To, čo písal Marian Kočner do správ, je hnus. Vďaka komunikácii ale vieme, ako funguje jeho svet, hovorí Braňo Závodský (Rozhovor)

Pokiaľ prokurátor v prípade prípravného konania, resp. sudca v prípade súdneho procesu, vydá súhlas na zaistenie vecí, tak to neznamená nič iné, len začatie trestného stíhania. Teraz sa hovorí o tom, že je to trestné stíhanie v súvislosti s korupciou a zneužívaním právomocí verejného činiteľa. To je samo o sebe veľmi závažná vec.

Aj keď to ešte nemusí znamenať, že ľudia, ktorým zaistili mobily, budú aj obvinení. Na druhej strane ale platí, že ak prokurátor alebo sudca usúdil, že prelomí zásadu ochrany súkromia a nariadi vám zaistiť mobil, je to vážne vec a musí mať na to pádny dôvod. A treba tiež dodať, že si nemôžeme pliesť politickú zodpovednosť s trestnoprávnou zodpovednosťou.

Smrťou novinára to nemalo skončiť, údajne sa plánovalo viac vrážd. Hovorí sa, že mali zabiť aj prokurátora Žilinku a jeho rodinu.

Ten, kto tieto vraždy plánoval, si buď presne predstavoval, čo nastane, keď sa vraždy udejú, alebo si ani nevedel predstaviť, čo všetko by to spôsobilo. Mali by sme sa zamyslieť, ako by Slovensko vyzeralo, ak by boli zavraždení elitný prokurátor a jeho rodina, ďalší prokurátor a bývalý minister vnútra a spravodlivosti. Myslím si, že ďalšie vraždy by našu krajinu hodili do absolútneho chaosu. Budúcnosť tejto krajiny by bola neistá.

Ako vražda dvoch mladých ľudí zmenila žurnalistickú obec?

Uvedomili sme si, že sa to môže stať, že sa to stalo. Máloktorý z nás, ak vôbec niekto, si ani len nevedel predstaviť, že to môže skončiť takto. Niekto to spravil hnusne, bez škrupule a ešte aj za peniaze na objednávku. Jano a Martina už tu nie sú, to je to najhoršie. Novinári sa však nezľakli, všetci do toho šli na plné pecky ďalej. Nikdy na nich nezabudneme.

Kočner sa objavoval pravidelne v bulvároch, snažil sa dostať sa do politiky, chcel byť primátorom Bratislavy. Rozmýšľali ste, že by ste si ho zavolali do relácie?

Nie, nikdy. Všetci novinári si Mariana Kočnera pamätajú ako kontroverznú osobu. Vždy sa objavoval pri obrovských kauzách.

Mali ste niekedy takéto hosťa, že ste si po relácii povedali, že si ho už nikdy nezavoláte?

Takto to nevnímam. Najdôležitejšia je téma, podľa toho hľadáme vhodného hosťa. Nikdy to nie je osobné, nerozhodujem sa podľa toho, koho mám a nemám rád.

A čo taký diel, že ste si povedali, že za sebou máte najkontroverznejší diel?

Takých už bolo veľa (smiech). Záleží aj na tom, či sa mi podarilo získať informáciu, na ktorú som sa pýtal, či som vôbec mal možnosť sa ju dozvedieť. Niektoré debaty, najmä tie politické, sú napínavejšie a môže sa v nich všeličo udiať. Aj politici často všeličo narozprávajú. Je to niečo, do čoho ja nezasahujem. Ja sa pýtam na fakty, chcem odpovede a ak oni rozprávajú vatu, je to ich vec.

Ak už sa ale bavíme o extrémnych mantineloch, mojou úlohou je nedovoliť šíriť cez priestor, ktorý je mne zverený, nenávisť, rasizmus a podobne. Ak by sa niečo také stalo, okamžite musím vypnúť mikrofón a prerušiť vysielanie. Tam už nie je šanca na opravu.

Dával som otázky a keď sa Danko rozhodol rozprávať o tom, ako popil, je to jeho vec.

Stalo sa už niečo také?

