Zpravodajský portál pro moderní generaci, která se zajímá o aktuální dění.
Zajímá tě aktuální dění? Zprávy z domova i ze světa najdeš na zpravodajském webu. Čti reportáže, rozhovory i komentáře z různých oblastí. Sleduj Refresher News, pokud chceš být v obraze.
Nepodařilo se uložit změny. Zkus se nově přihlásit a zopakovat akci.
V případě že problémy přetrvávají, kontaktuj prosím administrátora.
OK
Vypadnutie s majstrom Čiernej Hory bola pre Slovan historická blamáž, na okolnosti a inkasované góly z nadstaveného času sa nikto pýtať nebude, hovorí športový komentátor Marcel Merčiak.
Hlas Marcela Merčiaka počul už azda každý Slovák. Okrem komentovania športu ho vídavame aj v televíznej vedomostnej relácii Čo je viem, kde ukázal, že je aj výborný moderátor. Svoj prvý športový prenos komentoval už v roku 1995. „Viem, na ktorej kazete je ten prenos nahratý, ale od konca mája 1995 som ho nevidel. Nenašiel som vnútornú silu si to ísť znovu pozrieť (smiech). Teraz je to už hlboký archív, z minulého storočia,“ spomína s úsmevom.
Čo sa v rozhovore s Marcelom Merčiakom dozvieš:
Ako si spomína na svoje začiatky
Koľko športových prenosov už odkomentoval
Ako zvládla RTVS MS v hokeji na Slovensku
Kto je budúcnosť slovenskej futbalovej reprezentácie
Či je pre športovca vek naozaj len číslo
Čo by mal začínajúci športový novinár vedieť, ovládať
Ktorý športový zážitok v rámci žurnalistickej praxe je pre neho najcennejší
Marcel Merčiak: Zdroj: Michal Dubovan/REFRESHER
Detí sa dospelí pýtajú, čím chcú byť, keď budú veľké. Čím ste chceli byť?
Ak si dobre spomínam, tak požiarnikom.
Prečo?
Tetin manžel, inak bývalý vynikajúci brankár, pracoval na požiarnom útvare v Rožňave. Počas prázdnin som tam ako malý chlapec párkrát bol a páčili sa mi požiarne tatrovky.
Nakoniec ste športový komentátor. Prečo ste sa rozhodli zasvätiť svoj život športu a nie ste požiarník?
Nikdy som si túto otázku nekládol, pretože je absolútne nepodstatná. Športovali sme všetci, trávili sme veľa času na sídliskových a školských dvoroch, hrali sme vo voľnom čase celý rok futbal, aj na snehu, venovali sme sa všetkému, čo neminulo deti vtedajšej generácie.
V minulosti ste sa vyjadrili, že by ste svoju robotu nikdy nevymenili, v médiách ste už 25 rokov. Dokáže byť aj dnešná generácia mladých žurnalistov tak verná svojmu remeslu?
To neviem presne posúdiť, ale keďže mám mladších kolegov, ktorí sú v športovej redakcii RTVS už druhé desaťročie, vidím na nich, že ich naša práca baví, že ich tým najsprávnejším spôsobom pohlcuje a necítim, že by ju chceli meniť, tak odpoveď môže byť kladná.
Príprava je základ, bez ktorého si neviem predstaviť adekvátny výkon.
Prvýkrát ste komentovali v roku 1995, bol to futbalový prenos. Mali ste strach?
Trému možno trošku áno, ale strach určite nie. Nie je to let do vesmíru, ani sfáranie hlboko dole do nejakej bane (smiech).
Ako hodnotili vaše prvé komentovanie nadriadení?
Spomínam si už len matne. Dodnes som povďačný za vtedajšiu spätnú väzbu od Mira Michalecha či od režiséra Fera Trutza. Zhrnul by som to asi tak, že je potrebné hovoriť oveľa, oveľa menej. Mne pripadala každá hluchá sekunda ako večnosť.
A ako ste svoje komentovanie videli vy?
Viem, na ktorej kazete je ten prenos nahratý, ale od konca mája 1995 som ho nevidel. Nenašiel som vnútornú silu si to ísť znovu pozrieť (smiech). Teraz je to už hlboký archív z minulého storočia.
