Povolené boli len konkrétne sexuálne polohy, homosexualitu trestali smrťou. Takýto bol život šľachty na území Slovenska

Cirkev sa počas stredoveku snažila ľuďom dostať aj „do postele“. „Veľmi veľa sexuálnych praktík, ktoré sú pre nás dnes prirodzené, vtedy trestali,“ vysvetľuje pre Refresher historička Tünde Lengyelová.

Dôkazom toho je príručka nemeckého biskupa Burcharda, ktorú spísal v 11. storočí. Sú v nej prekvapujúco detailné otázky, ktoré sa týkajú intímneho života. Biskup mal zjavne veľmi dobrú predstavivosť. Nasledujúce otázky potom kňazi kládli ľuďom pri spovedi:

1. Súložil si s manželkou alebo nejakou inou ženou zozadu na spôsob psov?
2. Súložil si s manželkou v nedeľu?
3. Smilnil si sám so sebou tak, ako to niektorí zvyknú, že si vzal do ruky svoj úd, stiahol si si predkožku a pohyboval rukou tak, že skrze dráždenie si z pôžitku vystrekol semeno? 

Pokiaľ muž odpovedal na tieto otázky kladne, musel sa 10 dní kajať a jesť len chlieb. Cirkev týmto spôsobom kontrolovala sexuálny život veriacich.

„Všetky tieto cirkevné predpisy vymýšľali muži, ktorí boli odtrhnutí od reality. Ich požiadavky sa bili s reálnym životom,“ vysvetľuje historička. Preto vznikalo množstvo konfliktov a trestov.

Cirkev zakazovala sex aj počas menštruácie, tehotenstva či počas významných kresťanských dní. Najdlhšia sexuálna abstinencia mohla trvať aj 40 dní, počas predveľkonočného či predvianočného pôstu. Ak človek dodržiaval všetky nariadenia, mohol mať sex približne 50 dní v roku. 

Cirkevnými normami sa mali riadiť aj panovníci. Boli pod väčším tlakom než bežní ľudia, keďže mali na ľudí pôsobiť „božsky“. Jedným z nich bol napríklad Boleslav V. Hanblivý (ani jeho meno nevypovedá o šťastnom živote), poľský panovník z 13. storočia. So svojou manželkou Kingou cirkvi sľúbil, že budú žiť v duchovnom, fyzicky nenaplnenom manželstve, teda vo vzťahu bez sexu. Údajne tak aj urobili. 

Rozvod nahradila vražda 

Situácia sa nezlepšila ani počas 14. a 15. storočia, keďže cirkev naďalej presadzovala svoje normy v sexuálnom správaní. Stále platil zákaz predmanželského či mimomanželského sexu. Panenstvo, naopak, veľmi vyzdvihovali. Cirkev mala veľký problém aj s rozvodmi. 

Autori knihy Lásky a škandály v našich panovníckych rodoch píšu o tom, aký komplikovaný bol v časoch stredoveku (a raného novoveku) rozvod. V niektorých prípadoch ho preto nahradila vražda. Stala sa „najpohodlnejším“ riešením, ako ukončiť manželstvo. Túto techniku využívali väčšinou muži, ktorí sa chceli vyhnúť rozvodovému konaniu. Často im ani nedokázali, že svoju ženu zabili. Smrť zdôvodnili chorobou alebo lúpežným prepadnutím. 

Túto možnosť využil v 14. storočí napríklad švagor uhorského kráľa Fridrich II. Celjský, ktorý zavraždil svoju manželku Alžbetu. Chcel sa totiž oženiť s mladým šľachtickým dievčaťom. Za túto vraždu ho nikdy nepotrestali. 

V niektorých prípadoch spoločnosť zabitie manželky dokonca tolerovala. Najmä ak bola žena neverná. 

Za neveru hrozila slučka 

Na ženskú a mužskú neveru sa ani v stredoveku spoločnosť nepozerala rovnako. Ženu videli ako „nádobu hriechu“. Bola to pre nich ľudská bytosť druhej kategórie, nebezpečná a zvodná. Jej úloha spočívala len v rodení detí a v zachovaní kontinuity rodu.

Právo voči ženám bolo nastavené veľmi nepriateľsky. Pokiaľ sa manželka dopustila nevery, jej muž ju mohol zabiť. Spoločnosť takúto vraždu tolerovala.  

