Pri výbere podnikov sme sa riadili aplikáciou Mapa pajzlov, kde nájdeš výber najlepších a najkultovejších bratislavských ľudových krčiem, ktoré dostávajú počet hviezdičiek podľa viacerých kritérií, napríklad neprítomnosť obsluhy, fajčenie v interiéri, poldecové štamperlíky, prítomnosť štamgastov a pivo do 1,30 €. Čím viac hviezdičiek, tým väčší pajzel.

Naša výprava sa začala v legendárnom pohostinstve Srdiečko v mestskej časti Trnávka, ktoré si v aplikácii vyslúžilo päť hviezdičiek. Intenzívny zážitok sľuboval nielen plný počet hviezdičiek v apke, ale aj recenzie, vďaka ktorým sme sa dozvedeli, že je to „pobočka neba na zemi“ a „mal by sem zavítať každý kresťan – hneď by sa vzdal raja a posmrtný život by chcel tráviť tu“.

Z červeného „domčeka“ na rohu dvoch ulíc bolo už na prvý pohľad cítiť, že si toho pamätá viac ako my. Keď sme vstúpili, ovanul nás typicky pajzlový odór. Na stenách boli nalepené plagáty slovenských futbalistov, atmosféru dokresľovali zhrdzavené radiátory, zašpinené obrusy a umelé kvety.

V krčme boli dve televízne obrazovky a moderný stávkový automat. Všimli sme si, že podnik dokonca ponúkal tri jedlá za 3,80 € – segedín, sviečkovú a kuracie stehná. Prekvapil nás aj nápis „free wifi“.

Pri bare sme si objednali dve malé pivá Corgoň (jedno stálo 0,65 €), ktoré sme napokon ani nedopili. Poldecák borovičky tu stojí 0,70 €. Útla sivovlasá barmanka s dlhými farebnými nechtami zo seba namiesto „páči sa“ vysypala: „Dávajte si pozor na tú ženskú na terase. Nedávajte sa s ňou do reči ani jej neodpovedajte.“

Pozvanie do tajnej klubovne

Sadli sme si neďaleko muža s vytetovaným Poseidonom na ruke a rozhliadali sa. Prevádzka bola pomerne veľká a pri stoloch sedelo niekoľko starších štamgastov. Keď sme nabrali odvahu, rozhodli sme sa ísť si sadnúť na terasu, ktorú osvetľovalo len svetlo z interiéru.

„Šialenú tetu“ sme si hneď všimli, priblížila sa k nám, pýtala sa, či nemáme cigu, a pokrikovala na nás, že sme lesby. Jeden zo štamgastov otvoril zvnútra okno a vulgárne ju vyháňal. Keď sme sa s ním dali do reči a vysvetlili mu, čo tam vlastne robíme, z ničoho nič nám povedal: „Niečo vám ukážem“ a rozrazil dvere bez kľučky, za ktorými sa ukrývala „tajná klubovňa“. Postavil sa pred veľkú fotografiu futbalového klubu Slovan, isto starú niekoľko desiatok rokov, a ukazoval nám vlastnoručné podpisy futbalistov. 

„Dievčatá, nepodľahnite tomu!“

Pri našej otázke, koľko rokov už táto krčma existuje, si nik nevedel spomenúť. Najvyššie číslo, ktoré padlo, bolo 70. Keď sme odchádzali, zákazníci ešte s leskom v očiach spomínali, že kedysi tu namiesto kofoly boli „nanukové torty, zákusky a bryndzová nátierka na váhu“.

Našu expedíciu v Srdiečku ukončil pán s dvoma poldecovými vodkami v ruke, ktorý sa nám chválil, že sa mu „zlepšili pečeňové testy“. Vystríhal nás však, aby sme „tomu nepodľahli ani si nenašli takých chlapov“. Hoci podnik asi nedostane michelinovskú hviezdu, faktom je, že má nezameniteľnú atmosféru a jeho stála klientela naň nedá dopustiť.

Španielska gitara v hostinci Patkoš

Po zážitku z krčmy Srdiečko sme sa s veľkými očakávaniami vybrali do hostinca Patkoš v Novom Meste. Na Hálkovej ulici sme ho nemuseli dlho hľadať – išli sme za romantickým zvukom gitary. Drevené lavice poznačené rokmi boli plné štamgastov. V podniku bolo ticho, okrem gitary bolo počuť len štrnganie pohárov a smiech prevažne mužských návštevníkov.

Zaujali nás traja páni v rokoch, ktorí si spievali, hrali na gitare a vytvárali tak útulnú táborákovú atmosféru. Pri počúvaní hudby sme si dopriali poldecáky borovičky. Cena 1 € nás potešila. Okamžite sme však zistili, že kombinácia so sódou bola chyba. Tá totiž chutila horšie než samotná borovička. Destilát sme preto rýchlo zapili kofolou a pozorovali terasu. Podnik sa pomaly vyprázdňoval, blížila sa totiž záverečná. Rozhodli sme sa prihovoriť priateľským spevákom. 

„Jsem tady jednou do roka,“ vysvetlil nám český pesničkár, ktorý pózoval s gitarou. „Chodíme sem radi,“ dodali jeho kamaráti.

Blízko nich sedel jediný mladý návštevník podniku. Vychutnával si pivo a niečo vášnivo písal. Ležali pred ním štósy papiera. Pýtame sa ho, prečo sa rozhodol navštíviť Patkoš. „Počul som z ulice hudbu a inšpirovala ma, tak som vošiel a skúšam niečo skladať,“ usmial sa. Dodal, že v Patkoši mu vyhovuje pokojná atmosféra. 

V aplikácii Mapa pajzlov písali, že ak sa chceš dostať na toaletu, musíš zobrať z baru kľučku a otvoriť si ňou záchod. Rozhodli sme sa to overiť. Táto teória sa však nepotvrdila a na WC sme sa dostali bez problémov. Nebol tam síce toaletný papier, no aspň mydlo. 

Po návšteve sme skonštatovali, že to bol jeden z najútulnejších pajzlov, v akých sme boli. Ak hľadáš pokojné miesto s takmer rodinnou atmosférou, choď si posedieť do Patkoša. Možno budeš mať šťastie na španielsku gitaru alebo tajomného skladateľa. 

Bar On či skôr Bar Off? 

Poslednou zastávkou v ten deň bol obľúbený podnik bratislavských mileniálov – Bar On. Tento bar je častou štartovacou zastávkou pred nocou v klube. Vďaka nízkym cenám a polohe ho obľubujú aj zahraniční študenti na Erasme. Paradoxne doňho v minulosti občas zavítali aj agresívni holohlaví štamgasti a vyvolávali nezmyselné konflikty. Boli sme zvedaví, ako Bar On zmenila pandémia.

Našli sme ho tak ako vždy podľa ošumelého blikajúceho nápisu. Pred vchodom bolo cítiť zápach moču. K baru vedie industriálne šedé schodisko, na ktorom sa chvíľami bojíš o svoj život. Výnimkou nie sú ani kúsky rozbitého skla.