Pozreli sme sa do najväčšieho centra pre bezdomovcov. Pri Košiciach ho prevádzkuje farár, ktorý zabehol 27 maratónov

Úradníci sa kňaza pýtajú kam chodia do školy tieto rómske deti a či obyvateľov neotravuje zápach z blízkej spaľovne. Norma hovorí o 500 metrovej vzdialenosti od podobných zariadení. Ochranné pásmo nepustí.

„V týchto veciach som ja už dosť slobodný. Budem vám vďačný, ak takú normu hneď zajtra zrušíte. Títo ľudia sú radi, že nespia pod mostom. Myslíte si, že im vadí nejaký zápach?“ odpovedá farár.

Nezrušia, hovorí úradník, nemôžu. Ale pomedzi unimobunky by mohli nasadiť stromy, prechádzajú na inú tému. To by bolo fajn.

Doporučeno

Vyzkoušeli jsme si den na ovčí farmě. Proč je dnes těžké sehnat mladé lidi na práci se zvířaty? 9. srpna 2020 v 10:17

Prísť a vidieť

Okolo prechádza 18-ročný Martin z fúrikom plným hliny. Odchovanec detského domova tu brigáduje cez nadáciu Úsmev ako dar.

„Od 16-tich rokov som bol v košickom krízovom centre, teraz som v domove na polceste. Ale idem si už svojou cestou,“ smeje sa ryšavý mladík.

„Pôjdem na vysokú školu, na sociálnu prácu. Chýba mi ešte posledný rok strednej školy, práve som si podal prihlášku. Chcem pomáhať ľuďom,“ dodáva a odchádza k chlapcom vysypať hlinu.

Za unimobunkami je nový murovaný jednopodlažný dom pre ďalšie štyri rodiny. „Plánujeme postaviť aj ďalšie, pre ďalších 15 rodín. A pomedzi unimobunky dáme železné konštrukcie, aby vzniklo ďalšie bývanie a všetko to naraz zateplíme,“ plánuje Peter Gombita.

Úradník upozorňuje, že by to malo slúžiť predovšetkým ako prechodné bývanie, maximálne na tri roky. Mesto sa chystá v inej lokalite stavať sociálne byty. Bude o tom diskusia v mestskom zastupiteľstve.

„Viete čo, najprv by tu mali tí poslanci prísť a vidieť, ako to všetko funguje. Až potom by mali rozhodovať,“ nedá sa farár. Úradníci sú tu a vidia. Nereagujú.

Pani Gita a jej mačky

Presúvame sa o niekoľko sto metrov bližšie k centrálnej budove areálu. Hneď za ňou je nocľaháreň a zázemie pre zvieratá, o ktoré sa tu bezdomovci starajú.

„Odtiaľto by mali ľudia ráno odísť a večer prísť. Ale tí ktorí tu pracujú, alebo pomáhajú, už zostávajú tu, aj keď zrejme porušujeme zákon,“ vysvetľuje Gombita.

Pred nocľahárňou fajčia dve staršie ženy, vedľa nich spia tri pruhované mačky. „Cilka, Tuli a Paťko. Krásne že?“ prihovorí sa jedna z nich, keď na mačky namierim objektív.

„Bývala som s dcérou v rodinnom dome. Zať neplatil, nevychádzala som s nimi dobre. Vychovala som vnukov, odišla som z domu, potom som skončila na psychiatrii. A z psychiatrie rovno sem. Som tu už rok,“ poodhaľuje svoj príbeh 65-ročná Košičanka Gita.

Vedľa nocľahárne je hospodársky dvor. Chovajú tu 40 kôz, niekoľko oviec a kráv, sliepky, somáre, menšie koníky a osla. Za hospodárskym dvorom je psí útulok, ktorý v oáze tiež prevádzkujú. Kravy sú trochu ďalej v kravíne vedľa menšej ubytovne a skleníkov. Chovali aj včely, minulý rok im padli.

