Mladí hráči sa ma niekedy po vylúčení prídu opýtať, či aj ďalej hráme 5 na 5, vraví hokejový rozhodca Peter Stano (Rozhovor)

Môže trénerská výzva slúžiť pre rozhodcu ako taká „záchranná brzda“?

Áno. Aj nám sa na uplynulých MS vo Fínsku stala situácia v zápase USA – Švédsko. Jedna z prihrávok šla cez modrú čiaru. Čiarový rozhodca rozpažil ruky, a teda dal všetkým najavo, že nejde o ofsajd. Z tejto situácie padol gól. Americký tím nás kontaktoval, že si berú trénerskú výzvu na postavenie mimo hry. Skontrolovali sme to a nakoniec to naozaj bol ofsajd. Ten čiarový rozhodca to v danom momente posúdil tak, ako to v tej rýchlosti videl. Ak by to bol zapískal a video by ukázalo opak, tak by ten tím obral o gól. My sme vedení k tomu, aby sme pískali to, čo vidíme, nie to, čo si myslíme. Aby sme nešpekulovali, lebo to je cesta do pekla.

Vnímaš rozdiel medzi tým, ako sa na ľade správajú hráči v mládežníckych kategóriách a ako sa na ňom správajú muži?

Muži sú vo väčšine prípadov skúsení a vedia, ako komunikovať s rozhodcom. Vo veľa prípadoch sa poznáme aj osobne. Tým mladším občas chýba vycibrenosť jazyka a niekedy reagujú až príliš prchko. Na druhej strane si však uvedomujú, že v mládežníckych kategóriách sú sledovaní. Každý trest, ktorý by od rozhodcu dostali napríklad za nešportové správanie, môže ovplyvniť ich kariéru. Mladí hráči sú často pred turnajmi, ako sú majstrovstvá sveta, poučení, čo majú robiť.

Čo v praxi znamená „vycibrenosť jazyka“?

Napríklad znalosť pravidiel. Mladí hráči za nami niekedy prídu a pod vplyvom emócií sa nás opýtajú úplne základnú vec, ktorú by mali vedieť. Pýtajú sa na to, kde bude vhadzovanie. Ak vylúčime hráča, tak sa opýtajú, ako budeme hrať: či 5 na 5, 5 na 4 a podobne. Čo ja a ľudia pri hokeji hodnotíme veľmi pozitívne, je, že sa snažíme edukačne pracovať aj v tomto smere. Niekoľkokrát si ma naša reprezentácia pred MS do 20 rokov pozvala, aby som im vysvetlil, čomu sa vyhnúť, na čo majú byť pripravení. Pustili sme si videá a malo to veľmi pozitívnu odozvu. Keď som potom pozeral ich zápas, tak som bol milo prekvapený, ako dodržujú to, o čom sme sa rozprávali, a neboli vylučovaní za zbytočné zákroky.

Dal si im teda povolený doping.

Áno. (smiech) Ale riešili sme tam aj iné veci, nielen samotnú hru. Povedal som im, aby boli správne ustrojení. IIHF vyžaduje, aby mali hráči správne zapravené dresy. Aby nemali vyklopené plexisklá, aby neprežúvali chránič zubov. Pretože jednak to vyzerá strašne a po druhé, chráni ich to. Ak by mal hráč napríklad vyklopené plexisklo, rozhodca upozorní realizačný tím. Ak sa to stane ešte raz, vylúči ho.

Aj rozhodcovia sú len ľudia. Stalo sa ti, že si odpískal zákrok či situáciu, ktorú si následne vyhodnotil ako chybu?

To sa stane. Nemáš možnosť sledovať v tom momente niečo opakovane. Musíš veriť svojmu úsudku. Len čo spraví rozhodca chybu, tak ju musí hodiť za hlavu. Pretože ak nad tým začne premýšľať, zbytočne si zaťaží hlavu a môže to viesť k ďalším chybám. A takto to treba komunikovať aj hráčom. Veľakrát po nejakom odpískanom zákroku nám aj samotní hráči dajú impulz, z ktorého dokážeme vycítiť, či to bolo správne odpískané alebo nie. Často hráč po odpískanom faule skloní hlavu a odíde na trestnú lavicu. Ale ak nasleduje búrlivá diskusia, tak už rozhodca pracuje s myšlienkou, že možno to nebolo tak, ako videl.

