Trpká spoveď väzňa z Leopoldova: Servírujú nám plesnivé jogurty, kožným problémom sa nedá zabrániť a v cele máme zimu a mokro

Podľa slov Karola mal on aj ostatní väzni dovolené sprchovať sa iba dvakrát do týždňa – a aj to v spoločných sprchách. Tvrdí, že ekzémy a výražky boli za takýchto podmienok na dennom poriadku, a to najmä v lete.

Vychádzky a športové aktivity boli podľa Karola taktiež len raritou. Prezradil nám, že za dva a pol roka, čo strávil vo väzbe, ich bachari zobrali len jedenkrát na ihrisko a trikrát do miestnosti s pingpongovým stolom, a to napriek tomu, že každý víkend si písali žiadanky na športové aktivity.

Karol sa ďalej posťažoval aj na telefonovanie, ktoré bolo väzňom umožnené len na základe žiadosti a iba na päť telefónnych čísel. Tvrdí, že vzhľadom na to, že telefonovanie z väznice je značne predražené, veľa väzňov si túto službu nemôže dovoliť. „Volanie na mobil tu stojí 27 centov a na pevnú linku 19 centov za minútu. O sieti a signáli radšej pomlčím, lebo šuští, volania sa prerušujú a nie je dobre rozumieť.“

Návštevy vo väzbe prebiehajú podľa slov Karola formou telefonátu, pričom rodina sedí na jednej strane miestnosti oddelenej plexisklom a väzeň na druhej. „Rozprávali sme sa len cez telefón, žiadny osobný kontakt, nič. Pritom sú obe strany strážené referentom, veliteľom alebo iným personálom.“

Odpad na tanieri

Karol nás informoval, že väzni majú povolený nákup iba jedenkrát do týždňa. Tvrdí, že väzenský bufet je napriek tomu slabo zásobovaný, ale hlavne extrémne predražený, niekedy aj o 100 % bežnej ceny „vonku“. Opäť sa tu objavuje rovnaký problém. Väčšina väzňov podľa neho hladuje, keďže nákupy v bufete si dovoliť nemôžu a väzenská kuchyňa podľa slov Karola pojem jedlo nepozná.

„Definoval by som to asi jedným slovom: hnus! Skoro vždy neidentifikovateľné niečo, čo sa ani nedá nazvať jedlom. Veľakrát je jedlo studené, ale aj pokazené,“ dodal Karol s tým, že im servírujú syry po záruke, jogurty s plesňou či potraviny obsahujúce zaujímavé súčiastky, ktoré tam „spadli“ pri varení. Spomenul si aj na historku, keď vyhodil von oknom salámu, ktorá mala byť na obed, aby nakŕmil mačku. Tá ju oňuchala a odišla.

Raňajky podľa slov Karola väzni dostávajú už o šiestej ráno, obed o jedenástej a večeru o štvrtej popoludní. „Nikoho nezaujíma, či budeš potom ešte hladný. Ani vtedy, keď máš napríklad cukrovku ako ja,“ dodal väzeň s tým, že má nariadenú špeciálnu diétu, ktorá je však špeciálna len v tom, že má o pol litra mlieka viac než ostatní, namiesto obyčajného rožka grahamový a namiesto knedle dostáva ako prílohu zemiaky. Velitelia sú pritom podľa jeho slov väčšinou neochotní a arogantní – až na pár výnimiek. Tvrdí, že pri sťažnosti sa vyhrážajú bitkou, samotkou alebo iným trestom.

Operácia s doživotnými následkami

Karol tvrdí, že počas väzby stihol absolvovať aj operáciu v nemocnici pre obvinených a odsúdených v Trenčíne. Ako poznamenal, aj to sa mu podarilo až po niekoľkomesačnom naliehaní jeho a jeho rodiny. Keď mu zákrok povolili, vraj už bolo neskoro. „Samotný lastminutový zákrok bol nepodarený a to pre pochybenie lekára, po ktorom mám doživotné následky. Žiaľ, ani to nikoho nezaujíma.“

Nemocnicu v Trenčíne opisuje ako miesto, kde sa „cestuje v čase“. „Ocitol som sa v 40. rokoch minulého storočia. O personáli ani nehovoriac – rovnako neochotný, hrubý a arogantný.“

Rovnaký scenár aj po odsúdení

Po odsúdení Karola preradili do oddielu, kde sa rozdeľujú väzni do pracovných oddielov a následne do pracovného procesu. Tvrdí však, že ani v prípade odsúdených sa zákon nedodržiava. „Boli sme deviati natlačení v cele s rozmermi 6 x 5 metrov. O voľnočasových aktivitách nemôžeš ani len snívať, pritom majú byť súčasťou života každého odsúdeného,“ dodal s tým, že vychádzka je povolená len jedenkrát týždenne a aj to v letných mesiacoch.  

Karol však oponuje, že väzenský zákon určuje právo na vychádzku denne na jednu hodinu, podľa jeho slov to však personál ignoruje. Jedlo mu tu podávajú rovnaké ako vo väzbe, a napriek tomu, že majú na chodbe kuchynku, sú oprávnení jedlo len zohrievať. Varenie majú zakázané; to môžu len pekári, ostatným za to hrozí trest.

Karol tvrdí, že svojimi skúsenosťami spoza štyroch stien chce len upozorniť na to, že hoci si je plne vedomý svojho konania, aj väzni majú svoje práva a chcú si trest odpykať v dôstojných podmienkach s prihliadnutím na základné ľudské práva, ako je to v iných európskych krajinách.

Ako príklad uviedol intímne miestnosti počas návštev, kde má väzeň spolu s partnerom či partnerkou súkromie. „Toto slúži v mnohých štátoch na udržanie rodiny pokope, aby zostali spolu a nepodvádzali sa napriek tomu, že je jeden člen rodiny vo väzení. Tu sa aj to zrušilo.“

Poukázal aj na nedávny prípad udania personálu bývalým väzňom, ktorý bol prepustený na slobodu. „Napriek tomu, že prišla kontrola, okrem toho, že bol v ten deň lepší obed, sa nič nezmenilo. Ani o tom sa nehovorí, že tunajší väzni zvárači, vodári a iní remeselníci museli chodiť pracovať aj na súkromné účely zamestnancov, a to nielen cez pracovný čas, ale aj cez víkendy, napríklad zvárať či stavať ploty. To všetko sa nevidí, nepočuje, ignoruje,“ dodal na záver odsúdený Karol.