Zo Slovenska sa pašovali tanky do Severnej Kórey. Inde zase vozili marihuanu na somároch, hovorí bývalý colník Peter Cvik

Reálne sa to dialo. Po odchode sovietskej armády z Československa tu zostalo množstvo zásob. A nielen po nich, ale aj zásob československej z armády. Severná Kórea bola embargovaný štát, nemohli sa tam vôbec vyvážať zbrane.

Ja som raz zistil, že strašne veľa kovového šrotu, a teda konkrétne starých tankov, je vyvážaného do prístavu v Odesse a sú deklarované ako železný šrot. Potom som zistil, že na Ukrajinu sú vyvážané aj dízel-agregáty, ktoré by mali slúžiť na výrobu elektrickej energie. Keď som si to spojil, aj to teleso tanku, aj agregáty skončili v Severnej Kórei. Tam si tanky už len naspäť poskladali.

Čo všetko sa vám ako bežnému colníkovi podarilo zadržať?
V čase komunizmu sa pašovali najmä tovary bežnej spotreby. Niekde nemali topánky, pivo, u nás bol veľmi lacný textil. Vždy to pašovanie bolo skôr z nutnosti. Vtedy sa veci nedali kúpiť, lebo vy ste dostali výplatu, ale nemohli ste si kúpiť zubnú pastu, pretože v obchode nebola.

Ženy si nemohli kupovať hygienické potreby, lebo neboli. Občas sme už dopredu vedeli, že auto má konštrukčné dutiny. Majstri v tom boli najmä Poliaci – neviete si predstaviť, koľko do maličkého Fiatu dokázali napchať kožuchov zo striebornej líšky. V Poľsku bola situácia ešte horšia ako u nás, tam často neboli potraviny.

Občas sme stretávali aj také známe persóny, o ktorých sme vedeli, že nechodia za tetou do Maďarska, ale chodia tam pašovať. Nech to znie akokoľvek nezvyčajne z úst bývalého colníka, bolo to také milé pašovanie. Nemalo to nič spoločné s drogami, zbraňami a podvodmi s daňami, nešlo o žiadne organizované skupiny.

Podarilo sa vám na hraničnom prechode zastaviť človeka, ktorý za totality pašoval aj nejaký zvláštny predmet?

Pamätám si jednu úsmevnú príhodu. V Maďarsku nebolo možné kúpiť vzduchovku, ale v Československu bola bežne dostupná. Ono sa to stalo zaujímavým pašovaným artiklom a raz išla cez hranicu taká babka. Na chrbte mala rúru od kachiel. Pýtal som sa jej, čo kúpila, ona, že len nejaké drobnosti. Nerobili sme z toho komplikácie, pustili sme ju, ale keď schádzala z chodníka, tak trochu stratila rovnováhu. Vtedy sa nahla a z rúry sa vystrčila vzduchovka. Ja som sa otočil na druhú stranu a tváril som sa, že som nič nevidel.

Dočítal som sa, že ste sa na hraničnom prechode dostali do kontaktu aj s vojnou na Balkáne. Čo sa dialo?
Vtedy som pracoval v Šahách, cez prechod prechádzali autobusy Červeného kríža, ktoré vozili deti z Balkánu do Čiech či škandinávskych krajín. Vozili najmä siroty a zranené deti. Na hranici sme mali taký bufet, tak sme ho vždy vykúpili, všetky sladkosti a nápoje, a nakladali sme to pre deti v tých autobusoch. To bol môj prvý kontakt s Balkánom. Uvedomovali sme si, že nejakých 500 kilometrov od Československa zúri vojna, vraždia tam deti, vraždia tam ľudí. Začal som sa intenzívnejšie zaoberať myšlienkou, ako im pomáhať.

Na strane Bosniakov bojovali aj Srbi a Chorváti, pretože tí rozumnejší pochopili, že režim Miloševiča nie je režim, ktorý chce brániť záujmy Srbov. Bol to len mafiánsky a zločinecký systém na zarábanie peňazí. A my sme si najskôr mysleli, že tieto metódy už z Európy zmizli.