Nebol by vzťah rozhodca – hráč úprimnejší, ak by si rozhodca častejšie priznal chybu a svoj verdikt zmenil?

To sa stáva. Aj v uplynulom play-off našej ligy som v zápase odpískal faul. Prišiel za mnou kolega a povedal mi, že to faul nebol. Tak sme to zrušili. A to berú tí hráči aj funkcionári pozitívne. Ale rozhodca zase nemôže takéto opravy robiť povedzme deväťkrát za zápas. To už je potom na výkone rozhodcu niečo zle, stráca kredit a dôležité je, ako mu potom majú hráči a diváci veriť. Ak sa to stane raz za čas, tak sa to dá, myslím si, prepáčiť.

Slováci sa na MS cítia posledné roky zo strany rozhodcov ukrivdení. Napríklad v play-off zápase proti Američanom, keď kapitán Boyle sekol nášho hráča do slabín a neodpískalo sa to ani ako faul. Vnímaš to tak, že na Slovákov majú rozhodcovia iný meter?

Určite nie. Táto konkrétna situácia bola chyba. Ak sa bavíme o podobných situáciách, tak celé to trvá len niekoľko stotín sekúnd. Video využiť nemohli. Tie situácie sú však niekedy veľmi rýchle a môže sa stať, že zákrok nikto z rozhodcov nevidel. Môže to byť vplyvom pohybu rozhodcu, pozície alebo rozhodcovi, ktorý túto situáciu mal vidieť, zrak v tom momente ušiel iným smerom, sledoval vrchnú časť tela atď. Potom zrazu vidíte ležiaceho hráča a vy neviete, čo sa mu stalo. Bohužiaľ, stáva sa to, ale nielen v zápasoch Slovenska. Určite za tým nehľadajme to, že rozhodcovia majú na nás iný meter, to určite nie.

Zanadávaš si niekedy počas zápasu?

Len v duchu. (smiech) Rozmýšľam, kedy som si tak zanadával. Niekedy, ak mi nevyjde pohyb alebo ak sa svojou vinou zrazím s hráčom, prípadne ma trafí puk. Ale to nikto nepočuje. (smiech)

Správaš sa inak, keď vieš, že máš na hlave prilbu s kamerou, ktorá sníma aj zvuk? Dávaš si viac pozor na jazyk? Majú to rozhodcovia radi?

Ako ktorí. Sú chalani, ktorí to majú radi, potom sú takí, ktorí to neriešia, a niektorí to radšej prenechajú iným. Ale ja si myslím, že je to dobrá vec. Aj pre divákov, vidieť to z inej perspektívy. Niekedy to dokáže pomôcť aj nám. Ak nám po zápase ukážu záber z našej kamery, tak sa vieme obhájiť, že predo mnou stál hráč, a preto som situáciu nevidel. Ale dokáže to aj uškodiť, ak kamera vidí to, čo som mal vidieť aj ja, alebo som sa na niečo pozeral a zle som to vyhodnotil. Opakované zábery si prehrať v danom momente z prilby nevieme. Ak sa pýtaš, či sa dá pred kamerou tváriť inak, tak to by podľa mňa bolo iba na škodu. Pretože ak by si dával veľký dôraz na kontrolu svojho správania, unikne ti množstvo dôležitých situácií, ktoré môžu viesť k chybám. Z dlhodobého hľadiska sa to nedá.

Nejaká konkrétna spomienka na prilbu s kamerou?

Ešte keď tie kamery začínali, tak som pískal v Trenčíne. Videl som vysokú hokejku na trenčianskeho hráča, ktorý padol na ľad. Ja som to zapískal a vylúčil som košického hráča. Traja Košičania prišli za mnou, že to nebol faul, pretože ten hráč si do tváre udrel vlastnou hokejkou. Teraz mi v hlave bežali myšlienky, že „preboha, ja mám na hlave kameru, teraz tam strihnú ten záber a ja ich idem presviedčať, že mám pravdu“. Dali sme si rýchlu poradu so všetkými rozhodcami. Vravím im: „Chalani, dajte mi jeden z vás feedback. Ak ste videli, že to bola vlastná hokejka, povedzte mi, zrušíme to.“ No nikto nevedel potvrdiť, že šlo o moju chybu. Tak sme ten trest uložili. Prišiel som domov, pozrel som si opakovaný záber a našťastie sa potvrdilo, že som mal pravdu.

