Ako sa na Slovensku žije nepočujúcim? Odpovedá nepočujúci otec, manžel, lingvista a moderátor televíznych správ (Rozhovor)

Cestou na prednášku o jazyku nepočujúcich som si nevedela úplne predstaviť, ako môže niekto bez sluchu prednášať. Rýchlo som však precitla: to, že niekto nepočuje, neznamená, že je aj nemý, vysvetlil mi sympatický moderátor Roman Vojtechovský. Upozornil ma na to, že nie je slušné hovoriť nepočujúcim hluchonemí, je to zastaralý výraz s pomerne zlou reputáciou. Miesto toho by som mala písať o nepočujúcich a nedoslýchavých, záleží to od toho, či počujú aspoň trochu alebo vôbec. Po prednáške sme si dohodli rozhovor, pretože sme ti chceli ukázať, ako sa nepočujúcim ľuďom žije.

Roman Vojtechovský je ťažko nedoslýchavý, nepočuje teda takmer vôbec. Zdá sa však, že ho to príliš neobmedzuje. Je jedným z najväčších odborníkov na slovenský posunkový jazyk a vysokoškolský odborný pracovník. Možno ho poznáš aj z televíznej obrazovky, pretože je aj moderátor v RTVS.

Vieš si predstaviť, že by si nepočul? Ako by fungoval tvoj bežný deň? My sme o tom veľa nevedeli. Preto sme sa Romana opýtali, aké to je byť nepočujúci na Slovensku. Zaujímalo nás, ako vyzerá život či bežný deň nepočujúceho. Aké musí každý deň prekonávať na Slovensku vo svojom živote prekážky.

Do redakcie vošiel milý a usmievavý mladý muž s charizmatickým vystupovaním, zjavne s mnohoročnou praxou s prednášaním. Pochopili sme, že otázky o živote nepočujúcich ho neprekvapujú. Na Slovensku, podľa neho, chýba centrum, ktoré by sa venovalo výskumu slovenského posunkového jazyka a celej spoločnosti  by približovalo život nepočujúcich. 

Napriek tomu, že je Roman nepočujúci, rozhovor sme viedli ako každý iný, pýtali sme sa a Roman odpovedal. Nie vďaka nejakému zázraku, Romanovi pomáhajú zvyšky sluchu a naslúchací prístroj a vie aj odčítavať z pier, ak správne artikulujete.

Kedy ste zistili, že zle počujete? Pamätáte si to?

V minulosti bola medicína iná ako dnes. Mal som 9 mesiacov, prekonal som zápal priedušiek a rodičia sa domnievali, že choroba mi poškodila sluch. Iní rodinní príslušníci si mysleli, že som to zdedil – moja babka bola nedoslýchavá a babkin brat takisto. Keď som absolvoval geneticko-molekulárne vyšetrenie v roku 2011 zo zvedavosti, pretože s manželkou sme chceli vedieť, či naše budúce deti budú nepočujúce, tak sa potvrdilo, že mám dedičnú poruchu.

Koľko máte detí?

Dve.

A deti sú zdravé?

(s úsmevom) Ony sú zdravé, len sú nepočujúce. Presnejšie, dcérka je nepočujúca a synček je nedoslýchavý.

Viete porovnať vaše detstvo s vašimi deťmi? Ako ste vyrastali vy?

Samozrejme, v posledných rokoch sa medicína veľmi posunula. Keď som bol malý, neboli tieto načúvacie aparáty (ukazuje na svoje ucho). Boli len také, ktoré sa nosili na hrudníku, zavesené okolo krku. Tento aparát som dostal ako 8-ročný.

Dnes deti dostávajú kvalitnejšie načúvacie prístroje s väčším zosilnením. Dnes už existuje aj poradňa pre rodičov nepočujúcich detí, predtým to nebolo takto rozšírené. Je to veľký pokrok.

Väčšina nepočujúcich má problém s čítaním s porozumením.

Ako funguje posunkovanie? Je to rovnaké ako slovenčina: jedno slovo = jeden posunok?

Základný rozdiel je v tom, že slovenský jazyk je flexívny jazyk, takže slová ohýbame: skloňujeme a časujeme. Slovenský posunkový jazyk sa neohýba rovnakým spôsobom, povahovo sa správa skôr ako angličtina alebo čínština. Angličtina sa neohýba, má pevný slovosled, hoci slovenský posunkový jazyk má istú úroveň flexibility v tomto.

V hovorenej slovenčine nepotrebujeme použiť podmet, v angličtine povinne áno, rovnako to funguje aj v slovenskom posunkovom jazyku. Slovesá majú väčšinou totožnú formu posunku, takže musím pridať zámeno: ja rozumiem, vy rozumiete, on rozumie atď.