Mali ste vtedy len 19 rokov. Čo bolo pre vás ako začínajúceho mladíka najťažšie?
Nájsť vyváženie medzi hovoreným slovom a dejom na obrazovke. Ale to je zápasenie, ktorým si musí prejsť každý komentátor, kým sa „nájde“.
Na svoj prvý priamy prenos z bratislavského štúdia ste sa chystali 3 týždne a prípravu ste mali na 27 papieroch. Ako sa pripravujú komentátori dnes?
Dnes mám prípravu pri futbalovom zápase na štyroch stranách. Dbám na to, aby to tak bolo vždy. Príprava je základ, bez ktorého si neviem predstaviť adekvátny výkon. Preto si trúfam povedať, že pri počúvaní športového komentátora viem odhadnúť, odkiaľ načerpal informácie a koľko času im venoval. Ako sa však kolegovia, resp. ostatní komentátori pripravujú, po tom nepátram.
Od roku 1995 ste odkomentovali stovky prenosov. Viete odhadom spresniť, koľko ich už mohlo byť?
Určite cez tisíc.
Čaro športu sa nedá zo srdca a z duše len tak odhodiť.
To je obrovské číslo. Nie ste „z toho unavený“? Predsa len, 25 rokov nie je málo.
Neviem, prečo by som mal byť unavený. Práca je mojím koníčkom a vice versa, čiže viac si azda ani nemôžem želať.
Čoho ste odkomentovali najviac?
Futbalu a biatlonu.
Mali ste už chuť so svojím povolaním seknúť? Nikdy.
Nepremýšľali ste nad tým, že sa začnete venovať niečomu inému?
Nie, naozaj.
Máte ešte ciele, čo by ste chceli v športovej žurnalistike dokázať?
Chcel som ísť na olympiádu. Išiel som, keď som mal dvadsať. Dnes ich mám za sebou tucet, ale nepoznám športového novinára, ktorý by sa pod päť kruhov nechcel vrátiť, nepoznám nikoho, kto by nechcel znovu zažiť fantastickú atmosféru a jedinečnosť tohto podujatia. Úplne rovnaké je to s futbalovými šampionátmi, s medzištátnymi zápasmi. Čaro športu sa nedá zo srdca a z duše len tak odhodiť.
Marcel Merčiak: Zdroj: Michal Dubovan/REFRESHER
V čom sú najväčšie rozdiely medzi komentovaním a moderovaním športového podujatia?
Pri priamom prenose ako moderátor uvádzate diváka do problematiky, s hosťom (hosťami) rozoberáte prognózy, možnosti, ponúkate porovnania, v prestávkach a po zápase sa snažíte pridať niečo, čo ešte nebolo povedané, hľadáte hlavné myšlienky toho, čo sa práve odohralo, snažíte sa to rýchlo vsunúť do súvislostí, upozorňujete na rozdiely, hľadáte príčiny, jednoducho, mali by ste robiť to, na čo nemá čas komentátor. Je, samozrejme, obrovský rozdiel v komentovaní športového prenosu, či je to zápas, alebo sú to preteky, a pri moderovaní nejakej akcie. Sú to dve celkom odlišné kategórie.
Prišla relácia Čo ja viem, kde ste naplno ukázali, že viete moderovať aj mimo športu. Baví vás to?
Keďže je to vedomostná súťaž, baví ma to veľmi. Rád sledujem aj Duel s Gregorom Marešom alebo vedomostnú súťaž s Ivetou Malachovskou. Vždy sa dozviem veľmi veľa nového.
Mal som šťastie, že som komentoval všetky tri zlaté olympijské medaily Anastasie Kuzminovej. Boli to krásne chvíle, úchvatné momenty.
Prečo ste sa dali na vedomostnú súťaž?
Dostal som ponuku. Prišla nečakane, vo chvíli, keď bolo potrebné nájsť rýchlo moderátora pre nový formát, ale zároveň v období, keď sa blížil svetový šampionát v Brazílii. Upieklo sa to rýchlo, v apríli a máji 2014 sme nahrali dvanásť relácií a dnes máme za sebou šesť sérií, v športovej žurnalistike by sme povedali šesť ročníkov.
