Ján Zelinka odlieva do sadry zrazené zvieratá. Vytvára tak sofistikovaný druh umenia s myšlienkou na zamyslenie

Ján Zelinka necháva veciam voľný priebeh. V praxi to teda nevyzerá tak, že si sadne do auta a cielene hľadá zrazené zvieratá. Podľa vlastných slov nachádza veľa zrazených zvierat v dedinách. „Ak prechádzam autom okolo a takéto zviera vidím, hneď ho neberiem. Môže sa totiž stať, že niekomu patrilo a majiteľ si ho môže chcieť pochovať. Ak sa po niekoľkých hodinách alebo dňoch vraciam a stále tam leží, tak ho vezmem,“ konštatuje umelec. Takto postupuje iba pri domácich zvieratách ako pes a mačka, ktoré majiteľa reálne môžu mať.

Zviera následne prinesie do svojho ateliéru v Prešove. Vo svojom portfóliu má za vyše 10 rokov zvieratá ako mačka, pes, srnka, veverička, líška, had, rak, muchy, čmeliak alebo 7 780 včiel. Všetkým týmto, ale aj množstvu ďalších zvierat vytvoril sarkofágy.

Ján Zelinka pracuje s uhynutými zvieratami viacerými spôsobmi a jedným z nich je práve vytváranie sarkofágov. Všetky ďalšie postupy majú spoločnú myšlienku – jadro sochy, ktoré stelesňuje samotné uhynuté zviera. V praxi to teda vyzerá tak, že zviera zaleje alebo obalí do sadry. Vznik výsledného diela si však vyžaduje veľa času. Jeden zvierací sarkofág vzniká aj vyše roka. Dôvod je jednoduchý. Po tom, čo zviera zaleje do sadry, trvá aj rok, kým úplne vyschne. Ako dobrý vizuálny príklad poslúži múmia. A ako je to vlastne možné? Sadra je totiž priedušný materiál.

Zo zvieraťa teda po roku ostane iba srsť, koža a kosti. Pozdĺž celého tela, respektíve sadrového obalu sú počas fázy schnutia zapichnuté aj klince. Napríklad prvý klinec je v strede hlavy, druhý v strede chrbta a tretí v strede chvosta. Majú viacero úloh. Prvou je, že klince držia pokope sadrové jadro a telo živočícha, aby ostali nehybne v sadrovej forme. Ak by bolo telo iba voľne položené, počas premiestňovania hrozí, že by sa odliatok deformoval. Výsledok by sa teda vôbec nemusel podobať na konkrétne zviera. Hlina tvorí medzivrstvu medzi jadrom a formou. Ide o klasickú modelársku hlinu. Ňou Ján oddelí zviera od sadry. Ide o zhruba 5-milimetrovú vrstvu.

Po tom, čo formu otvorí, hlinu odstráni. Vzniknutý priestor následne zaleje olovom. Po stuhnutí olova odstráni sadru a vzniká finálny výsledok – zviera zakonzervované v olovenom sarkofágu.

Tvorba Jána Zelinku vyzerala spočiatku takto. „Postupom času som si však povedal, že zvieratá už naďalej nebudem nechávať v sarkofágu.“ Sochár tento krok začal vnímať ako zásah do prírody. „V súčasnosti zviera zo sarkofágu vyberiem a vrátim ho do prírody, kam patrí. Neďaleko Prešova mám jedno miesto v lese, kam ich odnášam,“ vysvetľuje.

Týmto krokom chce minimalizovať zásah autora do prírody a zároveň podporiť myšlienku tvorby. „Narábanie s telesnými pozostatkami uhynutých zvierat je mojou úvahou nad etickými problémami. Memento bezcitnej civilizácie, v ktorej má život tzv. nižších živočíchov stále nízku hodnotu.“

Uhynuté zvieratá majú pre Jána Zelinku hlbší význam. „Uhynuté zvieratá, nájdené väčšinou zrazené na ceste a ponechané bez povšimnutia, v mojom ponímaní nie sú len svedectvom o živote a smrti konkrétneho tvora, sú svedectvom o človeku, o nás, o spoločnosti.“

Medzi najzaujímavejšie zvieratá a ich príbehy, s akými sa Ján Zelinka stretol, patrí napríklad 7 780 včiel, ktorým jednotlivo vytvoril sarkofágy. Ide o celú včeliu rodinu. „Tie som počítal, až keď boli odliate,“ smeje sa umelec. Včely má od včelára, ktorému uhynuli celé úle a jeden z nich daroval práve Jánovi Zelinkovi.

