Borovička za pár centov, podgurážení štamgasti a pivo páchnuce po krvi. Navštívili sme 7 kultových bratislavských pajzlov

Pri príchode do baru sme boli prekvapené – kedysi neustále plný bar dnes zíval prázdnotou. Klientelu tvorila len malá skupina tínedžerov, ktorí sa rozprávali v rohu miestnosti. Postupom času sa však bar zapĺňal. Priateľský barman sa nás zvedavo pýtal, akú reportáž robíme. 

Najväčším prekvapením v Bar One bol fakt, že opravili legendárny padajúci strop. Namiesto neho tam bolo špeciálne penové obloženie, ktoré slúži na to, aby sa v podniku lepšie ozývala hudba. Počas lockdownu sa zrejme majitelia venovali rekonštrukcii interiéru. Zaujímavý bol aj ružový záchod, ktorý bol ako vystrihnutý z hudobného klipu na pesničku Barbie Girl.

V Bar One sme ochutnali aj Spišskú borovičku. Cena tu už bola trochu vyššia, no pri porovnaní s ostatnými podnikmi v centre stále príjemná. K poldecáku sme si dali aj syrové nachos, ktoré nás prekvapili vynikajúcou chuťou. So stúpajúcim promile v podniku stúpal aj počet návštevníkov. V miestnosti bol celkom hluk. Napriek tomu v Bar One chýbala obvyklá študentská atmosféra. 

Hroznovka so chardonnay

Druhý deň našej expedície sme odštartovali na trhovisku na Miletičovej, kde sa nachádza viacero pohostinstiev v podobnom štýle. Osadenstvo podľa aplikácie tvoria „prevažne starší páni z okolia a alkoholici, ktorí tam často vysedávajú do rána“. Mapa pajzlov nám odporučila päťhviezdičkovú Viechu u svätého Urbana.

Interiér tvorili tehlové steny, na ktorých viseli lovecké trofeje. Pri stoloch sedeli skupiny podgurážených dôchodcov, ktorí pozerali v televízii futbal a vykrikovali na celý podnik vety v štýle „Ja mám rád ženy, ale zastávam si aj buze****ov“. Všimli sme si však aj veľa osamelých pánov, ktorí sedeli pri pive a ticho civeli do prázdna. Jeden odchádzal so štyrmi paradajkami v igelitovom vrecúšku, ktoré si zrejme kúpil na trhu.

Za veľké pivo tu zaplatíš 0,90 €. My sme si dali hroznovku za 0,20 €/dcl a biele víno za 0,40 €/dcl. Na výber boli dokonca dva druhy vína – rizling a chardonnay. Na hroznovku, ktorá nám uhasila smäd, sme sa sťažovať nemohli, keďže vonku bolo asi 30 stupňov, no víno nám chuťovo veľmi nesadlo. Štamgasti z nás po celý čas nemohli spustiť oči a pri odchode nás zahrnuli komplimentmi.

Teleport do komunizmu

Hlavnú železničnú stanicu sme nemohli vynechať. Mapa pajzlov nám odporučila štvorhviezdičkový Bum bar a jednohviezdičkový Caffe Pressburg, ktorý sa nachádza hneď pri vchode do stanice. Druhý sme už poznali, tak sme zamierili tam. 

Ceny sú tam vzhľadom na prostredie premrštené. Za veľké pivo Staropramen zaplatíš 1,50 € a 0,04 dcl Spišskej borovičky stojí 1,60 €. Ak sa však chystáš na výlet vlakom s kamarátmi, je to ideálna zastávka. Ak si dievča, čašník je relatívne milý a obslúži ťa s úsmevom. Mužských štamgastov pozdraví. 

Cafe Pressburg pripomína zanedbané irish puby, aké môžeš nájsť na periférii Dublinu. Zelená farba a vlajky futbalových mužstiev vytvárajú zvláštnu írsko-slovenskú atmosféru. Nepoteší ťa však cigaretový smrad, ktorý sa mieša s potom, takže v podniku dlho sedieť nevydržíš. Vždy zapnutá televízia s hitmi z 80. rokov ťa prenesie do inej éry. Pokiaľ nemáš chuť na pivo, borovičku môžeš zapiť aj vínom.