Keď som raz vycestoval na Balkán, v Sarajeve som sa zoznámil s riaditeľom jednej školy a dohodli sme sa, že zorganizujeme divadelnú dielňu. Deti z Bosny sme priviezli na Slovensko, nacvičili si divadelnú hru a takto sme to zopakovali trikrát. Malé deti z chudobných rodín tam nebolo zložité nájsť. Charite som sa venoval aj počas kariéry v colnej správy, ale ja som o tom nikomu nehovoril.

Keď ste sa v roku 1993 presunuli do Bratislavy na colné riaditeľstvo, čo vás najviac zaskočilo?

Systém bol nastavený pomerne dobre. Po prvé, poznal som ľudí, ktorí tam pracovali, a boli to z drvivej väčšiny odborníci. Ťažko sa mi zvykalo na úradnícky spôsob života, aj keď sme často chodili do terénu na rôzne kontroly. Na tej hranici ste mali slobodnejší výkon práce, bolo to také rutinné. Keď stojíte na hranici, za chvíľu si vytvoríte jasnú škálu problémov, ktoré takýto colník môže denne riešiť. Colnému riaditeľstvu vďačím za to, že som mohol kariérne rásť. 

Za čias mečiarizmu zneužívala vládna garnitúra štátny aparát na šikanovanie nepohodlných občanov. Takýmto spôsobom bol do Rakúska zavlečený aj prezidentov syn Michal Kováč ml., keď ho nemecká prokuratúra žiadala o vypočutie v kauze Technopol. Aby mohol Kováč ml. napokon vypovedať v Nemecku, bolo potrebné ho prepašovať cez hranice. A prepašovali ste ho vy.
Mečiarizmus bol veľmi zlým obdobím. Dnes to síce už mnohí zľahčujú, ale ja som ho veľmi ťažko prežíval. Tým, že situácia pokračovala únosom Michala Kováča ml. a vraždou Róberta Remiáša mi bolo jasné, že ten režim nemôže mať dobrý koniec, ak sa mu nevzoprieme.

Ja som typ človeka, ktorý nikdy nečakal na to, či zareaguje niekto druhý. Keď nemecká prokuratúra chcela vypočuť Michala Kováča ml. v Mníchove a slovenské úrady mu odobrali cestovný doklad, aby nemohol vycestovať na výpoveď, mne bolo jasné, že to tak nemôžem nechať.

Bolo potrebné zabezpečiť, aby sa Kováč do Mníchova dostal. V tom čase som sa stretával s ľuďmi, ktorí proti Mečiarovi bojovali, a v jednej skupine týchto ľudí padla otázka, ako by sme mu vedeli pomôcť. Ja som sa ponúkol. Ak poznáte systém, ktorý funguje, viete v ňom nájsť dieru. Samozrejme, celé to zostalo na mne, tak som vymyslel scenár.

Býval som vtedy v Petržalke, prípravy mohli trvať tak 2-3 týždne. On prišiel za mnou do paneláku, samozrejme ho sledovala SIS. Vošiel ku mne do bytu, mal som preňho pripravenú colnícku uniformu a von sme vyšli druhým vchodom. Potom už nikto neregistroval dvoch colníkov vychádzajúcich z paneláku.

A čo sa dialo potom?

Posadil som ho do služobného auta a odviezol ho do Kútov na hraničný prechod. Moja úloha končila tým, že som ho mal dopraviť do Čiech. Prišli sme na hranicu, ja som auto odstavil v pruhu určenom pre služobné autá, niečo som sa spýtal českého colníka, tak mi odpovedal. Samozrejme,  nechceli od nás doklady. Vyložil som ho na benzínke v Břeclavi a tam si ho prevzal človek, ktorý ho prepravil do Nemecka.

Celé sme to zakryli tak, že sme mu deň predtým kúpili lístky na vlak Bratislava – Praha. Vedeli sme, že ak ho Česi na hraniciach s Nemeckom zadržia, budú sa pýtať, ako sa do Čiech dostal. Aj ho napokon zadržali, ale to sme už vedeli, že ho vydajú Nemcom a nepôjde naspäť na Slovensko.

Najskôr to malo skončiť tak, že ho odveziem až k nemeckým policajtom na hraniciach, ale potom sme to zmenili. O tom som už nerozhodoval ja. Michal Kováč ml. nakoniec skončil na nemeckej prokuratúre, vypovedal a súd potom na základe výpovedí zrušil konanie. Mečiarovci to skrátka chceli naťahovať donekonečna.

