Zpravodajský portál pro moderní generaci, která se zajímá o aktuální dění.
Zajímá tě aktuální dění? Zprávy z domova i ze světa najdeš na zpravodajském webu. Čti reportáže, rozhovory i komentáře z různých oblastí. Sleduj Refresher News, pokud chceš být v obraze.
Kliknutím na tlačítko tě přesměrujeme na news.refresher.cz
Refresher Česko
Otevřít v aplikaci Refresher
Stáhnout
X
28. listopadu 2019 9:48
Čas čtení 0:00
Jakub Paulík

Autor knihy o slovenskej mafii Ján Petrovič: Člen podsvetia si ma zavolal na koberček, zažíval som bezsenné noci (Rozhovor)

Autor knihy o slovenskej mafii Ján Petrovič: Člen podsvetia si ma zavolal na koberček, zažíval som bezsenné noci (Rozhovor)
Zdroj: TASR - Martin Baumann
REFRESHER
Uložit Uložené

S autorom knihy Slovenská mafia: Príbehy písané krvou sme sa v spomienkach vrátili do divokých 90. rokov.

45-ročný Ján Petrovič je skúseným novinárom, ktorý sa od začiatku svojej kariéry venuje aj téme organizovaného zločinu na Slovensku. Dlhoročné skúsenosti a získané informácie sa nakoniec rozhodol spracovať do knihy Slovenská mafia: Príbehy písané krvou. V rozhovore nám prezradil detaily o tom, ako vyzerala násilná forma mafie z 90. rokov, ktorá svojho pohltila našu krajinu.

V tomto článku si prečítaš:
  • O nájomných vrahoch mafie, ktorí sa rozhodli ušetriť svoje obete
  • Čím si Ján Petrovič znepriatelil zavraždeného Jozefa Surovčíka
  • Ako sa Petrovič dostal do kontaktu s Mikulášom Černákom a ako na neho mafiánsky boss reagoval
  • Či plánuje Černák požiadať o podmienečné prepustenie
  • O tom, či oslovení mafiáni prejavovali nad svojimi činmi ľútosť, alebo naopak reagovali agresívne
  • Ktorá mafiánska skupina mala podľa Petroviča najprepracovanejší systém

Zábery z novej knihy Jána Petroviča

Autor knihy o slovenskej mafii Ján Petrovič: Černák mi tvrdil, že chcel po krvavej vojne nastoliť mier (Rozhovor)
Autor knihy o slovenskej mafii Ján Petrovič: Černák mi tvrdil, že chcel po krvavej vojne nastoliť mier (Rozhovor) Zdroj: Slovenská mafia: Príbehy písané krvou / Ján Petrovič

Téme násilnej slovenskej mafie z 90. rokov sa venujete dlhé roky. Dozvedeli ste sa pri práci na knihe niečo, čo vás prekvapilo, alebo ste len postupne zbierali vám doposiaľ známe informácie?

Áno, prekvapilo ma niekoľko vecí. Napríklad brutalita niektorých skupín. Keď chceli niekoho zabiť, mohli to urobiť jedným výstrelom, ale oni sa naopak vo vraždách častokrát doslova vyžívali.

Aj keď bol Černák za mrežami, mali z neho obavy. Ja som teda nastúpil už do prvého súdneho procesu s Černákom. Tam som ho začal registrovať a myslím, že si ma časom všimol aj on.

Ktoré vraždy z 90. rokov môžeme označiť svojou brutálnosťou za typické?

Napríklad vražda bývalého policajta Gustava Slivenského, ktorý prišiel do Reichelovho (poznámka redakcie – niekdajší údajný mafiánsky boss Popradu) hotela Gerlach. Slivenského vtedy do chrbta bodal Mikuláš Černák. Michal Csémy si následne od Černáka vypýtal nôž, s ktorým obeti začal odrezávať hlavu. A to napriek tomu, že vtedy ešte Slivenský žil. To fyzické utrpenie, ktorým si musel prejsť, si neviem ani predstaviť.

