Slovenská agentka bojovala proti nacistom a prešla si výcvikom ako James Bond. Jej tréning v púšti bol náročný, hovorí historik

Agentom tiež prideľovali aj sabotážne úlohy, ktorých cieľom bolo poškodzovať hospodárstvo a priemysel, ktorý v danej dobe fungoval v prospech nacistov. Niektoré úlohy sa označovali aj za teroristické, medzi ktoré patrí známa operácia Anthropoid s Jánom Kubišom a Jozefom Gabčíkom. Jej cieľom bolo spáchať atentát na Reinharda Heydricha, čo sa aj podarilo.

V knihe Tisovi poza chrbát ste napísali dve kapitoly. Jedna z nich je o slovenskej agentke Chavive Reickovej, ktorá sa na území Slovenského štátu podieľala na misii s názvom Amsterdam. Čo bolo jej cieľom?

Misia Amsterdam je od výsadkov, ktoré som spomínal, odlišná tým, že nebola plánovaná predstaviteľmi exilového Ministerstva národnej obrany v Londýne, ale Britskou tajnou službou MI9. Len podotknem, že si ju netreba mýliť s MI6, ktorá funguje dodnes. MI9 existovala hlavne počas druhej svetovej vojny a jej cieľom bolo vytvárať trasy, po ktorých by bolo spojeneckým vojakom umožnené vyhnúť sa zajatiu a zároveň sa dostať na neutrálne alebo ideálne spojenecké územie.

MI9 tak vytváralo spojenecké siete napríklad pre letcov, ktorých zostrelili nad nepriateľským územím. Letecký výcvik bol časovo aj finančne pomerne nároční, a tak bolo dôležité, aby sa letci vrátili do bezpečia a mohli byť prípadne znova nasadení na ďalšie misie. A toto bola aj hlavná a oficiálna úloha operácie Amsterdam. Snažili sa vytvoriť siete, cez ktoré by sa piloti zostrelení nad územím Slovenského štátu dostali naspäť.

Mali agenti z misie Amsterdam aj inú úlohu?

Áno. Druhou neoficiálnou misiou bolo získať informácie o zvyškoch židovského obyvateľstva, ktorým sa podarilo prežiť perzekúcie ľudáckeho režimu a v ideálnej situácii im aj pomôcť. Samozrejme sa nedalo očakávať, aby výsadok s niekoľkými členmi dokázal radikálne zmeniť chod udalostí. Vedeli však pomôcť aspoň s potravinami, so zásobovaním a podobne.

Kto sa okrem Chavivy Reickovej podujal na túto misiu?

Operácia bola tvorená židovskými dobrovoľníkmi, ktorí pred vypuknutím druhej svetovej vojny pochádzali z krajín strednej a východnej Európy. Pre zhoršujúcu situáciu sa však rozhodli emigrovať do Palestíny. A keďže pochádzali z danej oblasti, boli pre tajné služby ideálnym zdrojom znalostí. Britskí spravodajcovia z toho ťažili. Potrebovali ľudí, ktorí by poznali miestnu reč a prostredie. Takým príklad bola aj Chaviva. Na územie Slovenského štátu prišla z Palestíny, do ktorej emigrovala, ale narodila sa v malej obci Nadabula kúsok od Rožňavy a väčšinu života prežila v Banskej Bystrici.

V dokumentárnom filme Návrat do horiaceho domu tvorcovia spomínajú, že si v tajnej službe MI9 prešla špeciálnym výcvikom ako filmový James Bond. Čo všetko ju naučili?

Výcvik Chavivy prebiehal v Palestíne v Judskej púšti a bol značne fyzicky náročný. Avšak pre reálie stredného Slovenska by som ho označil za čiastočne zbytočný. Pre výsadok na stredné Slovensko by sa jej určite hodil skôr výcvik v horách.

Pozostával z dlhších pochodov či z výcviku streľby. Veľmi dôležitý pre ich spravodajskú činnosť bol však najmä telegrafický výcvik. Vďaka tomu vedeli posielať informácie o situácii na povstaleckom území. Chavivu nakoniec v novembri 1944 zajali a v obci Kremnička popravili nacisti.