Ako vyzerajú prestávky medzi tretinami?

Niekedy máme možnosť si na TV pozrieť zostrih a rozoberáme tých dvadsať minút. Takisto riešime aj možné scenáre v ďalšej tretine. Pretože ak bola uplynulá tretina vybičovaná, tak je pravdepodobnosť, že to bude pokračovať aj ďalej. A my sa snažíme na to pripraviť. Ale okrem toho si vyčistíme prilby, prezlečieme veci, lebo sme spotení, a podobne.

Ako vyzerajú situácie bezprostredne po zápase? Príde k vám delegát a povie, čo bolo zle? Alebo máte nejaký video feedback?

Najprv si zápas zhodnotíme spoločne v kocke. Aj s delegátom. Rozoberieme celkovo zápas, vylúčenia, pohyb, vzájomnú spoluprácu. On sa nás opýta, ako sa cítime a ako sme videli zápas z našej strany. Potom delegát zhodnotí celý zápas, ako ho zvládli všetci štyria z jeho pohľadu. Následne sa každému venuje individuálne. Nasledujúci deň, keď už má k dispozícii video, tak sa po raňajkách stretneme a rozoberáme si to do detailov.

Na uplynulých MS sa stalo, že slovenský hráč „zbúral“ jedného z rozhodcov. Ten musel v zápase skončiť. Chvíľu pískali iba traja rozhodcovia. Ako sa v takej situácii delia povinnosti?

Tam sa zranil čiarový rozhodca. Zostali dvaja hlavní a jeden čiarový. Na takomto fóre je vždy pripravený jeden náhradný hlavný a jeden čiarový rozhodca. Oni sedia v hľadisku čo najbližšie ku kabíne rozhodcov a v takýchto prípadoch majú byť čo najrýchlejšie pripravení zaskočiť kolegu. Ale čo sa hry na ľade týka, pokračujú dvaja hlavní a jeden čiarový rozhodca. Čiarový rozhodca to má trochu komplikovanejšie, pretože musí pendlovať aj za svojho chýbajúceho kolegu. Ale tí hlavní mu tiež pomáhajú.

Rozhodcovia majú slabší výstroj ako hráči. Prečo je to tak a ako vyzerá tvoj výstroj?

Holenné chrániče máme rovnaké ako hráči. Čo sa týka bedrových chráničov, tie sú slabšie, molitanové. A aj vrchná časť tela je chránená molitanom. Sme teda slabšie chránení. Neviem si predstaviť, že by mal rozhodca taký istý výstroj ako hráč. (smiech) Keď sa bavíme o hráčoch, jeho výstroj je stavaný na to, aby ustál strelu, keď stojí pred bránou, častejšie hráči padajú na ľad a vykonávajú hru telom. Chrániče majú nato, aby im zabezpečili akú-takú ochranu zdravia a predišli zraneniu. Rozhodca toľko nepadá (smiech) a ani nemá toľko telesného kontaktu s inými, preto zrejme má taký výstroj, aký má.

Na ľad teda môžeš nabehnúť oblečený ako hráč?

To zas nie. (smiech) Obratnosť by bola ťažšia. Jediné, čo máme predpísané, je prilba, píšťalka, čierne nohavice a dres.

Stretol si sa aj s rozhodcom „extrémistom“, ktorý výstroj úplne vynecháva?

Stretol. Niektorí starší kolegovia, ktorí pískali, ešte keď nebolo v móde pri strele dvíhať puk až tak vysoko ako dnes. A oni si vezmú dres, nohavice, píšťalku, prilbu a idú na ľad. Aj ja som začínal tak, že som mal iba holenné chrániče. (smiech)

Ako vyzerá komunikácia rozhodca – hráč? Tykáš mu, vykáš mu? Pochváliš ho?

