Šéf cirkusu Aleš: Ochranárov zvierat k nám pozývame, ale oni nechcú prísť. Aj tak vyhlasujú, že ich týrame

Pred dvadsiatimi rokmi som po vysokej škole prvýkrát vypadol do zahraničia. Po niekoľkodňovom stope naprieč Európou som docestoval zbierať jablká do španielskeho mesta Mollerusa v Katalánsku.

V augustový predvečer som unavený s obrovským batohom na chrbte sedel na malom námestíčku a čakal na kamaráta, ktorý ma mal vyzdvihnúť a ubytovať.

Zrazu sa predo mnou objavili dva slony. Vyštafírované zvieratá s čelenkami, farebnými popruhmi a vyzdobenými plachtami na mohutných chrbátoch. Kývali mohutnými chobotmi zo strany na stranu, trhali zelené listy z oleandrov lemujúcich cestu a pokojne našľapovali po miestnom bulvári.

V neskorých lúčoch slnka stúpal z vlhkej ulice pod fontánami dúhový opar. Slony v ňom vyzerali ako exotický prízrak. Na moment som uveril, že mám halucinácie z tepla a únavy.

Skutočnosť bola oveľa príjemnejšia. Monumentálne zvieratá hrdo a pokojne viedli sprievod artistov, kaukliarov, komediantov, žonglérov, muzikantov, bubeníkov a klaunov. Do mesta prišiel cirkus.

Slony vo Svidníku

Sloní úžas Svidničanov

Na Mollerusu som si spomenul keď som prednedávnom prechádzal cez Svidník. Tesne za mestom, smerom na Bardejov, sa pri krajnici pásli štyri ázijské slony. Rozložil sa tu český národný cirkus Aleš.

Slony vyvolali v malom meste na severovýchode rozruch. Pásli sa voľne pustené za mobilnými zátarasmi cirkusu, tesne pri ceste.

Každý deň počas týždňového pobytu cirkusantov sa tu zastavovali autá a ľudia. Pozerali sa na majestátne zvieratá ako šikovnými chobotmi trhajú trsy trávy, vyhadzujú si seno na chrbáty, vypúšťajú desiatky litrov moču a absolútne pokojne špacírujú po svojom hektárovom výbehu, ohradenom v dvojmetrovej výške jediným lankom elektrického oplotenia.

„Dajaki sut mali ne? F teľevizori ukazovaľi vekše (Sú nejaké malé nie? V televízii dávali väčšie),“ čuduje sa silnejší pán v stredných rokoch a z necelých piatich metrov pozerá do očí trojmetrového, pár ton vážiaceho zvieraťa.

Slon má nastražené uši, v chobote prázdnu sklenenú fľašku od detského džúsu a škrabe sa ňou po prstoch prednej nohy. Zvláštne to cinká. Rusínskemu dialektu Svidníčana, zvyknutý na francúzštinu svojich cvičiteľov, evidentne nerozumie.

„Što robiť s totu fľašečku, smotrite panove (Pozrite páni, čo robí s tou fľaštičkou),“ komentuje zvedavý pán.

„To sut slony hindicki, ne africki, zato sut menši (To sú slony indické, nie africké, preto sú menšie),“ odpovedá mu starší, šedivý pán v čiernych nohaviciach a bielej košeli s obrovskými, urobenými rukami.

„Ci pana beka jak sut blizko. Ja iši takeho ďžvira naživo nikdy nevidil (Och, ako sú blízko, ja som ešte také zviera naživo nikdy nevidel),“ žasne dedo.

Principál je kráľ

Antonín Aleš dnes oslavuje 62 rokov. Menší, čulý chlapík s fičúrsky pristrihnutými fúzikmi práve organizuje partičku brigádnikov, ktorí maľujú zátarasy do manéže, lepia pútače s plagátmi, montujú kolotoče a prenášajú všakovaké veci v areáli cirkusu tam a späť.

„Jó, sedněte si, hned jsem u vás, jenom tady kluky zorganizuju,“ usadí ma v režisérskej stoličke pred svojím americkým karavanom značky Montana principál cirkusu. Ako hovorí česká filmová klasika: Principál je kráľ. Antonín Aleš sa v cirkuse narodil a so svojou ženou a synmi mu šéfuje už niekoľko desiatok rokov.