Prekvapilo ma ale aj to, že sa našlo množstvo ľudí, ktorí mali spáchať nájomnú vraždu, a nakoniec od činu ustúpili. Napríklad v Bratislave chceli muži menom Ivica Tolič a Sergej Miňajlenko zabiť člena Sýkorovcov Petra Čongrádyho. Mali pocit, že ich ohrozuje, a tak sa ho plánovali zbaviť skôr, než sa on zbaví ich. Poverili teda svojho človeka, aby najal ostreľovača, ktorý pri prvom pokuse prišiel za Čongrádym a povedal mu, že ho mal zabiť, ale neurobí to. Naopak mu poradil, aby odišiel z Bratislavy.

Znie to ako výnimočná záležitosť. Naozaj bolo viac prípadov, kedy sa nájomný vrah rozhodol ušetriť svoju obeť?

Áno, to isté sa stalo napríklad pri pripravovanej vražde Jozefa Kucmerku alias Oša, to bol boss Dubnického podsvetia. V čase vojny s konkurenčným klanom Chromiakovcov najprv nariadil vraždu bossa druhej skupiny. Akcia ale nevyšla podľa predstáv a tento človek žil s útržkami danej strely v tele, pričom na následky zásahu zomieral celý rok. Jeho kumpáni preto organizovali pomstu. Nájomný vrah, istý muž z Maďarska, ktorého dodalo tamojšie podsvetie, mal na mieste prichystaný škorpión. Ten sa mu však nepozdával. Nechal si preto doviezť lepší izraelský samopal, ale nakoniec povedal, že to nespraví.

Neskôr teda Kucmerku zabil iný nájomný vrah. Do tretice poviem príklad vraždy bývalého bossa z Košíč – Kolárika. Ten konkuroval skupine Dušana Borženského, ktorý zorganizoval skupinu na jeho vraždu. V nej bol aj otec zosnulého Miroslava Stojku zabitého kombináciou streľby a bodnutiami mačetou. Stojkov otec ale nakoniec z celej veci vycúval.

Prekvapila vás teda brutalita niektorých vrážd a skutočnosť, že nájomní vrahovia niekedy na poslednú chvíľu ustúpili. Našlo by sa ešte niečo?

Azda posledná vec, a to bola krádež vo VÚB banke, ktorá sa stala v roku 1996. Vtedy z miesta činu ukradli 173 miliónov korún. Človek by si pomyslel, že na takúto krádež sa zorganizuje komando typu Lúpež po taliansky. Nakoniec sa ukázalo, že to bola partia obyčajných zlodejov. Tým sa podarilo získať kontakt v banke a v pokoji si odniesli množstvo peňazí. Mali však tú smolu, že krátko na to im pravdepodobne polovičku peňazí vzala mafia.

Nemáte strach, že by ste sa kvôli vašej knihe mohli stať terčom útoku zo strany mafiánov, ktorí nie sú odsúdení na doživotie? Prípadne takých, ktorí nebolo odsúdení vôbec?

Neviem, ale dosť často o tom premýšľa moje okolie. Myslím si, že veľká časť týchto ľudí už nežije alebo sú odsúdení na dlhé tresty vo väzení. Tak snáď nie. Hádam sme sa ako spoločnosť niekam posunuli a dúfam si nebudeme vybavovať účty týmto spôsobom.

V knihe som sa totiž snažil tie príbehy popísať čo najviac autenticky, podľa toho ako boli uzavreté na súdoch a ako vypovedali svedkovia a aktéri. Myslím si, že tam nebudú veľké odklony od reality. Ale viete aké je to v organizovanej skupine. Keď štyria ľudia z jedného gangu spravia vraždu a začnú sa kajať, traja to budú opisovať tak, že strieľal štvrtý a ten zas povie, že nie, strieľali oni.

Pôjde zrejme o 60 až 80 vrážd, ktoré by sa teoreticky mohli preukázať. A tie dôvody, pre ktoré ľudia umierali, budú úplne rôznorodé.

