Zo Slovenska sa pašovali tanky do Severnej Kórey. Inde zase vozili marihuanu na somároch, hovorí bývalý colník Peter Cvik

Slovák Peter Cvik zažil úspešnú kariéru colníka. Na vlastnej koži zažil chvíle, ktoré si pod pojmom colník predstaví väčšina z nás, keď na hraničnom prechode kontroloval ľudí aj autá a dvíhal rampu. Okrem toho sa však prepracoval na námestníka samotného generálneho riaditeľa colného riaditeľstva v Bratislave, zažil kontroly na ukrajinských hraniciach, pašovanie zbraní či drog, ale aj pašovanie z nutnosti a potreby.

„Neberte to nejak absolútne, ale nie je problém colnej kontroly, ak sa cez hranicu s Ukrajinou denne prepašuje 1000 kartónov cigariet, aj keď ľudia by dnes mali prevážať nejaký jeden kartón. Problém je v tom, ak vám za deň prejde jeden kamión, ktorý preváža 100-tisíc kartónov cigariet,“ hovorí na margo filmu Čiara, ktorý podľa neho vôbec nezachytil tie najhoršie veci, ktoré sa tam diali. A to sa zo Slovenska pašovali aj tanky do KĽDR. 

Kedy ste nastúpili do colnej správy?
Okolo roku 1985. To bolo v časoch hlbokej totality a ja som vtedy hľadal iné riešenie, pretože ma nebavilo robiť úradnícku prácu. Hľadal som viac voľnosti a v colnej správe sa robilo na zmeny. Mal som vysokú školu, čo vtedy nebolo samozrejmosťou, takže s prijatím nebol žiadny problém.

Nastúpil som v Šahách, tam som sa neskôr stal riaditeľom colného úradu a v roku 1993 som odišiel do Bratislavy na colné riaditeľstvo. Zostal som v Bratislave a zažíval som taký štandardný pracovný postup. Napokon som sa vypracoval na námestníka generálneho riaditeľa colného riaditeľstva. Prešiel som od výkonu na ceste, kde sa otvára rampa, až po najvyššiu úradnícku prácu.

V čom sa líšila práca na hranici s tou na colnom riaditeľstve?
Výkon na hranici bol oveľa zaujímavejší ako činnosť námestníka generálneho riaditeľa. V bežnom výkone ste stretávali množstvo rôznych ľudí, ale na colnom riaditeľstve to už bola administratívna činnosť. Začínal som na úseku kontroly, vďaka čomu som sa dostal do styku so všetkými časťami danej inštitúcie. V každom prípade ma práca v colnej správe aj ľudsky obohatila bez ohľadu na pozíciu.

V roku 1993 sme vytvorili skupinu približne 20 colníkov, odišli sme na Vyšného Nemeckého a vymenili sme všetkých domácich colníkov v službe. Nevedeli sme, dokedy tam budeme. Fascinovalo ma, že akonáhle sme prišli, Ukrajinci zostali v ťažkom šoku.

V Šahách ste začali pôsobiť v časoch hlbokej totality. 
Presne tak. Vycestovať do kapitalistickej krajiny či Juhoslávie sa dalo len na výjazdnú doložku, možnosti cestovania boli veľmi obmedzené. Do Maďarska ste mohli chodiť maximálne trikrát do roka, inak ste si museli kúpiť v štátnej cestovke zájazd. Na tie cesty ste dostávali minimum peňazí, za tú hotovosť ste tam takmer nič nemohli kúpiť – možno si dať obed a jedno pivo.

Zaznamenali ste na hraniciach pokusy o útek z Československa?
V roku 1989 prišlo obdobie, keď začali húfne utekať Nemci z východného Nemecka cez Maďarsko do Rakúska. Nemci mohli cestovať na dovolenku len do Maďarska, cez Československo len prechádzali, a v lete roku 1989 Maďari uvoľnili hranice s Rakúskom.

Ak sa Nemec dostal do Maďarska, mal otvorenú cestu do Rakúska a potom do západného Nemecka. Neboli to individuálne úteky, ale úteky desiatok tisíc ľudí. Ak nemali dovolené vycestovať do Maďarska, tak prichádzali k hranici, tam nechávali autá aj motorky. Maďari ich už u seba smerovali do záchytných centier a vlakmi presúvali do Rakúska. Inak utekať z Československa do Maďarska, teda komunistických krajín, by bol nezmysel.

Raz ste rozprávali, že sa zo Slovenska pašovali do Severnej Kórey tanky deklarované ako železný šrot. Ako to fungovalo?