Najúspešnejší popoví umelci zarobia cez pol milióna ročne, hovorí šéf Universal Music Slovensko

Keby som mal rozobrať ten koláč, neviem to síce úplne presne, ale z celkového príjmu môžeme hovoriť o tom, že distribúcia všeobecne (elektronická aj fyzická) robí asi 58 % nášho celkového príjmu. Dnes už fyzická distribúcia je len polovica digitálnej. Digitálna nám zarába 2-krát viac. 

Zvyšok sú príjmy z bookingov a koncertov. Rozdeľujeme to, booking je, keď si niekto zavolá nášho interpreta na svoju akciu, koncert je, keď ho organizujeme my a my zároveň predávame lístky. Zvyšok sú peniaze, ktoré nám ako výrobcovi z vysielanosti diel na základe hranosti vypláca externá spoločnosť. 

Tím Universal Music Slovensko

Aký je medziročný digitálny rast? 

Je to približne 25 %, v tom vidíme defitinívne jednoznačný trend. Toto číslo bude stále rásť. A rovnakým, možno trochu pomalším tempom, nám rastie aj booking. Je to okolo 23 %. Ja si myslím, že do budúcna bude čisto digitálna distribúcia a booking pokrývať viac ako 50 % celkových príjmov našej firmy. 

Koľkým interpretom riešite booking?

Exkluzívne bookujeme 10 umelcov. 

Aj I.M.T. Smile? 

Nie, s nimi nás predovšetkým spája kamarátstvo. S Ivanom sme sa dohodli, že im budeme vydávať albumy, digitálne aj fyzicky a zároveň im robíme marketingové a PR aktivity pre veľké koncerty. 

Čo funguje, keď chce I.M.T. Smile naplniť štadión?

Pri tejto kapele je tá odpoveď asi najjednoduchšia. Tam stačí muzika a Ivan Tásler. 

Čiže ľudia vyslovene jeho koncerty vyhľadávajú? 

My potrebujeme ľuďom odkomunikovať len to, že sa niečo také deje. Všetci zároveň veľmi dobre vieme, že jeden kanál nestačí. Ale I.M.T. Smile je naozaj fenomén, celé je to postavené na Ivanovi. Všetci veľmi dobre vedia, že vždy niečo nové prinesie, je to živelné, každý pozná, aký je. V jeho prípade to ani nie je marketing. Je to skôr také, že patrí sa to k tomu spraviť. 

Čo Slováci počúvajú najčastejšie? 

Keby sme vedľa seba postavili niekoľko ľudí, jeden by bol z jedného žánrového rádia, druhý z iného, zástupca digitálnych platforiem, tak by každý povedal niečo iné a nikto by sa pravdy nedopátral. 

Ako je to za vás?

Keď vynechám rádiá, pretože tam playlist nerobia ľudia, tak jediné, ako môžeme odmerať, to, čo naozaj ľudia počúvajú, sú streamy. Čo je veľmi zaujímavé je, že keď sa pozrieme na lokálne rebríčky, ľudia predovšetkým streamujú hip hop a rap. Občas sa v streame dejú anomálie, ktoré nikto nevie vysvetliť.

Čiže pred dvoma alebo troma rokmi, sa v tomto "streamovacom hip-hop rebríčku" z ničoho nič objavila a dlho držala skladba Hej, Sokoly!, zhruba rok do zadu to bola Martausová s Nenahraditeľnou a tento rok je to Adam Ďurica. Čiže odpoveď je, že je to v prvom rade hip hop a rap, ale v celku to niekedy záhadne naruší popová pieseň. Čo je však zaujímavé, zo zahraničnej hudby sa streamuje hlavne pop. Nikto však nevie, prečo je to tak. 

Ja som si sám pre seba urobil osobný prieskum a vyšlo mi z toho, že ako prví prišli na digitálnu platformu progresívni ľudia a postupne prichádzajú aj "bežní poslucháči."

„Vo výsledku nám ostáva niečo menej ako 3 eurá. Z toho musíme vyplatiť umeclov a taktiež náklady spojené s nahrávkou. To je síce pre ľudí nula, pre nás sú to pokojne desaťtisíce.“ Peter Riava o nákladoch a vyplácaní umelcov. 

Vidíte do toho, koľko Slovákov si platí za streamovacie služby? 