Stretli ste sa kvôli svojej práci v STV či v Aktualitách s vyhrážkami?

Áno. Mám taký príbeh o tom, ako som bol na koberčeku u jedného muža spájaného s istou veľmi silnou zločineckou skupine v Bratislave. O tejto udalosti som robil reportáž, kde som spomenul mená Takáč a Surovčík. Okrem toho som sa párkrát na súde stretol s ľuďmi, ktorí mi naznačili, že nebudú veľmi nadšení, ak sa o nich bude niečo publikovať. 

U ktorého z nich ste boli na koberčeku?

U Jozefa Surovčíka. To bol človek, ktorý síce nebol považovaný za bossa skupiny Takáčovcov, ale bol s nimi spájaný. A na koberček si ma zavolal po incidente, ktorý sa stal v blízkosti jeho sídla. Mal totiž reštauráciu v obchodnom centra Jadran a na tom mieste došlo k lynču albánskych podnikov.

Marek Vagovič a Ján Petrovič na krste knihy

Autor knihy o slovenskej mafii Ján Petrovič: Černák mi tvrdil, že chcel po krvavej vojne nastoliť mier (Rozhovor)
Autor knihy o slovenskej mafii Ján Petrovič: Černák mi tvrdil, že chcel po krvavej vojne nastoliť mier (Rozhovor) Zdroj: Aktuality.sk/Branislav Waclav

Keď si vás k sebe zavolal nahnevaný mafián, predpokladám, že ste mali niekoľko bezsenných nocí.

Bezsenné noci boli, to hej. Bližšie by som to už ale radšej nechcel špecifikovať. Urobil som kvôli tomu aj isté bezpečnostné opatrenia, no to už je veľmi dávna minulosť. Na Slovensku boli vo väčšom ohrození iní novinári. Napríklad keď Paľo Rýpal upriamil pozornosť na to, že Mikuláš Černák a jeho skupina môžu stáť za vraždou Poliaka Grzegorza Szymaneka. To je poľský podnikateľ a podvodník, ktorého chcela nechať uniesť poľská mafia. Nakoniec tým poverili Černákovcov, no priebeh sa tak dramaticky zmenil, že Szymanek prišiel o život.

Paľo Rýpal bol v tom čase myslím úplne prvý, ktorý o tom publikoval. Viem, že kvôli tomu musel niekoľko týždňov chodiť s nepriestrelnou vestou. Tú mu poskytol jeden poľský súkromný detektív Krzysztof Rutkowski, ktorý chcel Szymaneka pre jeho rodinu pôvodne zachrániť. Ďalej spomeniem Ivana Mega, ktorý sa dlhodobo venuje mafii. Tomu jeden príslušník zločineckej skupiny povedal, že aby sa mu raz na čele nevyhodili vyrážky, a aby si dával pozor na to, čo píše. Iným ľudom zapálili aj priečelie domu. Niečo takého som, našťastie, nezažil.

Doporučeno
Slovenský novinář Paľo Rýpal psal o mafii a před 11 lety zmizel. Stal se obětí vraždy? Slovenský novinář Paľo Rýpal psal o mafii a před 11 lety zmizel. Stal se obětí vraždy? 11. října 2019 11:07

Vo vašej knihe sa nachádza aj rozhovor s odsúdeným mafiánskym bossom Černákom. Ako ste sa s ním skontaktovali?

Ja sa s ním poznám, ako sa teraz moderne hovorí, „vizuálne“ už asi 20 rokov, pretože som pokrýval súdne procesy. Nezažil som síce autenticky dobu, v ktorej pôsobila jeho skupina v Banskej Bystrici a v širokom okolí, pretože to bolo obdobie rokov 1993 až 1997, a vtedy som ako novinár ešte nepôsobil. Keď sa ale vydal dobrovoľne polícii, tak som krátko na to začal robiť v spravodajstve. A v Banskej Bystrici neboli moji kolegovia príliš ochotní písať o mafii.