Voláte si zaujímavých hostí, no niektorí sa nepredvedú v najlepšom svetle. Kto bol doposiaľ najlepší?
Rekord v počte bodov dosiahol v tomto roku bývalý televízny hlásateľ Miloš Bubán. Mal 45 správnych odpovedí z 50, teda dosiahol magických 90 bodov. Vo finále drží finančný rekord športový komentátor Ján Žgravčák, ako jediný nahral päťcifernú sumu – 10 000 eur, čo znamenalo 30 správnych odpovedí v priebehu štyroch minút. Bolo to pre dvoma rokmi. O jednu správnu odpoveď menej a teda 9 600 eur mala Wanda Hrycová.
Skúšali ste si otázky Čo ja viem spraviť ešte pred vysielaním? Koľko ste mali bodov?Samozrejme, že som si to skúšal. Niečo cez 60, ale pri viacerých odpovediach som tipoval. Je tam na môj vkus málo dejepisu, zemepisu a veľmi málo športu (smiech).
Máte ciele, ktoré by ste chceli v moderovaní dosiahnuť?
Nikdy som nad tým neuvažoval. Ako každý športový moderátor či komentátor chcem byť pri veľkých športových momentoch, teda pri tých chvíľach, ktoré fanúšikovi či divákovi utkvejú v pamäti.
Športom žijete v podstate celý život. Ktorý športový zážitok v rámci žurnalistickej praxe je pre vás najcennejší?
Mal som šťastie, že som komentoval všetky tri zlaté olympijské medaily Anastasie Kuzminovej. Boli to krásne chvíle, úchvatné momenty, podobne pri víťazstvách národného tímu futbalistov, pri postupe na svetový a európsky šampionát. Určite nikdy nezabudnem na deň, keď sme vyhrali v Južnej Afrike 2010 nad Talianskom, tak ako nezabudnem na množstvo ďalších nádherných okamihov, ktorými sa písala športová história.
Máte aj taký, ktorý by ste najradšej nezažili?
Ani nie. Šport prináša víťazstvá i prehry, vzostupy a pády, v tom je jeho zákonitosť i krása zároveň.
Na internete sa nájdu rôzne úsmevné príhody z vášho komentovania. Napríklad, aby tam v Bratislave držali hubu. O čo šlo?
Technicky niečo nesedelo. V priebehu prvého polčasu zápasu Slovensko – Írsko (bolo to v októbri 2010) som viackrát vyzýval technikov, nech nám dajú do poriadku odposluch, pretože som počas komentovania počul komunikáciu ľudí v štúdiu v Mlynskej doline, teda niečo, čo do slúchadiel nepatrí a čo komentátora ruší. No a keď som to hovoril do štúdia už asi šiestkyrát, zhruba päť minút pred koncom prvého polčasu, tak som to povedal prudšie. Hovoril som na „komando“, teda cez tlačidlo, ktorým si vypínate mikrofón tak, aby vás nebolo počuť v prenose, lenže všetko zachytil mikrofón spolukomentátora Mariána Zemana, ktorý som zabudol vypnúť.
Je komentátor za podobné incidenty pokutovaný?
Ak by odzneli vulgárne slová, tak áno.
Aká vysoká je pokuta?
Netuším. Nikdy som žiadnu nedostal.
Sledujete, čo sa o vás píše na internete?
Radšej nie.
Komentujúci za počítačom zväčša nechvália, skôr kritizujú. Beriete si niektoré „rady“ aj k srdcu?
Ako vravím, radšej nie (smiech).
Jedna z najčastejších výčitiek je, že miesto komentovania futbalu rozprávate priveľa encyklopedických vedomostí. Čo si o podobných rečiach myslíte?
Přidej se do klubu Refresher+ již od 25 Kč
Čo sa dozvieš po odomknutí?