V angličtine sú rôzne pomocné slová, rovnako aj v posunkovom jazyku. Napríklad "písal som" v slovenčine je v posunkovej komunikácii kombinácia posunkov: ja + bolo + písať.

Ako ste sa naučili čítať po slovensky? Je to rovnaké ako pri počujúcich deťoch?

Je to ako keby som sa učil čítať po anglicky. Slovenčina je pre nepočujúcich cudzí jazyk. Pamätám si, že som v tomto mal výborných rodičov. Každý deň som musel čítať, šlabikáre a knihy. Mama sa ma stále pýtala: čo znamená toto slovo, táto veta? Naučil som sa rozumieť. Naozaj to je ako s angličtinou, najprv človek musí poznať slovnú zásobu, potom pochopí vety a frázy. Neskôr aj súvislosti medzi vetami, text.

Všetci nepočujúci sa takto učia čítať?
Väčšina nepočujúcich má problém s čítaním s porozumením. Počujúci ľudia každý deň vnímajú hovorené slová. Vedia ich spájať so slovami, ktoré si prečítajú. U nepočujúcich je to ťažšie, oni sluchom nevnímajú tie slová, nevedia si to spojiť s písanou formou.

Nepočujúci rodičia učia deti svoj jazyk, učia ich slová (či už hovorené alebo posunky) a vedia si ich spojiť s tým, čo prečítajú. Tie deti nepočujúcich rodičov to majú ľahšie, sú jazykovo vybavenejší, dôležité je naučiť ich spájať slová s tým, čo vidia napísané.

Pamätáte si, kedy ste si prvýkrát uvedomili, že nepočujete alebo že ste iný?

Nie, vôbec nie.

Z vášho pohľadu ste do kolektívu zapadali?

Áno.

A čo deti vo vašom okolí, spolužiaci, aká bola ich reakcia?

Ťažko povedať. Chodil som na špeciálnu školu a bol to pre nás druhý domov. Neuvedomovali sme si, že sme boli hendikepovaní, pretože sme mali viac-menej rovnaké postihnutia. Až na druhom stupni základnej školy sme videli, že sa v niečom odlišujeme, ale nebrali sme to tragicky.

Ale určite je to iná situácia s integrovanými deťmi. Ak sú nepočujúce deti medzi počujúcimi, oni to vnímajú ináč ako my. V našej škole sme mali špeciálnych pedagógov, ktorí vedeli, ako s nami komunikovať. Poznali zásady komunikácie s nepočujúcimi a základy posunkov. Bolo to v pohode.

A čo na vysokej škole, tam to asi bolo viac cítiť.

Študoval som odbor špeciálna pedagogika, presnejšie pedagogika mentálne postihnutých. Spolužiačky mali pre mňa veľké cítenie, keď už si vybrali tento odbor, vedeli, ako zaobchádzať so mnou. Mal som skvelú spolužiačku, jej rodičia mali telesné postihnutie, ona mala dobré srdce a sociálne cítenie. Častokrát mi požičala svoje poznámky alebo som sedel vedľa nej na prednáške. Spolužiačka všetko napísala a ja som odpisoval od nej.

Je ale veľký rozdiel medzi Prešovom a Prahou. V Prešove som nemal k dispozícii tlmočníka, takže som bol odkázaný na čítanie z pier profesorov. V Prahe som mal vynikajúcich tlmočníkov a zároveň som mal zapisovateľov, ktorí zapisovali poznámky a potom mi ich poslali mailom.

Čiže takto vyzerá podpora na vysokej škole aj dnes? Ak by som bola nepočujúca, mohla by som mať tlmočníka, zapisovateľa?

Áno, nepočujúci študent má nárok na tlmočníka alebo prepisovateľa, ak nerozumie posunkovému jazyku. A zároveň má nárok na zapisovateľa, pretože ak pozeráte na tablet prepisovateľa alebo na tlmočníka, tak nemáte čas robiť si svoje poznámky. Tento zapisovateľ je zvyčajne spolužiak.

Má tiež nárok na individuálne vyučovanie niektorých predmetov, napríklad matematika alebo angličtina, môžu mu tiež predĺžiť čas pri skúškach. Neznižuje sa očakávanie na výkon, ale má nárok na primerané úpravy a podporu.

Ako ste sa zoznámili so svojou manželkou Veronikou?

Komunita nepočujúcich je malý svet, je to ako jedna veľká dedina (smiech). Ja poznám nepočujúcich aj z východu či zo severu Slovenska.

