Komentátor Marušiak: Nočné komentovanie nie je sranda, jedného kolegu raz rovnaký gól nechtiac nadchol dvakrát (Rozhovor)

Osobne to tak nerobím, lebo podľa mňa by ma to pri komentovaní celkom zväzovalo. Idem tam podať profesoinálny výkon, nie, že nejakým spôsobom tlačiť napríklad strelca, na ktorého by som si podal, aby dal gól, to samozrejme nie. Neviem, ako sú na tom ostatní, ale ja si občas stavím. Netajím sa tým, že sa vyznám v športe, tak si do internetovej stávkovej kancelárie občas zájdem. Keď mám niečo preštudované, tak si podám za také eurá, na ktoré mám, takže zvyčajne tak do päť. Skôr ide o čakanie na ten výsledok ako o ten zárobok, lebo na tom sa nedá zarobiť.

Bežného laika by možno zaujímalo, ako sa v RTVS rozhoduje o tom, ktorý komentátor je nasadený na ktorý konkrétny zápas.

Paľo Gašpar je tím líder pre priame prenosy, takže on má pod palcom nasadenie a rozdeľovanie komentátorov. To prebieha po komunikácii s komentátormi, pretože ani my nerobíme 7 dní v týždni 24 hodín denne. Ja ako nie veľký milovník Vianoc som povedal, že som k dispozícii počas sviatkov, aj sa dlhšie venujem mladým hokejistom. Mne sa najviac páči hokej dvadsiatok, možno viac ako seniorský, ale rozhoduje o tom „konzílium odborníkov“ na vyšších pozíciách. 

Má do toho čo povedať aj Matúš Krutý ako šéf spravodajstva v rámci nasadzovania ľudí v redakcii športových správ. Rôzne prenosy sa konzultujú aj s Matejom Hajkom či Marcelom Merčiakom. Musí to mať nejakého pána.

Čomu sa komentátor venuje, ak neprebieha žiadny šampionát a nemá preto možnosť komentovať? Ako ste zvládali rušenie všetkých možných podujatí po začiatku pandémie?

Od marca to bola katastrofa. Musel som hľadať, ako kto žongluje doma s fľaškami, otravovať ľudí a vypytovať sa, ako trávia karanténu a bolo to pre mňa čisté peklo. Najmä v minulom roku začala pandémia v čase, keď bol pripravený štart play-off hokejovej extraligy, futbalová sekcia sa pripravovala na Euro, v lete malo prísť Tour de France, a potom olympiáda. 

Vo všetkom som mal byť nejakým spôsobom zakomponovaný a zrazu z toho nebolo nič. Musel som chodiť do práce, aby som si naplnil hodiny, ktoré musím odrobiť, hľadať témy, aj keď som bol psychicky pripravený na iný rok. Chvalabohu sa podarilo aspoň Tour de France a teraz dvadsiatka.

Keď sa nič nedeje, tak robím bežnú redakčnú prácu. Ja nielenže chodím komentovať a moderovať štúdiá, to je v mojom prípade len raz týždenne, ale hľadám si nejaké témy okolo hokeja alebo chodím na bežnú výrobu do spravodajstva. Keď sa hrá nejaký hokej Trenčín proti Novým Zámkom a nikde sa nevysiela, tak tam idem a robím z neho report do Gólov - bodov - sekúnd.

Ako ste sa dostali k práci komentátora? Predpokladám, že takáto kariérna cesta vyžaduje viacero krokov medzi tým, ako sa človek rozhodne komentovať a kým sa komentátorom skutočne stane.

Určite to chce šťastie, tak, ako keď sa hráč dostane do NHL. Nie je to len o talente, ale aj o tom, že sa mu zranenia vyhýbajú. Keď som mal 17 rokov, tak som už vtedy otravoval šéfa športu, že by som si chcel vyskúšať prácu športového redaktora. To, že chcem byť komentátor, som vedel od štyroch rokov, keď som prvýkrát vedel prehovoriť súvislú vetu. Vždy som mal blízko k športu, aj ma to nejak povzbudzovalo, a už počas strednej školy som si to chcel vyskúšať.

Videl som, že vtedy bola Trojka nový športový kanál. V nej boli veľké možnosti na pôsobenie, tak som vypomáhal počas olympiády vo Vancouveri, chodil som na spravodajskú výrobu futbalových zápasov, keď sa u nás hral futbal, ale Trojka zrazu skončila, tak sme nemali priestor na uplatnenie. 

Ako ste potom pokračovali?

