Tresty smrti, mučenie, hlad, strata rodiny. Fotograf a filmár Timotej Križka napísal knihu o politických väzňoch

Zároveň som vedel, že počas minulého režimu ľudia  toto robiť nemohli. Bolo to úplne opačne. Oni vedeli obetovať to všetko, čo som mal ja. Dobrú prácu, dobré meno, cestovanie, peniaze. Toho všetkého sa vzdali a boli schopní ísť do väzenia "pre niečo". Zaujímalo ma to "niečo". Rozhodol som sa, že tých ľudí chcem navštíviť a zistiť, čo to bolo. Zároveň tam bol aj druhý motív.

Aký?
Chcel som ukázať, aký bol komunistický režim zlý. Čo robil obyčajným ľuďom a prečo ich zatváral do väzenia. Že to boli veci, ktoré sú pre nás, ktorí sme už vyrastali v slobode úplne bežné. Myslieť a hovoriť si slobodne čo chceme. Začal som navštevovať bývalých politických väzňov a rozprávať sa s nimi.

„Odmietli sme robotu, tak nám dali čierne pršiplášte s kapucňou, putá a repu do ruky. Osem hodín na ostrom slnku. Stáť bez pohnutia. Podaktorí odpadli. Celé to bolo na výstrahu pre ostatných. Neznášal som nútenú disciplínu.“

Nemali by sme veriť, že sa zlé na dobré obráti? Nemal by každý urobiť všetko, aby bolo dobre? Vari sa to urobí samo od seba?

Z toho vzišla aj téma knihy Pokojní v nepokoji.
Vyberal som si ľudí, ktorí boli odsúdení na dlhé roky a navyše takých, ktorí aj keď mali na výber, nechceli a neurobili žiadny kompromis, nevzdali sa režimu, tým, ktorí ich väznili a mučili. Vybrali si tú druhú cestu.

Čo ťa na tom fascinovalo najviac?
Že tí ľudia o tom nehovorili ako o zlom čase. Naopak. Častokrát hovorili, že to boli pre nich najlepšie roky života. To ma veľmi vyrušilo. Bol som prekvapený. Chcel som ukázať, aká bola totalita hrozná a našiel som ľudí, pre ktorých dlhé roky väzenia vôbec neboli premrhaným časom. Chcel som vedieť, ako môže byť človek šťastný vo väzení, ak my so všetkým tým čo  máme, nevieme byť šťastný na slobode.

Keď sa väzenský lekár dozvedel, že Františka bola zdravotná sestra, tak si ju nechal na operačke ako výpomoc. „Väzni sa kaličili. Stále prehĺtali cudzie telesá a my sme im ich museli vyberať.“ Bola to cesta, ako sa mohli väzni vyhnúť ťažkej práci.  Bola to dovolenka. „Z jedného väzňa sme vybrali súčiastky z bicykla.“

Kde si ich hľadal?
Za šesť rokov som navštívil asi šesťdesiat bývalých väzňov. Pomohli mi archívy Ústavu pamäti národa (ÚPN), ale aj odkazy a informácie od nich samotných. Do knihy som ich vybral dvadsaťjeden. Sú to fotografické portréty a texty s ich osobnými príbehmi. Chcel som ukázať obrazy duše a na to potrebujete dlhý čas. Každého som navštívil viackrát, rozhovory prebiehali roky, musel som si získať ich dôveru. Stretával som sa s nimi dlho, niekedy som počas rozhovoru ani nevytiahol fotoaparát.