Čo by mal začínajúci športový novinár vedieť, ovládať
Aký je rozdiel medzi komentovaním zo štúdia a keď je komentátor priamo na mieste
Aký veľký je tím, ktorý sa o prenos stará
Čo si myslí o Borisovi Valábikovi
Kto je budúcnosť slovenskej futbalovej reprezentácie
Např.:
Lístok ZDARMA na linke Bratislava – Viedeň/Schwechat
, 15 % zľava na nákup výživových doplnkov VOXBERG
nebo 30-dňová výzva s ChatGPT od Jazykového mentoringu ZDARMA
Čo alebo koľko je priveľa? Ak hovorím nejakú zaujímavosť, informáciu, štatistiku, porovnanie, určite to nehovorím v čase, keď sa rodí nádejná akcia, gólová šanca, keď sa zahráva priamy alebo rohový kop, keď je lopta v blízkosti pokutového územia – čiže o týchto „názoroch“ si myslím svoje.
Aký je rozdiel medzi komentovaním zo štúdia a keď ste priamo na mieste? Asi ako medzi sledovaním divadelného predstavenia na televíznej obrazovke a priamo v divadle.
Na komentovanie nie je vhodný len tak hocikto. Čo by mal začínajúci športový novinár vedieť, ovládať?
Pri futbale by mal ovládať pravidlá, mal by mať čo najviac vedomostí, poznať hráčov od brankára až po útočníka na jednej aj na druhej strane, zozadu, spredu, zľava, sprava. Mal byť mať dostatok komunikačných schopností a zo všetkého najviac by mal ovládať slovenský jazyk, veľa čítať a veľa písať.
Kedy viete, že je niekto pripravený postaviť sa pred mikrofón a komentovať podujatie?
Keď zaňho prehovorí jeho práca. Od najkratších šotov, cez rôzne vstupy až po dlhšie reportáže.
Máte problém nájsť šikovného človeka?
Ani nie.
Majú dnes mladí záujem o športovú žurnalistiku?
Určite áno. Som rád, že sme aj v našej redakcii našli v ostatných rokoch takých, ktorí pochopili, že musia nasiaknuť skúsenosťami, že musia byť kreatívni a pracovití a že akokoľvek individualisticky môže naša práca navonok vyzerať, že je vždy výsledkom práce tímu ľudí – či je to v spravodajstve, alebo pri priamych prenosoch.
Kde hľadáte mladé talenty?
Máme v tíme ľudí, ktorí s nami štartovali externú spoluprácu na začiatku vysokoškolského štúdia, tým pádom mali dostatok času sa takmer všetko naučiť, je u nás niekoľko absolventov mediálnych fakúlt, ale aj ľudia, ktorých profesné zameranie bolo kedysi iné, ktorí neštudovali žurnalistiku.
Je vysoká škola žurnalistiky dobrým začiatkom pre človeka, čo sa chce venovať športovému spravodajstvu?
Určite pomôže. Len neviem, odkiaľ sa na Slovensku vyrojilo toľko mediálnych fakúlt. Keď vznikla samostatná republika, mali sme na Slovensku jednu katedru žurnalistiky na Filozofickej fakulte UK.
Aký je rozdiel medzi komentovaním zo štúdia a keď ste priamo na mieste?
Asi ako medzi sledovaním divadelného predstavenia na televíznej obrazovke a priamo v divadle.
Prečo teda slovenskí komentátori nechodia na viac športových podujatí?
Odpoveď predsa každý pozná. Kvôli finančnej náročnosti.
Ako to počas moderovania vyzerá na komentátorskom stanovišti?
Je na ňom jeden (prípadne dva) monitory a komentátorská skrinka s dvoma komentátorskými headsetmi.
Aký veľký je tím, ktorý sa o prenos stará?
Záleží od veľkosti a rozsahu produkcie, od dôležitosti podujatia, štandardne je to približne 30 až 35 ľudí, pri väčších prenosoch, akým bude napríklad zápas Slovenska s Chorvátskom, odkiaľ vyrábame medzinárodný signál podľa produkčných kritérií UEFA, je to približne 50 až 55 ľudí.
Občas sa vyskytne technická chyba. V minulosti sa stalo, že počas zápasu výrazne meškal zvuk a komentovanie nedávalo zmysel. Ako riešite podobné situácie?
Narážate zrejme na finále MS 2014, ktoré som komentoval z Maracany v Riu de Janeiro. Túto otázku musíte položiť niekomu z Odboru techniky RTVS.
RTVS zažila za posledné roky niekoľko zemetrasení. Ako zmena riaditeľa ovplyvnila fungovanie športového oddelenia?