Áno, samozrejme. Reálne za to berieme peniaze.

Takže?

Na Slovensku máme v Spotify 208-tisíc, z toho 127-tisíc prémiových. V Apple Music nie je free verzia, tam je 48-tisíc prémiových. 

Ako je to v porovnaní s vyspelejšími krajinami? 

Ten medziročný rast je na Slovensku stále vyšší, pretože dobiehame zameškané, vo svete je to približne 20 % oproti našim 25 %. Hlavne si treba uvedomiť, že kým u nás používa streamovaciu platformu približne každý  80. človek, vo vyspelých krajinách je to približne každý 20. človek. Potom sú extrémy typu Švédsko, kde je to každý 10. človek. 

V roku 2015 si povedal, že vám streamy zachránili zadok. Hrozilo, že keby neprišli, mohlo by vás to zabiť? 

Zabiť nie. Samozrejme, ja som hovoril za slovenskú firmu. Opodstatnenie firmy ako je Universal Music na Slovensku je vtedy, keď sa materská firma pozerá na tú lokálnu z pohľadu toho, že sa nielen zaplatia náklady za ľudí a priestory, ale že to prinesie aj nejakú nadhodnotu. Vzhľadom k tomu, že fyzický predaj sa prepadal absolútne šialeným spôsobom a žiadna iná forma nebola, tak tá opodstatnenosť existencie pobočky na Slovensku bola stále menšia.

Doporučeno

Falešné vstupenky a přespávání před O2 arenou kvůli nejlepším místům. Jak Billie Eilish rozplakala tisíce českých fanousků? 22. srpna 2019 v 13:58

Fyzické predaje sa prepadali len u nás alebo všade? 

Všade. Vo svete sa však aspoň do istej miery nahrádzali digitálnymi službami. 

Takže ste mali seriózny problém. 

Pridala sa k tomu aj skutočnosť, že sme nerobili prakticky žiadny booking. A to z jediného dôvodu, pretože sme mali problém nájsť aj novú hviezdu. Vlastne sme ju v súvislosti s prepadom predajov nemali ani ako presadiť. Kde by som ju presadil, keď všetko padalo dole, nikto nič poriadne nekupoval a ani nepočúval? Dokonca, začala byť v tom čase akási nevraživosť voči domácej muzike aj v médiách, takže to bolo ešte o to ťažšie. 

Aký bol nástup digitálu? 

Bolo to mohutné, zrazu to bola náhrada všetkých strát, ktoré sa udiali. Ale zaujímavosťou je, že aj fyzický predaj ide opäť hore. Ja si myslím, že ide hore preto, lebo existuje množstvo skalných fanúšikov a zberateľov. My vydávame stále aj zberateľské balíčky, ale my taktiež vinyly, čo je nezanedbateľná časť predajov. 

Koľko sa na Slovensku predá cédečiek? 

Z hlavy neviem. Rádovo za Universal Music je to okolo 80-tisíc nosičov za rok za našich interpretov. Na Slovensku sa to číslo môže pohybovať aj okolo jedného milióna. Treba si uvedomiť, že sa u nás predá aj množstvo ľudovej tvorby alebo iných kapiel, ktoré sa predávajú na vystúpeniach kapiel alebo na jarmokoch. A čo je dôležité – sú lacné.

My nie sme práve najlacnejšia firma. Je pre to veľmi diskutabilné, čo je 80-tisíc predaných nosičov v rámci Universal Music a čo je 80-tisíc v rámci nejakej malej kapely. 

Koľko by malo stáť cédečko? 

Čo ja viem, 20 eur? (smiech). Na túto otázku som odpovedal už viackrát a vždy som z toho vyšiel ako niekto veľmi nepopulárny. V zásade na to aj nerád odpovedám (smiech). Tak, ako každý, kto stavia dom, by ho chcel mať čo najlacnejší, ale zároveň aj čo najlepší, tak je to aj s hudbou. Jedno vylučuje druhé. Počul som aj taký názor, že prečo predávame cédečko za 15  eur, keď prázdne stojí 30 centov. 

Ako je to s nákladmi? 