 Kniha Timoteja Križku o politických väzňoch za komunizmu Pokojní v nepokoji

 Chceli sa vôbec s tebou o tejto ich veľmi intímnej časti života baviť? Ako na to spomínali?
Áno, boli medzi nimi aj ľudia, ktorí dodnes neodpustili a nie sú s tým časom zmierení. Samozrejme, že hovorili o utrpení a o všetkom tom zlom, čo sa im dialo. Niekedy to bolo pre nich bolestivé, znova sa tam vracať. Ale o utrpení rozprávali úplne inak. Mňa však nezaujímalo len popísať, aké zlé a ťažké to pre nich bolo. Chcel som predovšetkým hovoriť o tom, ako môcť byť slobodný za každých okolností. Do knihy som vybral ľudí, ktorí to zvládli a našli v tom ťažkom krásu, zbadali v tej tme svetlo. Tí ľudia naozaj hovorili, že vo väzeniach zažili krásne časy, vôbec na ten čas nespomínali v zlom. Plne si uvedomovali a rozumeli tomu, prečo tam boli.

„Banské chodby boli dlhé a zďaleka bolo vidno svetlo, keď prichádzali dozorcovia, tak sme to všetko stihli schovať. Za košeľou na chrbte som všetko prepašoval, aj víno, aj kúsok chlebíka. Bolo to schované v uhoľnom prachu. Päťstošesť metrov pod zemou som slúžil omšu. Nikto nám na to neprišiel. Mal som aj miništranta.“

Znie to paradoxne. Ako to vysvetľovali?
Vysvetľovali to rôzne. Jozef Tóth z Košíc mi rozprával, že pre neho to bola „čierna Sorbona“, univerzita života, kde boli sústredení tí najinteligentnejší a najkreatívnejší ľudia tej doby. Učili sa tam jazyky, filozofiu, dejiny. Vedeli ten väzenský priestor premeniť na niečo krásne. Že to nebolo tak, že to prostredie zlomilo ich, ale naopak, oni lámali mreže toho priestoru. Vedeli, že režim, ktorí ich väzní má moc. Ale boli si istí, že oni majú pravdu, ktorá ich oslobodzuje.

Koľko mali rokov, keď si ich fotil?
Priemerne 93, 94. Najstarší bol dominikánsky kňaz, ktorý mal v tom čase 99 rokov, dožil sa 104. Najmladší mal okolo sedemdesiatky, v čase keď ho uväznili mal 19 rokov. Najradšej som mal obyčajných, neznámych, pokorných ľudí, ktorí sa nepotrebovali ukazovať ani zviditeľňovať. Veľkí ľudia sú tí najskromnejší. Dnes už väčšina z nich nežije.

Schudol tridsaťpäť kilogramov. „Po celý čas ma väznili na samotke. Nevyšiel som ani z cely, ani na vychádzku, a tam som aj ochorel. Môžem však povedať, že to boli najkrajšie dni v mojom živote,“ rozpráva otec Mašlej o svojom utrpení. Čakal štyridsať rokov a dva mesiace, aby mohol byť vysvätený za kňaza.

Cítiť sa slobodne len vtedy, keď to vyhovuje mne – to nie je sloboda. To je horšie ako otroctvo. Nie to, čo môžem robiť, ale aj to, čo musím robiť – je dôležité. Práve ten opak.

Ako sa dostali do väzenia?
Človeka, ktorý vôbec netušil čo urobil, zobrali, napríklad za velezradu z ulice, iba v teplákoch a košeli do vyšetrovacej väzby a vrátil sa po sedemnástich rokoch. Odsúdili ho, dlhé roky nevedeli kde sú a za čo sú vo väzení. Boli na samotkách, nespali, nejedli, nevedeli či je deň alebo noc, nemali žiadnu budúcnosť, vypočúvali a mučili ich, snažili sa ich dotlačiť do vykonštruovaných priznaní.

Prišli o zdravie, mnohí pracovali v nebezpečných uránových baniach. Vo väzení sa im stala taká vec, že všetko stratili. Rodinu, blízkych, priateľov, majetok, reputáciu. Z ich vonkajšieho fyzického sveta nezostalo nič o čo by sa mohli oprieť.

„Na samotke písal s vylomeným zubom z hrebeňa na namydlený lavór básne. Verše sa potom musel naučiť naspamäť, lebo tie mydlové sa stratili. Párali perie alebo vyberali kamienky z vriec plných šošovice.  Spolubývajúcimi mu boli vrahovia a zlodeji.

