Zákulisie boja proti zločinu na Slovensku: Ako agenti operujú v kriminálnom prostredí? Exkluzívny rozhovor s bývalým agentom

Vystupovali sme ako sprostredkovatelia či zločinci z kriminálneho prostredia a rozbehli sme akciu s policajným agentom. Prípad a dôkazy sme zadokumentovali a páchateľov zadržali. Nemohli sme však vyzerať ako policajti ani sa tak správať. Bolo potrebné splynúť s prostredím, a to ako naším zovňajškom,  tak aj vystupovaním, ale aj všetkými pomôckami a prostriedkami, ktoré sme používali.

V minulosti to však bolo zložitejšie. Museli sme pripraviť situáciu, že zločinec na stretnutie doniesol zakázané zbrane, ilegálny materiál, drogy a bolo možné to trestno-procesne zadokumentovať či zaistiť. Z daného miesta sme sa museli dostať skôr, než prišla polícia – najčastejšie priamo útekom. Pretože vtedy agent nemohol vystupovať ako policajt, musel byť stále zakrytý pod nejakou legendou.

Čiže agent musí mať fiktívne meno, adresu bydliska, minulosť a podobne?

Áno. Musí mať krycie doklady, kryciu totožnosť, operatívnu legendu a môže tiež využívať krycie miesta pod legendou. V rámci tohto špecializovaného útvaru fungovali policajní legalizanti aj policajní agenti. Je to upravené zákonmi aj internými predpismi ministerstva vnútra, ale vždy ide o utajené predpisy, o ktorých nemôžeme bližšie hovoriť, pretože zákony to nedovoľujú a najmä by sme odkrývali karty zločincom, proti ktorým sú agenti nasadzovaní.

Takúto legendu je teda veľmi náročné udržať.

U nás je to skutočne náročné, v takom Nemecku alebo USA to je jednoduchšie a má to oveľa dlhšiu tradíciu. Ale bol som napríklad aj na Balkáne ako policajný pridelenec, odkiaľ mám jednu perličku. Tam pri veľkom obchode s drogami medzi potenciálnym predajcom a kupcom zobrali agenta do rodnej dediny zločinca, kde mu predstavil svoju mamu, svoju rodinu, bratov a sestry, že keby sa niečo pokazilo.

Potom ho však zločinec vyzval, aby išli k nemu a ukázal mu jeho rodinu a  ľudí, s ktorými vyrastal. A takýto fiktívny príbeh už veru nevytvoríte. Alebo to zločinci agentom môžu sťažiť tým, že si zmyslia, že na skúšku pre prijatie do skupiny pôjdu vykonať nejaký trestný čin. Napríklad, že niekoho zbijú, podpália mu auto a podobne. A agent vtedy nemôže len tak odmietnuť. Ak bol však zločineckou skupinou donútený, alebo existovala hrozba jeho prezradenia, protiprávne konanie by bolo z jeho strany bezstrestné.

A keby zločinci požadovali, aby agent niekoho zabil? Môže to spraviť?

No, to už je taký extrémny prípad. Tie trestné činy, ktoré môže agent beztrestne spáchať, sú presne taxatívne vymedzené v zákone. Ale keby nastala táto situácia, čiže ak by pri odmietnutí, aby niekoho iného zavraždil, hrozilo, že agenta zabijú, išlo by už o krajnú núdzu, prípadne nutnú obranu alebo iné oprávnené použitie zbrane. Ale to by sa mohlo stať aj vám, aj hocikomu inému. V takom prípade by ste neboli za ten trestný skutok zodpovední.

Museli ste aj vy z donútenia skupiny vykonať nejakú trestnú činnosť?

Skôr z donútenia okolností. Bol som s informátorom na stretnutí s istým zločincom, ktorý priniesol zakázané látky. Bolo dohodnuté, že na mieste bude vykonaná policajná razia a my medzičasom ujdeme. Keď však prišli policajti, informátor úplne zamrzol, a aby nedošlo k odhaleniu, museli sme utiecť. Kým som informátora odvliekol preč, tak ma nejaký policajt schmatol, a aby som ušiel, musel som ho udrieť. Neskôr som to dotyčnému policajtovi všetko vysvetlil a zašli sme dokonca spolu na pivo.

