Čarodejnice vraj žijú v odľahlých dedinách dodnes: Vydali sme sa po ich stopách na Oravu a Liptov

Súdenie čarodejníc ukončilo až obdobie osvietenstva. Mária Terézia vydala zákony zmierňujúce mučenie pri vypočúvaní a urobila aj zmeny v zdravotníctve, a tak ľudia začali byť viac informovaní a mali väčší rozhľad. Bylinkárky a pôrodné babice začali nahrádzať lekári a obvinenia sa postupne vytratili, a keď nie, boli riešené na vyšších úrovniach než na mestských a stoličných súdoch.

Pri dvoch odsúdených ženách zo Žaškova ešte ostaneme, aj keď len geograficky. Presne do tejto obce vedú z Oravského hradu naše kroky. Hoci súdy strigy už dlhý čas neriešia, v tejto obci majú ich „vyčíňanie“ ešte v blahej pamäti.

Mašinka

Žaškov je od Oravského hradu ani nie dvadsať minút cesty autom. V malebnej obci sa moceme v kľukatých uličkách, až kým zbadáme, že sme našli tú správnu, kde na nás máva starší pán svojou obrovskou rukou.

Hneď ako sa zvítame, usadí nás v obývačke zdobenej folklórnymi motívmi a ponúkne nám kávu. Vie, o čom sa chceme rozprávať, a vie, že nám má čo ponúknuť. Na úvod svojím mohutným hlasom varuje, že všetko, čo povie, počul od otca, od mamy, ale i od svojho švagra. V pozadí plápolá oheň v krbe a Jaroslav Zápotočný spustí:

„My sme tie čarodejnice volali strigy. Aj naša suseda taká bola, kým s ňou otec poriadok spraveu. Kdekoľvek prišla do domácnosti, tam sa čosi stalo. Buď kravy začali zle dojiť, kone sa začali plašiť, sviňa zdochla a aj ľuďom sa stalo čosi.“

Najprv si vraj domáci nevedeli vysvetliť, odkiaľ sa to zlo berie, avšak neskôr si začali všímať, že pri každej nehode je práve ona. „Viezli voz sena alebo hnoj a ona sa im zrazu z ničoho nič do cesty zjavila. Prebehla pred kočom a ešte si zanadávala. Po pár metroch bolo koleso zlomené, darmo bolo novô. Vedeli, že to určite ona.“

Keďže suseda stále lietala a lietala po dedine, začali ju ľudia prezývať Mašinka. Starší pán spomína, že jedného večera, keď mal desať rokov a „oprasila sa im sviňa“, počuli hrozný buchot v maštali. Keď tam jeho mama dobehla, videla bežať spoza maštale postavu v čiernom. Už vedela, koľká bije. Jej domnienky potvrdila aj ranná návšteva susedy Mašinky.

„To som videu, ako prišla na druhý deň do nás, keď otec vodu pre koňa chystal. On sa rozhorčil: ‚Ach, ty Márie akési strigônske?!‘ a začal na ňu liať kýble studenej vody. Tri kýble vylial, zobral bičisko a začal ju šľahať, až ju vyhnal. Susedia sa dívali a on skoro od zlosti ochorel. Var, tej baby nebolo mesác čuť nikde...“

Podľa slov staršieho pána sa suseda na jeho otca nenahnevala, práve naopak. O niekoľko dní mu prišla poďakovať. Tvrdila, že v nej niečo bolo, niečo veľmi zlé, a nedokázala si pomôcť, a tak ubližovala ľuďom v dedine. „Odvtedy jak by uťal. S každým sa rozprávala, bola milá. Ako vymenená. A to už mala aj zo sedemdesiat rokov vtedy.“

Tri ženy

Hoci už po prvom Jaroslavovom zážitku nám padá sánka, on z talóna vyťahuje ďalší. Tentoraz ide o zážitok jeho švagra. Opisuje ho ako vždy milého „srandistu“, trochu posmeškára, ale vždy všetko myslel len v dobrom.