Predstavenie v cirkuse Aleš

„Strejdo, to je pro vás,“ zastavuje pri karavane čierna Škoda Octavia s mladým párom cirkusantov. „Ať se vám hodně daří! Tak si ty čtyřicátiny užijte a dejte si na nás frťana,“ smeje sa principálov synovec a hneď sa zapojí do prípravy zajtrajšieho predstavenia.

„Cirkus Aleš existuje už viac ako 140 rokov. Pochádzame zo slávnej rodiny českého výtvarníka Mikoláša Aleša. V roku 1945 sa všetky cirkusy v bývalom Československu znárodnili. Môj otec si vybavil povolenie, aby sme ako rodinný cirkus vôbec mohli vystupovať,“ spontánne začína Antonín Aleš rozhovor, bez toho aby som položil otázku.

„Nakoniec mu ho v 80-tych rokoch minulého storočia zobrali, pretože nerešpektoval podmienky, ktoré mu dali štátne cirkusy, aby sme im nemohli konkurovať,“ dodáva.

Antonín Aleš vo svojom karavane

Aké to boli podmienky?

Museli sme v Čechách vystupovať len po kultúrnych domoch, nie pod šapitó a nesmeli sme mať ani zvieratá. Otec to porušil. Nakúpil zvieratá a tí dobráci zo štátnych cirkusov, ktorí majú dnes súkromné cirkusy plné zvierat, ho za to udali.

Bol hlboký socializmus. Čo sa stalo s cirkusom potom?

Otec išiel za kamarátom Slovákom do Žiliny. Istým pánom Galbavým. Ten mal vtedy na starosti PKO Žilina (Park kultúry a oddychu). Povedal mu, že žiadni českí úradníci nebudú diktovať, komu na Slovensku povolí vystupovať a komu nie. Dal otcovi povolenie a povedal mu, že môže vystupovať ako chce, kde chce a s čím chce. Nato mu hneď volali z pražského ministerstva, že čo to má znamenať. No a pán Galbavý ich rovno niekde poslal. A nestalo sa nič. Odvtedy, už viac ako 40 rokov, vystupujeme na Slovensku. Preto sme vám zostali verní.

Pani na benzínke v Humennom mi povedala, že by do cirkusu v živote nešla, pretože tam týrame zvieratá. Opýtal som sa jej, odkiaľ to vie a či niekedy bola v cirkuse. Nie, v cirkuse nikdy nebola, čítala to na Facebooku. Čo k tomu dodať? Takto to dnes funguje.

Kedy ste začali turné?

Tohto roku sme začali vo februári v Pezinku. A hneď sme tam s pánom primátorom mali nepríjemnú skúsenosť. Nepovolil nám vystupovať so zvieratami, pretože je aktivista a ochranár. Podobné problémy sme mali aj tu vo Svidníku. Obrovská byrokracia.

Principálova špecialita je výcvik koní

Kvôli zvieratám?
Áno hlavne kvôli zvieratám, ale aj kvôli reklame. Na novú svidnícku primátorku vraj tlačia ochranári. Nechcela nám povoliť vystúpenie, hoci sme ho na papieri mali už mesiac v ruke. Dnes je na Slovensku trend a veľká ochranárska móda protestovať proti týraniu zvierat v cirkusoch. A prepáčte mi, odsudzujú nás najviac práve médiá. Osobne si myslím, že ochranári ani nevedia, o čom hovoria. My tu naozaj nevieme, čo je to týranie zvierat.

Ako je to v Čechách?

Oveľa pokojnejšie ako u vás. Pretože tam máme silnú asociáciu, kde je asi 20 riaditeľov cirkusov. Podarilo sa nám to ochranárom a úradníkom rozumne vysvetliť. Ale je to dnes celosvetový fenomén. Cez Európu sa prehnala vlna ochrany zvierat, momentálne vrcholí na Slovensku. V Nemecku existuje jeden historický a veľmi úspešný retro cirkus Roncalli, ktorý je zapísaný v UNESCO. Na istý čas v ňom zvieratá nahradili hologramami, počítačovou projekciou. Nemalo to úspech, ľudia sa im vysmiali, tak to zrušili. Cirkus bez zvierat jednoducho nie je cirkus, ale variaté.

Kde je podľa vás problém?