Ďalší zaujímavý, no smutný príbeh má aj sarkofág piatich nenarodených diviakov. Tie sú autorom zvečnené v polohe a tvare, ktorý pripomína maternicu či akýsi cyklus, respektíve kruh. Hoci Zelinkovu zbierku tvoria prevažne zrazené zvieratá, venuje sa akýmkoľvek, ktoré zahynuli ľudským zásahom, teda zbytočne. 

Takýto prípad je aj diviačica. „Volal mi poľovník, že zastrelil diviačicu, ktorá bola gravidná. Šlo však o omyl, pretože poľovník strieľal v období, keď gravidná byť nemala. To mu bolo ľúto a aj preto ma kontaktoval, aby jej smrť neostala bez povšimnutia,“ vysvetľuje. Zviera čakalo päť potomkov. Poľovník to zistil počas toho, ako chcel zvieraťu vyvrhnúť orgány. „Povedal mi, že ak chcem, môžem si ich vziať. Celý tento smutný prípad odkazuje na globálne otepľovanie.“ V tom čase bolo podľa Zelinkových slov relatívne teplo, hoci mala byť zima. Diviačica preto dokázala nájsť dostatok potravy, čo súvisí s jej graviditou.

Ďalším zaujímavým výtvorom sú aj sarkofágy ježkov. Zatiaľ čo bol jeden nájdený v celku, druhého zobral Ján z cesty ako „vyschnutú placku“. Ide teda o dve rozdielne podoby rovnakého zvieraťa.

Ján Zelinka počas toho, ako zvieratá zalieva do sadry a manipuluje s nimi, používa papier, ktorý pôvodne slúžil ako podložka. Neskôr z toho vznikol nový cyklus s názvom Záznam z formovania. Z kresťanského hľadiska, ktoré má často nevedomé presahy do tvorby Jána Zelinku, môžeme tento záznam pre lepšiu predstavivosť prirovnať k Turínskemu plátnu. Po tom, čo zviera odoberie z papiera, ostáva na ňom jeho obrys. Podobne ako pri sarkofágu, aj tu môžeme vidieť stopy krvi, sadry či srsti a takisto celého pracovného postupu.

Aj v tomto prípade sa Zelinka rozhodol posunúť svoju tvorbu ďalej a podporiť myšlienku celého konceptu – zásah človeka do prírody. Aby minimalizoval svoj zásah, prestal tvoriť zvieracie sarkofágy. Zameral sa čisto na záznamy z formovania. „Po tom, čo vznikne tento záznam, zviera zo sadrovej formy vyberiem a odnesiem do lesa,“ vysvetľuje autor.

Najnovšie v rámci záznamov z formovania začal odstraňovať všetok papier okolo. Týmto krokom podľa vlastných slov opäť minimalizoval svoju prítomnosť. Vo výsledku teda ostáva iba pomerne presný obrys tela zvieraťa. Aj napriek tomu, že ide o papier, ktorý je 2D, Ján Zelinka sa zvieraťu z pozície sochára snaží dávať priestor. Napríklad ak má záznam z formovania srny, vo výsledku využije jej dlhý krk, ktorý pootočí či inak polohuje.

Autor postupuje, čo sa týka zvierat, od najväčšieho po najmenšie. To znamená, že v jeho zbierke v rámci tohto cyklu nájdeme napríklad kravu či koňa. Ide o najväčšie zvieratá, s akými pracoval. Ďalej sú to jazvec, líška, kapor či pštros. Aj keď sa v prípade sarkofágov mohli zdať včely ako veľkostný extrém, pri „hľadaní podstaty“ sa Zelinkovi podarilo odliať do vlastnej „kože“ bystrušku. Zasmeje sa nad konštatovaním, že ak chce svoju tvorbu posunúť ďalej, ostáva mu odliať už iba blchu.

Rodák z Vranova nad Topľou žije v súčasnosti spolu so svojou rodinou v Prešove. V roku 2015 vyhral prestížnu Cenu Oskára Čepana pre najlepšieho slovenského umelca. Svoju tvorbu prezentuje najmä na výstavách v galériách, ktorým už neraz svoje diela aj predal.

Živiť sa tým nedá. Ide skôr o voľnočasovú aktivitu, respektíve potrebu sebarealizácie. Ján Zelinka pracuje v dielňach prešovského Divadla Jonáša Záborského a živí ho práca na Prešovskej univerzite, kde učí predmet modelovanie.

Hoci na prvý pohľad môže ísť o kontroverznú tvorbu, pozitívne ohlasy určite nechýbajú. „A tí, ktorým sa to nepáči, to väčšinou ani nedajú najavo. Proste nič nepovedia,“ dodáva Zelinka.