„Dozvedel sa, že keď si niekto na Luciu 13. decembra o polnoci spraví stolček, kde bude v doske dierka z hrče, a bude sa pozerať štítom – koncom domu – obitými doskami, uvidí strigy. To by nebol on, keby to neskúsi.“

Švagor pracoval s drevom a pripraviť si stolček mu nerobilo problém. V čase, keď sa to rozhodol urobiť, žil ešte so svojím bratom, ktorý bol v ten večer u svojej priateľky. Keď sa blížila polnoc a stolček mal pripravený, nahol sa k nemu a:

„Zrazu cíteu, že sa bál. Z ničoho nič sa začal triasť a vošla do neho hrôza, až mdloby. Cez dieru uvideu, ako idú dolu cestou tri postavy. Jedna bežala napred a ďalšie dve za ňou. Do tváre im nedovideu a pozerať sa už ani nevedeu. Vedeu len, že sú ženy. Upadal do mdloby.“

Jaroslav Zápotočný dodáva, že v tom čase ešte v dedine nebola zavedená elektrina a vonku strážil nočný strážnik. Hneď nato, ako jeho švagor prežil muky, ozvalo sa z jeho úst: „Odbila dvanásta hóódina!“

„Zastavil preto tohto strážnika, či nestretol niekoho, nejaké ženy. Povedal mu, že síce áno, boli tri a aj sa im pozdravil, ale v tme nevedel, kto to je. Nakoniec však vysvitlo, že to boli presne tie tri ženy, o ktorých sa v dedine hovorilo, že sú strigy.“

Keď Jaroslav Zápotočný dorozprával poslednú vetu, všetci v miestnosti sme na chvíľku zostali ticho a nemo pozerali do krbu. O príhodách rozprával s takou vážnosťou, že to naháňalo strach. Netušili sme pritom, čo nás čaká pri našej poslednej zastávke – vo Švošove.

Dvojdušní

Krátko popoludní prichádzame popod les do obce, ktorá leží neďaleko Ružomberka na hlavnom cestnom ťahu na západ. Od rušnej komunikácie ju oddeľuje železnica a rieka Váh. Švošov leží v stráni príkrych kopcov a takmer celý deň ho hrejú slnečné lúče. Dedina pôsobí veľmi pokojne a malebne. Aj napriek tomu tieto ulice skrývajú bizarné príbehy, ktoré sú tu brané takmer rovnako vážne ako Písmo sväté. Na rozdiel od Žaškova, kde na bosorácke časy ľudia už iba spomínajú, Švošovčania doslova žijú strigami a strigôňmi aj v dnešnej dobe. Dokazuje to aj žena, s ktorou sa tu stretávame. Tvrdí, že čarodejnica ju mátala ešte minulý rok.

Prosí nás, aby sme ju v článku nemenovali. Nie preto, že by sa za svoje príbehy hanbila. Naopak, tvrdí, že má strach, aby sa jej a jej rodine niečo nestalo, lebo vraj niekoľko dvojdušných ľudí v dedine stále žije. Z tónu hlasu a mimiky cítime, že nevtipkuje. Myslí to vážne. My preto len súhlasne prikývneme a nastražíme uši.

Všetko sa začalo, už keď mala osem rokov. Prezrádza nám, že pochádza z viacčlennej rodiny a so súrodencami vždy ležali všetci v jednej obrovskej posteli tak, že ona bola vždy v strede a jej najmladší brat pri kraji.

„Vždy o polnoci sa zobudil a začal revať. Uprene sa pri tom pozeral na jeden kút izby. Keď som sa tam pozrela ja, stála tam stará žena v čiernom,“ hovorí žena rozklepaným hlasom a odpije si z vody. „Mama sa ma spýtala, kam chodím, za kým chodím a či ho so sebou brávam. Brávala som ku kamarátke. Keď som jej to povedala, už vedela, koľká bije.“

Žena, ktorú budeme volať Eva, tvrdí, že známa jej rodiny bola striga, teda dvojdušný človek, ako vo Švošove hovoria. Keď zomrela, všetky jej problémy na veľa rokov utíchli. Do miestnosti vchádza Evin priateľ. Eva na neho nasmeruje pohľad a spustí: „Mama mala stále modriny, tiež ju obťažovala, ale iná striga. A ten chlapec, môj brat, no, o dvanástej stále vstal a reval, reval... To boli také dve hodiny. Potom mi mama povedala, že keď sa to bude opakovať, musím hrešiť a bohovať. Neviem, či to je pravda, ale mne to pomáhalo.“

V tú noc spal doma aj manžel. Keď sme si ľahli a ja som začala driemať, do okna nad posteľou niečo narazilo. Strašná rana. Môj muž vyzeral, akoby dostal facku. Chcela sa dostať dnu, ale nedostala sa. V tú noc bol pokoj...