Pracovali na rovnakej pozícii ako Chaviva v MI9 viaceré ženy, alebo bola skôr výnimkou?

Keď sa pozrieme na činnosť špeciálnych výsadkov MI9, nájdeme tam viacero žien, ale stále je to výrazne menší počet oproti nasadeniu mužov.

Z akého dôvodu uprednostňovali mužských agentov?

Súvisí to aj s konzervatívnym pohľadom časti spravodajských dôstojníkov na nasadzovanie žien na špeciálne operácie. Na príklade západnej Európy sa však  nasadenie žien veľmi osvedčilo. Ženské agentky na uliciach budili menšiu pozornosť a vedeli sa v rámci populácie lepšie maskovať.

Treba si uvedomiť, že keď sa napríklad vo Francúzsku objavil  zdravý muž, na ktorom bolo vidno, že je vyšportovaný, mohol eventuálne vzbudiť podozrenie v tom, prečo nie je nasadený na prácu v Tretej ríši. Zatiaľ čo žena až takú veľkú pozornosť kvôli svojmu vzhľadu nevyvolávala.

V knihe ste sa venovali aj osobe Imricha Erösa. Čím bol jeho príspevok k odboju významný?

Erös je zaujímavá postava odboja kvôli tomu, že bol príslušníkom druhého aj tretieho československého odboja, no zároveň spočiatku v časoch ľudáckeho režimu pôsobil v radoch slovenskej armády.

Najprv bojoval proti Sovietskemu zväzu, kde získal kontakty na partizánov. Mal veľký záujem na pomoc odboju voči ľudáckemu režimu. Napríklad keď ho nasadili k Technickej brigáde na severe Talianska, dezertoval, dostal sa do zajatia a dobrovoľne sa prihlásil k výsadku, ktorý mal byť na slovenskom území.

Mal už ale odbojované dosť, a tak si mohol pokojne povedať, že vyčká do konca druhej svetovej vojny a nikto by mu to zrejme nemal za zlé. Napriek tomu sa ale rozhodol prihlásiť sa do radov československej zahraničnej armády a dal sa na misiu, ktorá mohla ľahko skončiť smrťou. Špeciálne výsadky mali totiž pomerne vysokú úmrtnosť. Rozhodne to neboli žiadne bezpečné misie.

Koľko našich vojakov sa rozhodlo tak, ako Erös odísť z armády Slovenského štátu a pridať sa k odboju?

Určite by sme našli viac prípadov. Priznám sa však, že neviem, či máme takúto štatistiku. Značná časť slovenských vojakov nasadených na východnom fronte dezertovala a neskôr pôsobila v radoch československého armádneho zboru. 

Aj Vojenské ústredie, ktoré bolo jedným z hlavných faktorov SNP, tvorili práve vojaci slovenskej armády. Čo potvrdzuje, že ľudácky režim určite nemal obrovskú podporu obyvateľstva. Ani pred rokom 1939 a určite nie počas druhej svetovej vojny.

Čo bolo Erosovou motiváciou k tomu, aby sa pridal k československej zahraničnej armáde?

Jeho osobné dôvody môžeme rekonštruovať iba do určitej miery, ale počas nasadenia na východnom fronte vieme, že sa dokázateľne kontaktoval s partizánmi. Už v tomto období inklinoval k ich strane. Poskytoval im informácie, materiálnu pomoc a podobne. Evidentne to súviselo s tým, že nemal záujem na vojne proti Sovietskemu zväzu, ktorá bola jednoznačne ofenzívna a začala v júni 1941 útokom nacistického Nemecka a jeho satelitných štátov – vrátane nás.

Treba povedať, že ani medzi Slovákmi nemala táto vojna veľkú podporu. Útok slovenských jednotiek na Poľsko v septembri 1939 si vedel režim ešte nejakým spôsobom obhájiť, nakoľko argumentoval stratou územia v prospech Poľska na Orave a podobne. Ale v prípade Sovietskeho zväzu už jednoducho tento argument chýbal. I keď sa režim veľmi snažil propagandisticky vysvetľovať boľševickú hrozbu, nedočkal sa veľkej podpory.