Stalo sa, že vás niekedy pri infiltrácii odhalili?

Neraz som bol na hrane odhalenia, pretože Slovensko je skutočne malá krajina. Pred 25 rokmi som napríklad vystupoval v jednom prípade ako človek, ktorý má záujem o kúpu zbraní a granátov. Prvé dve stretnutia prebehli úspešne, no zrazu som sa s dotyčným zločincom stretol vo svojom rodnom meste, kde ma všetci miestni zločinci poznali ako policajta a boli veľmi prekvapení, že ma pozná aj on.

Samozrejme, tá akcia potom stroskotala, bolo to veľmi komplikované a nebezpečné. Dnes už je však na tom legislatíva aj logistika oveľa lepšie a podobné prípady by sa stávať nemali. Vylúčiť sa to však nikdy nedá.

Raz som aj v Bratislave stretol zločinca, ktorého už prepustili z väzenia, a ja som si už nevedel spomenúť, odkiaľ ho poznám. Iba sa mi zdal povedomý. Tak som na neho dokonca zakýval a on potom s hrôzou odišiel preč. Až potom mi došlo, že to bol človek, od ktorého som v minulosti ako agent kupoval drogy a zbrane, za čo bol aj zatvorený.

Kto disponuje zoznamom krycích totožností agentov?

To je veľmi ťažká otázka. Za mojich čias takýto zoznam ani neexistoval. Vedomosť o pravej totožnosti mohol mať vtedy iba riaditeľ konkrétneho špecializovaného útvaru, prípadne veľmi úzky okruh osôb s niekoľkostupňovou kontrolou a vo výnimočných a odôvodnených prípadoch sudca.

Ostatní vždy navonok poznali iba kryciu totožnosť. Neskôr po mojom odchode sa však všetko pokazilo a bolo odhalených a ohrozených množstvo príslušníkov spravodajského útvaru. Dodnes to nie je vysvetlené.

Agenti musia pravidelne pracovať s informátormi. Stalo sa, že niektorých pri výkone akcie zavraždili?

Bohužiaľ, máme v minulosti zaznamenaný jeden prípad v Nitre, keď spoločne s informátorom zavraždili policajta kriminálnej polície, ale mimo pôsobenia tohto špeciálneho útvaru. Obaja sa vtedy snažili infiltrovať do nejakého prostredia, páchateľ znervóznel a zastrelil ich oboch. Aj keď bola na mieste zásahová jednotka, nestihli svojho človeka ochrániť.

Viete, prečo ich zabili?

Nebolo zrejme všetko profesionálne zvládnuté. Viem, že mali v kufríku niečo doniesť a zločinec bol vynervovaný, lebo nemali to, na čom sa dohodli. Tak asi pochopil, že to je pasca. Netvrdím však, že vedel, že zabil policajta a informátora. Už je to dávno a presne si nespomínam.

V špecializovanom útvare, v ktorom ste pôsobili, sa nič také nestalo?

Chvalabohu, nie. Za môjho vyše 20-ročného pôsobenia v týchto zložkách neprišlo k stratám na životoch, za čo som naozaj vďačný, pretože všetkým mojim kolegom v zahraničí sa stalo, že im niekto zavraždil „skrytého vyšetrovateľa“. Tak sa agentovi hovorí v zahraničí. Anglicky to je undercover, nemecky verdeckter Ermittler.

Bezprostredné riziko však hrozilo neustále, aj preto bolo každé takéto nasadenie agenta zabezpečované informačno-technickými prostriedkami, sledovačkou či zásahovým tímom v zmysle príslušných zákonných oprávnení.

Zažili ste, že sa niekto zblížil so zločincom a potom mu bolo ľúto, že ho musel v úvodzovkách zradiť?

Áno, ako riadiaci dôstojník som riadil agenta, ktorý bol dlhodobo nasadený v zločineckej skupine a mal z toho rozporuplné pocity. Dokonca po realizácii prípadu ani ten dotyčný šéf zločineckej skupiny nemohol uveriť, že práve náš agent ho zradil. Keď ho chytili, povedal, že to mohol byť hocikto, len nie on. Bol to dôkaz o špičkovej práci agenta.

