. Ale zároveň si uvedomujem, že je to pominuteľné.

K turné sa ešte vrátime. Spomenul si Aničku, tvoju novú priateľku, ktorá tiež hrá vo filme Duchoň. Stretli ste sa tam prvýkrát?

Pred filmom sme sa veľmi nepoznali, stretli sme sa ako okoloidúci asi dvakrát. Nemali sme spolu takmer žiaden kontakt, spoločné spomienky, ani sme spolu predtým nikde nehrali. A potom sme sa stretli na filmovacom dni. A tým, že tento film mal takého precízneho režiséra, akého mal, tak sme nemali medzi natáčaním obrazov priestor na rozptyľovanie sa.

Všetci boli veľmi sústredení. Točili sme od rána do večera. Ale bolo to veľmi príjemné. Anička stvárňuje vo filme Evu Kostolányiovú, ktorá zomrela tiež veľmi mladá, podobne ako Karol Duchoň. Anička bola výborne pripravená. A ja som mal pocit, že som sa stretol priamo s Evou Kostolányiovou. Prišla na pľac, podobne ako ja, s konkrétnou chôdzou, gestami, pohľadmi, a ja som si pomyslel: “že ok, poďme točiť!”. Spolupráca s ňou ma veľmi inšpirovala. Pamätám si, že po prvom dni sme sa s viacerými ľuďmi rozlúčili. Všetci z toho filmu mi tak trochu akoby zmizli pred očami.

Film sa točil do septembra a potom ešte v novembri. A mám to celé tak v pamäti, ako keby každá z tých postáv na chvíľu prišla a potom zase zmizla. Ale na Aničku si spomínam veľmi intenzívne. Ako na veľmi talentovanú herečku a speváčku. A vtedy som si pomyslel, prečo sme spolu ešte nikdy nehrali?

Viete ako sa v angličtine povie I'm glad to meet you, tak naozaj som ju rád spoznal. Bolo to veľmi čisté.

Poďme k filmu. V jednom podcaste si hovoril, že to, že tam budeš hrať, ti vlastne oznámili. Vieš prečo si ťa režisér Peter Bebjak vybral?

Áno, oznámil mi, že pravdepodobne budem na tomto projekte pracovať. Pýtali sa ma len, či mám čas a záujem.  A až neskôr mi potvrdili, že do toho ideme a že to budem robiť.

Prečo si vybral práve mňa? To je otázka naňho. Ale z našich rozhovorov som pochopil, že rád pracuje s potenciálom. S hercom, ktorý sa ničoho nezľakne, vie počúvať, poslúchať a vníma estetiku.

Určite pracoval aj s tým, že umelecký maskér nie je sochár, ktorý tesá, ale naopak, pridáva. A keďže ide o film, potreboval, prirodzene, pracovať aj s formou a tvárou.

Komu si to ako prvému povedal?

Pre mňa je veľmi dôležité udržať tajomstvo. A toto bola veľká skúška, aj môjho prvého osobného kontaktu s Petrom Bebjakom. Keď mi povedali, že je to tajné, tak to pre mňa aj naozaj zostalo tajné.

Pamätám si, že práve, keď mi volal producent filmu, tak som bol v štúdiu a pomáhal som kolegovi z Nitry dokončovať mix hudobnej nahrávky do divadelného predstavenia. Nemohol som pohnúť ani brvou, ale vnútri som sa veľmi potešil. Zároveň som však cítil obrovskú zodpovednosť. Vedel som, že to bude extrémne náročná práca, ktorá mi zoberie pol roka až rok života, a tak to aj je.

Čo bolo na natáčaní najťažšie?

Celé to bolo náročné. Snažili sme sa naplniť každý moment tak, aby divák ani na sekundu nemal pocit, že stráca čas. Niektoré filmy sú zdlhavé, ale tento je ako blesk z neba.

Celý tím, až na pár hostí, ako napríklad Vojta Kotek, bol slovenský. A ja som mal od prvého filmovacieho rána pocit, že pracujem so svetovou ligou. So skutočnými profesionálmi, ktorí boli naplno sústredení a rozumeli svojmu remeslu do posledného detailu.

Samozrejme, že na pľaci bol humor, ale veľmi láskavý a nerušivý. Všetci vedeli, že keď prídu napríklad o šiestej alebo piatej, my sme tam už od druhej či tretej rána s maskérmi. Každý bol láskavý, prajný, zastavil sa na pár slov, no zároveň tam nebola žiadna ignorácia toho, čo robíme. Všetci boli veľmi empatickí.

Film je veľmi temperamentný, a takisto aj samotné natáčanie bolo temperamentné, presne ako Karol.

Ako si sa na túto rolu pripravoval?

Bolo to takmer pol roka života. Vnímal som všetky dostupné materiály, išiel som frame po frame, sekundu po sekunde. Tie videá som videl stovky ráz. Rovnako piesne. Pomohol som si aj aplikáciou, ktorá vytvorí klon piesne, nie je to originál, ale dokáže izolovať spev od hudby, a tak som sa dostal ku Karolovmu spevu.