Manželku som spoznal, keď som bol stredoškolák v Lučenci a do Bratislavy som chodil na prax. Manželka vtedy chodila na základnú školu, bola siedmačka… vtedy som ju prvýkrát videl. Až o niekoľko rokov neskôr sme sa potom stretávali ako členovia občianskeho združenia SNEPEDA (Spolok nepočujúcich učiteľov), neskôr sme spolu pracovali v redakcii časopisu Infonep (časopis pre nepočujúcich čitateľov a ich priateľov, pozn. red.).

Potom sme sa dali dokopy a o ruku som ju požiadal na Karlovom moste v Prahe.

Aký romantik!

(s úsmevom) Áno… V Prahe som študoval, Veronika tam má rodičov, to miesto je nám blízke.

Chcem ukázať počujúcim, že aj nepočujúci dokážu niečo vykonať, niečo, čo robia aj počujúci ľudia. Môžeme pracovať na vysokej škole, môžeme pracovať v televízii.

Čo všetko ste museli prekonať, aby ste sa dostali tam, kde ste? Pracujete na univerzite, vidíme vás v televízii, ste úspešný muž a máte krásnu rodinu.

Viacerí sa ma toto pýtajú (smiech). Ľudia mi hovoria, že som výnimočný človek. Ja som vždy rád veľa čítal, knihy a noviny. Sledoval som ľudí v okolí. Chcel som byť ako oni, nechcel som zaostávať za počujúcimi.

Človek sa podľa mňa musí neustále vzdelávať, vnímať seba aj okolie, neustále čítať. Tak sa vybuduje jeho osobnosť. Mojou veľkou výhodou je, že sa viem vysporiadať so životom, viem čítať s porozumením. 

Prezraďte nám, ako ste sa dostali do televízie?

Tu najskôr musím poďakovať poslankyni Jane Žitňanskej, je to hlavne jej zásluhou. Ona pochopila rozdiel medzi posunkovanou slovenčinou a slovenským posunkovým jazykom. Komunikovala s bývalým riaditeľom sekcie spravodajstva, športu a publicistiky RTVS a pomohla nám dostať sa tam. Prvýkrát sa naše správy vysielali 1. októbra 2013.

Ako vyzerá práca v televízii? Čo robíte počas dňa?

Máme editorov, jednou z nich je moja manželka. Pracujú so správami z troch agentúr – TASR, SITA a ČTK – a pripravia 8-9 správ, to sú abstrakty z tých správ. Potom prichádzajú na rad moderátori, dohromady sme štyria.

Moderátor prekladá, resp. upravuje správy, podľa posunkovej zásoby a gramatiky slovenského posunkového jazyka. Ale význam musí byť zachovaný. Tieto preložené správy idú do čítačky a ja to potom čítam. Správy ešte skontroluje aj tlmočník, aby sme mali istotu, že sa zachoval význam. V štábe je aj posunovačka čítačky, zvukár, technik.

Po skončení mojej služby môžem ísť domov, ale tlmočníci ešte zostávajú a tlmočia večerné správy. Tie naše správy vysielajú obvykle o 19:50 na Dvojke a večerné správy s tlmočníkom až v noci.

Od piatka do nedele väčšinou filmy v televízii nie sú také dobré, tak pozeráme Netflix.

Prečo ste sa vlastne rozhodli ísť pracovať do televízie?

Je to pre mňa veľká výzva. Chcem ukázať počujúcim, že aj nepočujúci dokážu niečo vykonať, niečo, čo robia aj počujúci ľudia. Môžeme pracovať na vysokej škole, môžeme pracovať v televízii. Chcel by som odbúrať bariéry, či už informačné alebo komunikačné. Všetko sa dá.

Zažili ste aj taký moment, kedy ste to chceli vzdať, lebo to bolo ťažké?

Ja mám takú povahu, že sa nikdy nevzdávam. Ak narazím na bariéru, hľadám alternatívnu cestu, chcem prekážku prejsť alebo obísť. Hlavou vždy vpred (smiech).

Už keď hovoríme o televízii, pozeráte Netflix alebo televíziu?

Pozeráme hlavne Netflix, väčšinou len vo večerných hodinách. Od pondelka do štvrtka sledujeme aj seriál Neželaná nevesta spolu s manželkou. Chodieva o pol desiatej večer a má skryté titulky, bez nich televíziu nesledujeme. Od piatka do nedele väčšinou filmy v televízii nie sú také dobré, tak pozeráme Netflix (smiech).

A čo napríklad YouTube, pozerávate videá?

Väčšinou to pozerajú naše deti. Náš synček Jurko má takmer 2 roky a rád pozerá Fíha, tralala. On je nedoslýchavý, čiže vníma zvuky a navyše sa mu páči aj tá speváčka, vie dobre gestikulovať. Sú tam aj pesničky s titulkami. Dcéra sa zase vďaka YouTubu zdokonaľuje v angličtine. Rozvíja si tam slovnú zásobu, čiže vie, že girl je dievča, boy je chlapec a podobne.