Nedá sa povedať, že by prišlo k ich zblíženiu, ale strávili spolu veľa času a nejaký vzťah sa tam, pochopiteľne, vybudoval. Práve preto boli tie pocity aj trochu rozporuplné. Nemali sme však prípad, keď by agent zlyhal a pridal sa na druhú stranu.

Môže agent svoju prácu riešiť s niekým iným než so svojím nadriadeným, napríklad s terapeutom? V prípade, že zažíva psychický tlak.

Oporu by mu mal poskytovať jeho riadiaci dôstojník, ale, samozrejme, aj psychológ, ktorý za mojich čias vždy na tomto špecializovanom útvare pôsobil. Viete, agent pôsobí vždy tam, kde to súd schváli a určí. A niekedy sú to veľmi nebezpečné miesta, kde neexistuje žiadna prestávka. Agent je skrátka nepretržite v nasadení 24 hodín denne. Je to naozaj psychicky extrémne náročné.

Stalo sa nám, že sme mali veľkých, mocných a tvrdých chlapov, ktorí to po dvoch-troch dňoch na akcii odpískali. Pre agenta je tiež veľmi náročné, že väčšinou pôsobí priamo v prostredí sám.

Čiže len málokedy pracujú agenti spolu?

V minulosti boli prípady agentov muža a ženy, ktorí spoločne vystupovali ako predajcovia či kupci. Nič tomu nebráni, ale je to finančne a logisticky náročnejšie.

Môžete nám povedať, na akých konkrétnych mafiánskych skupinách ste pracovali?Konkrétne prípady a skupiny nemôžem menovať, pretože utajovaná skutočnosť zostáva aj naďalej utajená. Môžem však spomenúť, že som bol viackrát pri zatýkaní bratov Mellovcov, Róberta „Kýbla“ Lališa, ale aj pri prvom zatýkaní Mikuláša Černáka a podobne. Tu sa zastavím a podotknem, že práve my sme spolu s vtedajšími kolegami v tomto období vytvárali a použili inštitút ochrany svedka.

Vtedy sa prvýkrát začali riešiť chránení svedkovia a jeden z nich svedčil proti Mikulášovi Černákovi. Bol to poškodený, ktorého som našiel s kolegom a prehovorili sme ho na spoluprácu s políciou. Inak by bol vtedy s najväčšou pravdepodobnosťou zavraždený ako mnohí iní podnikatelia z toho obdobia, ktorých vydierala mafia.

Pôsobili menovaní mafiáni pri zatýkaní vyrovnane, alebo sa bránili?

Tak napríklad Lališ bol chladnokrvný pragmatik. Ten nič nerobil a čakal na právnikov. Mellovci však boli veľmi spurní, vôbec nie vyrovnaní. Tvárili sa, že sú pánmi situácie, vyhrážali sa a sľubovali pomstu. Keď sme spolu s kolegom Mičietom zatýkali Ivana Mella, najskôr kričal o pomoc, plakal a potom do rána v CPZ zúril a búchal do dverí, aby zavolali Svěchotu (námestník riaditeľa SIS – pozn. red.).

Pamätám si presne, ako Mello vravel, že „keď sa vrátim z basy, nebudem skúmať, kto ma udal, zabijem všetkých, dobrých aj zlých, a mám istotu, že som zabil aj zradcov“. Takto doslova to povedal. Myslím, že agresívnejší a väčší psychopat bol Ivan, ktorý už dnes nežije. Pragmatickejší bol skôr jeho starší brat Karol, ktorý je dodnes na úteku.

Viete zrátať, približne koľko zločincov ste dostali za mreže?

Nad tým som sa nikdy nezamýšľal, pretože to bola každodenná práca. Veľmi hrubým odhadom sa však bavíme o desiatkach až stovkách. Navyše, vždy sme na tých prípadoch robili viacerí. Pri použití agenta ide tiež o tímovú prácu.