Zatiaľ nie. Boli na to nábehy, no nestalo sa to. Ono je to aj skúsenosťami – čím sú politici skúsenejší, tým majú komunikačnú stratégiu premyslenejšiu. Možno aj Ficove video, na ktoré ste sa ma pýtali, má ďalší rozmer a pán poslanec ním niečo sleduje. Ktovie.

Napríklad taký Andrej Danko má už toľko káuz a kontroverzných situácií, že si môžeme vyberať. Jedna z tých, ktorá však bola skôr šokujúca ako úsmevná, je, že „trošku popil“. Bolo to vo vašej relácii. Prekvapila vás jeho úprimnosť?

Z môjho pohľadu to bolo príliš, nemusel to vravieť. Na druhú stranu, čo je mňa do toho? Som tam na to, aby som sa pýtal. Dával som otázky a keď sa Danko rozhodol rozprávať o tom, ako popil, je to jeho vec.

Politici by mali byť vzorom, je tak?

Áno, v ideálnej spoločnosti by aj politici mali byť vzormi. Spravujú naše spoločné veci a peniaze.

Možno aj Danko je príklad, že to tak miestami nie je. „Zdivočela“ slovenská politika?

Nemám taký pocit. Zažil som rôzne vlády a pamätám si tiež veľmi dobre, čo sa dialo za Mečiara. Všímal som si postavy, ktoré sa tu vymieňali. Nemyslím si, že sa dá generalizovať, kedy bolo lepšie. Avšak áno, aj dnes to je naozaj dosť divoké.

Niekoľkokrát ste dnes už zdôraznili, že sú pre vás ako novinára najdôležitejšie fakty. Necháte sa občas uniesť emóciami?

Nie, situácia vám to navyše ani veľmi nedovolí. Ste v relácii, sledujete svoj cieľ, máte pripravený scenár. Nepremýšľate nad tým, čo si o tom myslíte. Mám prichystané otázky, na ktoré chcem odpoveď. To je všetko.

Poslucháč si však môže povedať, že ste občas príliš útočný.

Niekto by tiež mohol povedať, že keď tam príde ľavičiar, správam sa ako pravičiar a naopak. Áno, v istých momentoch musím použiť argumenty opozície a naopak. Nemám však dôvod prechádzať do osobnej roviny, ani mi to nenapadne. To nie je moja úloha. Moja úloha je zistiť informácie na základne faktov, ktoré mám k dispozícii a tak, aby odpovede boli čo najpresnejšie, najjasnejšie a najúplnejšie.

Vybehol na vás už politik, keď sa vypol mikrofón?

Áno, to sa stalo veľakrát (smiech). Občas vybehnú bez slova zo štúdia, utečú, všeličo. Dotyčný si občas moje otázky zoberie osobne, ako útok na neho. Keď sa však povie A, treba povedať aj B – ku všetkým hosťom som rovnaký. Aj politici si musia strážiť emócie.

Padali už aj ťažké vulgarizmy?
Ak si dobre spomínam, Ján Slota mi vynadal hneď po tom, ako sa vypli mikrofóny (smiech). Inak si nespomínam. Možno keď hosť vyšiel zo štúdia, tak si myslel o mne všeličo možné, no to si len domýšľam (smiech).

Politického novinára robíte už 20 rokov. Nemáte z toho ponorku?

Nie, to nie. Možno je to aj tým, že som nikdy nerobil politického reportéra. Ak by som celé dni trávil v parlamente zbieraním reakcií a statementov, možno by mi to prerástlo cez hlavu. Všetky relácie, ktoré som moderoval, teda až na O 5 minút 12, boli skôr spoločenské, ako politické. Nevolám si totiž len politikov. Zoberme si napríklad minulý týždeň. V relácii bola pani prezidentka, vedúca školskej jedálne, rektorka policajnej akadémie a opozičný poslanec. Pokojne sa môže stať, že v relácii sa za celý týždeň neobjaví žiadny politik.

Ako vyzerá príprava na reláciu?

My, novinári, robíme robotu, ktorá v podstate nemá začiatok a koniec. Keď skončíte s jednou reláciou, začínate automaticky prípravu na ďalšiu, sledujete spoločenské a politické dianie. So šéfom Peťom Palovičom sadneme a premyslíme to, vyberieme vhodného hosťa. Nasleduje príprava, naštudovanie témy. Niekedy to ide rýchlo a všetko vybavíme raz-dva, niekedy to trvá až do noci.