„Zvieratá máme vedené ako normálnu farmu. Máme tu všetko. Farmu, sociálny podnik, bežecký klub, hudobnú skupinu a tak ďalej. Každá oblasť musí žiť,“ ukazuje duchovný otec oázy stajne so zvieratami. Pod nohami sa nám stále motajú štekajúce psy. Gombitova sučka Sára ich umravňuje.

V tejto miestnosti sa dokázalo najesť 117 ľudí. Umývali sa v jednej sprche, chodili na dve toalety. Vidíte? A funguje to. Takto tu dokážu ľudia žiť. A vonku v rodinách sa idú pozabíjať.

Milanove ruže

Okolo dvoch obrovských kôp s balíkmi sena pre zvieratá prechádzame z farmy do obrovských (bývalých mestských) skleníkov. Niekedy sa tu pestovali ruže.

„Tie socialistické ruže tu ešte zostali, ani sa o nich veľmi nestaráme, nestíhame. A stále rastú a kvitnú. Pre vlastnú spotrebu si celkom pomôžeme hlavne so zeleninou,“ hovorí Gombita.

Na chvíľu sa ocitneme v rozprávke. Stojíme v strede rozľahlých skleníkov, uprostred stoviek rozkvitnutých šípových ruží.

V druhom krídle obrovského skleníka pestujú bezdomovci zeleninu. Cibuľu, kaleráby, cukety, paradajky, uhorky. Stretávame muža a ženu. Pracujú, triedia pozbieranú úrodu zeleniny.

„Záhradníci, robotníci, skleníkári. My sme tu ľudia pre všetko,“ hovorí 67-ročný Milan Bota. Býva neďaleko v „hangári“ - ako v oáze hovoria najväčšej a najsmutnejšej ubytovni, ktorú o chvíľu uvidíme.

„Dnes sa sťahujem sem do skleníkov, je tu opustený sklad, dám si sem posteľ a budem bývať tu,“ dodáva. Milan nemal peniaze na nájom, oázu našiel na Facebooku. Aby neskončil na ulici, prišiel sem. Bude to už rok.

Robiť za farára

Z 288 dnešných klientov oázy ich pracuje alebo pomáha 40. Ostatní buď nevládzu, nechcú alebo nemôžu. „Ešte raz toľko bezdomovcov je v Košiciach na ulici. Stále chodíme a voláme ich k nám, väčšina ísť nechce,“ vysvetľuje Gombita.

„Hovoria, že sa tu musí robiť za farára a podobné hlášky. Áno, robiť sa tu musí, ale pre seba a pre poriadok. Nie pre farára. Ja som už na dôchodku, mohlo by mi to byť jedno. Potom niektorí prídu a hovoria, že prečo sem neprišli už skôr.“

Popri vysokom drevenom kríži s Kristom, nákladnej Avii a starom traktore pod ním, prechádzame okolo kravína k prvej, menšej ubytovni.

„Tu môžete vidieť úroveň HDP Slovenska. Spoločnosť je taká, aká je najspodnejšia vrstva jej ľudí. Je to tu dosť provizórne, chystáme sa to opraviť.“  Práve vstupujeme do tichej, tmavej a smutnej miestnosti susediacej s kravínom.

Je tu asi desať postelí. Niektoré sú prázdne, na iných sedia, ležia, alebo spia, väčšinou starší muži. Zavalitý chlap na posteli pri stene hlasno chrápe. Jeden malý stôl, jedna skriňa, jeden vešiak.

Veľké a malé okno, málo svetla. Cez okná vidieť kravy vo vonkajšom výbehu plnom močovky a hnoja. Pavilón HDP – zrkadlo spoločnosti.

Aj mňa prosím!

K najväčšej ubytovacej časti oázy - hangáru - nás znova sprevádzajú rady obrovských skleníkov s porozbíjanými sklenými tabuľami. Pod niektorými sú staré vane plné vody alebo vedrá.