Keď už toľko hovoríme o stretávaní sa so zločincami, zaujímalo by ma, čo si myslíte o starom medializovanom stretnutí Milana Lučanského s mafiánskym bosom Ľudovítorom Sátorom, ktoré Lučanský v médiách veľakrát obhajoval. Len upresním, že pre Refresher o stretnutí so Sátorom povedal: „Robil som si svoju prácu, môj nadriadený o tom vedel, mám tu svedomie čisté. Ak by som sa mal opäť rozhodnúť, postupoval by som rovnako.“ Čo si o tom myslíte vy, keďže ste podobných stretnutí so zločincami absolvovali veľké množstvo?

Lučanského som poznal veľmi dobre, viac ako 25 rokov. Veľmi ťažko sa mi k tomu vyjadruje nezaujato. Mám naňho svoj názor, ktorý teda nie je veľmi pozitívny. Poznal som jeho sklony ku korupcii dávno predtým, než sa o nich začalo hovoriť verejne.

Stretnutie so Sátorom sa podľa môjho názoru dalo spraviť určite inak a neverím tomu, že to bolo tak, ako on tvrdil. Lučanský sa dostal do situácie, v ktorej som bol x-krát, a konal som odlišne.

Aj mňa neraz volali zločinci na stretnutie osamote a kládli si rôzne podmienky. No aké je však slovo, ktoré vám dá zločinec, vrah na úteku? Policajt na seba nemôže prevziať právomoc súdneho orgánu a rozhodnúť sa, že nezadrží zločinca. Vy nemôžete s vrahom Sátorom férovo vyjednávať. To je aká morálka? Morálka voči vrahovi?

Sátora mohli spoločne s maďarskými orgánmi jednoznačne zadržať. Prečo to tak nebolo, naznačil aj Čonty (Zsolt Nagy alias Čonty patril medzi najbližších ľudí Sátora – pozn. red.). Povedal, že za to stretnutie boli slušné peniaze a mali nasledovať ďalšie, pretože Sátor sa chcel vykúpiť a vzdať. Ak by to bolo z Lučanského strany čisté, mal možnosť akciu viesť tak, aby smerovala k zadržaniu Sátora.

Lučanský mal na verejnosti dlhý čas renomé bojovníka proti mafii, najmä potom, čo bol súčasťou vyšetrovacieho tímu proti Černákovi so Ševčíkom a Mičietom. Nebolo toto renomé oprávnené?

Na tom renomé pracovali dlhé roky úplne super. Tento imidž si budovali u svojich nadriadených aj novinárov. Som však presvedčený, že mnohí ľudia z policajnej, ale i novinárskej komunity poznali pravdu. Lučanský okolo seba vytvoril akýsi pátos o tom, aký je veľký čestný policajt. Ale môže si to niekto po všetkých veciach, ktoré vyplávali na povrch, ešte myslieť?

Odmyslime si tú propagandu o tom, ako „nám zabili vo väzení hrdinu generála“, ktorú Smer-SD a iní používajú. Ako pragmatici sa musíme pozerať na to, čo je naozaj preukázané a čo vypovedajú svedkovia. O tom, ako mu priamo do kancelárie policajného prezidenta mesačne nosili tisícové sumy. A bolo treba preveriť jeho majetkové pomery a čo všetko vlastnil a používal.

V Martine ľudia vedia svoje, len príslušné orgány to nejako nikdy nechceli vidieť. A takých policajtov a siskárov bolo a je, samozrejme, viac. Napríklad Jožo Mičieta, blízky Lučanského parťák, čo sa tvári ako ctihodný podnikateľ. Keď zadržali Lučanského, zmizol a dnes sa zasa tvári ako vplyvný človek, ktorý všetko vybaví a vyrieši. Viete, ja žijem v Žiline. Príďte niekedy do Žiliny a pozrite sa na to, ako žije tento Mičieta a iní blízki Lučanského ľudia.

Je tu však ešte množstvo iných nedoriešených vecí. Napríklad aj Ján Kán (jeden z kedysi najbližších spolupracovníkov Mikuláša Černáka – pozn. red.). Okolo tandemu Lučanského bola na začiatku údajne s Kánom dohoda na štýl „vybudujeme si na tom imidž, my budeme slávni policajti a Kán bude dobrý svedok, nepôjde do basy a stane sa cteným podnikateľom“.