Nijako. Počas manažmentu Václava Miku sa nám darilo presadzovať do vysielania veľa športových priamych prenosov a sme radi, že sa tento trend nezastavil ani po príchode súčasného generálneho riaditeľa. Vysielame stále viac a viac športu, či z domácich alebo zahraničných športových podujatí.
Ak si porovnáte objem športového vysielania v neolympijských rokoch, tak rok 2019 skončí znovu v rekordných číslach. Do konca júla sme odvysielali 365 priamych prenosov a záznamov a to v rámci dvoch plnoformátových programových služieb (v drvivej väčšine na Dvojke). Ďalších 28 priamych prenosov sme odvysielali na webe, teda obsah, ktorý sme kvôli vlastným kolíziám, resp. inému programu už nedokázali zahrnúť do vysielania Dvojky.
Podľa mňa má Peter na to, aby vyhral bodovaciu súťaž na Tour de France aj 10-krát za sebou.
Vaša pozícia v RTVS je vedúci odboru športu STV. Čo všetko máte na starosti?
Dohľad nad prácou televíznej športovej redakcie RTVS, nad našimi výstupmi v priamych prenosoch, štúdiách, reláciách, spravodajstve, nastavovanie nášho programu v rámci Dvojky v dlhodobom i krátkodobom plánovaní, komunikáciu s programovými zložkami.
Ako zvládla RTVS MS v hokeji na Slovensku?
To musia posúdiť diváci. Suchá reč čísel nám prinášala počas celého šampionátu viac než pozitívne pocity. Zaznamenali sme rekordné sledovanosti. Vynikajúce výkony našich hokejistov a ich strhujúce drámy proti USA, Fínsku, Kanade, Nemecku, ako aj rozlúčka Laca Nagya po poslednom zápase s Dánskom mali sledovanosť presahujúcu magickú hranicu milióna divákov, čo nemal v televíznom vysielaní v tomto roku žiadny program žiadnej televízie.
Hokejový národný tím je dlhodobo najsledovanejším športovým kolektívom na Slovensku a hokej zostáva vďaka májovým šampionátom pre našu vlasť najväčším športovým fenoménom.
Boli aj nejaké komplikácie?
Neboli. Boli sme pripravení.
Spolukomentátorom zápasov bol napríklad Boris Valábik, ktorý do živých prenosov priniesol čerstvý vánok. Prekvapili vás niektorého jeho vyjadrenia?
Viac než spolukomentátorom zápasov bol Boris naším expertom v Štúdiu MS. Čerstvý vánok by priniesol, ak by to robil prvýkrát, čo v jeho prípade neplatí, keďže bol naším štúdiovým analytikom počas zimnej olympiády 2018 v Pjongčangu, počas vlaňajších MS v Dánsku a aj počas ostatných dvoch ligových sezón. Mal vynikajúcu odozvu, svojimi výpoveďami, myšlienkami, hodnoteniami priniesol kvalitný obsah. Svoju úlohu si zastal na výbornú.
Nebál sa napríklad otvorene kritizovať hráčov, napríklad takého Hudáčka.
Na televíznej obrazovke pri športových priamych prenosoch mám rád štúdiových hostí, resp. spolukomentátorov, ktorí sa neboja prejaviť a zargumentovať vlastný názor, priniesť polemiku, možno čosi, čo sa podobá na konflikt. Samozrejme, nie za každú cenu, lacno a podpásovo.
Zároveň si želám, aby na druhej strane reagovali samotní aktéri, či už hráči alebo tréneri, bez pocitu toho, že na nich niekto útočí, že ich chce niekto ukrižovať. V prípade Borisovej kritiky a následnej reakcie Libora Hudáčka po zápase s Veľkou Britániou bolo všetko v úplnom poriadku. Obaja si robili svoju prácu.
Snažíte sa niekoho podobného nájsť aj na futbalové prenosy?
Nesnažíme, pretože takého už roky máme. Volá sa Marián Zeman. Ako spolukomentátor či analytik v štúdiu je špičkový, má 15-ročné skúsenosti s mikrofónom a televíznym vysielaním, presne vie, čo jeho úloha obnáša.