Dnes najčastejšie predávame CD za 13 eur. My ho obchodníkovi predáme za menej ako polovicu tejto predajnej ceny, možno za 6,50, v najlepšom prípade možno 7. Ľudia si musia dať dole jednak DPH, ale aj maržu obchodníka, pretože obchodníkov je veľa. A ver mi, tí obchodníci si z toho v konečnom dôsledku nejaké drahé autá nekúpia. 

Naše priame náklady sú výroba nosiča, čo sa pohybuje okolo 1 do 2 eur, záleží hlavne na tom, aký obal si interpret zvolí. Zaplatiť musíme aj SOZU, špedíciu a sklad. Vo výsledku nám ostáva niečo menej ako 3 eurá. Z toho musíme vyplatiť umeclov a taktiež náklady spojené s nahrávkou. To je síce pre ľudí nula, pre nás sú to pokojne desaťtisíce. 

Čo rozumieme pod nákladmi spojenými s nahrávkou? 

Dnes jeden slušný videoklip stojí 4000 eur, nahrávka sa dnes nedá spraviť pod 10000 eur, pokiaľ človek použije producenta. Skôr by som povedal, že je to podstatne viac. To keď si človek zráta, do akého rizika vlastne ide, nie je to jednoduché.

Takže, koľko by malo stáť cédečko?

Pravdepodobne toľko, koľko sú ľudia ochotní zaplatiť, ale biznis to nie je. 

Peter Riava a Sting 

Ako často by mal interpret vydať album?

Keď neberieme do úvahy to, že ako často chcú fanúšikovia od interpreta počuť album alebo nové piesne, ja si osobne myslím, že interpret by mal vydávať album raz za dva, najneskôr tri roky. A to sa týka aj služobne starších interpretov, kde sú tri roky pochopiteľné. Nemalo by to byť dlhšie. Ja viem, že interpret môže stále koncertovať, ale aj pre jeho radosť je fajn ten playlist obohatiť o nové piesne a nechodiť stále len s tým 20-ročným katalógom. 

Richard Müller si to uvedomuje. 

On je veľmi dobrým príkladom. Jeho najväčší hit je pieseň Po schodoch, ale práve vďaka tomu, že patrí medzi aktívnych hudobníkov, ktorý pravidelne vydáva nové albumy, je dnes v situácii, že on v čase, kedy vydával Po schodoch, mal podstatne menej fanúšikov, ako má dnes, lebo on na svoju palubu naberal fanúšikov novou tvorbou. A keby dnes náhodou túto skladbu vypustil, nič by sa nestalo. 

Čiže je kľúčom k úspechu stále tvoriť? 

Ja si myslím, že umelec dáva svetu najavo svoju prítomnosť nielen tým, že koncertuje. Umelec je predstaviteľ kreativity, niekto, kto ľuďom ukazuje, že má stále čo povedať. 

Zachránili streamy zadok aj umelcom? 

Jednoznačne áno. Napriek tomu, že si myslím a počul som, že sú tu stále umelci, ktorí tvrdia, že je to oničom, majú z toho málo peňazí a tak. Tí ale nie sú u nás vo firme. Ja si myslím, že to nie je o peniazoch. Je to kanál, ktorý nesie ich muziku k ich poslucháčom. To znamená, že je to enormne dôležité. Myslím si, že digitál výrazne pomohol interpretom, ktorí na trhu pôsobia dlhodobo. 

„H16 som registroval, vtedy ešte Spirit nebol sólo. A, samozrejme Kontrafakt,“ spomína riaditeľ Universal Music na Slovensku.

A YouTube? 

Týka sa to aj toho. YouTube je fenomén – je to televízia mladých.

V našom rozhovore s Lumirom z hip-hop.sk sme spomenulo aj tvoje meno v súvislosti so skupinou A.M.O., ako si na ňu spomínaš? 

Ja som do kontaktu s touto kultúrou prišiel práve vďaka hip-hop.sk. Ja sa nepasujem za niečo, čo nie som a ja hovorím, že hip hop a rap je veľmi silnou súčasťou hudobného priemyslu, ale nie som na tento žáner odborník. Nikdy som však nehovoril, že s ním nemáme spolupracovať a vždy som hľadal cesty, ako sa mu priblížiť. 