Malo to pre vás nejaké následky?
Nemalo to žiadne následky. Urobili sme to veľmi profesionálne. V práci som informoval jedného človeka, keby sa niečo udialo, ale inak to nemalo žiadny dopad.

V Bratislave na colnom riaditeľstve ste pôsobili na odbore kontroly. Aká kontrola vás zaskočila najviac?

Mali sme dosť veľa dobrých kontrolných zistení. Pri vývoze dreva sme napríklad odhalili rozsiahle podvody s DPH, to všetko boli fiktívne vývozy. Neberte to nejak absolútne, ale nie je problém colnej kontroly, ak sa cez hranicu s Ukrajinou denne prepašuje 1000 kartónov cigariet, aj keď ľudia by dnes mali prevážať nejaký jeden kartón.

Problém je v tom, ak vám za deň prejde jeden kamión, ktorý preváža 100-tisíc kartónov cigariet. Ak je to dohodnuté, prechod kamiónu trvá 5 minút, na rozdiel od tých stoviek ľudí, ktorí v turistickom styku prechádzajú celý deň. Je rozdiel, ak mi ujde na spotrebnej dani 100 € alebo milión eur.

V podstate nás však už nič nezaskočilo. Takéto podvody sa robili pri vývoze a dovoze alkoholu či pohonných hmôt. Záležalo na tom, ako bol systém nastavený. Našou úlohou ho nebolo len kontrolovať, ale aj nastavovať systém tak, aby sa už podvody neopakovali.

Nedávno sa v médiách objavilo video z ukrajinskej hranice, kde si colník za prechod pýta 20 € na kávičku. V minulosti rezonoval film Čiara. Diali sa takéto veci kedysi a dejú sa aj dnes?

Čiara je veľmi dobrý film, ale oni sa viac sústreďovali na policajtov. Trošku mi tam absentovali colníci. Je to film, ktorý povedal veľmi veľa, ale ani zďaleka nepovedal všetko. Najmä na ukrajinskej hranici sa diali veci nepredstaviteľných rozmerov a trvalo dlhé roky, kým sme systém nastavili tak, aby sa takýmto podvodom predchádzalo, ale realita bola nepomerne horšia.

Ak si colník v čase, keď má každý kamery a telefóny, vypýta úplatok 20 €, zrejme to bude jedinec na nižšej mentálnej úrovni. Vnímam to skôr ako individuálne zlyhania, nie je tak nastavený systém.

Kontrolovali ste ukrajinskú hranicu aj vy?
V roku 1993 sme vytvorili skupinu približne 20 colníkov, odišli sme na Vyšného Nemeckého a vymenili sme všetkých domácich colníkov v službe. Nevedeli sme, dokedy tam budeme. Fascinovalo ma, že akonáhle sme prišli, Ukrajinci zostali v ťažkom šoku. Na vlastné oči sme videli, že ak predtým bol rad áut možno 2-kilometrový, okolo 90 % z nich sa hneď otočilo a vrátili sa naspäť na Ukrajinu. Videli sme, že ten systém je nastavený tak, ako by nemal byť. 

Stretli ste sa aj s odvrátenou stránkou pašovania?

V časoch vojny na Balkáne chceli mnohí pašovať zbrane. Pamätám si, ako sa snažili z Bratislavy pašovať do Chorvátska výbušniny a deklarovali to ako materiál na výrobu svetlíc. Občas sme zadržali náklady pneumatík, boli deklarované ako pneumatiky na traktory, ale v skutočnosti to boli pneumatiky na obrnené transportéry – to bol taký tovar obojakého použitia. A potom prišli podvody s daňami.

Jedna vtipná príhoda mi napadla z Albánska. Dopočuli sme sa od kolegov, že organizované skupiny tam na pašovanie marihuany cez hory používajú somáre. Tieto zvieratá sa vedeli dostať aj cez hornaté oblasti, kam ľudia nemali poriadny prístup, tak na nich zavesili marihuanu či iný tovar a poslali somára na druhú stranu do Čiernej Hory. Keď si ho prijímateľ vyzdvihol, tovar vybral a nahradil ho svojím. Aj keby somára chytili colníci, nemali by koho obviniť, pretože ako potrestáš somára za pašovanie drog?