Je dôležité, aby duša všetko opustila. Svetlo prichádza z duše. Môžeme ho cítiť.

Čo sa v takej situácii deje s človekom? Ako to opisovali?
Začali hľadať nádej vo vnútri. Obrátili sa k svojej vnútornej slobode. Moja kniha je presne o tom, o dotyku s hlbinou človeka tam, kde pramení nádej a vnútorná sloboda. Bez skúsenosti ťažkého utrpenia a zbavenia sa všetkých vonkajších opôr, by nebolo možné siahnuť do takej hĺbky. My sa o tom môžeme iba rozprávať. Ich život sa však reálne premenil.

Doporučeno

Nahlédli jsme do romských domácností a byli jsme překvapeni. Nalezli jsme veselé interiéry, slušné bydlení, chuť stavět a pracovat 30. září 2019 v 15:01

 
Sto dní strávil v cele  na päť krokov, širokej ako rozpätie jeho rúk. Nijaké pero, nijaká kniha, iba lavička. „Púšťali tam hudbu z gramofónu. Vtedy som vedel, že vyšetrujú. Potom vyšetrovaného chudáka vliekli po chodbe ako vrece zemiakov.  Nehybné telo, ktoré ktosi ťahal po väzenskej chodbe. Po schodoch hlava zopár krát buchla.“

Egon – tak sa volal postrelený kamarát. Štefan neskôr dodržal svoj sľub a podľa priateľa, ktorý mu bol vzácnejší ako zdanlivý život na slobode, pomenoval svojho syna. „V mojom rozsudku stálo: Návrat nežiadúci! Dokonca podčiarknuté červeným. Jeden agent mi to ukázal a povedal: Vy zde zdechnete!“

Ovplyvnilo to tvoj život?
Diali sa mi dve veci. Vždy keď som od nich odchádzal, hovoril som si v akom krásnom svete žijeme. Čo všetko môžeme a nevnímame. Že hľadíme na nejaké pseudoproblémy a to čo by sme mali, vôbec nevidíme. Že to, kde som, kde sme, nie je vôbec samozrejmosť a mnoho ľudí preto muselo vážne trpieť. A pritom toho, čo máme je veľmi, veľmi veľa.  Z jedného stretnutia s človekom som čerpal aj mesiac. Posolstvo politických väzňov je pre nás veľmi dôležité.

Tá druhá?
Pochopil som, že k tomu, aby sme viedli plnohodnotný život netreba veľa. Naopak to, že máme veľa možností nás niekedy zamotá, alebo zmätie. Dnes sa už sa neženiem za zdanlivými vecami, ako niekedy. Nemám potrebu precestovať celý svet a pozerať sa niekde v džungli na slony, keď vidím, že krása je všade okolo. Snažím sa skôr objavovať dovnútra.

Doporučeno

Pátrali jsme, jak žijí lidé bez domova na východě Slovenska a narazili jsme na les, kam se chodí za sexem 13. září 2019 v 14:53

 
„Vo Valdiciach bol uväznený aj biskup, Ján Chryzostom Korec. Tam sa splnil môj sen z detstva.” 31. marca 1962 štyridsaťročný bohoslovec Andrej našiel svetlo. Na chodbe pri umývaní podlahy bol biskupom Korcom tajne, pod prísahou mlčania, vysvätený za kňaza. Na väzenskej chodbe. Vo väzenských šatách. S handrou v ruke.

V novembri 1989 si mal dva roky. Ako sa pozeráš na slobodu, na obdobie ktoré priniesla Nežná revolúcia?
V našej rodine bol predošlý režim vždy veľký strašiak. Môj pradedo bol gréckokatolícky kňaz a nepodpísal nútenú zmenu náboženstva na pravoslávne. Takže našu rodinu vysťahovali na Sudety v českom pohraničí. Jeho a deti celý život prenasledovali. Prišiel som na to, že sloboda ktorú som si síce vážil, ale aj užíval, tu nie je len tak.