V tom čase sme urobili s hip-hop.sk aj nejakú kompiláciu a urobili sme A.M.O. a ja som im povedal, že im môžem len dôverovať. Vedel som posudzovať len popovú pieseň a aj to nie stopercentne. Pri hip hope a rape som to nevedel a neviem to ani dnes a Lumir bol práve ten, kto prišiel a povedal, že toto je dobrá kapela, poďme s nimi robiť.

Vieš to aj zhodnotiť? 

Ja si myslím, že na tú dobu to veľmi dobre reflektovalo. Nebola to ešte doba, že by sme s tým zvalcovali Slovensko, ale bol to dobrý počin. A čo je dôležité, vzťahy s Viktorom Hazardom a Opakom boli veľmi dobré. Na tú dobu to bol pre mňa čerstvý vzduch, omladilo ma to. 

Ako to skončilo? 

Ja si už ani nepamätám prečo, ale nejako tá spolupráca odišla do zabudnutia. Všeobecne, s hip-hop.sk.

Malo to aj finančný zmysel?

Skôr to bolo viac o tom, že tá doba ešte nebola pripravená na to, aby sme to volali biznis. Z jednej alebo z druhej strany. Vtedy sa jednoznačne 90 % peňazí v hudbe robilo z popu. Zvyšok bol síce hip hop a rap, ale to už fungoval aj Kontrafakt.

Ako to hodnotíš s odstupom času?

Som rád, že sme do toho vtedy išli. Teraz sme na to voľne nadviazali, s tým, že sme začali do toho žánru cez rôzne labels aj Refresher prenikať. Stále hľadáme ďalších, aby to bolo niečo, čo by bolo naše. 

Registroval si aj iné skupiny? 

H16 som registroval, vtedy ešte Spirit nebol sólo. A, samozrejme Kontrafakt. 

Prečo ste sa s nimi nedohodli? 

Ja si myslím, že nemali záujem. Spolupráca je pre nás o tom, aby aj na druhej stane bola vôľa a pokiaľ si dobre pamätám, tak zo strany raperov nebolo veľké nadšenie pre spoluprácu s veľkým labelom. Každý si chcel vybudovať niečo vlastné. Ale hlavne, v tom čase digitál nebol a fyzický predaj išiel dole, oni predávali cédečká hlavne na svojich koncertoch, tým pádom to ani nedávalo veľmi zmysel. 

Myslíš si, že sa báli komercie? 

Počul som o tom, že sa raperi báli komercie, ale neviem, či je to v skutočnosti pravda, do takého kontaktu som s nimi nikdy nedošiel. Ale ja neviem, čo si mám predstaviť pod slovom komercia, pretože komercia je pre mňa úspech. Všetko, čo je úspešné, je komerčné. 

Kontrafakt má určite najväčšiu zásluhu na tom, že to tí ostatní môžu teraz robiť, aj komerčne. 

Mám takú vtipnú príhodu. Myslím, že v roku 1999 prišiel za mnou legendárny slovenský manažér Jožko Šebo, ktorý mi povedal: „Petrík, ja sa bojím, niečo ti musím pustiť.“ A on mi pustil Patrik Metamorfolord, kde bolo niečo „do hlavy, je*e ti mozog.“ Pýtali sme sa sami seba, čo to je, to nie je možné, že niekto s niečím takým príde (smiech). A to bol náš prvý kontakt s hip hopom. 

Aj ste sa potom s Rytmusom stretli? 

Niekedy okolo roku 2012 sme sa stretli, aj sme si povedali, že sa konečne vidíme. Pred tým sme spolu veľa telefonovali. Urobili sme vtedy prvý väčší deal, kedy bol pod nami Kontrafakt distribučne fyzicky aj digitálne. Teraz nám tá zmluva vlastne končí, ja som však rád, že sme mohli aspoň takým spôsobom pri tom byť. 

Takže už nebudete? 

Nie je tajomstvom, že Paťo nebol až tak spokojný. Je faktom, že my sme spoluprácu dohadovali v roku 2012, kedy nikto z nás netušil, kam sa bude digitál uberať. Hlavne si myslím, že sme urobili kus dobrej práce. 

Vieme, že zopár najlepších slovenských raperov zarobí viac ako 500-tisíc eur ročne. Majú to tak aj popoví umelci? 