„Ak však žena zabila svojho manžela, nemohla počítať s milosrdenstvom. Aj keď mala dôkazy o jeho nevere, nebrali ju ako poľahčujúcu okolnosť. Jednoducho to videli ako vraždu,“ hovorí Tünde Lengyelová.

V 14. storočí napríklad Imrich z Michaloviec zavraždil svoju manželku Katarínu, ktorá sa podľa jeho slov dopustila nevery. K vražde sa potom dokonca hrdo priznal. Vyhlásil, že na jej vražde nemal podiel nikto iný. Stačilo, aby Imrich so svojimi bratmi zložil prísahu, že Katarína bola vinná, a prípad sa tým uzavrel. Ženy často trestali aj popravou. Všetko sa však zmenilo v 15. storočí, keď zákon zakázal takéto tresty. 

„Ak by v 16. či 17. storočí manžel zabil svoju manželku, už by mu to neprešlo beztrestne,“ uzatvára Tünde Lengyelová.

Zhýralá Barbora 

Nevera neminula ani panovnícke rody. Ich členovia boli často dotlačení do manželstva s ľuďmi, ktorí ich vôbec nepriťahovali. „Preto potom hľadali náhradu. Niekto to robil diskrétne, niekto menej,“ vysvetľuje historička.

Neverou sa preslávila napríklad uhorská kráľovná Barbora Celjská (15. storočie), ktorú prezývali Nemecká Messalina. Bola vraj rovnako zhýralá ako manželka rímskeho cisára Messalina, ktorá rada organizovala orgie. 

Je však fakt, že obraz kráľovnej Barbory (manželky uhorského kráľa Žigmunda Luxemburského) bol dosť skreslený, keďže kroniku tvoril nepriateľ jej rodu. Preto historici nevedia s určitosťou povedať, do akej miery je jej príbeh zveličený. 

Spoločnosť ju označovala za zhýralú zrejme najmä preto, že bola pokroková voľnomyšlienkarka. Svojmu manželovi bola skutočne neverná. Milenky však mal aj jej manžel kráľ Žigmund. 

Príbeh Barbory a Žigmunda sa začal, keď mala kráľovná len 13 rokov a Žigmund 37. Čakal ich veľmi búrlivý spoločný život. 

Kým bol uhorský kráľ Žigmund Luxemburský v Kostnici, kráľovná Barbora sa podľa určitých kroník oddávala milostným hrám s nemeckým rytierom. Žigmund jej však najskôr neveru odpustil. Niektorí tvrdili, že dokonca sám kráľ ju navádzal na nemravný život. 

Barbora však nakoniec neskončila veľmi dobre. Kráľ Žigmund vyhnal svoju ženu do Varadína, kde pre nedostatok potravy ochorela. Po niekoľkých mesiacoch ju však zobral Žigmund na milosť. Uzmierili sa údajne v Skalici, kde spolu spali a zažehnali svoj konflikt, píšu historici v knihe Lásky a škandály v našich panovníckych rodoch. 

Dobodaná milenka

Vzťahy v panovníckych rodoch boli často komplikované. Jednoduché to nemali ani nemanželské deti, ktoré považovali za ľavobočkov. Niekedy sa o ne ich rodičia postarali, inokedy sa tvárili, že neexistujú.

Rímsko-nemecký cisár Rudolf II. (16. storočie) mal takýchto detí šesť. „Každému zabezpečil možnosť žiť na dobrej úrovni,“ hovorí historička.

Jeho najznámejším nemanželským dieťaťom bol Julius Caesar (menovec rímskeho diktátora), ktorého však nikdy neuznal za svojho syna, no z jeho narodenia sa údajne tešil. 

Julius Caesar však začal v puberte prejavovať násilné sklony. Keď chodil do nevestincov, väčšinou v nich vyvolal krvavé konflikty. V opitosti raz zabil svojho sluhu. Otec ho preto dal na niekoľko mesiacov zavrieť do kláštora, kde namiesto vína mohol piť len pivo a škoricovú vodu. 

Keď sa z kláštora presťahoval do zámku v Českom Krumlove, opäť začal žiť búrlivým životom. Všetko sa však zvrhlo a nakoniec sa stal takým násilným, že sa ho báli všetci sluhovia a správca zámku dokonca ušiel, len aby s ním nemusel byť v kontakte. 