Vie si tieto videá užiť, aj keď nepočuje slová alebo hudbu?
Takéto detské, vzdelávacie videá rada pozerá, pomáha jej to rozvíjať aj predstavivosť, pozornosť, nielen slovnú zásobu. Preto nesúhlasím s názorom niektorých odborníkov, že deti by nemali sledovať YouTube. Náš synček je nedoslýchavý, dcérka nepočujúca, oni nemôžu svet vnímať zvukom, vnímajú ho zrakom. Televízia im toto umožňuje.

Je v televízii dosť programov pre nepočujúcich?

Boli by sme radi, keby televízie zvyšovali počet skrytých titulkov. Súkromné televízie podľa zákona vysielajú 10 % skrytých titulkov vrátane používania posunkového jazyka. U verejnoprávnej televízie je to 50 % skrytých titulkov a 3 % v posunkovom jazyku alebo preložené do posunkového jazyka.

10 % je málo, nie?

U súkromných áno. Ale aj pri verejnoprávnej, v Česku je to napríklad až 70 %. Preto veľa nepočujúcich pozerá české filmy s českými titulkami. Potom si osvoja české slová bez toho, aby si to uvedomovali.

Medzi českým a slovenským jazykom je nejaký rozdiel, je to tak aj v posunkových jazykoch? Je ťažké ich rozlíšiť?

Dobrá otázka! Je medzi nimi rozdiel. Niektorí si to neuvedomia, aj mne sa to niekedy stane.

Skúsme si predstaviť túto situáciu: stretne sa Slovák a Čech a ani jeden nepočuje. Budú si rozumieť?

Budú. Lepšie, akoby sa stretol nepočujúci Slovák a Angličan. Hovorený jazyk je príbuzný, čiže to viem odčítať z pier, lebo ten hovorený komponent je podobný. Horšie by to bolo s Angličanom, pretože používajú anglické slová. 

Niektorí nepočujúci rodičia si prajú, aby ich dieťa bolo tiež nepočujúce, iní, aby bolo počujúce. Čo ich spája je túžba, aby ich deti boli zdravé.

Podobajú sa tie jazyky aj v posunkoch?

Niektoré posunky sa podobajú, niektoré nie. Napríklad slová mama a máma: posunkuje sa na tvári, tvar ruky je podobný (je rozdiel medzi rovným ukazovákom v slovenčine a pokrčeným v češtine, pozn. red.), ale pohyb ruky je iný. Hovorený element je takmer rovnaký.

Používate sociálne siete, Facebook, Instagram?

Áno, nepočujúci používajú Facebook aj Instagram. Mne osobne Facebook pomáha, získam tam informácie o tom, kedy sa budú konať aktivity, alebo aké sú postoje nepočujúcich voči skrytým titulkom a pod. Chodím na rôzne zasadnutia ministerstiev a takto viem odkázať, čo nepočujúcich trápi, aké majú problémy. Ale keďže som časovo vyťažený, nemám čas používať aj Instagram.

Aké majú nepočujúci problémy?

Nie každý nepočujúci má prácu. Vyplýva to z predsudkov a nepochopenia zamestnávateľov. Problém je v tom, že prirovnávajú nepočujúcich k mentálne postihnutým, pretože sa s nimi nevedia dohovoriť. Ale neuvedomujú si, že nepočujúci sú veľmi šikovní, manuálne zruční ľudia. Majú oproti počujúcim aj veľkú výhodu: keď musia manuálne pracovať, nemajú šancu komunikovať medzi sebou, pretože k tomu potrebujú ruky (úsmev). Počujúci môžu pracovať rukami a popri tom sa rozprávať. Takže výkon nepočujúceho je lepší, lebo sa musí sústrediť na prácu.

Prečo teda nemajú prácu, keď sú šikovní?

Ja sa stretávam s mnohými, viem, že väčšina sú naozaj šikovní. Žiaľ, nenájdu pochopenie u zamestnávateľov. Všetci sa vyhovárajú pri prvom pohovore, že nemôžu telefonovať a v tej práci potrebujeme niekoho, kto vie telefonovať. Podľa mňa je to výhovorka, pretože sú aj iné možnosti komunikácie, chat, email, sú rôzne náhradné formy komunikácie.

Môžu si rodičia nepočujúcich detí vybrať medzi bežnou a špeciálnou základnou školou?

Do školy idú na základe rozhodnutia špeciálneho pedagogického centra a rozhodnutia rodičov. Poradenské centrum dáva odporúčanie, kam by mohli dieťa zaradiť, ale vyberá si napokon rodič.

