Filip: Cudzia krajina mňa a môjho manžela rešpektuje a poskytuje nám väčšiu ochranu než moja rodná krajina (Rozhovor)

Nechcem sa príliš púšťať do politiky, ale podľa môjho názoru federálna vláda na čele s Trumpom pandémiu veľmi podcenila. Dnes vieme, že koronavírus sa šíril po USA už koncom januára. Opatrenia boli prijaté neskoro a nekoordinovane, hneď na začiatku sa urobilo veľa chýb. Dodnes je problém s nedostatočným testovaním.

Celkovo je situácia veľmi chaotická, každý štát ma iný prístup a teraz aj iný názor, ako sa vrátiť späť do normálu. Aj nosenie rúšok sem prišlo s niekoľkotýždňovým oneskorením. Ľudia sú  menej zodpovední a opatrenia nedodržiavajú, v niekoľkých mestách dokonca prebiehajú protesty proti opatreniam. Na ulici ľudia veľmi rúška nenosia, a to žijem v jednom z hotspotov v Amerike.

Na druhej strane, v USA je náročnejšie zaviesť celoštátne opatrenia. Je to obrovská krajina a čo sa deje v New Yorku alebo v Kalifornii, je iné, ako čo zažíva Idaho alebo Montana. V Európe má tiež každá krajina vlastné opatrenia, rozdiel ale je, že v Európe sa hranice pozatvárali. V Amerike majú ľudia voľný pohyb.

Áno, poznám ľudí, ktorí sa nakazili a žiaľ, poznám aj niekoho, komu zomrel otec na následky ťažkostí spôsobených koronavírusom.

Rozhodli ste sa s manželom napokon zostať počas pandémie v Spojených štátoch amerických namiesto toho, aby ste pricestovali do Európy?

Určite áno, máme tu domov. Máme tu náš byt, zázemie, prácu. Cítime sa tu bezpečne napriek veľkému počtu nakazených. Napriek tomu, že sú naše rodiny na Slovensku a v Česku, nerozmýšľali sme nad možnosťou odísť do Európy.

Máš vo svojom okolí známych, ktorí sa koronavírusom nakazili?

Áno, poznám ľudí, ktorí sa nakazili a žiaľ, poznám aj niekoho, komu zomrel otec na následky ťažkostí spôsobených koronavírusom.

So svojím partnerom Janom ste manželia. Vašu svadbu ste zorganizovali práve v Spojených štátoch amerických?

Naša oficiálna svadba bola v USA, kde sme šli na radnicu a vzali sa. Museli sme byť manželia, aby som mohol získať pracovné víza, keď Jan dostal prácu. Bol to rýchly obrad hneď, ako sme prišli do USA, bez svedkov, kamarátov, rodiny a bez oslavy.

Máme jednu selfie na pamiatku. Napriek tomu na ňu radi spomíname. Našu skutočnú vysnívanú svadbu sme mali na ostrove Mykonos v Grécku, kam prileteli naše rodiny a naši známi z celého sveta. Strávili sme tam niekoľko dní a vymenili si sľuby pri zapadajúcom slnku s výhľadom na more.

Aké špecifiká so sebou prináša uzatvorenie zväzku párov rovnakého pohlavia? Líši sa tento proces od svadby opačného pohlavia v akomkoľvek bode?

V USA je manželstvo párov rovnakého pohlavia rovnaké ako manželstvo párov opačného pohlavia. Potrebovali sme rodné listy, papiere sme podpísali na radnici a potom nás oddal sudca. Bol to veľmi jednoduchý postup. Ani na chvíľu sme nemali pocit, že by sa na nás niekto pozeral, ako že tam nepatríme alebo nie sme „typický“ pár.

V USA vás štát aj zákony vnímajú ako manželský pár, avšak na Slovensku nemáme manželské zväzky párov rovnakého pohlavia uzákonené. Riešili ste s týmto spojené problémy už pred vypuknutím pandémie?