Julius Caesar mal 16-ročnú milenku Margarétu, ktorá najviac doplatila na jeho správanie. Údajne ju mlátil a dokonca rezal nožom. Pri tom stratila vedomie, na čo Julius spanikáril a vyhodil ju z okna. Dopadla na kopu smetí a zázračne prežila. 

Bol ňou však posadnutý, a keď sa dozvedel, že pád prežila, vyhľadal ju. Jej otca chcel popraviť, ak mu Margarétu nevydá. Nakoniec ju k nemu priviedla jej matka. Hneď na ďalší deň dostal Julius záchvat hnevu a svoju milenku zmasakroval.

„Don Julio v tej istej posteli hrozne nekresťansky, mnohými ranami bodnými i sečnými na hlave i na celom tele spáchanými, zo sveta ju uniesol, uši jej urezal, vyklal jedno oko, zuby s dolnými ďasnami jej do úst vrazil, lebku rozťal až tak, že mozog s kusom kordu zostal v hlave na posteli,“ písal správca zámku pri vyšetrovaní. 

Na druhý deň Julius svoju milenku oplakával a ohmatával jej rany. Po jej smrti upadol do katastrofálneho psychického stavu – všetko rozbíjal a trhal, s nikým nechcel komunikovať. Údajne sa váľal aj vo vlastných výkaloch. Po roku liečby nakoniec zomrel na zápal pľúc. 

Za sex s ovcou aj masturbáciu hrozila poprava

Homosexualita bola odjakživa prirodzenou súčasťou spoločnosti. V stredoveku a ranom novoveku sa však trestala smrťou. Podobný trest čakal ľudí aj za masturbáciu, nekrofíliu či zoofíliu. Pretrvával do 18. storočia. 

Ak mal človek sex so zvieraťom, údajne upálili jeho aj zviera. Stalo sa tak obeťou prísnych zákonov. 

„Zoofília sa objavovala predovšetkým medzi pastiermi,“ vysvetľuje historička Tünde Lengyelová. Keď na jar pastieri mohli pásť dobytok, vyhnali ich na hole a trištvrte roka boli len v spoločnosti zvierat. „Ak bol za takýchto okolností niekto pristihnutý, považovali to za veľmi nehumánne. Zostával len trest smrti,“ dodáva.

Všetko sa zmenilo na prelome 18. a 19. storočia. Tresty sa zmiernili a za tieto aktivity hrozilo väzenie, nútené práce alebo vyhnanstvo. Podľa historikov trest súvisel dokonca s tým, či sa akt udial aj s výronom semena, alebo podľa toho, kde ho obvinený praktizoval. 

Na začiatku 19. storočia začali považovať homosexualitu za duševnú chorobu. Zvláštne však bolo, že sa to vzťahovalo len na mužskú homosexualitu. Ženskú homosexualitu vo väčšine prípadov ignorovali. 

Medzi homosexuálnych členov šľachty z 19. storočia patrí napríklad brat cisára Františka Jozefa Ľudovít Viktor. Bol citlivý a psychicky labilný. Na rozdiel od svojich bratov nemal vzťah k armáde, bavilo ho skôr prezliekať sa do ženských šiat.

Cisár František Jozef nevedel, ako si so svojím bratom poradiť, keďže sa zaňho hanbil. Napokon Ľudovíta Viktora izoloval a zakázal mu stretávať sa s viedenskou smotánkou. 

„Panovníci nikdy neboli odsúdení za to, že boli homosexuáli. Ale malo by to nepríjemné politické dôsledky. Každý sa tomu vyhýbal. Riešilo sa to čo najviac utajene. Ak sa to dostalo na povrch, ututlalo sa to,“ hovorí historička Tünde Lengyelová.

Ľudovít Viktor si potom našiel cestu do viedenského podsvetia a rád trávil čas v miestnych krčmách, kde sa nebál prejaviť svoju orientáciu. Cisár svojho brata nakoniec poslal do Salzburgu, kde mal dožiť svoj život vo vyhnanstve. Dostal syfilis a nakoniec zomrel. Na pohreb neprišiel nikto okrem dcéry cisára Františka Jozefa.