Aj keď bol Černák za mrežami, mali z neho obavy. Ja som teda nastúpil už do prvého súdneho procesu s Černákom. Tam som ho začal registrovať a myslím, že si ma časom všimol aj on. No a pred nejakými dvoma až troma rokmi sme robili v redakcii na sérii článkov s názvom 25 rokov Slovenska. V nich som sa venoval kriminálnym príbehom a vtedy som mu začal písať do väzenia.

Reagoval Černák na vaše otázky s ochotou?

Áno, v danej dobe už prelomil svoje mlčanie a prejavoval veľkú ochotu komunikovať. Ani teraz nemal žiaden problém. Nebol som síce priamo za ním vo väzení, išlo o korešpondenčnú formu, ale poskytol mi otvorené odpovede na všetky otázky, ktoré som mu poslal.

Koľko otázok ste mu položili?

Bolo ich vyše 60, takže to bude asi jeden z najrozsiahlejších rozhovorov s Mikulášom Černákom.

Myslíte si, že ho väzenie skutočne zmenilo, alebo sa snaží potopiť ďalších zločincov kvôli zvýšeniu svojich šancí na prepustenie na slobodu?

Každého zmení väzenie. A jeho už tiež zmenilo, pretože keď človek žije 20 rokov vo veľmi malej cele s minimálnymi možnosťami opúšťať ju, tak to niečo spraví. Do akej miery je to ale taká zmena, že je úplne napravený a pripravený žiť na slobode, to neviem. Očakáva sa, že v okamihu, kedy sa naplní 25 rokov jeho pobytu za mrežami, tak pravdepodobne podá žiadosť o podmienečné prepustenie.

Pýtali ste sa ho aj na to?

Hej, ale v našom rozhovore povedal, že sa týmto ešte nezaoberá. Tvrdil, že chce žiť každým aktuálnym dňom. Takže túto informáciu nepotvrdil. Mnohí ľudia však očakávajú, že to urobí. Môžem povedať, že je zmenený. A myslím si, že nebyť jeho výpovedí po roku 2014, tak by sme sa dnes o mnohých vraždách len dohadovali. Takže prispel k mnohým objasneniam. Ale netrúfal by som si povedať, či sa zmenil natoľko, aby mohol fungovať na slobode. Na to sú oprávnení odpovedať sudcovia, ktorí budú mať posudky od odborníkov.

Aj keď ho členovia podsvetia vyzývali, aby na mieste činu nefotil, tak fotoaparát schoval až po tom, keď mu jeden ukázal, že má pod sakom pištoľ.

V histórii Slovenska nebol zatiaľ na slobodu prepustený žiaden doživotne odsúdený väzeň. Aké dávate šance Černákovi?

Neviem to zhodnotiť. Myslím si ale, že ak by niekedy v prípade ťažkých zločincov odsúdených na doživotie prišlo k prepusteniu, tak to nebude na prvý pokus.

Prečo bol práve Černák označovaný za hlavu niekdajšej slovenskej mafie?

Toto je práve sporné. Že ako dlho na tom tróne vlastne bol. Ja si myslím, že do februára 1997 bol úplne rovnocenný s Miroslavom Sýkorom. Kým Sýkoru nezabili, mal svojím spôsobom možno aj trochu navrch, a to kvôli tomu, že pôsobil v hlavnom meste a ostatní mafiáni sa za ním chodili radiť a dohadovať sa na ďalšom postupe organizovaného zločinu. Černák sa teda na pomyselný trón šéfa mafie dostal až po úmrtí Sýkoru a ani tam dlho nepobudol.

Ešte začiatkom decembra urobil spoločnú oslavu svojich 31. narodenín a menín, kde vlastne deklaroval pred ostatnými mafiánskymi bossmi, že už absolútne prebral moc a začne určovať pravidlá. V knihe mi dokonca viackrát potvrdil, že chcel po krvavej vojne medzi mafiánmi, na ktorej sa aktívne zúčastnil, nastoliť mier. A prečo sa dostal na vrchol práve on? Určite to bolo tým, že sa postaral o osud niektorých bossov menších regiónov a tým vlastne stúpal. Plus treba dodať, že Černák sa nevyhýbal vraždeniu, takže mal určite veľký rešpekt aj kvôli tomu.