Musíme byť slušní, zdvorilí a v prípade požiadavky otvorení komunikácii. Ak to však presiahne určitú hranicu, musíme to ukončiť, prípadne v krajnom prípade aj trestať. Bol som na jednom kempe, kde boli aj inštruktori z NHL. Tam nám napríklad povedali, že ak vidíme nahnevaného trénera, máme zvážiť, kedy za ním pôjdeme. Je možnosť ísť za ním o minútu neskôr. Pretože za ten čas v ňom ten adrenalín klesne. To všetko je o skúsenostiach rozhodcu, aby to vycítil. Hráčov aj pochválim, takisto aj keď brankár spraví pekný zákrok. Povieme si: wau, to si vychytal.

Aké typy hráčov, čo sa komunikácie týka, existujú? Ako ich máš ty zadelených?

My tých hráčov poznáme. Robíme si takzvaný „tím skauting“. Vieme, kto tam je tréner, kto sú jeho asistenti, vieme, kto je spomedzi hráčov kľúčový hráč, technický hráč, rýchly hráč, tvrdý hráč, „trouble maker“ a tak ďalej.

Trouble maker? To znie zaujímavo…

Trouble maker tam je na „čiernu robotu“. My rozhodcovia musíme byť pripravení, aby sme od takýchto hráčov čakali aj neočakávateľné. Napríklad hity mimo hry, šarvátky. Ak je prerušená hra, tak on bude pred bránou strojcom nervozity, chytania za dres, rozprávania, provokovania a podobne. Na tých si dávame pozor.

Dokáže sa rozhodca na Slovensku, ak to spojí aj s účasťou na MS, plnohodnotne uživiť?

U nás na Slovensku sú podmienky také, že momentálne nemáme štatút profesionálnych rozhodcov. Ostatné hokejovo vyspelé krajiny sveta vrátane Česka tieto profesionálne štatúty rozhodcom ponúkajú. U nás závisí mesačný zárobok rozhodcu od toho, koľko zápasov za mesiac odpíska. Za zápas extraligy je paušálne v hrubom 200 eur. Čiarový rozhodca má menej. Myslím si však, že aj u nás na Slovensku je to len otázka času, kedy rozhodcovia dostanú štatút profesionála.

Ty pracuješ aj ako operátor v elektrárni v Jaslovských Bohuniciach. Ako k tomu prišlo, že pískaš a máš takúto nezvyčajnú prácu?

Pískam od pätnástich rokov. Po výške som hľadal uplatnenie a po jednej práci som absolvoval psychotesty a výcvik v elektrárňach. A teraz pracujem aj tam, aj tam. Ale u nás na Slovensku je bežné, že rozhodcovia majú okrem tejto práce aj ďalšie civilné zamestnanie.

Zvládaš skĺbiť to časovo?

Zatiaľ áno. Ale keby som nemal kolegov, ktorí sú ochotní meniť si so mnou zmeny, tak by to možné nebolo. Je to totiž práca na ranné, popoludňajšie a nočné zmeny. Niekedy, ako sa hovorí, letím z práce do práce. (smiech)

Ak ideš na MS, tak to je tvoja dovolenka?

Áno. (smiech) Tam si vyčerpám polovicu dovolenky.

Ako vnímaš súčasný stav slovenskej reprezentácie naprieč všetkými kategóriami?

Myslím si, že nás čakajú dobré časy. Stačí sa pozrieť na uplynulý draft. To množstvo krajín možno nikdy nezažije. Získali sme aj historický bronz na olympiáde. Diváci sa z každého jedného úspechu tešia. Hokejový národ je po niekoľkých rokoch opäť stmelený. Ľudia sa bavia hokejom a aj v nižších kategóriách máme talenty, ktoré majú šancu dotiahnuť to ďaleko. Treba im len dávať príležitosti a starať sa o nich. Takže ja sa o slovenský hokej nebojím. Veľkým prínosom je aj tréner Craig Ramsay, ktorý nám ukázal správnu cestu, ktorou momentálne svetový hokej ide.