Erös sa teda pridal k špeciálnym výsadkom, ktoré neraz končili úmrtiami. Vedeli o tom ľudia, ktorí sa hlásili na misie?

Samozrejme, vzhľadom na morálku určite vojakom nehovorili koľko ich spolubojovníkov na misiách zahynulo, ale aj oni si uvedomovali,  že to bude nebezpečné. Erös sa však napriek tomu prihlásil a stal sa veliteľom výsadku Courrier 5. Mali však smolu. Najprv im nefungovala vysielačka a neskôr prepadli ich úkryt, kde dvoch ľudí z jeho výsadku zajali. Erös teda zostal sám. Zachránila ho len zhoda náhod. Práve vtedy sa totiž nachádzal mimo úkryt.

Povedal by som, že ho odvtedy do konca vojny neopúšťalo šťastie. Dvakrát ho zajali nemecké bezpečnostné orgány. Raz sa mu podarilo utiecť a druhýkrát ho zachránila zhoda náhod. Neskôr sa stal súčasťou partizánskeho hnutia a podarilo sa mu prežiť druhú svetovú vojnu. Po nej ho však zásadne ovplyvnil komunistický prevrat z roku 1948 a násilné prenasledovanie príslušníkov západného odboja.

Ako vnímal komunistov?

Erös patril medzi prvých ľudí, ktorých sa snažil komunistický režim prenasledovať. Zo zachovaných dokumentov vieme, že dával jednoznačne najavo svoj názor napríklad na prvého československého komunistického prezidenta Klementa Gottwalda. Toho sa na verejnosti odvážil titulovať viacerými vulgárnymi pomenovaniami. Erös bol podobne ako mnohí príslušníci západného odboja pre komunistický režim nepohodlný.

Súvisí to aj s tým, že títo vojaci už raz ukázali svoju ochotu odísť do zahraničia a viesť v prípade autoritatívneho režimu ozbrojený  boj. Samozrejme, netreba si ich nejako idealizovať ako rytierov bez bázne a hany. Boli to ľudia s chybami a nedostatkami, ale jednoducho ukázali svoje kvality tým, že boli ochotní odísť do exilu a nasadiť svoj život.

Podarilo sa mu pred komunistami utiecť?

Áno, podarilo sa mu pred nimi utiecť rovnako ako predtým pred nacistami. Následne v západnej Európe pracoval v rámci výcviku pre agentov, ktorí mali pôsobiť na území komunistického Československa. Jeho cieľom bola porážka komunistického režimu. Rátal s tým, že skôr či neskôr vypukne vojenský konflikt medzi východom a západom, čo sa ale, ako vieme, nestalo. Ako jeden z mála mal však to šťastie, že sa dožil Nežnej revolúcie a pádu komunizmu. Zomrel až v roku 1993.

Rozobrali sme teda životne príbehy dvoch odbojárov, ktorí spolupracovali so zahraničím. Existoval v časoch druhej svetovej vojny v Slovenskom štáte nejaký  organizovaný vnútorný odboj alebo skôr len menšie lokálne skupiny ?

Organizovaný odboj je práve tvorený tými menšími lokálnymi skupinami, ale tiež zahraničnými skupinami. Medzi väčšie organizácie patrilo Vojenské ústredie, ktorého najvýznamnejší predstaviteľ bol Ján Golián, alebo Justicia, z ktorej môžem spomenúť napríklad doktora Karola Kocha. Z prvého obdobia sme tu mali aj odbojovú organizáciu Obranu národa, ktorú primárne vytvorili príslušníci československej armády.

Zo Slovenska vtedy viedli dve exilové trasy – takzvaná južná a severná. Cez ne ľudia práve s pomocou Obrany národa odchádzali do exilu, kde sa následne pridávali k vytvorenej zahraničnej armáde. Ďalej tu máme napríklad skupinu okolo Vavra Šrobára a tak ďalej. Skupín, ako vidíte, bolo pomerne veľa, a ich spojenie viedlo k vytvoreniu Vianočnej dohody – dokumentu, na ktorého základe vznikla Slovenská národná rada.

Keby si to zhrnieme, ktorú udalosť z čias Slovenského štátu považujete za najvýraznejší akt odboja?