Akých ďalších zločincov ste kvôli vašej knihe oslovili?

Kontaktoval som aj iných zločincov, ale nechcel by som úplne otvorene hovoriť, že ktorých. No môžem povedať, že som sa korešpondenčne pokúsil osloviť niektorých významných bossov niekdajšieho slovenského podsvetia, ktorí sedia vo väzení, a u niektorých nebola ani len ochota na daný list reagovať. Ale rozprával som sa taktiež s prepustenými bývalými členmi organizovaného zločinu a dostal som z nich nejaké informácie. 

Reagoval na vašu žiadosť niekto agresívne?

Áno.

Môžete povedať kto konkrétne?

Nechcem to veľmi rozoberať. Poviem len toľko, že išlo o zločinca, ktorý operoval mimo Bratislavy, a na úvod sa snažil byť slušný, ale keď som svoju otázku zopakoval, tak to bola už len spŕška vulgarizmov.

Vyjadrovali respondenti zo zločineckého prostredia nejakú ľútosť nad svojou minulosťou?

Áno. Myslím, že niektorí vo vyššom veku precitli. Pokiaľ však ide o násilníkov, tak tí nimi zvyčajne zostávajú na celý život. A častokrát preto býva tá ľútosť na súde prikrášlená, aby páchateľ dostal nižší trest.

Skúšali ste osloviť aj nájomného vraha Jozefa Roháča alias Potkana?

Bohužiaľ, u Roháča sa to trochu skomplikovalo. Kontaktná osoba bola v čase písania mojej knihy mimo Slovenska. A ja som mal určitý termín, kedy som mal knihu odovzdať, tak som to už nechcel komplikovať a čakať na neho do poslednej chvíle. Ale skúšal som to a mal som spočiatku aj také signály, že s médiami nemáva problém.

Pokiaľ viem, tak on je ako keby vyrovnaný so svojím osudom. Dostal už dve doživotia, jedno v Maďarsku a jedno na Slovensku, pričom sa aktuálne hlási aj k vražde, kde sa pôvodne nepredpokladalo, že je v nej namočený. Keby som hovoril s Roháčom, bolo by to teda určite zaujímavé čítanie, ale žiaľ, technické problémy to nedovolili.

A čo nájomný vrah Alojz Kromka?

Jeho som neoslovil. Nepredpokladám ani, že by to malo akýkoľvek zmysel, pretože vidím jeho vystupovanie na súdoch a očakávam, že by to bolo iba mrhanie síl.

Hovorí sa, že Kromka nemá rád svoju prezývku Čistič. Prečo je to tak?

Lebo mu túto prezývku vymysleli novinári. Kromku volali jeho kumpáni Lojzko alebo Lojzík. Ale treba povedať, že Kromka a Roháč neboli členmi organizovanej skupiny. Išlo o osamelých vlkov, ktorí sa na istý čas spojili s niektorou skupinou, keď bolo treba urobiť nejakú, ako to oni hovoria, v úvodzovkách „prácu“.

Na fotografii môžeš vidieť vyšetrovateľov s odsúdeným Mikulášom Černákom

Autor knihy o slovenskej mafii Ján Petrovič: Černák mi tvrdil, že chcel po krvavej vojne nastoliť mier (Rozhovor)
Autor knihy o slovenskej mafii Ján Petrovič: Černák mi tvrdil, že chcel po krvavej vojne nastoliť mier (Rozhovor) Zdroj: Slovenská mafia: Príbehy písané krvou / Ján Petrovič

Ktorá známa zločinecká skupina z 90. rokov a začiatka milénia mala podľa vás najprepracovanejší systém?