No na Slovensku sme síce usvedčili Černáka, to je pravda, ale mnohým mafiánom sa dodnes nič nestalo. Tam tie počty pri kajúcnikoch a svedkoch a zavraždených ľuďoch nesedia. Tak je tomu podľa môjho názoru i dnes, veľmi veľa kajúcnikov a nízkych trestov v porovnaní s usvedčenými a odsúdenými páchateľmi. Obávam sa, že ľudia mali pri protestoch po zavraždení novinára Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej iné očakávania.

Černák povedal, že zatiaľ nepožiada o podmienečné prepustenie na slobodu. Myslíte si, že si to do budúcnosti ešte rozmyslí a iba kalkuluje?

Ja som to tak už dávnejšie odhadol. Tvrdil som, že v prvom kole o podmienečné prepustenie nepožiada, bolo by to také prvoplánové. Ale myslím si, že to časom spraví. Bol by som však za to, aby nikdy nebol prepustený na slobodu. V nápravu takéhoto človeka rozhodne neverím.

Hrozilo by v prípade jeho prepustenia, že sa pomstí bývalým spoločníkom, ktorí proti nemu svedčili a sami zostali na slobode alebo dostali nízke tresty?

Keby som veľmi, ale naozaj veľmi hypoteticky pripustil, že by mal byť niekedy prepustený, tak bude podľa môjho názoru predmetom záujmu bezpečnostných zložiek. Neverím teda, že by mal vôbec priestor na to, aby išiel vraždiť alebo nebodaj opäť vybudoval nejakú skupinu.

Viem však, že pre pomstu žil vo väzení napríklad odsúdený Igor Lavrinčík (v Žiline zabil mafiána Milana Holáňa a iných – pozn. red.), ktorý od určitého času veľmi nemal rád Lučanského a chcel sa mu údajne pomstiť za podraz. Ten sa však potrestal sám a medzičasom spáchal samovraždu.

Lavrinčík vraj teraz žije normálnym životom, pracuje a nesnaží sa etablovať v kriminálnom prostredí. A pritom určitý čas vraždil s Kromkom (mafiánsky nájomný vrah prezývaný ako Čistič – pozn. red.) ako na bežiacom páse. Takže jedna vec je žiť v base pre pomstu a druhá vec je fungovať na slobode. Tým však nevylučujem, že môže k takejto pomste prísť.

Váš kamarát a exkolega, bývalý funkcionár NAKA Peter Chudý nám vravel, že mal ťažké srdce na krivých policajtov. Hovorili sme spolu aj o jeho skúsenostiach s Lučanským a Tiborom Gašparom. Považovali ste ich niekedy za priateľov a sklamali ste sa v nich?

Nie, nesklamal, pretože som od nich nemal iné očakávania. Obidvoch menovaných som mal od začiatku prečítaných a ani jedného som nepovažoval za priateľa. Lučanského som poznal veľmi dobre a pracoval som s ním dokonca aj priamo pri nasadení v jednej akcii, keď sme spoločne predstierali záujem o kúpu rádioaktívneho materiálu. V pracovnom kontakte sme boli vtedy často – aj na spomínaných bratoch Mellovcoch či černákovcoch.

Raz sme sa tak s Lučanským sporili a vravel som mu, že mu neverím a že je v spojení s martinskou organizovanou skupinou vedenou Lavrinčíkom. Navrhoval som mu preto, že mu uverím až v prípade, ak pôjde so mnou na jednu akciu. Povedal som mu, že si zoberieme týždeň dovolenky na Slovensku a pôjdeme spolu do Brna, pretože som mal informáciu, že sa tam nachádza Lavrinčík, a že ho spolu zadržíme. On sa však vyhováral a tvrdil, že Lavrinčík je v Nemecku a že je to zbytočné. Do týždňa nato mestská polícia Lavrinčíka zadržala v Brne pri náhodnej kontrole pri jednom incidente.

Tých krivých policajtov bolo v mojich časoch plno, ale to je aj teraz. Mám navyše pocit, že aj súčasná policajná inšpekcia je úplne nečinná a neschopná, pričom aj, bohužiaľ, ani polícia nie je v dobrej kondícii a má obrovské množstvo neriešených problémov. Myslím si, že skôr nefunguje, ako by mala, a vytvára si opäť len pozitívny mediálny imidž. 