Občas počas relácie zaznie, že máte málo času a prerušíte hosťa. Koľko spravidla trvá relácia?

To by som nemusel hovoriť, zbytočne tak zahlcujem čas, ktorý som mohol využiť na otázky (smiech). Naživo trvá od 19 do 22 minút, spravodajský blok začíname presne o dvanástej, mali by sme končiť do 12:28.

V novinárčine to nie len o tom, čo ste si prečítali, ale aj o tom, čo ste reálne zažili a viete situácie porovnávať, vychádzať z nich. 

Máte za sebou už 8 sezón. Koľko dielov máte za sebou?

Približne 1 400. Ešte som nemal reláciu, ktorá by mala toľko pokračovaní. Občas sú ľudia napajedení, lebo sa im nepáčil diel, no som rád, že si k nám našli cestu a počúvajú nás. Robiť robotu na plné pecky bez toho, aby to malo náležitú odozvu, by nemalo význam.

Volali vás už do politiky?

Áno, volali. Mám svoj džob, som novinár a svoju robotu mám rád. Nevravím, že do politiky by som nikdy nešiel, no momentálne som spokojný.

Prečo ste sa stali novinárom?

Nechcem povedať že náhodou, to by bolo pritiahnuté za vlasy (smiech). To by som si vymýšľal. Na strednej škole som čítal noviny, mal som obľúbených novinárov. Po strednej som preto začal robiť pre martinskú televíziu. Rok som pracoval bez zmluvy, učil som sa, ako to chodí. Moderoval som správy, strihal príspevky, mal som prvé diskusie naživo. Dostalo sa ku mne, že v Bratislave vzniká spravodajská televízia TA3, poslal som si teda žiadosť. Zavolali si ma na konkurz, po druhom kole ma zobrali. Odtiaľ som šiel do STV, .týždňa, no a potom do rádia Expres.

Ako sa za ten čas zmenila žurnalistika na Slovensku?

Je oveľa kvalitnejšia. Tým nechcem povedať, že novinári dovtedy nerobili kvalitnú žurnalistiku. Skôr to mierim sám na seba. Keď som začínal v Martine, mal som 19 rokov. V redakcii v Bratislave nás bolo veľa mladých, no chýbali nám mentori, novinárske vzory. Bolo prirodzené, že bolo skúsených novinárov málo, len nedávno sa u nás skončil totalitný režim. Predtým ich nebolo veľa, pri tvorbe obsahu boli navyše obmedzovaný režimom.

Z tohto pohľadu to je dnes lepšie. V novinárčine to nie len o tom, čo ste si prečítali, ale aj o tom, čo ste reálne zažili a viete situácie porovnávať, vychádzať z nich. Samozrejme to neznamená, že skúsení novinári vedia, čo sa stane zajtra. Vedia však na základe prežitých udalostí vyhodnotiť situáciu, ako ju najlepšie uchopiť a spracovať.

Ako ste sa dostali do rádia?

Zháňali moderátora, ja som vtedy musel odísť z dnešnej RTVS, zmenou riaditeľa a vlády sa pomery pokazili, chceli zasahovať do vysielania O 5 minút 12. Povedal som im, nech si to teda robia sami a dal som výpoveď. Pracoval som istý čas pre .týždeň, rozbiehali sme webovú stránku a videá. Potom som sa stretol s Ozom Guttlerom. Potreboval moderátora do spravodajstva. V Exprese som od roku 2009.

V čom sa líši rádio od telky?

Máte k dispozícii len audio, nič iné. V televíznom spravodajstve udalosť ukážete a divák okamžite vie, o čo ide. Nie nadarmo sa hovorí, že je lepšie raz vidieť, ako stokrát počuť. Rádio nemá také možnosti, ako televízia. Má len audio a musíte s ním pracovať tak, aby všetko, čo v správach odznie, bolo jasné, zrozumiteľné a vecné. Obraz už ale používame aj my. Naše relácie aj moderátorov nájdete na sociálnych sieťach aj na YouTube.