Skupina Sýkorovcov bola takou slovenskou Cosa Nostoru. Oni tomu dali akýsi veľmi jasný tvar, vďaka čomu mohli aj dlhé roky fungovať. Vedeli, kto ku komu patrí. A mali v minulosti isté pokyny, že ak by jedna podskupina mala problém, ostatní sa musia pripojiť. Čo bolo napríklad u Takáčovcov nemysliteľné. Tí boli uzavretí vo svojich bublinách a na tých nižších stupňoch ani nevedeli, kto je v tej druhej bubline.

Prokurátor Úradu špeciálnej prokuratúry organizovanú skupinu Sátorovcov porovnal počtom vrážd s Cosa Nostrou či 'Ndranghetou. Čo poviete na toto tvrdenie?

To je zas trochu iné. Sátorovci rozsahom svojich zločinov, podľa môjho názoru, veľmi prekvapia Slovensko. Doposiaľ sa myslím riešilo 9 vrážd, ktoré boli súčasťou toho prvého súdneho procesu, čo sa môže zdať stále málo, pretože len pri útoku na skupinu Pápayovcov boli zabití desiati naraz. Ale keď už aj u nich začali viacerí ľudia rozprávať, tak sa ukazuje, že rozsah ich vrážd je neuveriteľný. Pôjde zrejme o 60 až 80 vrážd, ktoré by sa teoreticky mohli preukázať. A tie dôvody, pre ktoré ľudia umierali, budú úplne rôznorodé.

Kvôli čomu napríklad vraždili?

Podľa mojich poznatkov Sátorovci dostávali informácie priamo od bývalého policajta Borisa Drevenáka, a to už od desaťnásobnej vraždy Pápayovcov. Vedeli, ktorí ľudia sú utajení svedkovia, kto je odpočúvaný, a čo sa v odposluchoch deje. Z týchto informácií niektorí z nich zistili dokonca aj to, že ich podvádzajú partnerky. A na základe toho je vysoko pravdepodobné, že „nápadníkov“ svojich partneriek zabili.

Okrem toho tam budú vraždy mnohých bielych koní. Či už priamo bielych koní tejto skupiny alebo vraždy na objednávku bielych koní z iných organizovaných zločineckých skupín. Napriek tomu, že mali Sátorovci svojho bossa dlhé roky na úteku, tak si vedeli touto brutálnou sériou vrážd zabezpečovať príjmy.

Keď sa pozrieme napríklad na Dark Net, o ktorom sa na Slovensku skoro vôbec nehovorí, tak tam bude dochádzať k prepojeniam ľudí, ktorí nebudú poznať ani svoju identitu. Z toho mám veľkú obavu.

Sýkorovcov ste označili za organizovanú zločineckú skupinu s najlepšie prepracovaným systémom. Aká skupina bola teda naopak najmenej sofistikovaná?

Na tie najprimitívnejšie formy zločinu je ideálnym príkladom Vladimír Daniš prezývaný Tuti, ktorý pôsobil v Bratislave. Nazval by som ho pejoratívne ako zakladateľa výpalného, lebo kam prišiel, tak miesto toho, aby ľuďom za ich služby zaplatil, tak im ešte všetko zobral. Napríklad keď ho viezol taxikár, tak mu odmietol zaplatiť a vybrakoval mu celú peňaženku. Bol to teda brutálny človek dosť jednoduchšieho razenia. Ale týmto si následne znepriatelil aj Černákovcov.

Keď si na jednom stretnutí so Sýkorovcami delili územie, tak sa Tuti dostal do sporu s Černákovým bratom. Mikuláš Černák neskôr priznal, že výbuch auta, v ktorom Daniš zomrel aj s bratom Jozefom, bol následkom jeho neslušných spôsobov. Danišovcov odpálili s veľkým množstvom výbušnín. Ich auto bol rozmetané prakticky po troch uliciach a časti tela lietali až na úrad vlády a ďalšie kusy skončili v neďalekom parčíku. Hlava jedného z nich ďalej dopadla na kapotu auta istého muža, ktorý išiel na ministerstvo financií. Vtedy išlo o demonštratívnu ukážku silu, aby ľudia videli, že sa mafia nebude s takýmto človekom v úvodzkovkách povedané „maznať“.

