Pred 25 rokmi uniesli prezidentovho syna. Akú rolu v únose zohrala SIS a čo má s prípadom spoločné Marian Kočner?

Bolo štvrtkové letné ráno 31. augusta. Nikto vo Svätom Jure neočakával, že sa stane malé vinárske mestečko severovýchodne od Bratislavy dejiskom zločinu siahajúceho až na samotné špičky štátu. Býval tam však Michal Kováč mladší, syn vtedajšieho prezidenta. To, čo sa vtedy stalo, opísal vo svojej obžalobe prokurátor Michal Serbin ešte v roku 2000. Obžalobu v celom znení zverejnil o 15 rokov neskôr Denník N.

Po 10:30 vyrazil Mercedes 190 D Michala Kováča mladšieho z jeho domu na Novej Pezinskej ulici smerom do Bratislavy. Pri poľnohospodárskom družstve ho už však čakal tím zložený podľa obžaloby z príslušníkov Slovenskej informačnej služby (SIS) a niekoľkých civilistov.

Ich pozornosť si Kováč mladší všimol podľa knihy Ľuby Lesnej Únos už štyristo metrov za tabuľkou označujúcou koniec Svätého Jura, keď mu vodič červeného Seatu gestikuloval, aby zastavil auto. K Seatu sa pridalo ďalšie auto s úmyslom prezidentovho syna zastaviť. Muži so zbraňou v ruke, niektorí oblečení v maskáčoch s páskami polícia, niektorí v civile, vyzývajú Kováča, aby vystúpil z auta.

Keď výzvy nefungujú, nastupuje hrubá sila. Neštítia sa pritom zabuchovania dverí napriek tomu, že v nich má Michal Kováč nohy. Únoscovia ho bijú, keď sa pokúša utiecť z idúceho auta. Vyhrážajú sa mu smrťou a sľubujú, že ak bude spolupracovať, tak bude ešte v ten večer doma. Kováča nútia vypiť fľašku whisky, a potom aj ďalšiu.

Tá druhá má však už v sebe sedatíva. Počas pitia mu prikladajú na penis paralyzér, čo neskôr potvrdzuje podľa vyjadrení Serbina pre portál Aktuality.sk aj lekárska prehliadka. Michal Kováč stráca vedomie a prebúdza sa v inom štáte.

Medzitým ho skupina mužov hrajúca sa na policajtov odovzdá aj s jeho autom ďalšej skupine na Dolnozemskej ulici v Bratislave, a tí ho prevážajú cez diplomatickú zónu hraničného priechodu Berg do mestečka Hainburg, ktoré pozná každý Bratislavčan.

Prečo však tento zločin vôbec niekto spáchal, a prečo na synovi prezidenta republiky? Aby sme pochopili, čo viedlo k únosu Michala Kováča ml., musíme pochopiť situáciu na slovenskej politickej scéne uprostred 90-tych rokov. 

V roku 1995 bolo to, čo dnes voláme mečiarizmus, v plnom prúde. Predseda vlády Vladimír Mečiar požíval takmer absolútnu moc, do všetkých štátnych podnikov nominoval svoje kádre a privatizácia štátneho majetku sa zdala byť nezastaviteľná a bezbrehá. 

Jeden z mála, čo sa vtedajšiemu predsedovi vlády vzoprel, bol prezident Michal Kováč. Jeho prejav o stave republiky z marca 1994 už raz vládu Mečiara položil a potom, čo Ivana Lexu z HZDS odmietol vymenovať najprv za ministra privatizácie a neskôr za riaditeľa SIS, začal hľadať Mečiar spôsoby, ako ho odvolať. To sa mu však nedarilo. Čo ak by však prezident musel odstúpiť?

Vráťme sa preto opäť do Hainburgu, kde únoscovia zobrali prezidentovho syna Michala Kováča mladšieho. „Strieborný Mercedes, Hainburg, policajná stanica, stojí pred tým. A keď tam nebude stáť, už ho majú policajti v Hainburgu”. Toto sú slová z telefónnej nahrávky, ktorú odvysielalo v roku 1999 dnes už neexistujúce Rádio Twist.

Podľa vtedajšieho ministra vnútra Ladislava Pittnera hlasy na nahrávke patrili bývalému šéfovi SIS Ivanovi Lexovi a mečiarovskému privatizérovi Karolovi Martinkovi. Podľa obžaloby Lexu usvedčuje z organizácie únosu.

 
Únos podľa obžaloby Ivan Lexa zosnoval spolu s vtedajším riaditeľom kontrarozviedky Jaroslavom Svěchotom, ktorý zomrel v roku 2004.

Spolu vraj vytvorili organizovanú skupinu, ktorá mala za cieľ jediné: dostať Kováča mladšieho do Rakúska a spustiť tak proces, ktorý by sa končil rezignáciou hlavy štátu. Tá mala nastať potom, čo by prezidentovho syna zatkli pre medzinárodný zatykač súvisiaci s kauzou Technopol, ktorú si netreba mýliť s neskoršou kauzou Technopol Servis odhalenú Jánom Kuciakom.

Na oboch kauzách je však zaujímavé to, že ich spája okrem samotného Technopolu aj iný spoločný menovateľ. Marian Kočner.

Technopol

Kauza Technopol pojednávala o podvode, v ktorom mala holandská spoločnosť Intercommerce zinkasovať od slovenského Technopolu 2,3 milióna dolárov za textil, ktorý nikdy nedorazil. Práve s textilom obchodoval v 90-tych rokoch podľa vlastných slov aj Marian Kočner.