„Pred nami sa tu na skleníky boli pozrieť dvaja podnikatelia, ale neuspeli,“ rozpráva Peter Gombita. „Nevedeli, ako majú zavlažovať, keď je to tu odpojené od tepla a od vody. My sme si vykopali vlastné studne. A ide to. Náš motív je iný, hľadáme ako sa veci vyriešiť dajú.“

"V každej chvíli musíte robiť a žiť ako sa dá, s tým nenarobíte nič. V akom prostredí ste, z takého musíte vychádzať,“  filozofuje kňaz.

„Toto je Židovka, ktorá prežila koncentračný tábor, zháňame židovských predstavených, aby ju mohli odtiaľto vziať,“ ukazuje mi pred vstupom do obrovského hangára Gombita starú ženu.

Pýtam sa jej ako sa volá. Hovorí, že Eva Horvátová. Že ju bolí noha, ale už trochu prestala. Že má v Anglicku syna. Druhého, 27-ročného Ďuska jej zastrelili. Všetko jej zobrali. V rukách stíska hrdzavé mačiatko, pohľad má zasnený a trochu neprítomný, plný strachu.

„Môžete aj mňa?“ ťahá ma k veľkému vonkajšiemu krbu s komínom do pol pása vyzlečený chlapík v starých teplákoch. Neviem prečo, ale chce sa pred ním vyfotiť.

Má pletené zimné rukavice, na nohách čierne kroksy. V oboch rukách drží konáriky z ruží, ktoré práve dostrihal. Na krku mu na korálkach visí veľký biely plastový kríž.

Hangár

„Tak a sme tu. Toto je pre mňa úplný zázrak. V tejto miestnosti sa dokázalo najesť 117 ľudí. Umývali sa v jednej sprche, chodili na dve toalety. Máme tu dve železné pece, ohrievajú vodu z našich studní. A funguje to. Vidíte? Takto tu dokážu ľudia žiť. A vonku v rodinách sa idú pozabíjať,“ hovorí Gombita, keď vstúpime do hangáru - obrovskej miestnosti asi s 50-timi posteľami.

Ani tu veľa svetla nie je. Na železných posteliach sú zelené matrace potiahnuté gumou. Na nich deky, periny, vankúše, tašky. Cez čelá postelí poprehadzované šaty. Vedľa postelí stoja staré nemocničné skrinky s jedlom, pitím, riadmi a hrnčekmi.

V prednej časti miestnosti stoja dve veľké železné pece. Je tu práčka, nerezové kuchynské umývadlo s drezom, niekoľko stolov, rýchlovarná konvica, mikrovlnka, chladnička, pár väčších skríň aj sušiaky na prádlo.

Nad oknami sú natiahnuté šnúry s mokrým prádlom. Dve malé toalety, sprcha. Všetky štyri okná sú otvorené dokorán. Pod vysokým stropom hangáru visí niekoľko zasvietených neóniek a lámp.

Dvaja muži na invalidných vozíkoch si robia poriadok v zásuvkách pri posteliach. Dve ženy ticho sedia na posteliach, tretia skladá vypraté veci. Starý muž s igelitkou v ruke odchádza do sprchy, na druhom konci niekto vypína rýchlovarnú kanvicu a zalieva si kávu.

Ostatní sú vonku alebo pracujú. Plný stav tu bude znova až večer. Vedľa tejto veľkej miestnosti je ešte jedna, ešte väčšia. Okolo stien je veľa nábytku. Stoly, lavice, kreslá, staré gauče aj niekoľko postelí. Posedávajú tu ďalší bývalí bezdomovci.

V obrovskom červenom koženom kresle na konci haly sedí sivovlasá babička. Keď sa nám stretnú pohľady, nakloní sa dopredu a opakuje: „Nepomôžete mi, pomôžte mi prosím, pomôžte ...“

„Niektorí z našich skončili aj v domove dôchodcov a potom vrátili naspäť. Cítili sa tu slobodnejšie, hovorili, že tam im zobrali celý dôchodok. Tu majú vždy k dispozícii 30-40 eur, môžu sa tu pohybovať voľnejšie,“ vysvetľuje farár.