Doporučeno
V hotelu znásilňoval ženy a smál se člověku, který ho chtěl zastřelit. Mafián Tuti Daniš byl postrachem Bratislavy V hotelu znásilňoval ženy a smál se člověku, který ho chtěl zastřelit. Mafián Tuti Daniš byl postrachem Bratislavy 8. června 2019 12:07

Vašu knihu krstila sestra nezvestného novinára Paľa Rýpala. Venovali ste mu v knihe samostatnú kapitolu?

Áno. Paľo Rýpal je po vražde Janka Kuciaka a Martiny Kušnírovej trochu viac v centre záujmu ako v tých posledných desiatich rokoch, odkedy je nezvestný. Myslím, že vtedy si spoločnosť uvedomila, že aj jeho život mohol byť ukončený násilnou smrťou. Aj keď pravdu o jeho osude zatiaľ nepoznáme.

Myslím si, že ľudia žili tým jeho možno strašným osudom, ale málokto už pozná Paľovu prácu. Tak som vložil do knihy pár historiek, aby mali čitatelia prehľad, že ako to bolo, keď sme ešte zažívali ten koniec vojny v podsvetí a chodili sme do terénu. Chcel som, aby ľudia vedeli, že bol veľmi odvážny. Aj keď ho členovia podsvetia vyzývali, aby na mieste činu nefotil, tak fotoaparát schoval až po tom, keď mu jeden ukázal, že má pod sakom pištoľ.

O akú vraždu išlo?

Toto konkrétne bolo miesto, kde zavraždili Romana Deáka. Ale boli sme na viacerých miestach, kde predstavitelia podsvetia neboli našou prítomnosťou príliš nadšení. Paľo bol ale mimo iného aj veľmi vynaliezavý. Ukazoval mi ako tajne fotil vilu Elektru Vladimíra Mečiara. To samozrejme nesúviselo s organizovaným zločinom, uvádzam to ako príklad. Ale bol aj veľmi obozretný. Mám takú príhodu, keď ma zachraňoval, alebo teda zachraňoval aj sám seba, pretože videl, že z druhého konca námestia prichádza Peter Steinhübel prezývaný Žaluď.

Prišlo nakoniec k nejakému konfliktu?

Našťastie nie, on tomu konfliktu predišiel tým, čo urobil. Ale to už sa dočítajú ľudia v knihe.

Myslíte si, že keby Jano Kuciak a Paľo Rýpal stále pracovali vo svojej brandži, vedeli by v rámci investigatívy vytvoriť hodnotný tím?

To neviem posúdiť, lebo išlo dve odlišné generácie. Paľo pracoval takým klasickým novinárskym spôsobom, že mal širokú sieť kontaktov a skúseností, ktorú využíval na prácu. Janko Kuciak naopak sedel za počítačom a z prístupných zdrojov hľadal údaje o ekonomických aktivitách ľudí, ktorí ho zaujímali. A pokiaľ sa dopúšťali nejakých podozrivých transakcií, tak si z toho vedel vystavať príbeh. Ale keby sme sa rozprávali na teoretickej úrovni, tak by to bola dobrá kombinácia. Mali by sme človeka do terénu a človeka za počítačom.

Keď porovnáte boj štátu s vtedajšou násilnou mafiou a súčasnou ekonomickou mafiou, v čom vidíte najväčšie rozdiely?

Násilníckej mafii sa darilo prežívať, pretože mala veľa kontaktov v bezpečnostných zložkách. V podstate neexistovala organizovaná zločinecká skupina, ktorá by nemala svojho policajta, ktorý by nevynášal informácie. Málokedy bol proti nim dostatok dôkazov. Ich potlačenie prišlo až potom, keď polícia posilnila svoje zložky. Napríklad vznikol Úrad boja proti organizovanej kriminalite.

