Primár: „Nebyť ochoty a odhodlania zdravotníkov, ktorí pracujú na úkor vlastného zdravia, by nemocnice už skolabovali." (Rozhovor)

Každý deň inak, dúfam, že v čase zverejnenia rozhovoru to bude lepšie. V nemocniciach naďalej prijímame veľké množstvo Covid pozitívnych pacientov, z ktorých mnohí prichádzajú v kritickom stave. Obrovským problémom je z môjho pohľadu chorobnosť zdravotníkov. Tí, ktorí sú v karanténe nám chýbajú. 

Konkrétne my sme museli pre nedostatok personálu, sestier, zavrieť polovicu oddelenia. Kým sa vrátia to bude pre všetkých skúška fyzických aj psychických síl. Sekundárne sa tak zhoršuje starostlivosť o necovidových pacientov a znižuje dostupnosť lekárskej starostlivosti. Problémy nám narobia nezodpovední občania, ktorí už prestali nosiť rúška a stratili rešpekt. Dúfam, že to nebude viesť k opätovnému nárastu prípadov a sprísneniu opatrení.

Aká je podľa Vás pripravenosť slovenských nemocníc vzhľadom k počtu infekčných pacientov?

Voľné lôžka máme, to je pravda, tie nájdeme vždy. Keď nie na infekčnom oddelení, tak na iných, internom, neurologickom, gynekologickom, detskom,…v najhoršom prípade by sme stanovali. Problémom ale nie sú lôžka, ale personál.

Toho bolo nedostatok vždy, aj pred koronakrízou. Mám obavy, že niektoré kroky vlády spôsobia po ukončení pandémie odchod ďalších zdravotníkov. Mnohí vyhoreli, stratili motiváciu pracovať, nechcú byť súčasťou kolabujúceho systému.

V jednom zo svojich príspevkov tvrdíte, že Vám ako lekárom hádže premiér a minister zdravotníctva dennodenne pod nohy polená. Čo ste tým konkrétne mysleli? 

Áno, niekedy sa cítim ako bežec cez prekážky. Opakovane padám na hubu, postavím sa, chvíľu bežím, dobieham súperov, potom zase padám. Obrazne je tých polien veľa. Byrokracia, nesplnené sľuby týkajúce sa odmien, nedostatok materiálu, chaotické rozhodnutia bez predchádzajúcej diskusie, návrhy zákonov zvyšujúce sankcie pre zdravotníkov, sprísňovanie kontrol smrdiace šikanou, zbavovanie sa zodpovednosti a mnohé iné.

V jednom v príspevok, konkrétne zo soboty 14.11., popisujete situáciu, kedy ste sa dozvedeli, že väčšina lekárov, z Vášho oddelenia bola pozitívne testovaná a vy musíte nejakým spôsobom zabezpečiť jeho chod. Ako ste chod oddelenia zabezpečili a čo sa robí v takom prípade, keď je veľká časť zdravotníckeho personálu pozitívna?

Nejednalo sa o lekárov, ale sestry. Prakticky sme prišli o personál starajúci sa o časť oddelenia, v tomto prípade mužské oddelenie, ktoré má 35 lôžok. Situácia bola o to horšia, že sa to stalo z piatka na sobotu.

 V spolupráci s vedením nemocnice a vďaka ochote „negatívneho” personálu sme za necelé tri dni z dvoch oddelení urobili jedno. Pomohlo nám paliatívne oddelenie a tiež FNsP Trenčín, ktorá prevzala starostlivosť o časť našich pacientov. Vždy sa musí niečo vymyslieť, bolo to tak aj v tomto prípade.

Kde je podľa Vás tá hranica, kedy veľký nápor pozitívnych pacientov na COVID-19 slovenské nemocnice už nezvládnu? Či už personálne, alebo z nedostatku pľúcnych ventilácií. 

Úprimne, môže sa na mňa hnevať pán premiér aj pán minister, ten nápor je tu stále. Nebyť ochoty a odhodlania zdravotníkov, ktorí pracujú na úkor vlastného zdravia, na hranicu vyčerpania, nemocnice by už dávno skolabovali.