Jednoznačne Slovenské národné povstanie, ktoré je vyvrcholením všetkých odbojových snáh. Určite to však treba vnímať v kontexte „menších krokov“ odbojárov, bez ktorých by sa povstanie nemohlo uskutočniť. Povstanie sa dlhodobo pripravuje či už po logistickej stránke alebo po vojenskej. Takže je dôležité uvedomiť si všetky kroky, ktoré k tomuto dôležitému momentu viedli.

Povedzme, že by Adolf Hitler vyhral vojnu. Existovala medzi Jozefom Tisom a Adolfom Hitlerom dohoda, podľa ktorej by Slovenský štát fungoval po výhre nacistov v Tretej ríši alebo s nami nerátali?

Už samotné rasové teórie nacistov jasne definovali čo sa má stať s obyvateľstvom slovanského pôvodu. Keď sa ma niekto pýta na povojnové udalosti, vždy používam jeden argument. Pozrime sa, čo sa dialo na slovenskom území po porážke povstania. Máme tu desiatky vypálených obcí a stovky masových hrobov. A to je práve ukážka toho, akým spôsobom sa stavali nacistické bezpečnostné zložky voči civilnému obyvateľstvu.

Prečo podľa vás niektorí Slováci napriek všetkému, čo vieme o ľudáckom režime, vnímajú Jozefa Tisa ako hrdinu?

Časť populácie stále verí pozostatkom ľudáckej propagandy z čias druhej svetovej vojny. Dovolím si však povedať, že to je minimum ľudí, ktorí sú však veľmi hluční, a preto o nich vieme. Podľa môjho názoru to súvisí s kritickým myslením a zároveň to je do istej miery aj vizitka toho, ako sa vyučuje dejepis na Slovensku.

Čoraz viac máme na Slovensku znižované dotácie na výučbu dejepisu. V súčasnosti už ale existuje dostatok textov, ktoré ukazujú fakty o ľudáckom režime. Samozrejme sa nebránim polemike. Tá posúva vedu dopredu, ale musí stáť na nejakých reálnych základoch postavených na výskume. Diskusia nemôže prebiehať na tom, že má niekto iba iný názor. Na to treba mať argumenty a fakty. 

Aké ďalšie mýty, ktoré sa šíria o Slovenskom štáte, sú podľa vás pre vnímanie histórie veľmi nebezpečné?

Rozhodne je veľmi zavádzajúce, keď sa o Slovenskom štáte hovorí ako o období blahobytu. Zároveň je nepravdivé, že by prenasledovanie odporcov ľudáckeho režimu začalo až po vypuknutí SNP. Aj v našej knihe práve poukazujeme na to, že represie ľudákov začali ešte pred okupáciou nacistami. Okrem toho sa šíri naivná teória o nezávislosti Slovenského štátu. Každý, kto sa trochu vyzná do tohto obdobia, vie, že tu žiadna nezávislosť nebola.

To dokazuje napríklad aj podpísanie takzvanej ochrannej zmluvy, podľa ktorej časť slovenského územia, na ktorom sa nachádzajú nemecké jednotky, spadala priamo pod ochranu nacistov. Tých mýtov je, samozrejme, ešte oveľa viac, no v stave dnešného poznania sú už pomerne jasne vyvrátené.  Aj laik si v súčasnosti dokáže nájsť dosť kvalitných podkladov k danej téme na to, aby sa v nej vedel zorientovať.

Vidíte nejaké paralely medzi vtedajším a súčasným extrémizmom?

Podobne ako za čias ľudáckeho režimu aj teraz môžeme u nás nájsť ľudí, ktorí strašia národ celosvetovými sprisahaniami a poukazujú na „zradcov národa“. To je však už taká klasická, priam tabuľková ukážka konšpiračného myslenia. Paralelu pozorujem aj v ignorovaní niektorých menšín žijúcich na Slovensku. 

Ďalej tak ako pri Hlinkovej strane vidím aj na slovenskej aktuálnej scéne politickú stranu, ktorá sa prezentuje vo forme jediného zástupcu Slovákov. Určite však nemajú takú podporu, aby mohli povedať, že reprezentujú celé slovenské obyvateľstvo.