Jozef Vajda je na slovenskej scéne dlhoročná herecká hviezda. V našej Refresher obývačke sme sa s ním porozprávali o vplyve pandémie na kultúru a hrozné podmienky množstva umelcov. Objasnil nám, prečo sa herci nedokážu obstojne uživiť len divadlom a ako sme na tom v porovnaní so susedným Rakúskom.
Neskôr sme sa dostali aj k politike a vláde Igora Matoviča, o ktorej mal známy slovenský herec spočiatku úplne iné predstavy. Povedal nám, že podľa neho by si politici nemali nechávať odkazy cez sociálne siete a hádať sa ako malé deti na pieskovisku.
Na záver sme sa dostali aj ku kauze Maroša Kramára, ktorý počas natáčania relácie Inkognito pošteklil na zadku maskérku. Jozef Vajda tvrdí, že ľudia, ktorí toto považujú za sexuálne obťažovanie, sú hlupáci.
Keď mám úprimne povedať, zažívam veľmi dobré obdobie. Aj keď teda, ťažko povedať, lebo ľudia sa budú čudovať, ako sa dá v tejto situácii s pandémiou prežívať dobré obdobie. Hovorím to preto, že som si počas tohto výpadku, ktorý nastal, uvedomil veľmi veľa vecí.
Oddýchol som si a načerpávam nové sily. Zatiaľ som zdravý, takže sa mi to darí. Myslím si, že toto obdobie je pre mňa celkom pozitívne. Stále pracujem, aj keď teda divadlo, ktoré momentálne nemá predstavenia, mi veľmi chýba. To je asi tá najväčšia vec, o ktorej môžem povedať, že mi vadí.
Neviem, čo to je posteľová scéna a ako ste ju vnímali, ale akurát som si vedľa nej ľahol v pyžame. Takže to teda nebola žiadna posteľová scéna (smiech). Keď sa dá nazvať posteľovou scénou, že niekto vedľa niekoho spí, tak to teda tak berme. Ale ako to môžete vnímať po 40 až 45 rokoch, počas ktorých som so Zdenou zahral tých scén veľmi veľa? Je to úplne normálna, bežná rutina.
Slovenský herec sa ťažko uživí svojím zamestnaním, ktoré predstavuje divadlo, respektíve ak hrá iba v divadle. Chcel by som apelovať na ľudí, ktorí si myslia, že naše platy v Slovenskom národnom divadle sú nejaké mimoriadne. V rámci celej Európy sme niekde na chvoste. Slovenský herec musí robiť televízie, filmy, rozhlasy, dabingy, aby to malo akú takú finančnú úroveň. Takže nie je to také jednoduché.
No, to je v poriadku. Proti gustu žiaden dišputát. Človek môže žiť aj skromnejšie a v podstate len z divadla a nemusí robiť seriály. To je jeho voľba. Je na každom z nás, ako sa rozhodneme, a čo chceme robiť. Ja som sa rozhodol, že budem robiť aj iné veci.
Profesionálne divadlá, ktoré zamestnávajú ľudí, majú oproti ostatným krajinám v Európe mizivý rozpočet. Nedá sa teda povedať, že by vedeli hercov obstojne zaplatiť, ale, samozrejme, vyžiť sa dá. Viem si však predstaviť oveľa lepší platový rebríček. Existujú aj súkromné spoločnosti, v ktorých hrám mimo divadla, kde sa participuje na zárobku, ktorý sa vytvorí počas jedného večera. A tam sú tie honoráre oveľa obstojnejšie.
Podľa mojich osobných informácií je to zhruba 4-násobný rozdiel.
Je to veľký rozdiel. Za tých 30 rokov po revolúcii sa stále pýtam, že kedy príde to obdobie, a budeme krajinou, ktorá sa priblíži k tým, o ktorých sme snívali, keď sme robili revolúciu. Stále sa nám to ale akosi nedarí. Náš hrubý domáci produkt, ktorý sa dáva do kultúry, je pod jedným percentom a v iných štátoch je to oveľa viac.
Samozrejme, odmietol som viaceré reklamy.
Pretože produkt, ktorý som mal propagovať, nebol podľa môjho gusta. Absolútne som s tým nesúhlasil, takže som to ani nerobil. Prečo by som mal byť napríklad na konzerve výživy pre psov? Nehovorím, že som dostal takú ponuku, ale to si musíte rozmyslieť, akú chcete robiť reklamu, pretože sa to potom s vami vezie aj v budúcnosti.
Takže si v princípe stojíte za každým produktom, ktorý ste propagovali?
Samozrejme. Všetko, čo som robil, som si premyslel, a išiel som do toho s tým, že to chcem robiť.
Prejdime k pandemickej situácii. Ako vnímate štátnu podporu pre kultúru?