Pravidlá skromného života

„Minule sme dostali staré auto – Iveco, tak ho pomaly opravujeme. Tu je unimobunka pre zdravotníčku, ktorá tu pravidelne chodí,“ ukazuje nám Gombita keď sa vraciame z hangáru. Okolo práve prechádza sanitka.

Okolo útulku a dielní v ktorých chlapi zvárajú a montujú, prechádzame do hlavnej, novo zrekonštruovanej budovy areálu, v ktorej troskách pred 12 rokmi oáza začínala.

Rekonštruujú ju už 10 rokov. Pred vchodom do budovy zastavíme, šéf oázy sa nám krátko zverí so svojimi obavami.

„Bojím sa, že čím lepšie sa má spoločnosť, tým je človeku horšie,“ hovorí duchovný otec. „Komunizmus oproti tomuto materializmu, v ktorom žijeme nebol ešte nič. Tak vie človeka vymlieť. A to sa nebavíme o viere.“

„Ľudia sú dnes veľmi nepokojní a nespokojní. Deti majú všetko. Mnohí potom stratia zmysel života. Mladí sa veľmi rýchlo všetkého nasýtia. Internetu, otec im kúpi veľké auto.“ Pýtam sa ho, čo sa s tým dá robiť.

„Nič, buď sa tá spoločnosť zosype, alebo nebudeme vedieť žiť,“ odpovedá. „Neviem čo nám pomôže, ale viem, že bieda a chudoba ľudí zbližujú. Stále hovorím, že vždy lepšie chutil skromný život. Načo nám je taký blahobyt, z ktorého sa nevieme tešiť.“

Tri základné pravidlá oázy sú zákaz alkoholu, drog a žobrania. „A je tu ešte jedna dôležitá vec. Pravidlá musia byť a platiť vo všetkom. V rodine aj v kuchyni. Bez pravidiel sa nedá žiť.“

„Hovorím to aj chlapom. Nie je dôležité ako to tu v oáze vyzerá. Najväčšou hodnotou, najväčšou podobnosťou ste pre mňa vy. Človek, tvoje srdce, tvoja duša, to ako sa cítiš. Pre mňa je toto to meradlo, ako funguje naša oáza,“ vysvetľuje Peter Gombita.

Doporučeno

Do charity ji přivedl pasák. Dejte ji trochu dohromady, v září si po ni přijdu, řekl 10. února 2020 v 18:33

Krížová cesta

Na koniec exkurzie si Peter Gombita necháva moderne zrekonštruovanú hlavnú, dnes už trojpodlažnú budovu. Úradníci sú už trochu unavení, žiadne otázky farárovi nekladú.

Prezrieme si priestrannú jedáleň aj kuchyňu, rekonoštruované izby, vykachličkované toalety aj sprchy na každom poschodí.

Do vrchného, druhého poschodia stúpame po železných schodoch, ktoré pozvárali miestni chlapi. Sára je nám stále v pätách.

„Veľa vecí sme zrekonštruovali z darov a hlavne z odpadu. Dva kamióny všelijakých kachličiek za 50 eur a podobne. Koľko vládzeme, toľko sa urobí a dosť,“ ukazuje nám Gombita izbu v ktorej na posteliach sedia dvaja muži v strednom veku.

„Toto je bežec a toto muzikant a gambler,“ predstaví ich farár.

„Už nie, už som abstinujúci gambler,“ obraňuje sa mladší z mužov.

Vstupujeme do miestnosti, ktorá slúži ako kaplnka. Jej interiér zdobia diela známeho výtvarníka Fera Guldana. Na čelnej stene je jeho Krížová cesta, originálne zdobené okná, obrazy, kríž nalepený na starom zrkadle po bočných stenách.

„Myšlienka bola, že aj z odpadu sa dá urobiť umenie. Tak ako sa u nás aj z rozbitého bezdomovca dá poskladať človek,“ vysvetľuje Peter Gombita.