Niekedy podľa mňa rodičia rozhodujú nesprávne. Prvé dva ročníky na základnej škole a špeciálnej základnej škole prebiehajú rovnako: učia sa čítať, písať, ale neskôr už počujúce deti napredujú veľmi rýchlo, hlavne v slovnej zásobe. Nepočujúce dieťa na základnej škole začne zaostávať. 

Takže by bolo lepšie ísť rovno na špeciálnu základnú školu?

Áno, je pre ne lepšie navštevovať špeciálnu školu, ale viacerí to odmietajú. Tieto deti sa niekedy zaradia do špeciálnych škôl neskôr a už nedokážu dobehnúť za nepočujúcimi spolužiakmi danej triedy. Áno, prístup je v špeciálnych školách iný, ale jazykovo sú lepšie vybavení, ako tí, ktorí sa potom musia preradiť z bežnej školy do špeciálnej.

Máme dostatok špeciálnych škôl?

Na Slovensku ich je 6, myslím, že je to dostatok. Kedysi bolo okolo 200 detí v každej škole, dnes je to okolo 50-60, takže začali prijímať aj počujúce deti s narušenou komunikačnou schopnosťou, s poruchami správania či autizmom, aby sa to vykompenzovalo.

Takže máme menej nepočujúcich?

Áno. V minulosti bola väčšia pôrodnosť, z viac ako 5 detí mohlo byť jedno nepočujúce. Dnes je pôrodnosť oveľa nižšia, takže je aj menej nepočujúcich detí.

Viete povedať, či sa väčšina nepočujúcich detí narodí nepočujúcim? Alebo má väčšina počujúcich rodičov?

Dobrá otázka. 90 % nepočujúcich detí má počujúcich rodičov, 10 % nepočujúcich detí má nepočujúcich rodičov. V prípade nepočujúcich rodičov, až 90 % takýchto rodičov má počujúce deti, 10 % má nepočujúce deti. Preto väčšina počujúcich detí ovláda aj posunkový jazyk, stávajú sa častokrát aj tlmočníkmi.

Napríklad keď cestujem v preplnenej električke, nepočujem, keď sa niekto snaží vystúpiť a povie mi „Dovoľte!“ alebo „Choďte nabok!“.

Aká je reakcia počujúcich rodičov, keď sa im narodí nepočujúce dieťa?

Všelijaká. Samozrejme, prežívajú šok. Vždy si priali, aby ich dieťa bolo počujúce, zdravé, aby z neho bol úspešný športovec, herec, majú nejakú vytúženú predstavu. Keď sa narodí nepočujúce dieťa, zažívajú sklamanie, začnú sa navzájom obviňovať.

Dnes už do pár dní novonarodené deti absolvujú sluchový skríning, je to vyspelejšia technológia ako kedysi, toto sme pred 20 rokmi nemali. Preto dnes sa už dá včasne diagnostikovať strata sluchu. Toto niektorí rodičia vedia prijať, iní s tým dlhodobo bojujú. 

A ako reagujú nepočujúci rodičia? Sú lepšie pripravení na nepočujúce dieťa?

Aj pri nepočujúcich rodičoch je to rôzne, niektorí si prajú, aby ich dieťa bolo tiež nepočujúce, iní, aby bolo počujúce. Čo ich spája je túžba, aby ich deti boli zdravé. Aj ja takto odpovedám pri otázke o svojich deťoch: hlavne, že sú zdravé.

Má nepočujúce dieťa menej príležitostí na Slovensku? Môže byť tiež herec či športovec?

Má príležitosť. Už aj v Amerike existujú napríklad nepočujúci piloti (viac o požiadavkách na týchto pilotov nájdeš tu, pozn. red.), nepočujúci policajti a tak ďalej. Toto vo veľkom záleží od rodičov, od toho, ako dokážu svoje dieťa vzdelávať, vychovávať, dať dieťaťu optimizmus a povzbudzovať ho.

Dieťa si vybuduje takto svoju osobnosť, uvedomuje si, že dokáže takmer všetko. Aj my takto pristupujeme k výchove našich detí. Neľutujeme ich, nepovieme si „Ach, chudáčikovia, oni sú nepočujúci, čo z nich bude,“ berieme to ako niečo normálne. Chodíme s nimi na kultúrne aktivity. Staršia dcéra chodí na športový krúžok s počujúcimi deťmi. Je dôležité vypestovať u nich úspešnú osobnosť, aby mohli byť rovnocenní voči počujúcim deťom.

Ako vyzerá manželstvo dvoch nepočujúcich ľudí? Je v niečom odlišné od počujúcich?

(s úsmevom) Iba v komunikácii, inak sa v ničom nelíši. Počujúci medzi sebou komunikujú hovoreným jazykom a my posunkami. Každý človek je iný, má svoj názor, pohľad… rozdiel je skôr v tom, keď sa náhodou manželia hádajú.