V čom presne podľa vás nefunguje?

To, že vidíme občas zásahy NAKA, vyzerá síce pekne, ale keby ste hovorili s okresnými, krajskými, ale i inými policajtmi, tak vám povedia, že sú v rozklade – personálnom aj materiálno-technickom a inom. Vo funkciách nie sú kompetentní ľudia, doposiaľ neprišlo k žiadnej zásadnej reforme.

A preto aj vznikla takzvaná vojna policajtov, respektíve vojna bezpečnostných zborov, ktorá vôbec nemusela byť. Všetko je to chyba vedenia Ministerstva vnútra SR a Policajného zboru SR. Všetko mali v rukách a výhovorky typu „lebo korona a kríza“ skutočne neobstoja.

Čiže je to aj chyba posledných policajných prezidentov a ministra vnútra?

Áno, to je tá najväčšia chyba, ktorej podľahli aj novinári. Hovorilo sa, že minister vnútra Mikulec nezasahuje do práce polície, pán policajný prezident nezasahuje do práce polície. Pravda však je, že sa nestarali o nič a neplnili si svoje základné povinnosti. Pretože zo zákona má nadriadený povinnosť organizovať, riadiť a kontrolovať. Sú to aj základné manažérske nástroje. Nedá sa hovoriť o odbornosti, profesionalite a už vôbec nie o nestrannosti.

Napríklad Peter Kovařík v minulosti robil na úrade vlády u Fica a Pellegriniho a mal na stene obraz obidvoch politikov a foto s Kaliňákom. Bol to vždy servilný človek, ktorý by išiel slúžiť komukoľvek, a tak to aj dopadlo. Osobne však poznám dlhé roky nielen Petra Kovaříka, ale aj Štefana Hamrana. Dobre si pamätám, ako obaja servilne pôsobili voči Kaliňákovi.

Dnes je však Hamran veľký hrdina – bojovník, ktorý má voči politikovi Ficovi, ktorého sa, samozrejme, nechcem zastávať, silné politické vyjadrenia, ktoré sú nehodné nestranného nezávislého apolitického prezidenta Policajného zboru.

Nechce sa mi to ani komentovať, ale keď boli o mojej osobe pochybnosti, opakovane som sa ponúkal na detektor lži. Bohužiaľ, napriek tomu, že sa v obidvoch programových vyhláseniach vlády Matoviča aj Hegera písalo o pravidelnom podrobovaní sa policajných funkcionárov detektoru lži, doteraz sa to nestalo. Prečo asi?

Paradoxne je však bežné, že radoví policajti musia absolvovať vyšetrenie na detektore lži, a to podľa potreby nadriadeného alebo pri prevelení na NAKA, inšpekciu a podobné iné útvary Policajného zboru. No keďže sa Štefan Hamran všade rád chváli, že je fakt dobrý priateľ súčasného premiéra úradníckej vlády Ódora, tak už to, predpokladám, v programovom vyhlásení vlády nebude.

Myslíte si, že by sa vzhľadom na súčasné prieskumy politických strán po tohtoročných voľbách mohla situácia v PZ SR vrátiť do stavu, keď mali mnohých funkcionárov pod palcom bödörovci?

Myslím si, že sa to do takej podoby ako v minulosti už nevráti. Zároveň sa však obávam, že sa kvôli doterajšiemu vládnutiu politická situácia po predčasných parlamentných voľbách veľmi zmení. Pritom stačilo iba tak málo – či až tak veľmi veľa –, a to iba príčetne vládnuť.

No napríklad v spravodajskej aj bezpečnostnej komunite sa hovorí, že taký Tibor Gašpar si už kreslí vzťahové diagramy z budúcich policajných funkcionárov.

A ak Smer-SD vyhrá voľby, respektíve bude zostavovať vládu, čo nás môže čakať? Veľmi sa obávam toho, že sa môže vrátiť politická garnitúra, ktorá dopustila, že sa zneužívala polícia. Zároveň si však myslím, že systém zneužívania polície a selektívneho prístupu k spravodlivosti a právu sa zachoval aj v časoch posledných vlád. Len fungoval v zmenenej podobe pod rúškom vymáhania práva a spravodlivosti.