Porotkyňa z Pečie celé Slovensko: Na pohovore na letušku som musela rozhodovať, či hodím cez palubu kňaza alebo prezidenta

To bolo skôr tým zostrihom – nebolo možné dať do každej časti každú časť prípravy. V zahraničí trvá táto súťaž hodinu, my sme to predĺžili na 80 minút. Ani tam sa všetko nezmestilo. Sú tam tony materiálu, ktoré sa musia postrihať tak, aby sa do epizódy zmestilo to najlepšie z najlepšieho. Všetci mali rovnako veľa času a rovnaké podmienky. Ak sa im niečo nepodarilo, jediné, čo im ostávalo, bolo upiecť to znovu a dúfať, že to stihnú v rámci časového limitu.

Spomeniete si na nejakú zábavnú alebo, naopak, emočne vypätú situáciu, ktorá sa počas natáčania stala, no diváci ju nevideli?Úprimne, ja som z toho pečenia až tak veľa nevidela. Keď pozerám v televízii túto šou, je pre mňa rovnako zaujímavá ako pre vás. Pri niektorých pečeniach sme ani nemohli byť. Navyše sme mali iné povinnosti. Čiže pre mňa sú mnohé veci rovnako nové ako pre vás.

Musím povedať, že som sa nestretla s tým, že by ľudia zo štábu po niekom kričali alebo si robili napriek. Ten stan, v ktorom sa šou točila, bol niečo ako krajina zázrakov. Keď ste niečo potrebovali, zjavilo sa to, lebo vám to hneď zohnali. Ak ten program mohlo čokoľvek vylepšiť, zrealizovalo sa to. A myslím si, že to na šou aj vidno, ten program je úžasný.

Počula som, že ľudia to chvália najmä preto, že je to prvá reality šou, kde si nik nenadáva. S akými reakciami sa stretávate?Každý z nás, ktorí sme boli na obrazovke, denne dostáva správy, ako sa tej šou nevedia dočkať, že je to zlatý klinec ich týždňa. Rodičia nám píšu, že ich deti sa hrajú na porotcov, a keďže tá šou sa vysiela pomerne neskoro, pretáčajú im to alebo pozerajú reprízy. Zaujímavé je, že úžasnú sledovanosť nemajú len premiéry, ale aj reprízy. Som strašne pyšná, že som tam mohla účinkovať. 

Vždy keď súťažiaci začali piecť, vy porotkyne ste niekam záhadne odišli. Čo ste za ten čas robili?

Tým, že stan bol hneď vedľa kaštieľa, natáčali sme rôzne scénky, napríklad tú „kávičku“, kde sa s Jožkou (Jozefína Zaukolcová, porotkyňa – pozn. red.) rozprávame o dezerte technickej výzvy. Okrem toho sme museli robiť výpovede k jednotlivým dezertom a ohodnotiť, či sa súťažiacim podarili alebo nie. Tým, že ja ani Jožka nie sme herečky, to natáčanie netrvalo práve krátko.

Mali ste so súťažiacimi priateľský vzťah?

V tomto vás sklamem – my ako porotkyne sme so súťažiacimi veľmi neboli, pretože sme si od nich museli udržať odstup a byť férové. Boli sme spolu len vtedy, keď sme sa stretli na chodníku alebo sme na niečo čakali, ináč nie. Napokon to aj pomohlo, pretože sme naozaj hodnotili len to, čo upiekli.

Čo bolo na natáčaní najnáročnejšie?Popravde, ani neviem. Natáčanie je vždy najnáročnejšie na začiatku, kým si každý hľadá to svoje miesto. Keď sa to zabehlo a každý vedel, čo ide ďalej, bolo to čím ďalej, tým ľahšie. V štábe nebol jediný človek, ktorý by sa vám otočil chrbtom. Ľudia to považovali za prirodzené, nikto nedostal nič príkazom. Stretol sa tam naozaj úžasný tím ľudí. Mnohí mi hovorili, že toto je jedno z najlepších natáčaní, aké zažili.