Ak máte na mysli experta v štúdiu, v minulej sezóne sme siahli pri niektorých zápasoch po Karolovi Kiselovi, ktorý už má skúsenosti z českých športových televíznych staníc a vie priniesť potrebnú nadstavbu, t.j. zaujímavo hodnotiť a glosovať situáciu, hru mužstiev, výkony hráčov, vstupy a zásahy trénerov. To isté určite platí o Petrovi Ďurišovi.
Slovenský futbal nezažíva najšťastnejšie obdobie. Slovan vypadol z Ligy majstrov UEFA hneď po prvom dvojzápase, ostatné mužstvá sa tiež trápili. Diváci na zápasy chodia len výnimočne. V čom je problém?
Rád by som položil protiotázku: ak sa na to pozrieme touto optikou, tak kedy zažíval slovenský futbal za ostatných dvadsať rokov šťastnejšie obdobie? Účasti troch klubov v Lige majstrov sú epizódou minulých liet, od úspechu Žiliny v lete 2010 sa k hlavnej súťaží nikto ani len nepriblížil. Trnava sa vlani prepracovala do hlavnej súťaže Európskej ligy, odohrala štrnásť európskych zápasov, v skupine získala sedem bodov, čo je skvelé a v našich končinách ťažšie napodobniteľné. Vypadnutie s majstrom Čiernej Hory bola pre Slovan historická blamáž, na okolnosti a inkasované góly z nadstaveného času sa nikto pýtať nebude.
V Česku to je úplne iný príbeh, ich tímy sa dostávajú v Európe ďaleko. Zaspali sme dobu?
Česko má väčší počet klubov, hráčov, lepšiu základňu, dlhodobo vypracovanú futbalovú infraštruktúru, samotný šport u našich susedov má roky presne definovaný systém financovania, z ktorého neprofituje len futbal, ale všetky olympijské športové odvetvia. Je to neporovnateľné.
Je tiež na mieste pripomenúť, že éra futbalistov okolo Mareka Hamšíka už pomaly končí. Má ich kto zastúpiť?
Nastupuje generácia, ktorá to dotiahla na ME 21-tiek. Škriniar, Lobotka, Duda, Rusnák sú pevnou súčasťou reprezentácie, pridávajú sa Bero, Vavro, Hancko, Haraslín, ešte mladší je Boženík. Všetko je otvorené. Či sa im podarí vytvoriť takú silnú partiu, akou boli hráči okolo Škrtela, Hamšíka, Ďuricu, Kucku, je len a len na nich a na tréneroch.
Marcel Merčiak: Zdroj: Michal Dubovan/REFRESHER
Škriniar a Lobotka sú budúcnosť slovenskej reprezentácie. Máme však dostatok kvalitných futbalistov, aby sme vôbec dúfali v postup na veľký turnaj (MS, ME)?
Na ME hrá 24 mužstiev. Myslím si, že máme dostatočnú kvalitu, aby sme minimálne zabojovali o miesto na záverečnom turnaji. Pri MS je to obtiažnejšie. Európa bude mať na MS 2022 v Katare trinásť miest, po rozšírení MS na 48 mužstiev by to malo byť v roku 2026 v USA, Kanade a Mexiku 16 miest – čo je absolútne neadekvátne vzhľadom ku kvalite a historickému postaveniu nášho kontinentu v rámci futbalových MS. Aj potom bude postup na MS ťažko splniteľnou misiou.
Slovensko posledné týždne žilo Tour de France, Peter Sagan je opäť v zelenom. Ako hodnotíte jeho počínanie? Podľa mňa má Peter na to, aby vyhral bodovaciu súťaž na Tour de France aj 10-krát za sebou. Jeho dominancia v boji o zelený dres je ohromná. Bodovaciu súťaž vyhral sedemkrát za sebou a vždy s prevahou. Najtesnejší rozdiel bol v tomto roku v porovnaní s Calebom Ewanom a pred štyrmi rokmi v porovnaní s Andrém Greipelom – 68 bodov a to je obrovský náskok. Sagan je skvelý športovec, fenomén, rešpektovaný celým cyklistickým svetom.
Sagan prekonal Eddyho Merckxa, zelený dres obliekol už vyše 121-krát. V rámci jednotlivých súťaží je to absolútny rekord. Stala sa z neho cyklistická legenda, alebo je priskoro na takéto tvrdenia?