Ako vyzerá hádka medzi nepočujúcimi?
Keď sa hádajú počujúci, nemusia sa pozerať do očí (smiech). My musíme, je to komunikácia tvárou v tvár. Takže nemôžeme až tak dať najavo hnev, snažíme sa to zmierniť. Musím ale povedať, že s manželkou tvoríme úžasný pár, rozumieme si. Máme rovnaké záľúby, názory aj pracovnú činnosť. Toto nás spája.

Keď si potrebujete od seba navzájom oddýchnuť, čo robíte?

Dobrá otázka (smiech). Je to spontánne. Zapnem televízor, pracujem na počítači, idem si zašportovať. Cez víkend chodievam každé ráno von, chodím na záhradu, máme mandle, hrozno… je to dobrý relax.

Nastávajú počas vášho bežného dňa situácie, kedy musíte riešiť komunikačný šum?

Sú situácie, kde si to viacerí ľudia neuvedomujú. Napríklad keď cestujem v preplnenej električke, nepočujem, keď sa niekto snaží vystúpiť a povie mi „Dovoľte!“ alebo „Choďte nabok!“. Našťastie som človek, ktorý vníma okolie a správanie ľudí. Nie všetci nepočujúci sú takí. Voči týmto sú niekedy ľudia drzí, sotia ich pri vystupovaní, lebo si neuvedomujú, že ich človek nepočul. To je príklad takej nepríjemnej reakcie.

Takže cestovanie v MHD môže byť problematické? Spomeniete si aj na konkrétnu situáciu, ktorú by počujúci vôbec nemusel riešiť?

Napríklad sa mi stalo, že električka, ktorá zvyčajne chodí na vlakovú stanicu, odbočila inde kvôli snehovej kalamite. Samozrejme, v električke to cez reproduktory hlásilo, že sa zmenila trasa. Ale ja som to nevedel, takže som sa musel opýtať spolucestujúcich, že kam električka ide. Ale hovorím, že ja som odvážny, opýtam sa, keď nerozumiem, opýtam sa zase. Nerád sa vzdávam, veci doťahujem do konca.

Často vidím, že nepočujúci sú aj obeťami podvodníkov. Tí vedia, že nepočujúci majú problém s čítaním s porozumením a nevedia, čo podpisujú, aké sú to zmluvy.

S akou reakciou okolia sa stretávate? Na prvý pohľad predsa len nevidieť, že nepočujete. Zmení sa ich správanie, keď to zistia?

Ľudia sa boja komunikovať s nepočujúcimi. Stalo sa mi, že som bol aj s manželkou na uvítaní dieťaťa. Starosta sa zastavil pri každom nášvtevníkovi, ale keď videl nás, ako komunikujeme v posunkovom jazyku, obišiel nás. Zľakol sa.

Toto je veľký problém, ľudia nevedia, ako komunikovať s nepočujúcimi. Nerozumejú nám.

Funguje to aj naopak? Majú aj nepočujúci strach komunikovať s počujúcimi?

Áno, majú. Obávajú sa, či naozaj dobre porozumeli prejavu počujúceho. Stáva, že nepočujúci prikývnu na všetko, čo im počujúci povedia. Tí si preto myslia, že všetkému porozumeli. Ale nemusí to tak byť. Je dôležité overiť si, či naozaj rozumie a čo presne porozumel.

Ako si môžeme overiť, či nám rozumeli?

Počujúci si nevyžiadajú spätnú väzbu. Je dôležité opýtať sa. Napríklad keď v banke vysvetľujú podmienky úveru, nepočujúci bude len prikyvovať. Úradník by sa mal spýtať konkrétne. Ak mu povie, že mesačná splátka je 100 € a k tomu poplatok 5 %, treba sa opýtať: Aký máte poplatok? Treba naozaj všetko overovať, toto väčšina nerobí. Tu vzniká potom nedorozumenie.

My počujúci ale o tomto probléme vôbec nevieme.

Súhlasím, preto je dôležité oboznámiť sa so zásadami komunikácie s nepočujúcimi. Pozrite sa na to takto, teraz pri rozhovore si viete overiť, či vašim otázkam dobre rozumiem, podľa toho, ako odpovedám, či odpovedám adekvátne. Nie každý rozhovor je takýto, treba si to overovať. Nie je dobré opýtať sa, či rozumeli, ale zistiť, čo presne rozumeli.

Tým, že nepočujúci majú problém rozumieť, spôsobuje to aj praktické problémy, okrem možných podvodov?