Čo sa deje so zákuskami po natáčaní?Túto otázku rieši strašne veľa ľudí. Mali sme tam približne 70-členný štáb a denne sme boli na pľaci 14 – 16 hodín. Keď sa na dezerty vrhne 69 ľudí, môžete len dúfať, že vám niečo ostane. Veľakrát dostávame otázku, prečo sme tie dezerty nedoniesli do detských domovov a podobne. Problém je, že z hľadiska hygieny aj zákona to, žiaľ, nie je možné. Súťažiaci nie sú profesionáli, ani ten stan nebol označený za výrobňu, preto sa to nesmie posúvať ďalej. Aj keby sme veľmi chceli, mali by sme z toho problémy. 

Nemuseli ste teda nič vyhadzovať?

Nie, boli sme úplne zero waste. (smiech) Brali sme aj potraviny náchylné na dátum spotreby.

Budete účinkovať aj v druhej sérii?Dúfam, že budem. Týmto všetkých pozývam, aby sa prihlásili na webe Pečie celé Slovensko. Chcem sa s nimi zoznámiť a ochutnať všetko, čo napečú.

Vždy ste chceli byť cukrárkou?

Nie, a ani ma to nikdy nelákalo. Som skôr taký podnikateľský typ. Všetko sa zmenilo na dovolenke vo Venezuele, kde som ochutnala neodolateľný marakujový tart a croissant. Vtedy som si povedala nie to, že budem cukrárka, ale že budem vlastniť cukráreň. Postupne sa to vyvinulo – najskôr som chcela všetky dezerty ochutnať, neskôr som ich chcela sama piecť a napokon sa zo mňa stala cukrárka.

Neskôr ste si chceli založiť vlastnú cukráreň, no vraj ste to nespravili, pretože podmienky na Slovensku boli vtedy veľmi prísne nastavené. Čo to pre vás znamenalo?

Že som prešla z cukrárstva na ručné šitie topánok. (smiech) Mojou najväčšou osobnou prekážkou bolo, že vtedy som musela mať tri roky praxe, aby som si mohla založiť vlastnú prevádzku. To u mňa nehrozilo. Do šitia topánok som sa pustila preto, lebo som sa snažila vyplniť dieru na trhu, hľadala som niečo, čo tu chýba. Nakoniec ma to až tak nezaujalo, aby som mohla povedať, že to budem robiť dlho.

To bolo moje prvé zoznámenie sa s podnikaním na Slovensku a nešlo o nič svetoborné. Mala som vtedy 21 rokov a videla som len tú pozlátku podnikania, nie tvrdú prácu. Zistila som, že nemám až také ostré lakte, aby som v tom dokázala prežiť.

Potom ste sa stali letuškou. Ako ste sa k tejto práci dostali?Ani o tomto povolaní som nikdy nesnívala. Chodila som vtedy diaľkovo na jednu vysokú školu. V novinách som videla reklamu na pohovor na letušku, a tak som si povedala, že to idem skúsiť. Zistila som si, kde na mape je Dubaj, a šla som. (úsmev) Bol to môj úplne prvý pohovor a trval dva dni – každý deň 8 hodín v kuse. Niečo neskutočné. Zobrali ma a ja som povedala nie. 

Prečo?Lebo som na to ešte nebola pripravená. O pol roka ma však pozvali na ten istý pohovor, tak som si tým prešla ešte raz. Opäť ma zobrali a tentoraz som už neodmietla.

Z čoho pozostával ten pohovor?Prvý deň sa hrali rôzne scénky a s každou niekoho poslali domov. Napríklad padlo lietadlo a šiesti ľudia sme sa zachránili na člne uprostred mora – bol tam prezident, kňaz, ja, dieťa, žena, stará pani. Potrebovali sme jedno miesto voľné a ja som mala povedať, koho by som hodila cez palubu. Druhý deň sme mali rôzne testy.

Čo najhoršie ste zažili ako letuška?Raz mi zomrela v lietadle pani. Nehovorí sa mi o tom dobre. Bol to strašne dlhý let, nemali sme sa kam otočiť, kde pristáť, pod nami bola len voda a na palube nebol žiaden lekár. Všetko bolo len na posádke. Vtedy som bola šéfka triedy, pod sebou som mala niekoľkých ľudí a bolo dôležité, aby si udržali chladnú hlavu a nespanikárili. Tej panej sme dávali prvú pomoc, ale, žiaľ, nepomohlo to.