Že to nie je iba o tom, môcť hocičo. Môj obľúbený anglický filozof Gilbert Keith Chesterton povedal, že niekedy bola cenzúra tlače, teraz je cenzúra tlačou. V kníhkupectvách vidíme iba farebné rýchle návody a manuály ako byť úspešní, ako zarobiť peniaze. Televízie a seriály, ktoré som aj ja sám robil, sú plné katastrof a prázdnoty.

 
Dozorcovia ju sledovali, ako sa polonahá umýva. Smiech spoza dverí sa ozýval aj pri toalete. Bolo to ponižujúce. „Vliekli ma ako kozu so zaviazanými očami. ‚Aha, to je ta ruská kněžná ze Slovenska,‘ smiali sa. Začala som si vyčítať, ako som sa správala k rodičom. Spytovala som si svedomie, čo som urobila dobre a čo zle.

Vojenské tábory nútených prác – PTP , to bola podľa jeho slov „čierna Sorbonna“, univerzita utrpenia, ktorou prechádzal výkvet inteligencie a charakterov celého národa: „Všetko, čo mám, som dostal. Tam som aj promoval. Diplom mi nevystavili. To nič.“ Pri odchode si ku mne monsignor Tóth sadol do auta a odprevadil ma za mesto. Rozlúčil sa slovami: „A ty ma volaj ujo Jozef... Ja nie som žiaden monsiňor.“

Najväčšia sloboda spočíva v tom, že si vyberáme namiesto zloby lásku, namiesto nepriateľstva priateľstvo, namiesto poškodzovania a zla dobro a pravdu, v ktorej je skrytá aj krása. Celý svet sa točí okolo toho.

Celý projekt tejto knihy si si vymyslel a vytvoril sám? Robil si ešte niečo popri tom?
Raz za čas som ešte urobil nejakú reklamu, tak dve, tri za pol roka. Potom som s tým úplne prestal. Točil som aj nejaké filmy. 

Čo nové pripravuješ?
Dopísal som scenár autorského hraného filmu, ktorý budem robiť s režisérom Jurajom Lehotským. Mali by sme začať točiť teraz na jar. Som autor námetu a scenáru, budem za kamerou.

„Máme fotografiu vášho synčeka, mohli by ste ho mať každú sobotu pri sebe, dokonca vás pustíme občas aj domov, ak sa budete slušne správať. Môžete sa s ním pohrať, keď s nami budete spolupracovať.“  „Za žiadnych okolností!' Hlavný vyšetrovateľ bol taký nazlostený, až som sa bála, že sa mu voľačo stane. Nadával, hrešil a potom mi dal podpísať papierik, že sa zaväzujem, že do smrti neprezradím o čom sme sa rozprávali.“

O čom to bude?
Dráma o dvoch priateľoch. Divák bude pozorovať dva odlišné príbehy dvoch ľudí. Ambiciózneho talentovaného hudobníka a jeho priateľa, ktorý žije zdanlivo nezodpovedný život zo dňa na deň. Čo získavajú a čo musia obetovať, aby si splnili svoje sny. Podarilo sa nám na to získať grant.

Okrem toho už druhý rok točím dokumentárny film o smrti. Uvedomujem, že tým, že sme z našich životov vytesnili smrť, vytesnili sme aj samotný reálny život. Naopak, ak a pozrieme smrti, ako realite každého z nás do očí, všetky nepodstatné problémy a strachy opadnú. 

Všetko som prežil, už je po tom, mojím víťazstvom je, že som vedel odpustiť.

Podpísal som vyhlásenie Smrť komunizmu, nič viac.“ Prešlo osem rokov a dvadsaťšesť dní. „Máte nejakú rodinu? Deti?” opýtal sa náčelník väznice, keď Jána prepúšťal. Ženu a dve dcéry. „A spoznajú vás?”  „Vyšiel som von ako slepý. Nepoznal som peniaze, nič. Bol som samý vred. Boli veľké ako slepačie vajce. Celý čas som žil pod tlakom nevedomosti.  Keď ma uvidela manželka, myslela si, že má halucinácie.“