V dezinformáciách a hlúposti ľudí. Čo sa napíše na Facebooku, to je sväté. Keď sme pred týždňom tankovali v Humennom, pani na benzínke mi povedala, že by do cirkusu v živote nešla. Opýtal som sa jej prečo. Pretože tam týrate zvieratá, odpovedala. Opýtal som sa jej, odkiaľ to vie a či niekedy bola v cirkuse. Nie, v cirkuse nikdy nebola. Čítala to vraj na Facebooku. Čo k tomu dodať? Takto to dnes funguje.

Kŕmenie tiav v cirkuse

Čo by pre vás znamenal zákaz vystupovania so zvieratami?

Obrat z vystúpení by nám o polovicu klesol. Tým pádom by sme ich nemali čím kŕmiť. A nevieme, čo by sa dialo, ak by sme boli nútení sa zvierat zbaviť. Kam by sme ich dali? Zoologické záhrady sú preplnené. Vypustili by sme ich do slovenských lesov alebo do Tatier? To už ochranári, ani ministerskí úradníci neriešia.

Kontroluje niekto, v akom stave sú vaše zvieratá?

Samozrejme. V každom meste do ktorého prídeme, to musíme vopred nahlásiť Štátnej veterinárnej inšpekcii. A inšpektori nás prídu skontrolovať. Tu vo Svidníku nám povedali, že zoologické záhrady a chovatelia by si z nás mohli brať príklad. Nemusíte mi to veriť. Opýtajte sa ich. Ochranárov však k zvieratám nedostanete, aby sa presvedčili na vlastné oči. Pozývali sme ich niekoľkokrát. Nie, nepôjdu. Ale určite vedia, že zvieratá týrame. Je to dosť hlúpe. Niekedy tomu naozaj nerozumiem.

Aké zvieratá máte?

Máme tu štyri slony, štyri tigre, osem tiav, dvadsať koní, lamy, hady, poníky, kravy, pštrosy, psy, králiky, indický dobytok.

Ako dlho sa zdržíte v jednom meste?

Predstavenie hráme najčastejšie tri alebo štyri dni. Víkendy sa z hosťovania snažíme vylúčiť. Máme otestované, že ľudia majú v sobotu a v nedeľu iné záujmy. Takže streda, štvrtok, piatok, maximálne sobota a ideme ďalej. Kapacita šapitó je 1 000 miest, cez leto hráme tak pre 400. Vystúpenie trvá dve hodiny. Náklady na jedno vystúpenie sú približne 1 500 €.

Ako dnes v cirkuse fungujú účinkujúci umelci a artisti?

Všetkých si prenajímame cez rôzne agentúry. Máme tu napríklad Francúzov alebo Rusov, minulý rok sme angažovali aj Portugalcov. Myslím, že sme dobrí v tom, že si angažujeme veľký program a každý rok ho meníme.

Koľko trvá kým postavíte šapitó a manéž?

Za desať hodín to postavíme. Za päť hodín zbúrame.

Cirkus Aleš

Máte klauna?

Samozrejme. Pobaviť ľudí je najťažšia práca v cirkuse. Klaun sa jednoducho musí vedieť narodiť.

Akí sú klauni v súkromí?

Veľkí srandisti. Celý deň robia blbosti a vymýšľajú nové kúsky. A to je ten dar od boha.

Čo je na živote cirkusanta najlepšie?

Všetko. Sloboda, manéž, kúzlo, atmosféra, piliny, vôňa, zvieratá. Proste tento život. Cirkus.

Nie je to vo vašom veku už unavujúce?

Niekedy je, hlavne tá byrokracia. A momentálne hlavne okolo toho vyfabrikovaného problému so zvieratami.

Udržíte do budúcnosti tradíciu českého cirkusu? 

Moja žena je tiež z cirkusovej rodiny. Syn je do cirkusu úplne zažraný a dcéra ho miluje tiež. Tradícia pôjde ďalej. Okrem toho, cirkusové umenie sa vyvíja. Môj známy prišiel zo zahraničia do Česka s takzvaným „cirkusom horor“, ktorý je do 18 rokov neprístupný. Vystupujú tam nahí, pomaľovaní, nalíčení a potetovaní artisti. Plus rôzne horory, motory, motorky, píly, masky a všetok ten blázninec. Je to moderné a mladé, no niektorí ľudia to odsudzujú. Napriek tomu majú každý deň vypredané.

Vstup do českého cirkusu