Niekedy zhrubnem aj ja. Keď niekto poruší pravidlá zoberiem si rukavice, prevrátim mu posteľ, veci dám do mecha a vyhodím mu ho vonku. Vie, že na mesiac skončil. Ide preč.

Pýtajte sa ľudí, ja môžem klamať

Ku krátkemu rozhovoru sa po dvojhodinovej exkurzii po 30-hektárovom areáli oázy dostanem až v jedinom administratívnom priestore. V kancelárii, kde pracuje ekonómka a kde Peter Gombita prijíma návštevy.

Ako pri 300 ľuďoch riešite kritické situácie a incidenty?

Jeden zahasíte, druhý vznikne inde. Nie som za to, aby tu každú chvíľu boli policajti, sanitky alebo hasiči. Aj keď sa tomu niekedy nevyhneme. Snažíme sa problémy vnútri komunity riešiť sami. Včera som tiež osobne riešil opitého chlapa, keď členov svojej rodiny ohrozoval nožom.

Podarilo sa?

Večer sa mi ho podarilo upokojiť. Je to tam zložité. Musí ísť preč, porušil pravidlá. Pôjde na liečenie a resocializáciu. Potom sa uvidí. Keď sa niekto opije a poruší pravidlá, musím aj ja trochu zhrubnúť. Zoberiem si rukavice, prevrátim mu posteľ, veci dám do mecha a vyhodím mu ho vonku. Vie, že na mesiac skončil. Ide preč.

Sú aj takí, čo ich neporušia?

Áno, ale u veľmi veľa bezdomovcov je na prvom mieste alkohol, potom cigarety, káva a až na štvrtom je jedlo. Druhá vec je, že každý z nich je psychicky asi 7-krát zlomený. Strata práce, domova, exekúcie, choroba. A najhoršia je strata rodiny. Stále opakujem, že ľudia si vôbec neuvedomujú, čo je to za poklad, ak môžete držať svoju ženu v náručí, dieťa v objatí a mať v nedeľu stôl s teplým jedlom. Ak to niekto stratí, najmä vo vyššom veku, ťažko sa z toho dostáva. Väčšina ľudí stratí silu, chuť aj zmysel života. Takíto ľudia sem prichádzajú.

Bojujete ešte stále so zákonmi, úradmi a nezmyselnými predpismi?

Spočiatku to bolo celkom tvrdé. Všetci to brali veľmi striktne, od hygieny až po mesto. Vymýšľali čo všetko je potrebné urobiť tak, čo tu môže a čo nesmie byť. Ale  postupne keď videli tú prácu a tých ľudí, ich výsledky, zmenili názor. Prišli, videli, pýtali sa a počúvali. Bol tu primátor, župan, biskup aj prezident.

Čo ste im hovorili?

Povedal som im: „Choďte a opýtajte sa ľudí, či sú tu spokojní. Nepýtajte sa mňa, ja môžem klamať. Videli ste? Opýtali ste sa? Tak nech sa páči. Ak je to potrebné, pomôžte. Ak nie, zatvorte to. Ja som dôchodca, vypijem si čaj, pre seba to nepotrebujem. Potrebujú to títo ľudia.“

Ako to tu funguje ekonomicky? Kto vás podporuje a z čoho platíte prevádzku a starostlivosť?

Podporuje nás Prešovská župa a štát. Asi 150 eurami na hlavu mesačne. Dnes dostávame peniaze asi na 160 ľudí, no je nás tu pomaly dvakrát toľko. Ten systém dokážeme potiahnuť  aj s pomocou toho, čo si sami vyrobíme, dopestujeme a dochováme. Plus sponzori a dary od ľudí. Prevádzka nás ročne nás stojí asi 300-tisíc eur, ak by sme ale spočítali všetky náklady, bolo by to možno aj milión eur.

Ako vyzerá váš bežný deň?

Tak ako ste dnes videli. Niekedy som mal ešte aj farnosť, teraz som už na dôchodku, takže sa venujem už iba oáze. Od rána do večera. Tu hore aj bývam a spím.