My, zdravotníci, jednoducho v DNA nemáme slová „vzdať sa” či „zlyhať”. Aj to bol dôvod, prečo fiaskom neskončilo prvé testovanie. Lekári a sestry vtedy aj napriek často urážlivým vyjadreniam predstaviteľov štátu podali pomocnú ruku.

„Množstvo zdravotníkov sa už nakazilo a mnohí sa ešte nakazia. Čaká to možno aj mňa, hoci si dávam veľký pozor.“
  

K pľúcnym ventiláciám. Tu narážame na iný problém. Pacienti môžu byť na ne napojení niekoľko týždňov až mesiacov, tak sa postupne kapacita napĺňa. Nezabúdajme ani na necovidových pacientov. Občas to vyzerá tak, ako keby sa ventilácia pred pandémiou nepoužívala, čo je veľmi zlá predstava.

Aká je situácia napríklad v nemocnici, kde pracujete medzi kolegami. Boja sa zdravotníci, že sa v práci nakazia, poprípade, že vystavia riziku nákazy COVID-19 svoju rodinu?Pravdaže, zo strachu a obáv sa stala denná realita. Každý sa bojí, niekto viac, niekto menej, niekto je až paranoidný. Je potrebné nájsť si zlatú strednú cestu. Nazval by som ju pokora.

Musíme sa chrániť za každých okolností tak, aby sme neohrozovali seba ani ostatných, vrátane rodiny.

Prax však ukazuje niečo iné. Množstvo zdravotníkov sa už nakazilo a mnohí sa ešte nakazia. Čaká to možno aj mňa, hoci si dávam veľký pozor. Často práve rutina a podvedomý pocit neohrozenosti môže viesť k malým chybám, ktoré tá malá potvora zneužije.

Ako lekár denne nasadzujete svoj život v boji s pandémiou, aby ste zachránili svojich pacientov. Čo by ste odkázali ľuďom, ktorí stále neveria a kričia, že COVID-19 je len výmysel?

Otázka je, či má vôbec zmysel im aj naďalej niečo odkazovať a snažiť sa zmeniť ich názor. Ak ho nezmenili doteraz, napriek všetkým dostupným informáciám, moje slová ho nezmenia, možno až osobná zlá skúsenosť.

Mali by si uvedomiť, že takou drobnosťou, akou je napríklad nosenie rúška, môžu veľmi významne prispieť k tomu, aby tie prísnejšie a obmedzujúce opatrenia čo najskôr skončili. Mali by si uvedomiť aj fakt, že odporom a nedodržiavaním opatrení môžu situáciu len zhoršiť, a tak to, po čom túžia, teda slobodu, zbytočne oddialiť. 

Ak pacient, ktorý bol pozitívne testovaný na COVID-19 a jeho zdravotný stav si nevyžaduje hospitalizáciu akou formou by sa mal liečiť doma? (Túto otázku kladiem hlavne preto, lebo veľa z „pochybovačov" tvrdí, že karanténa nie je liečba a nič iné sa pozitívne testovaným pacientom nekáže a neodporúča.)

Tejto téme som sa obsiahlejšie venoval aj vo svojom blogu, preto to aspoň zhrniem. O tom, čo je alebo nie je liečba, by sa dalo diskutovať donekonečna. U tých, ktorí sú pozitívni a teda ich zdravotný stav nevyžaduje hospitalizáciu, by sa mali riadiť podobnými postupmi, aké poznáme napríklad pri chrípke.

Chorobu treba vyležať, fyzicky ale ani psychicky sa nenamáhať, podporovať imunitu (to je potrebné robiť celoročne, bez ohľadu na prítomnosť pandémie). Teda zvýšiť príjem vitamínov všetkých radov (najmä C, D, B), vhodný je zinok, imunomodulanciá. Piť veľa tekutín. Pokiaľ máte horúčku, užívať antipyretiká (Paralen, Novalgin, Ibuprofen, Acylpyrin). Dôležitá je psychohygiena, nájsť si niečo, čo vás baví, nevyčerpáva a nedovolí vám myslieť na to, že ste chorí a v karanténe.