Áno, jeden čas sme rozmýšľali nad možnosťou kúpiť nehnuteľnosť na Slovensku a požiadať o hypotéku. Banka nás ale vnímala ako dve cudzie osoby. Problémy však prídu vo chvíľach, keď to človek najmenej čaká a keď potrebuje využiť práve tie práva, na ktoré je manželstvo založené.

Napríklad, keby som sa dostal vážne chorý do nemocnice na Slovensku, Jan by nemal právo vidieť moje zdravotné záznamy, mohli by sme mať problémy pri dedení majetku, ktorý je napísaný na moje meno. V dennodennom živote si človek neuvedomí, a nemyslí na starosti, ktoré môžu vzniknúť. A to sú situácie, na ktoré manželské páry opačného pohlavia nemusia myslieť.

Na Instagrame si priznal, že kvôli slovenským zákonom nemôžeš s manželom odcestovať domov, pretože Slovensko momentálne prijíma iba svojich občanov alebo ľudí s trvalým bydliskom v našej krajine. Vedel si od začiatku, že si v prípade cesty domov nebudeš vedieť uplatniť akúkoľvek výnimku?

Podľa cestovných obmedzení zverejnených na stránke ministerstva zahraničných vecí môže na Slovensko momentálne vstúpiť cudzinec len v prípade, že je blízka osoba občana SR ako manžel či manželka. Podľa slovenských zákonov však Jan túto podmienku nespĺňa.

Aké boli reakcie tvojej rodiny a teba, keď si sa naisto dozvedel, že ťa domov s Janom nepustia, aj keď na opačnej strane sveta spokojne spolunažívate ako manželia?

V prvej chvíli som si to ani neuvedomil. Po celý čas som vedel, že ak by sa stalo niečo vážne, môžem sadnúť do lietadla a nejako sa dostať na Slovensko. Ale vôbec som si neuvedomil, že Jan, ako cudzinec, by nemohol vstúpiť na Slovensko. Jan podľa slovenských úradov nie je môj manžel, na čo bežne zabúdam. Je to smutná pripomienka toho, že moja vlastná krajina mi nedopraje práva a možnosti, ktoré sú v iných krajinách už dnes bežné.

Dostal som odpoveď, že štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Pokúšal si sa dovolať spravodlivosti a osloviť zástupcov novej slovenskej vlády či úradov ako verejný ochranca práv s prosbou o pomoc?

Keby prišla situácia a potreboval by som súrne cestovať na Slovensko, tak by som sa určite pokúšal dostať na Slovensko aj s manželom. Ale to je presne situácia, kde nie je čas bojovať o spravodlivosť a dúfať v milosť nejakého úradníka.

Ja chcem žiť v krajine a za podmienok, ktoré ma rešpektujú ako plnohodnotného člena spoločnosti. Ja som sa rozhodol žiť svoj život s mužom a tvoríme spolu rodinu, na ktorú som odkázaný. Chcem v živote istotu, že práve Jan je tá osoba, ktorá môže byť pri mojom boku, keď ho potrebujem a on ma môže podporovať.

Kontaktoval som ministerstvo zahraničných vecí, odkiaľ sa moja žiadosť dostala na prezídium policajného zboru a oddelenie kontroly hraníc. Dostal som odpoveď, že štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Slovenská republika neuznáva sobáše alebo registrované partnerstvá osôb rovnakého pohlavia, a preto sa na môjho manžela výnimka nevzťahuje a na Slovensko nebude vpustený. Toto bola odpoveď, ktorú som dostal:

Slovensko neumožňuje párom rovnakého pohlavia ani len nahliadnuť do zdravotnej dokumentácie toho druhého. Vieš si predstaviť, že by si v tvojej rodnej krajine žil so svojím partnerom aj napriek diskriminácii zo strany štátu?