Antonino Vadala mal mať ako spolupracovník talianskej mafie pod palcom časť colníkov na Slovensku. Colníci mu mali tovar kontrolovať len naoko, vďaka čomu mohol pašovať drogy ako kokaín bez väčších problémov. Tieto obvinenia sa stále vyšetrujú, ale je podľa vás možné, že to tak naozaj fungovalo?
Ja si myslím, že ten tajný agent, ktorý bol Talianmi nasadený do tejto zločineckej organizácie, hovorí pravdu. Vadala tu podľa mňa skutočne mal krytie. Ja nechcem špekulovať, že koho konkrétne, ale časom sa to dozvieme. To, že tu on mal colníka alebo colníkov, je podľa mňa pravda.

Ľudia pri enormných obchodoch s omamnými látkami nemôžu riskovať. Keď vložia 50 miliónov a čakajú zisk miliardu, tak si nemôžu dovoliť akékoľvek zaváhanie. On vraj vystupoval ako nejaký poľnohospodár, ale ak sa mi tu zjavia banány z Kolumbie, tak ako colník musím vedieť, že ide o tovar z krajín, ktoré sú na zozname najväčších producentov narkotík – kokaínu.

Ak im to nezaplo na začiatku, malo im to zapnúť o trochu neskôr, ale každopádne im to zapnúť malo. Colníci majú dnes dostatok možností na to, aby si skutočnosti mohli overiť a pašovaniu zamedziť. Myslím si, že sa to mohlo diať, pretože niekto chcel, aby sa to dialo.

Keď ste skončili s aktívnou kariérou colníka, začali ste sa viac venovať charite. Kde pôsobíte dnes?
Najmä v Kambodži. Chcel som do Kambodže cestovať už dávno, ale až pred nejakými šiestimi rokmi som si kúpil letenky a vybral som sa tam. Vycestoval som na 3 týždne. Deň pred odchodom som sa dozvedel, že tam žije nejaký Slovák, čo prevádzkuje slovenskú reštauráciu, tak som sa potešil a rozhodol som sa, že ho aj navštívim. Až tak mi nechutí ázijská strava, tak som mu pár dní pred príchodom povedal, či by mi nevypražil bravčové rezne.

Vypražil, pohostil ma a hovorí, že ak chvíľu počkáš, tak príde aj Zuzka. Nevedel som, kto je Zuzka, a dozvedel som sa, že je to slovenská lekárka, čo v Kambodži pracuje v detskom domove. Vtedy mi Zuzka Dudová povedala, že profesor Vladimír Krčméry zriadil v Kambodži dva detské domovy, kde žijú prevažne deti, ktoré sa narodili HIV pozitívne. 

Šiel som sa aj pozrieť, a keď som na vlastné oči videl tie deti, veľmi ma to zobralo. Spočiatku tam žilo 64 detí, 32 chalanov a 32 dievčat. Rozmýšľal som, ako im pomôcť. Nakúpil som sladkosti, zaplatil som im kolotoče, každý deň som pre nich niečo nakupoval. To bolo v decembri, v marci sme tam už išli väčšia partia, zobral som im nejaké počítače, neskôr som im v Kambodži kúpil bicykle. 

Začali ste deťom stavať domy.  

Bicykle a počítače sa pokazia. Kúpili sme preto pozemok, rýchlo sme tam postavili dom a deti tam začali chovať sliepky, kačice, pestovať šalát. Našli sme ďalší pozemok, postavili sme tam veľký dom, ten bol už určený pre dievčatá. Vedľa neho sme neskôr postavili ešte jeden dom a všetky dievčatá sú už na jednom mieste.

Majú ten štandard žitia úplne iný, pretože predtým spolu spávalo 10 detí v jednej izbe, dnes už jednu izbu zdieľajú maximálne 2 či 3 dievčatá. Osudy tých detí bývajú veľmi smutné, veď jedno dievčatko sa muselo naučiť všetko od začiatku, pretože niekoľko mesiacov žilo na smetisku a nevybudovalo si takmer žiadne ľudské návyky. Nevedelo sa socializovať, ale už sa to zlepšilo. Okrem toho občas študentov za výborné výsledky v škole zoberieme na výlet, šli sme na Slovensko a pozrieť sme boli aj Paríž, ktorý je pre deti v Kambodži stále takou vysnívanou destináciou.