Žijeme v dobe plnej dezinformácií. Ako má dnes človek triediť informácie?

Záleží na pôvode informácii, kto je autorom výstupu. Výhodou tiež je, že si dnes už môžete pozrieť históriu článkov či videí, ako vyzerá novinárska práca daného autora. Na základe toho si môžete urobiť názor. Každý si musí vyhodnotiť sám, aké informácie bude prijímať.

Nie len na Slovensku, ale aj vo svete je trend nadávať na novinárov a spochybňovať ich robotu.

Podobné reči neriešim. Viem, čo je moja robota, čo zahŕňa a podľa týchto pravidiel sa riadim. Ak by som tomu začal podliehať, zbláznil by som sa. Názory ľudí nemám ako ovplyvniť. To, čo môžem robiť, je pracovať naplno a zodpovedne. V relácii vôbec nejde o mňa, ale o problém, ktorý riešime. Ak niekto na reláciu nadáva, čo s tým urobím? Nič. Každý má právo povedať, čo si myslí.

Navyše, nemyslím si, že to je len o nadávaní na novinárov. Trend sťažovať sa a spochybňovať „tých druhých“ platí všeobecne. Ľudí prepadáva nenávisť a my akoby sme sa nevedeli brániť. Preto si vždy nájdeme niečo, na čo sa posťažujeme. Ak by sme novinára zamenili za politika, lekára či učiteľa, možno by sme dospeli k rovnakej odpovedi.

O čom sa bavíte v súkromí?

O všetkom.

Nie ste jeden z tých, že prídete domov a baví sa o politike?

Len to nie (smiech). Úprimne, niekedy sa o nej ani baviť nechcem, chcem si oddýchnuť. Doma sa bavíme o nás, o rodinných zážitkoch, naozaj o všeličom. Samozrejme aj o politike, no nie prehnane veľa (smiech).

Dnes som zas rád, že mi najpočúvanejšie rádio na Slovensku dalo šancu robiť reláciu Naživo. Ak budem teda o 5 rokov robiť pre Expres, vôbec by ma to neprekvapilo. 

Ako trávite voľný čas?

Najradšej som doma, s rodinou. Chodíme na prechádzky so psom, vždy keď sa dá ideme na hory. Mám rozčítaných niekoľko kníh, vo voľnej chvíli sa ich teda snažím dočítať (smiech).

Máte netradičný koníček?

Neviem, či je to netradičné, no chodím hrávať hokej. Niekedy ešte v garáži vyrábam kvetináče z dreva.

Naozaj?

Áno, ale nie som žiadny kutil (smiech). Z dreva sa dajú vyrobiť zaujímavé veci. Možno by som už vedel vyrobiť aj niečo iné ako kvetináč, trebárs nejaký nábytok. Toľko času ale nemám.

Môžete skúsiť kľúčenku.

To by šlo (smiech). Raz som manželke vyrobil ceruzky z brezového dreva.

Čo počúvate?

Som skôr na ten začiatok deväťdesiatych rokov, grunge. Vypočujem si však aj iný druh muziky, napríklad drum and bass. Radi chodíme s celou rodinou na koncerty a festivaly, tento rok sme boli napríklad na Pohode aj na Szigete.

Vypočujete si aj slovenský rap?

Áno, v slovenskom rape mám aj veľa kamarátov. Skôr si však vypočujem starú školu, napríklad Branči Kováč, Kontrafakt, Čistychov, A.M.O.

Kde sa vidíte o 5 rokov?

Nikdy som nad tým takto nepremýšľal. Keď som šiel robiť moderátora do O 5 minút 12, bol to pre mňa strop, hovoril som si, že je to top level. Dnes som zas rád, že mi najpočúvanejšie rádio na Slovensku dalo šancu robiť reláciu Naživo. Ak budem teda o 5 rokov robiť pre Expres, vôbec by ma to neprekvapilo. Viem si tiež predstaviť, že sa o 10 rokov vrátim späť do Martina, odkiaľ pochádzam. Nemám to teda úplne premyslené. Cieľom však je, aby sa rodine darilo a boli sme zdraví. Hovoríme si, že pokiaľ sme spolu, tak sme doma. No a je jedno, kde to bude.