Nepočujúci dostávajú častokrát nejasné alebo skreslené informácie. Napríklad keď vláda schvaľuje nejaké návrhy zákona a týkajú sa aj nás, napríklad vianočné príspevky a pod., nemajú presné informácie. Musia sa obrátiť na šikovnejších nepočujúcich alebo na tlmočníkov alebo sociálnych poradcov.

Nepočujúci sa pri komunikácii so zamestnávateľom alebo úradníkmi stretne s tým, že nedostáva spätnú väzbu. Oni sú zvyknutí komunikovať telefonovať. Preto zvykli využívať online tlmočníka, využívam to aj ja. 

Naposledy som to využil pri komunikácii s elektrárňami.

Roman je okrem iného jedným z garantov Online tlmočníka – pozri si jeho videoprezentáciu

Ako funguje tlmočenie online?

Spojím sa s tlmočníkom a on zavolá napríklad tomu úradníkovi. Cez webkameru ja odposunkujem, čo chcem povedať, a on to simultánne tlmočí do telefónu. Rovnako mi tlmočí odpoveď od úradu. Je to naozaj skvelá služba, využívam to skoro každé dva týždne. Ja som človek aktívny, iniciatívny, som svojrázny a poznám svoje práva, takže sa nebojím.

Niektorí nepočujúci sú pasívni a nepoznajú svoje práva.

Aké sú tie práva, ktoré nepočujúci majú?

Napríklad máme právo na plnohodnotnú informáciu, právo na spätnú väzbu. Keď úradník nereaguje, nechcem ostať pasívny a prísť o niečo, ale snažiť sa komunikovať. 

Ja často vidím, že nepočujúci sú aj obeťami podvodníkov. Tí vedia, že nepočujúci majú problém s čítaním s porozumením a nevedia, čo podpisujú, aké sú to zmluvy. Stáva sa, že prídu o dom, o svoj majetok. Nevedia, za čo platia faktúry, ktoré im chodia. 

Má im kto pomôcť s takýmito ťažkosťami?
Niektorí nevedia, že sa môžu obrátiť na právnikov a odborníkov. To mi je ľúto. Preto ich aj povzbudzujem: robte to, komunikujte, využívajte aj tlmočenie online. Niektorí sa tomu bránia a spoliehajú sa na rodičov alebo osobných asistentov.

Prvýkrát bolo možné používať posunkový jazyk v roku 1990. Dovtedy sa to nedalo, viac-menej nám to zakazovali. Sedeli sme v škole s rukami za stoličkami.

Takže čo by ste radili týmto ľuďom?

Aby boli aktívnejší, sebavedomejší, niekedy aj tvrdohlaví. Nie sú menejcenní ako počujúci, tak sa majú správať tak, ako rovnocenní.

V čom sa váš príbeh od týchto nepočujúcich líši?

Som proaktívny, spolu s manželkou nemáme problém komunikovať, rozumieme textom, dokonca píšeme knihy. Máme na to, aby aj naše deti dokázali čítať s porozumením. Ak chce človek uspieť v živote, musí mať aspoň základy čítania s porozumením, či už sa chce dostať na vysokú školu, učiť sa, musí veľa čítať. Je dôležité vybudovať nejaký jazyk na komunikáciu, ale ako nepočujúci sme menšina a preto by sme si mali osvojiť aj hovorenú slovenčinu. To je dôležité.

Trvá to dlhšie, keď sa nepočujúci učí čítať?

Záleží od osobnosti. Väčšinou áno, chýba tam to počutie.

Ako ste sa naučili rozprávať?

Moji rodičia nevedia posunkovať a ja mám zvyšky sluchu. Počujem len zvuky, ale s rodičmi som neustále komunikoval, chodil som k logopedičke, v špeciálnej škole sa nesmelo posunkovať, takže sme komunikovali hovoreným jazykom. Trvá to tiež dlhšie.

My sme mali o ročník viac na škole, takže aj škola trvala dlhšie.

Pomáhajú vám vo vašom každodennom živote technológie?

Veľmi. Ľuďom, ktorí vynašli mobil, by som dal Nobelovu cenu (smiech). Naozaj, cez mobil sa môžem dohovoriť s ľuďmi prostredníctvom videochatu alebo jednoducho vytvorím video a pošlem ho ďalším nepočujúcim. Viem, ktorí nepočujúci majú problém s čítaním s porozumením a ktorí nie, preto posielam buď text alebo videosprávu.

A ako komunikujete s vašou rodinou?

S rodičmi zvyčajne využívame Messenger, pustíme video a môžem im čítať z pier. Ich poznám odjakživa, takže im rozumiem.

Takže vaši rodičia nevedia posunkovať?