Bolo nesmierne zaujímavé učiť sa jeho vyslovovanie. Mal som tú slobodu, že sme robili unikátne nahrávky priamo do filmu, takže sme vytvorili akoby nikdy nepočuté druhé verzie jeho slávnych piesní.

Veľmi ma bavilo vnímať, ako kladie tóny, ako ich vyslovuje a s akou plnovýznamovosťou spieva slová. Každé slovo malo extrémnu váhu, nič nezaspieval len-tak.

Karol Duchoň spája rôzne generácie. Zastavujú ťa ľudia na ulici?

Áno, ľudia sa zastavia, pýtajú sa, či som to ja, a hovoria, že sa im trailer veľmi páči a určite pôjdu do kina.

Ako si prežíval návrat do éry Karola Duchoňa, ako na teba pôsobilo retro?

Retro je veľmi fancy, je to super. Síce si neviem úplne predstaviť, aké to bolo. Tie podmienky na život, starostlivosť o rodinu, to sa asi veľmi ľahko nedá si predstaviť, lebo ľudia môžu rozprávať svoje zážitky, ale ten reálny pocit, to je niečo iné.

Páči sa mi, ako sa vtedy ľudia bavili bez mobilov. Spoznávali sa, rozprávali sa, počúvali sa. Mám rád, keď môžem mobil na niekoľko hodín odložiť.

A čo hovoríš napríklad na módu?

V tom období sa viac pracovalo s pastelovými farbami, a na mňa to pôsobí upokojujúco. Aj práve s kostýmami to bola na filme pekná nostalgia. Mal som však na sebe naozaj nádherné smokingy. Také, ako vidno v starých hollywoodskych filmoch.

Bolo to príjemné, pretože spoločnosť sa formovala práve na týchto spoločenských udalostiach. Ľudia prídu, pekne sa oblečú, nájdu si na seba čas.

Turné prebehlo po celom Slovensku. Kedy vznikol tento nápad?

S týmto nápadom prišiel producent Rasťo Šesták na konci natáčania, keď už mali trošku odstup a videli, ako sa film formuje. Myslím si, že to bol veľmi dobrý nápad, pretože takto vieme priblížiť Karolov príbeh ešte viac.

Ľudia si naozaj užívali príležitosť zažiť koncert s tou hudbou naživo. Je to úplne iný zážitok ako z nahrávok. 

Keď si stvárňoval Karola Duchoňa a zároveň si začal vystupovať naživo s jeho piesňami, ako si k tomu pristupoval? Existujú aj tribute kapely, no nie vždy to úplne vyjde...

Vo filme sme piesne vsadili priamo do príbehu a často nie sú len piesňami, ale slúžia ako monológy, výpovede, takže majú naozaj hlboký význam. Nie je to spievanie na lodi alebo spomínaný tribute band. A to isté platí aj na živých vystúpeniach. Piesne sú veľmi kontaktné, nie sú len sprievodným programom. Spievame ich tak, akoby boli naše vlastné.

Vo filme som si piesne vzal obsahovo za svoje, ale výrazovo a vizuálne museli vyzerať ako Karol. Takže tá práca s pánom režisérom bola v týchto rovinách trochu hlbšia a náročnejšia. Je to iné ako v divadle.

Stvárniš rolu, ale často nepoužívaš masku, len svoju tvár, cez ktorú vychádza vnútro postavy.

Ako vnímaš slovenskú kultúru?

Som rád, že sa točí a že sa kvalita slovenskej filmovej tvorby vyvíja. Máme šikovných kameramanov, zvukárov, grafikov, maskérov, režisérov... množstvo profesionálov, ktorí robia skvelú prácu. Aj keď podmienky sú ťažké, vznikajú moderné filmy, ktoré majú čo povedať.

Je však náročné presvedčiť diváka, keďže vstupenky nie sú lacné a ľudia si vyberajú, čo chcú vidieť. Napriek tomu tu máme veľký potenciál, talent a inteligentných ľudí.

Všimla som si, že ti na Instagrame pod príspevky nechávajú odkazy aj známi herci či slovenské osobnosti. Vraj ti to veľmi sadlo, si top a tešia sa do kina. Prišli ti podobné reakcie aj od hercov?

Osobné stretnutie s Aňou Geislerovou bolo pre mňa veľmi zapamätateľné.  Povedala mi, že mi film závidí, čo bolo veľmi milé. Na premiére som sa potom stretol aj s Vojtom Kotekom, ktorý mi v krátkosti povedal, že to je veľká frajerina.

Bola to pre mňa veľká česť, najmä keď som cítil jeho hrdosť a akceptovanie ako mladšieho kolegu. Táto podpora ma veľmi potešila. 

Čo urobíš, keď si budeš môcť na chvíľu vydýchnuť?

Rád by som sa vyspal. (úsmev)