Dostal som sa na žurnalistiku na vysokej škole, a bolo nás štyri či päť chalanov, ktorí pracovali v RTVS. Pomocou jedného som sa dostal na skúšku do spravodajstva. Hneď ma zobrali, lebo som už vedel aj strihať, čo bolo veľkou výhodou. Najskôr som len vypomáhal, potom som sa dostal na politicko-ekonomického redaktora, ale to ma tak nenapĺňalo.

Skromne poviem, že so mnou boli spokojní, lebo ma nechceli pustiť do športu. Môj záujem bol celý čas prejsť vedľa do športovej redakcie a napokon sa to podarilo v januári roku 2018. Potom už tá práca postupne prichádzala,  začal som ako bežný redaktor a hneď prvého januára som cestoval na Dakar do Južnej Ameriky, takže to bol celkom dobrý štart.

Keď som sa vrátil, tak som hneď šiel na olympiádu v Pchjongčchangu ako redaktor. Tam som sa po prvom zápase dostal k našej reprezentácii a pri hokeji som už zostal ako výhradne hokejový redaktor, lebo je dobré, keď majú najväčšie športy vyslovene vlastného človeka. Hokej je širokospektrálny, tak ma Paľo Gašpar s Matejom Hajkom zavolali po olympiáde nakomentovať jednu tretinu zápasu proti Švédsku len tak do steny, vyskúšal som to a postupom času ma pustili ku komentovaniu našej ligy.

Ja som predtým na vysokej škole pracoval v Huste.sk, teda privyrábal si tak, ale bolo to skôr o zábave. Vtedy som už mal za sebou okolo 200 prenosov, ale tam bola príprava určite menšia ako na ligový prenos vo verejnoprávnej televízii. Skôr som to bral ako školu, ale teraz verím, že v RTVS pri komentovaní zostanem, lebo ma to celkom napĺňa.

Hneď vás poslali na Dakar, potom na olympiádu. Stal sa vám na takejto služobnej ceste nejaký bizarný zážitok, na ktorý dodnes radi spomínate?

Takých zážitkov je veľa, ale nie  všetky sa dajú verejne rozprávať. Počas Dakaru to pre mňa bolo niečo nové, lebo ma tam poslali bez kameramana a mal som si ho objednať priamo na mieste. Všetci kameramani boli ale Francúzi a ja som po francúzsky nevedel ani slovo, oni zase veľmi nechceli hovoriť po anglicky, takže ma nehodili do vody, ale rovno do oceánu medzi žralokov. Bola to obrovská škola. Bolo tam viacero bizarných momentov ako presun z bivaku do bivaku a bitka o to, kto si prvý obsadí toi toiku, lebo keď prišli kamionisti, tak to bolo veľmi náročné.

Dávajú vám kamaráti výzvy či stávky, aby ste v priamom prenose skúsili povedať konkrétne slovo?

Áno, stáva sa to a už to budú dva roky, takže sa môžem priznať. Raz to bol spôsob, ako som chcel upútať jednu dievčinu, tak som jej povedal, aby mi vymyslela nejaké slovo a ja ho zakomponujem do komentovania. Vtedy sa robili rozhovory s hráčmi, kde je obmedzený čas na položenie otázky, a ona mi neverila, tak vymyslela slovo svišť.

Ja, že dobre, tak som v hlave vypátral otázku, a už si nepamätám, ktorého hráča som sa opýtal, že okolo neho presvišťal súper. Sám som sa na tom začal smiať a musel som si zahryznúť do jazyka. Naposledy tu bola stávka, aby som povedal „kilo údeného“, ale to som zlyhal.

Spomeňme si na komentátora Jána Plesníka, ktorý sa raz preslávil komentovaním basketbalu pod vplyvom alkoholu. Stal sa podobný trapas aj vám?

Bolo to taký odstrašujúci príklad a všetci sme dnes 100-percentne obozretní, lebo aj na prenosy chodíme autom. Raz sa však kolegovi, ktorého nebudem menovať, na zápase vo Zvolene stalo, že hneď po príchode do mesta mu z ničoho nič začala teplota, zvracal a chytila ho nejaká črevná viróza.

Šiel komentovať, ale keď sa začala tretina, tak spolukomentátor Rasťo Konečný len videl, že je s ním zle. Komentoval prvé dve minúty, otočil sa vedľa, vyzvracal do vedra, utrel si ústa a pokračoval, akoby sa nič nestalo. Neuveriteľne trpel, lebo zase prešli tri minúty, zase sa odmlčal a takto to pokračovalo. To som ho ľutoval, lebo som ho ani nemohol zaskočiť z Mlynskej, takže to mal veľmi ťažké.