Máte za sebou množstvo cukrárskych kurzov z celého sveta. Stihli ste si ich robiť popri práci letušky?Chcela som, ale práca letušky bola taká nestabilná, čo sa týka časového rozvrhu, že to nebolo možné. Nikdy ste nevedeli, kde skončíte, či na poslednú chvíľu nepôjdete niekam inam. Často sa mi stávalo, že som bola zbalená na teplú destináciu, ale na poslednú chvíľu ma poslali inde, tak som musela vyhádzať letné a nanovo zbaliť zimné veci.

Kurzy mali fixný termín a z tohto dôvodu som ich pravidelne vymeškávala. Tak som si namiesto toho kupovala knihy, ochutnávala dezerty a na palube som to potom všetko vybehala. (úsmev) Keď som sa vrátila na Slovensko, začala som jazdiť na všetky tie cukrárske kurzy, o ktorých som snívala.

Aký najzvláštnejší koláč ste v zahraničí ochutnali?V Afrike majú veľmi zvláštne dezerty, balia tam koláče do listov. V ázijských krajinách, ako sú Filipíny či Malajzia, sa potrebujú osviežiť, a tak robia niečo, čo vyzerá ako červíky vo vode. (smiech) Je v tom želé v tvare rezancov, ľadová ochutená drvina, sladká fazuľa a čokoláda. Z toho vám urobia jeden veľký pohár plný textúr, ktoré vôbec nejdú dokopy, ale spolu to strašne chutí.

Čo vás cestovanie po svete naučilo o slovenskom cukrárstve?Keď som cestovala a ochutnávala zahraničné dezerty, tie slovenské ma absolútne nelákali. (smiech) Vyrastala som ešte v dobe, keď sa veľmi cestovať nemohlo, a tak som chcela spoznať to nové, zaujímavé. Slovenským dezertom som prišla na chuť až s odstupom času. Keď som sa vrátila na Slovensko, uvedomila som si, že stále platí „náš zákazník – náš pán“. Hoci sú už pre nás zahraničné trendy bežné, Slováci sa aj tak najradšej vracajú k retro dezertom, na ktorých vyrastali – k „punčáku“, veterníku, doboške a podobne. Na chvíľu na ne možno zabudnete, ale napokon vás to aj tak dobehne, vrátite sa k nim.

Aký je váš obľúbený koláč z detstva?Ja som veľmi na múčne jedlá. Moja babka veľmi často robievala parené buchty, slivkové gule, sladké pirohy. Ešte dnes si za nimi idem nohy polámať.

Vraj ste si na Slovensku založili aj jednu z prvých cukrární, ktoré ponúkali moderné dezerty.Áno, a ja som bola jediná, kto ich chcel jesť. (smiech) Bolo to ešte v období, keď ich nik nepoznal. Aj preto som sa preorientovala čisto na výrobu tort. Mala som priestor, kde som robila ochutnávky, pozývala si zákazníkov, šla som na to oficiálnou cestou. To sa mi celkom darilo a bavilo ma to, tak sme si s manželom povedali, že na to pôjdeme vo veľkom štýle, a založili sme si kaviareň.

V jednom rozhovore ste povedali, že sa so svojimi koláčmi rozprávate. Prečo?(smiech) Keď robíte koláče, pracujete rukami, dotýkate sa ich. Keď ich pohladím, poviem im, že dobre vyšli, alebo poviem napríklad bábovke, že je veľmi pekná, bude chutiť lepšie. Mám k nim citovú väzbu.

Vraj vás baví odpovedať ľuďom na Instagrame na otázky a zisťovať, prečo im nevyšiel koláč. Koľko otázok bežne dostávate?Záleží na téme, ktorú nastolím. Pokiaľ je veľmi popularizovaná, tak je tam aj 50 otázok za deň. Na všetky sa snažím odpísať. Dúfam, že im pomôžem upiecť čo najlepšie domáce koláče.