Určite je legendou, veľkou, plnohodnotnou. Jeden zo zahraničných cyklistických portálov robil na jar anketu o najlepšieho cyklistu všetkých čias. Petra zaradili na druhé miesto, za nedostihnuteľného Eddyho Mercxka. Až za Saganom boli šampióni veľkých Tour ako Hinault, Lemond, Armstrong, Contador, Indurain, Anquetil, Coppi a ďalší.
Hranice športu sa aj v súvislosti s vekom jeho hlavných protagonistov úžasne posúvajú.
Odkedy je Sagan na výslní, celé Slovensko sleduje cyklistiku. Ako to bolo pred získaním prvého zeleného dresu na TdF? Aká bola sledovanosť TdF vtedy v porovnaní s dneškom?
Prvýkrát sme vysielali Tour de France v lete 2011. Priemerná sledovanosť etáp bola na úrovni 58 000 divákov. O rok neskôr, keď štartoval Peter prvýkrát, vyskočila na 143 000. Najvyššia bola vlani, vyše 200-tisíc, s priemerným podielom na trhu cez 22 percent. Vlani bol aj najvyšší zásah v počte divákov, ktorí si TdF zapli. Peter bol v tomto roku deväťkrát v dojazdoch v boji o etapové víťazstvo – v najsledovanejšej minúte prenosu sa sledovanosť šplhá vždy vysoko cez 300-tisíc divákov. Dokonca záverečná etapa na parížskych Elyzejských poliach, keďže sa končila v primetimeovom čase po 21:00 hod., mala v najsledovanejšej chvíli vyše 600-tisíc divákov.
V posledných rokoch sledujeme, že vek do „športového dôchodku“ sa neustále zvyšuje. Zaujímavé to je napríklad v mužskom tenise, do finále Wimbledonu sa dostal Federer a Djokovič. Je vek naozaj už len číslo?
Žijeme v ére, akú tenis nepoznal. Traja hráči dosiahli od Wimbledonu 2003 zo 65 grandslamových turnajov 54 titulov! Open-éra tenisu trvá 52. rok a Traja králi v nej vyhrali vyše štvrtinu grandslamových titulov. Federer, Nadal a Djokovič zmenili tenis, stále pretvárajú definície toho, čo sa v ňom dá dosiahnuť.
Roky sa dokážu neuveriteľne zlepšovať a pripraviť, že dodnes priam neobmedzene kraľujú a ani len náznakom netušíme, kto by ich mohol nahradiť. Tak ako si vo futbale užívajme éru Messiho a Ronalda, tak si v tenise vychutnávajme troch nenapodniteľných šampiónov. Nie sú jediní: spomeňme golfistu Tigera Woodsa, hráča amerického futbalu Toma Bradyho, basketbalistu LeBrona Jamesa, v NHL nájdeme aj z minulosti viacero hokejistov, v našom športe je príkladom Michal Martikán, ktorý je už 24 rokov členom svetovej špičky vo vodnom slalome, alebo Elena Kaliská s Matejom Tóthom, olympijskí víťazi, ktorí sa k vrcholným úspechom kariéry prepracoval po tridsiatke. To všetko sú športoví doyeni, ktorí však majú vždy čo ponúknuť.
Koniec koncov, dokazuje to aj Zdeno Chára, v ďalšej sezóne NHL bude najstarší. Nastavujú dnešní profesionálni športovci nové hranice odchodu do dôchodku?
Zdeno bol počas celej kariéry strojom na tvrdú drinu, pravou tréningovou mašinou. Spoluhráči a súperi to na ňom vždy obdivovali. Bol ochotný podstúpiť všetko potrebné na to, aby sa stal jedným z najlepších obrancov v histórii NHL. Spomínam si na 80. roky, keď som bol ešte divákom a fanúšikom. Vyše 30-roční futbalisti alebo hokejisti sa v časoch bývalého Česko-Slovenska považovali takmer za veteránov. Rokmi sa tento prístup celkom zmenil, určite k tomu pomohlo zlepšenie starostlivosti o športovcov, špecializácie na nové smery v diagnostike a regenerácii. Hranice športu sa aj v súvislosti s vekom jeho hlavných protagonistov úžasne posúvajú.