Komentátori ako Števo Eisele zo seba vďaka dobrému marketingu spravili populárnu osobnosť či influencera. Vy ste na Facebooku celkom aktívny, na svojom profile zdieľate novinky aj vtipné príhody zo zákulisia. Vidíte takto v budúcnosti svoju kariéru aj vy?

Zrejme nie. Števo má svoj vlastný nenapodobiteľný štýl podobne ako Marcel Merčiak. Moja ambícia nie je byť influencerom, lebo ja to beriem ako polospravodajský a polozábavný kanál. Nie je to o veľkom počte sledovateľov. Najviac sa mi však pozdáva, že môžem nejaké informácie priniesť ako prvý a ostatní ma potom zdieľajú a citujú. To je môj najväčší zážitok a vtedy mám pocit dobre odvedenej roboty. 

Občas to treba živiť aj zábavnými príspevkami. Minule ma zaujal napríklad český výber s hráčmi Teplý, Mužík, Příklep, Pytlík, alebo ma pobavili asistenti kanadského trénera s menami Love, Dyck. O to som sa niekým musel podeliť.

Otázka, ktorú sa musím opýtať. Ľudí by zrejme zaujímalo, či zarábate za zápas, za celý šampionát, alebo vám len chodí bežná mesačná mzda?

Ja som interný zamestnanec RTVS, takže pracujem klasicky podľa počtu hodín. Som radový zamestnanec s bežnými odvodmi a tabuľkovým platom.

A nakoniec zopár otázok k čerstvým novinkám. Zdeno Chára odchádza z Bostonu do Washigtonu. Čakali ste to?

Bol to pre mňa obrovský šok a nečakal som, že sa to môže stať. Je tam jasná vidina vyhrať Stanley Cup, lebo predtým sa povrávalo, že by Zdeno mohol prestúpiť do New York Islanders, kde začínal kariéru, čo by malo logiku. Boston ale podpísal dvoch obrancov, a tak bolo jasné, že by nemal miesto na ľade a nehral by toľko času, koľko by si zaslúžil.

Skôr sa špekulovalo, či neskončí a nebude pôsobiť v štruktúrach Bostonu. Washington Capitals je ale šok, aj pre Féherváryho sa zrodila veľká konkurencia, ale nebolo by zlé vidieť dvoch Slovákov na kope. Ja Chárovi prajem, aby ešte vyhral Stanley Cup.

Povráva sa, že jednou z možných krajín, kde by sa mohli uskutočniť majstrovstvá sveta v hokeji v roku 2021 je Slovensko a Bratislava. Dokázali by sme takýto šampionát zorganizovať u nás?

Hovoril o tom René Fasel ako o jednej z troch možností, ale zatiaľ sa nepýtal nikoho na Slovensku. Momentálne si myslím, že by to bolo len na príťaž. V prípade, že by sme nemohli pustiť divákov, tak by sme to zrejme v žiadnom prípade u nás nedovolili zorganizovať, lebo by bolo drahé vytvoriť bubliny. Nemali by sme z toho nič, nepredali žiadne vstupenky a pochybujem, že sa do mája situácia zlepší natoľko, aby mohli byť desaťtisícové haly vypredané. Ak to aj fáma je, myslím si, že za tohto stavu je to utópia, aby sme to organizovali my.

Otázka vysielacích práv je u nás nekonečná. Televízia Joj však od roku 2024 nakúpila vysielacie práva na majstrovstvá sveta v hokeji a od sezóny 2021 dokonca aj na vysielanie lyžovania Petry Vlhovej. Čo to bude znamenať pre RTVS?

Tak u Petry Vlhovej to nie sú všetky preteky, lebo FIS prenosy predáva v rôznych portfóliách. Jednu časť máme my, jednu konkurencia. Funguje to tak, že kto dá viac, ten berie. Je to biznis, tak ako sme prišli o Ligu majstrov, keď sa našla spoločnosť, ktorá nás preplatila. Nevidím do toho, lebo nie som vo vedení, som len radový zamestnanec, ale človek, čo to vníma vidí, že keď dá niekto viac peňazí spoločnosti predávajúcej práva, prečo by to tá spoločnosť nepredala práve jemu. Je to biznis model, ktorý treba rešpektovať, ale osobne som z toho smutný, že nebudeme vysielať MS v hokeji. Čo sa dá robiť, musíme si nájsť alternatívu, ktorá zaujme.