To dodá cestovateľom správnu dávku energie na dlhé cesty vlakom. Okrem prevažnej väčšiny mužkých štamgastov tu občas môžeš zazrieť aj mladé partie ľudí, ktorí sa sem zastavia pred cestou. Dokonca sem zavítali už aj zahraniční návštevníci, ktorí hovoria o zážitku ako z roku 1985. 

„Toto miesto ťa teleportuje späť do komunizmu,“ napísal Dávid H. v Google recenzii. 

Môžeme potvrdiť, že Cafe Pressburg je teda ideálna (rýchla) zastávka pre partiu kamarátov, ktorí sa chcú rozveseliť pred dlhou cestou. A áno, je to tak trochu aj zastávka v čase. 

Pivo chutí po krvi

Z vlakovej stanice sme sa podľa Mapy pajzlov vybrali smerom do historického centra. Na Špitálskej ulici sme vošli do Novopackej pivárne. Na prvý pohľad nás v tomto podniku že stoly, stoličky aj bar boli z lesklého svetlého dreva. Interiér teda pôsobil veľmi jednoliato. 

Sadli sme si do rohu a ticho pozorovali prázdny podnik. Neónovooranžové menu bolo prepálené cigaretou. Rozhodli sme sa pre experiment a objednali sme si pivá novopackej výroby. Vecný výčapník nám vysvetlil, že Novopacká piváreň je pôvodom česká, rovnako ako pivo.

Vyskúšali sme 10-stupňový Brouček a 12-stupňový Kumburak. Po pár glgoch sme výber oľutovali. V pive bolo cítiť akúsi železitú pachuť, ktorá nám evokovala krv. Nedokázali sme ho dopiť, a tak sme ho nechali takmer nedotknuté na stole. Bolo nám ľúto 1,10 €, ktoré sme za Brouček vysolili. Kumburak bol chuťovo prijateľný, stál však až 1,30 €. Zdá sa teda, že v „Packe“ si za kvalitu priplatíš. 

Prekvapivé boli nápisy na záchode, ktorý pripomínal psychiatrické liečebne zo 70. rokov. Na vchodové dvere štamgasti napísali napríklad: „Ujo Freud nič nevie! Len si rieši svoje kinks!“

Nachádzali sme sa v Packe zrejme v zlom čase, lebo neskôr večer sa extrémne zaplnila. Hlúčiky mladých ľudí postávali pred podnikom s pivom v ruke, rozprávali sa a odháňali od seba komáre. Zdá sa, že napriek železitej chuti piva Broučka majú Novopackú piváreň mladí ľudia v obľube. 

V Ponorke

Na záver sme zavítali do podzemnej pivárne Ponorka na Tobruckej ulici neďaleko Univerzity Komenského. Podľa Bratislavských novín sa tu už od 1. mája 1968 stretávajú najmä študenti, profesori, robotníci a pracujúca inteligencia, občas aj náhodní okoloidúci.

Minulé leto vraj v podniku prebehla rozsiahla rekonštrukcia. Interiér si však zachoval „ponorkový vibe“. Zaujímavé je, že podnik sa skladá z troch miestností. V tej najvzdialenejšej, kde sa nachádza aj ženská toaleta, však bola tma ako v rohu. WC sme preto museli hľadať doslova po pamäti.

Na výber je široká ponuka čapovaných pív – od Corgoňa (1,30 € za 0,5 l) cez Zlatého Bažanta (1,60 € za 0,5 l) až po Bradáča Warriora (1,90 € za 0,5 l). Deci vína ťa tu vyjde pomerne lacno (0,90 € za dcl), Spišská borovička stojí 1,20 € za 0,04 l. Poldecáky tu neponúkajú. V čase, keď sme podnik navštívili, mali aj príjemnú cenovú akciu na Jägermeister.

Z predošlých skúseností sme boli zvyknutí na to, že pri bare vždy postával jeden či dvaja podgurážení štamgasti. Teraz tu však bolo prázdno (možno preto, že bola streda). U znudenej slečny za barom sme si objednali kapitána s kolou, pretože po zážitku v Novopackej pivárni sme potrebovali „niečo na žalúdok“. Spoločnosť nám po zvyšok večera robila už len Súdna sieň, ktorú práve vysielali na televíznej obrazovke na stene.