K Slovensku mám zvláštny vzťah. Je to moja rodná krajina a to sa nikdy nezmení. Vždy k nej budem mať ten špeciálny vzťah a pravidelne sa na Slovensko vraciam a chcem, aby ho aj moje deti raz poznali. Ale nevedel by som si na Slovensku predstaviť život a neplánujem sa tam ani vrátiť. Je to z viacerých dôvodov, ale jeden z nich je, že dodnes sa na Slovensku necítim vítaný.

Viem, že sa za posledných 13 rokov veľa zmenilo, ale slovenské zákony mi nepriznávajú ani len základné práva a ja chcem hrdo žiť život, kde mám po boku svojho manžela, ktorého milujem a som hrdý na to, že ho môžem volať svojím manželom. Je pre mňa nepochopiteľné, že cudzia zem mňa a môjho manžela rešpektuje a poskytuje nám väčšiu ochranu než moja rodná krajina.

Čo sa podľa teba musí zmeniť, aby sa na Slovensku prelomili ľady a o otázke manželstiev rovnakého pohlavia sa začalo diskutovať vecne a otvorene?

Myslím si, že je to otázka vyspelosti danej krajiny. O hodnotách občanov a hlavne o rešpekte k slobode jednotlivca, otvorenosti a vzájomnej tolerancii. Podľa môjho názoru je Slovensko veľmi úzkoprsé a konzervatívne. Ale je to otázka času. Dnešní mladí ľudia cestujú oveľa viac ako predošlé generácie. Mladí ľudia vidia, ako to funguje v zahraničí, sú ohľaduplnejší a otvorenejší. A verím, že takých ľudí bude len a len viac.

Ako si vnímal vznik novej slovenskej vlády, v ktorej najväčšia vládna strana priviezla do parlamentu aj viacerých silno konzervatívne zmýšľajúcich politikov odmietajúcich čo i len diskusiu o registrovaných partnerstvách, nieto manželských zväzkov párov rovnakého pohlavia?

Ako najväčší paradox vnímam, ak silno konzervatívni politici, ale aj občania protestujú proti akémukoľvek uznaniu LGBTQ práv kvôli viere. Viere, podľa ktorej by mali milovať a pomáhať svojmu blížnemu, svojim bratom a sestrám. A nielen do chvíle, keď sa im tá druhá osoba pozdáva, a podľa toho, kto to je.

Vo chvíli, keď je človek iný, má iný názor, pohľad na život, tak si už nezaslúži ani len milovať niekoho a najlepšie by bolo, keby ho vyradili zo spoločnosti. Ale späť k politike, zmena je vždy pomalá. Ľudia sa často zmeny boja, pretože nechcú opustiť istotu toho, čo majú dnes. Ja verím, že sa pomaličky posúvame tým správnym smerom. A záleží na tom, aby sa táto téma dostávala viac do médií, televízie, povedomia ľudí.

V tej dobe som cítil, že nikam nepatrím, bol som šikanovaný a nie vždy som dobre znášal, že som iný.

Svoje ťažkosti si napokon zhrnul v príspevku na Instagrame. Máš pocit, že takáto publicita by mohla pomôcť aj ostatným párom v rovnakej situácii?

Určite áno. Keď ľudia vidia, počujú či si prečítajú konkrétny prípad, je to oveľa osobnejšie. Má to inú silu. Či už ma poznajú osobne, alebo len sledujú na Instagrame, vedia, kto som ja a Jan. A príspevok bol zdieľaný aj niekoľkými užívateľmi so státisícami followerov, tak sa to dostalo k väčšiemu množstvu ľudí, ktorí často dajú na názor influencerov.

Šírenie pozitívnych príkladov sa tak znásobuje. Vždy som veril, že ak svojím správaním, vystupovaním či prístupom k životu dokážem zmeniť názor čo i len jednému človeku, je to ten správny krok. Pretože jeden človek, na základe môjho príbehu, môže zmeniť názor niekoho ďalšieho, koho ja ani nepoznám.