Nie. Nebolo v tom čase ani možné, aby sa naučili. Prvýkrát bolo možné používať posunkový jazyk v roku 1990, vtedy sa to prvýkrát niekam vsunulo do zákona, neskôr v roku 1995 vznikol aj samostatný zákon. Dovtedy sa to nedalo, viac-menej nám to zakazovali. Sedeli sme v škole s rukami za stoličkami.

Prečo?

Vtedy prevládalo presvedčenie, že hovorený jazyk má vyššiu funkciu jazyka. Posunkový jazyk považovali za menejcenný, neuznávali ho, preto ho zakazovali.

Ak nerozumejú, môžete pokojne napísať správu do mobilu a ukázať to nepočujúcim. Neurazia sa.

Vedia rodičia nepočujúcich detí posunkovať?

Nie všetci. Nájdu sa aj lekári, ktorí odporúčajú, aby sa deti nenaučili posunkový jazyk. Prevláda u nich mýtus, že ten jazyk je menejcenný oproti hovorenej slovenčine. Lekári si viac-menej neuvedomujú, že ak dieťa vôbec nepočuje, nemá ako komunikovať. Áno, ak už má dieťa implantát alebo načúvací aparát, je nedoslýchavé, v tom prípade je dôležité rozvíjať hovorenú reč.

Ale ak dieťa vôbec nepočuje a nemá pomôcky, ako má dieťa komunikovať? Nevie, ešte odzerať z pier, nechápe, čo ten pohyb môže znamenať. U dieťaťa je lepšie rozvíjať vizuálnu komunikáciu, aby si dieťa vybudovalo jazyk v mozgu.

Tieto deti teda vedia aj po slovensky a vedia aj slovenský posunkový jazyk?

Áno. Čo sa týka slovenčiny, väčšinou vedia odzerať, čítať z pier. Vnímajú aj slová v knihách, titulky v televízii a pod. Ale komunikácia je pomalšia.

Chcú sa rodičia nepočujúcich detí naučiť posunkovať?

Niektorí sa naučia, niektorí nie, veľmi to záleží od rodičov. Niektorí rodičia chápu, že sa tak lepšie dorozumievajú s dieťaťom, iní na prvýkrát uveria lekárom, ktorí hovoria všeličo o posunkovom jazyku.

Kde všade sa dá naučiť ten jazyk?

Na Slovensku sú kurzy, ale je ich málo. Chýba nám dotácia od štátu, vďaka ktorej by sme ich mohli mať viac.

Aké pomôcky majú títo rodičia k dispozícii?

Existuje aplikácia Posunkuj hravo, môžu tiež využiť webstránku, ktorú spravujem, Posunky.sk. To je rozsiahly slovník s najmenej 8-tisíc heslových slov. Môj sen je rozšíriť ho na aspoň 15-tisíc slov.

Keď učíte na univerzite, rozprávate alebo máte tlmočníka?

Záleží od predmetu. Keď posunkujem, mám tlmočníka.

Chceli by ste, aby sa ľudia naučili posunkovať?

(s úsmevom) Áno, bola by tá komunikácia plynulá.

Ako by mohli mladí ľudia pomôcť nepočujúcim?

Osvojiť si základy komunikácie s osobami s poruchou sluchu.

Čo to znamená?

Napríklad je dôležité rozprávať pomaly a zreteľne, dobre artikulovať. Nepomáha slabikovanie, treba hovoriť normálne. Používajte frekventované slová, nie hovorové, napríklad auto a nie fáro, kamarát namiesto kámo. Ak nerozumejú, môžete pokojne napísať správu do mobilu a ukázať to nepočujúcim.

Takže neurazí sa potom ten nepočujúci?

Nie, neurazí. Je v poriadku aj potľapkať človeka po ramene, aby ste získali pozornosť, alebo zaklopať na stôl. Treba na to myslieť ako keby hovorili s cudzincom, s Číňanom, s Venezuelčanom, snažiť sa dohovoriť.

Hlavne je dôležité mať veľkú trpezlivosť a porozumenie.

Ale keď ste hovorili o zamestnávateľoch, neznelo to tak, že ľudia vedia byť trpezliví.

Cudzí majú väčšie pochopenie. Ja tiež chápem, že zamestnávatelia majú stresujúcu pozíciu a keď príde niekto nepočujúci, mali by viac starostí. Radšej sa ich zbavia. 

Ak by ste mohli zmeniť jednu vec, čo by to bolo?

(smiech) Ak mám byť skromný, tak aby sa ľudia vedeli dohovoriť s nepočujúcimi, či prostredníctvom posunkov alebo gestikulácie, písania, hovorenia. Ale moja veľká túžba je, aby všetci ovládali posunkový jazyk.

A čo by ste chceli odkázať našim čitateľom, čo by to bolo?

Aby sa nebáli komunikovať s nepočujúcimi.