Po smrti dotyčnej mala Eva pokoj až do dospelosti. Jedného dňa, keď sa vrátili z lyžovačky a jej manžel išiel do nočnej, po veľmi dlhom čase opäť zažila niečo podobné. „O tretej ráno som sa začala dusiť. Nedokážem to ani opísať, je to neskutočný pocit. Vy si myslíte, že spíte, ale nespíte. Pol roka som sa liečila na srdce. Všetky výsledky boli negatívne a aj tak mi búšilo. Lekári príčinu nepoznali, iba ja.“

Rozcítená Eva vysvetľuje, že po niekoľkých takýchto príhodách prišla na to, ktorý dvojdušný človek z dediny za tým je, a požiadala o pomoc farára. Ten o probléme vedel a dal jej trojkráľovú kriedu, aby si ňou urobila kruh okolo postele.

„V tú noc spal doma aj manžel. Keď sme si ľahli a ja som začala driemať, do okna nad posteľou niečo narazilo. Strašná rana. Môj muž vyzeral, akoby dostal facku. Chcela sa dostať dnu, ale nedostala sa. V tú noc bol pokoj.“

Ten, kto nezažil, neuverí

„Dvojdušný človek z vás doslova vysáva život. Po jeho nočnej návšteve ste unavení ešte týždeň. On sa živí vašou energiou a on o to bude žiť dlhšie. Takto týrali nielen mňa, ale aj moju mamu, aj starú mamu,“ vysvetľuje sugestívne Eva s tým, že o dvojdušných v obci vie aj farár. Povedal jej, že títo ľudia sa z toho vyspovedať môžu, ale nechcú. „Ten, kto to nezažil, jej neuverí,“ uznáva, no aj tak nikomu nepraje, aby si to zažil.

To, že strigy a strigôni sa v dedine nachádzajú už od nepamäti, Eva vysvetľuje tak, že „schopnosti“ si odovzdávajú z pokolenia na pokolenie. Vždy keď dvojdušný umiera, chveje sa mu malíček. Kto mu ho prvý chytí, stane sa ďalším „vyvoleným“. „Aj teraz máme v obci mladších, ktorí žijú. Žena, ktorá terorizovala mňa, už zomrela.“

Do konverzácie sa zapojí muž a podotkne, že domáci dvojdušných poznali a sledovali ich vždy, keď sa niečo zlé v dedine stalo. Rovnako strigy a strigôni vedeli, že sú terčom „kontrolovania“, a nebránili sa tomu. Ľudia z nich mali strach, a preto sa rešpektovali.

„Strigy a strigôni boli s dedinou vždy spojení. Vedeli byť naraz na viacerých miestach a premieňať sa na zvieratá, preto sa im hovorilo dvojdušní. Ako mohli pomôcť, tak aj uškodiť, ale častejšie škodili,“ dodá muž a pokračuje:  

„Pamätám si, že keď som bol malý, žila v dedine jedna staršia pani. Volali sme ju Adela. Hoci mala dom uprostred dediny, žila samotárskym spôsobom. Starší mi vždy hovorili, nech si všímam jej mačku. Vždy keď som videl mačku, nebolo vidno Adelu a naopak. Buď si videl jedno, alebo druhé, nikdy nie obe. Najzaujímavejšie je, že nakoniec aj záhadne zomrela. Po autonehode mačky. Keď ‚jej‘ mačku zrazilo auto, ona do týždňa podľahla zraneniam z úrazu, ktoré boli až veľmi podobné na danú autonehodu...“

Vtom mu do reči skočila Eva, ktorá povedala, že len pred pár mesiacmi videli v miestnej krčme ležať opitého chlapa na stole. Zároveň toho istého videli aj na toaletách. „Títo ľudia dokážu byť na dvoch miestach naraz. Ako stará mama tej mojej kamarátky...“

Keď sme sa oboch opýtali, prečo strigy a strigôni „úradujú“ len v týchto končinách krajiny, odpoveď nepoznali. Keď nás na odchode Eva zastaví s otázkou: „Ale veríte mi?“, nevieme, ako reagovať. Radi by sme odpovedali, že nie, no emócie, presvedčenie a strach, s akým nám to všetci ľudia hovorili, nám nedovolia robiť z nich bláznov. Oni úprimne veria a to je podstatné.