V komentároch pod príspevkom sme narazili prevažne na pozitívne a podporné reakcie, ale objavilo sa aj niekoľko urážok. Aké reakcie ti prišli do súkromných správ?

Skoro všetky reakcie, až na pár výnimiek, boli pozitívne. Príspevok mal väčší úspech, ako som očakával. V dnešnej dobe sa všeobecne stretávam s pozitívnymi reakciami. Z veľkej časti je to tým, v akom prostredí sa pohybujem, žijem vo veľkom meste a pracujem v odbore, kde sú otvorenejší a liberálnejší ľudia.

Dnes si už vôbec neuvedomujem, že by som nezapadal do spoločnosti. Čo je veľký rozdiel oproti času, keď som vyrastal na Slovensku a hlavne počas základnej školy. V tej dobe som cítil, že nikam nepatrím, bol som šikanovaný a nie vždy som dobre znášal, že som iný. Preto je krásny pocit žiť plnohodnotný život, ktorý je ťažké opísať niekomu, kto má 8, 10 či 12 rokov a prechádza ťažkým obdobím.

Počas štúdia na London Business School si pôsobil aj v organizácii podporujúcej LGBT komunitu. Snažíš sa ľudí z tejto komunity podporovať aj naďalej? Chcel by si v budúcnosti pomáhať šíriť osvetu aj na Slovensku?

V tejto práci naďalej pokračujem. V amerických firmách je bežné mať takzvané „Employee Resource Groups – ERGS“, čo sú skupiny vedené zamestnancami podporujúce rôzne menšiny. Ich úlohou je zvyšovať povedomie firmy o komunite, posúvať firmu tým správny smerom, podporovať rôznorodosť zamestnancov, ale aj otvorenosť a prijatie každého.

Typické ERGs sú zamerané na ženy v biznise, veteránov a vojakov či skupiny podporujúce Afroameričanov, ale aj LGBTQ. Ja v práci vediem našu globálnu LGBTQ ERG. Pomáhame firme ostať medzi vedúcimi zamestnávateľmi pre LGBTQ zamestnancov, ohodnocujeme naše postupy, poistenie, benefity a dohliadame, aby nedošlo k diskriminácii párov rovnakého pohlavia, ale aj transrodových kolegov.

Toto všetko robím dobrovoľne a nad rámec mojej práce, často po večeroch a víkendoch. Ale verím, že je to dôležité. Vieme, že aj v dnešnej dobe máme zamestnancov, ktorí sú „closeted“, čiže sa stále nájdu ľudia, ktorí z rôznych dôvodov nechcú, aby ich kolegovia vedeli, že sú LGBTQ. A práve preto náš boj pokračuje a nezastavím sa, až dokým táto téma už ani nebude témou.

Je ľahké zabudnúť, že žijem v krajine, ktorá ma rešpektuje. Ale nesmiem zabúdať, že je to privilégium, ktoré nemá každý. A bohužiaľ, je ešte veľa krajín, ktoré LGBTQ komunitu nerešpektujú, utláčajú ju a dokonca trestne stíhajú. Viem, čo znamená žiť na oboch koncoch tohto spektra a budem vždy bojovať za to, aby sme boli rovnoprávni z pohľadu štátu, ale aj obyčajných ľudí.

Čo sa týka osvety na Slovensku, vždy ma poteší, keď mám možnosť ísť príkladom a posunúť dianie ďalej. Nie som však typ človeka, ktorý bude bojovať veľmi viditeľne, protestmi, pochodmi, domáhania sa práv na úradoch či od politikov.

Naopak, rád pomáham na miestach, kde vidím, že moja práca má okamžitý dopad, aj keď je to len názor jednotlivca alebo malej skupiny. V práci sa rád venujem mentoringu. Ak raz príde možnosť aj na Slovensku, kde môžem uplatniť svoje skúsenosti, rád to zvážim.