Áno, tí najúspešnejší popoví umelci zarobia určite cez pol milióna ročne. Myslím si, že to nie je ani ťažké si vygoogliť, vzhľadom k tomu, že dnes máme FinStat a podobné portály. Priznám sa, že neviem, o koľkých raperoch sa bavíme, pri pope môžeme hovoriť o 20 umelcoch starej gardy, ktorí sa dostanú nad 500-tisíc. Zároveň si myslím, že nie je nič výnimočné aj pre veľa ostatných, keď zarobia 200 až 300-tisíc eur. Čo je však veľmi dôležité povedať je, že na Slovensku je tendencia pliesť si dojmy a pojmy. Hovoríme totiž o obrate, nie o zisku. 

Samozrejme, náklady sa líšia.   

Obrat v pope a obrat v hip hope je síce významovo to isté, ale zisk vôbec nie. Náklady v pope sú podstatne vyššie. Keď ide vystupovať popová kapela typu Peter Bič Projekt alebo aj Adam Ďurica, tak tam idem sedem alebo osem ľudí, ktorých trebá zaplatiť. Treba zaplatiť autá, ubytovanie...

Koľko si pýta popová skupina za vystúpenie? Vieme, že lepší slovenskí raperi si pýtajú od 2000 do 5000 eur za hodinovú show. 

Popoví umelci to rozdeľujú na niekoľko typov koncertov. Vlastné koncerty, tie väčšinou nepredávajú, ale organizujú si ich sami, potom firemné akcie a mestské slávnosti, MDD, dni otvorených dverí a podobne. Ceny sú rôzne, záleží od popularity, hrajú od 0 po nevidím, ale vo všeobecnosti je to tak ako v rape. 

A čo interpreti pre deti? Podľa FinStatu sa tiež jednoducho dostanú nad pol milióna eur obratu. Tvdia však, že majú obrovské náklady. 

Je to šialené. Ich najväčším nákladom je video, ale nie je to až také. 

Registruješ to? 

Samozrejme, ale faktom je, že sa snažím byť len tam, kde je o nás záujem. Spoluprácu ponúkam len tam, kde je o ňu záujem. Sledujem detské projekty a interpretov a vidím ich úspech, ale nikdy v živote som ani jedného z nich neoslovil. Ale dôvod je jednoduchý, nemám im čo dať. Vieme, že do rádií asi takú pesničku nedostaneme, aj keď, anomália s Mandarinkou Darinkou je pekná. 

Zaujíma ma ešte, aký je tvoj názor na talentové súťaže.

Samozrejme, ako nadnárodná spoločnosť máme dokonca zmluvy s niektorými producentskými skupinami, ktoré poskytujú licencie pre tieto contentové súťaže. To znamená, že pri niektorých máme akési "právo prvej noci." 

Ale...

Keď to celé okolo roku 2005 začalo, ja som mal už 10 rokov skúsenosti z tejto branže a hovoril som, že to, čo tým deckám ukazujú, tak to tak nikdy nebolo ani v prípade tých najslávnejších na Slovensku. Červené koberce, dlhé limuzíny. Pre mňa aj ako rodiča je to niečo, čo si nemyslím, že je nastavené tak, ako má byť. Ale chápem, nie je to o hudbe, je to show. 

A absentuje kreativita.

Ďalšia vec je, že to, čo najviac absentuje na Slovensku nie sú interpreti, ale interpreti, ktorí prichádzajú so svojou osobnou výpoveďou – interpreti, ktorí tvoria vlastné texty, prípadne aj skladajú vlastnú hudbu. Čiže, keď skončí táto súťaž, my dostávame tú najťažšiu úlohu, musíme nájsť niekoho, kto zloží pieseň, kto napíše text a niekoho, kto to sprodukuje a potom nám ostáva len dúfať, že sa to tak bude ľuďom páčiť a interpret dokáže ten cudzí príbeh odprezentovať ako vlastný. To je enormne ťažké. 

Preto si myslím, že sa vždy nájde niekto. Teraz napríklad spolupracujeme s Karmen Baláž a tá spolupráca je veľmi dobrá. Samozrejme, čaká ju dlhá cesta, aby sama seba prešľapala ten chodník ako interpreta. 

Dávajú teda talentové súťaže šancu na úspech?

Vo všeobecnosti si myslím, že tieto súťaže sú viacmenej formát, ktorý  má zabávať televízneho diváka a svetlo zhasne posledným dielom.