V danom čase sa chodilo aj viac do terénu. Teraz sa už musia policajti viac spoliehať na stopy v elektronickom priestore. Dnes by napríklad nemohol niekto vydierať človeka bez toho, aby si to všimlo ďalších 100 očí. Človek prechádza cez ulicu a je tam množstvo kamier. A aktuálne by už malo byť automatické, že keď niekto vyberá daňovú vratku veľkého rozsahu, tak by to mala byť pozvánka pre daňovú kontrolu a políciu. 

Kam sa môžu moderní zločinci posunúť?

Budú vymýšľať čoraz viac sofistikované spôsoby ako sa dostať k veľkým peniazom a ešte je tu priestor na kyberzločin. Keď sa pozrieme napríklad na Dark Net, o ktorom sa na Slovensku skoro vôbec nehovorí, tak tam bude dochádzať k prepojeniam ľudí, ktorí nebudú poznať ani svoju identitu. Z toho mám veľkú obavu. Bohužiaľ, myslím si, že to je hudba budúcnosti, s ktorou sa bude musieť vysporiadať aj naša polícia. Je tu ďalej taktiež sféra drogového zločinu. Ten bude pretrvávať, ale neviem do akej miery postihne aj Slovensko. No tento druh zločinu asi len tak ľahko nezmizne.

Túto otázku som pri písaní článkov o mafii z 90. rokov položil už mnohým respondentom. Myslíte si, že sa zločin v takej podobe, akú poznáme z daného obdobia, môže ešte niekedy vrátiť na Slovensko?

Nie, pretože sa nemá kto vrátiť. Tie násilnícke typy sú buď mŕtve alebo vo väzení. A keď sa dostanú von, budú starí muži. Keď som sa rozprával s niektorými vekslákmi, to sú už dnes dôchodcovia.

Keď sa vrátime na záver ešte k vašej knihe, kto vymyslel názov Slovenská mafia: Príbehy písané krvou?

Ja. Myslím si totiž, že takmer v každom prípade skončil život tých hlavných predstaviteľov, prípadne rovno celej skupiny, krvavo. To vypovedalo o tom, ako fungovali a ako riešili veci. U nich existovala jediná hodnota – peniaze. Ľudský život pre nich nemal žiadnu hodnotu a vybavovať si spory krvavým spôsobom nebolo pre nich vôbec cudzie, takže ich to tak trochu charakterizuje.

Prečo ste sa rozhodli napísať knihu práve o násilnom type slovenskej mafie z 90. rokov?

Knihu som napísal pre ľudí, ktorých v minulosti zaujímala táto nepríjemná súčasť nášho života, ale mali len útržkovité informácie. Chcel som im dať komplexnejší obraz toho, ako na Slovensku tieto skupiny ovládli moc v podsvetí, ako terorizovali ľudí a ako zhoršili nástup novej éry spoločnosti. Pretože po tomto období zväčša zostávali iba útržkovité informácie typu, že sa z času na čas odhalila nejaká vražda, prípadne sa vykonal nejaký záťah.

Ja som ale chcel, aby ľudia mali celý obraz. Knihu som ale písal aj pre tých, ktorí v danej dobe ešte nežili. Pre takých ľudí je myslím nepredstaviteľné, aby denne na ulici videli vybuchovať bomby alebo sa pravidelne stretávali s vraždami. Im som chcel ukázať v akej atmosfére sa to celé dialo.

Odporučili by ste vašu publikáciu aj laikom, alebo je potrebné, aby mal človek k čítaniu aspoň nejaké základy?
Chcel som dosiahnuť to, aby si knihu mohol prečítať aj úplný laik, a aby išlo o pútavý dej – aj keď nie je práve príjemný. Staval som to na príbehoch, kde som sa snažil pridávať aj diskusie, ktoré prebiehali medzi aktérmi a miestami som to tlačil do takého beletristického štýlu. A to z dôvodu, aby náročné pasáže obmenili prípady, ktoré budú človeka baviť čítať. Myslím si, že laici môžu mať problém iba s rozsahom. Pretože tých skupín bolo tak veľa, že sa mi to nezmestilo na menej ako 450 strán, za čo sa už vopred čitateľom ospravedlňujem.

Domů
Sdílet
Diskuse