Doposiaľ sa o nejakej podpore kultúry nedalo hovoriť. Až teraz začalo ministerstvo kultúry podporovať nejaké veci a konečne sa rozhýbalo. Myslím, že uvoľnilo 15 alebo 18 miliónov. Tak uvidíme, kam prídu. Teraz je na našom novom generálnom riaditeľovi v SND ako začne spolupracovať s ministerstvom kultúry. Nás ministerstvo, samozrejme, podporuje stále.
Tie základné platy dostávame i keď nehráme, oproti ostatným chudákom, ktorí sú v podstate na voľnej nohe, nemôžu robiť svoje produkcie a doslova živoria. Tých treba tiež podporovať, a to som v rozhovoroch už niekoľkokrát výsostne povedal. Toto treba riešiť, pretože kultúra je veľmi potrebná. A nechať ju len tak zakapať by bolo trestuhodné. Neviem, koľko táto situácia bude trvať, a dokedy to tento štát zvládne, ale naozaj, do kultúry by malo ísť trochu viac prostriedkov.
Máte pocit, že je u nás na poslednom mieste?
Viete čo, úprimne vám poviem, vyzerá to tak, že je úplne na poslednom mieste. Žiaľ Bohu.
V nedávnych dňoch sa ľudia na internete vyjadrovali v štýle, že prečo herci vyplakávajú, pýtajú od štátu peniaze a radšej nezoberú do rúk lopaty alebo nejdú pracovať niekde na pole...
Ale áno, veď to povedali aj niektorí naši konkrétni kolegovia.
Myslíte si, že sú si ľudia na Slovensku vedomí toho, akú má pre nás kultúra hodnotu?
Myslím, že nie, keď niečo takého tvrdia. Ja som povedal jednu vetu, budem sa síce opakovať, no poviem to znova. Zoberiem vám televízor, zoberiem vám kinosály – tie už vám zobrali, zoberiem vám divadelné sály – tie už vám tiež zobrali, zavriem vám knihy, nebudete môcť čítať, nebudete si môcť spievať, nebudete počúvať hudbu, nebudete si môcť nič sťahovať z internetu, a budete sedieť doma v tichu. Vtedy pochopíte, čo je to kultúra. Tým končí.
Spomínali ste, že sa takto vyjadrovali aj niektorí vaši hereckí kolegovia. O koho išlo?
Nerád spomínam mená. Ten, ktorý to povedal, o tom veľmi dobre vie, a ja som si to s ním už vydiskutoval... zatiaľ ešte žije (smiech).
Zatiaľ (smiech). Keď už sme načali to celospoločenské dianie, takmer pred rokom ste stvárnili postavu Lola Wagnera vo filme Sviňa...
Vidíš, tak teraz som prehovoril, že zatiaľ ešte žije (smiech).
Presne (smiech).
Mám to v krvi (smiech).
Nakoľko to bol politicky motivovaný film, cítili ste pri tejto úlohe väčšiu zodpovednosť?
K veciam, ktoré robím, nepristupujem podľa toho, či to je politická alebo nepolitická téma. Ja sa snažím čo najlepšie stvárniť svoju postavu. Po psychologickej aj akejkoľvek inej stránke – aby to bolo dôveryhodné, ľudia tomu uverili a výsledok bol čo najlepší.
To pozadie celého príbehu ma až tak veľmi nezaujíma. Skôr ma zaujíma to, čo sa tam odohráva, aké možnosti to hercovi ponúka, čo všetko tam môže zahrať, ukázať, a aký dopad to má na samotného diváka – akú emóciu to v ňom vyvolá.
Takže sa na to pozeráte skôr z profesionálneho hľadiska.
Áno, vyslovene z profesionálneho hľadiska. Ja viem, že tento scenár bol politickou témou a bola tak pálčivá, že ju bolo potrebné natočiť.
Nesnažil sa film niekto počas výroby alebo následne, ako sa mal dostať do kín, stopnúť?
Takúto tendenciu som tam nezaznamenal. Samozrejme som ale videl také veci, že ak sme sa chceli dostať do nejakého priestoru a natáčať v ňom, tak nás tam ani nepustili. To sa stalo. Boli ale aj ľudia, ktorí vychádzali absolútne v ústrety a pomáhali nám.
Tak aj v tom je cítiť ten silný celospoločenský a politický tlak.
Áno, ale nenazval by som to len tlakom, ale skôr strachom.
Zmenilo sa niečo na Slovensku po filme Sviňa?
Pozrite sa, len z toho, čo som počul od ľudí, tak mám pocit, že to bola obrovská vec. Dokonca som počul, že kvôli tomu filmu istým stranám klesli preferencie a iným zase stúpli. S tým sa ten film ale nerobil. V žiadnom prípade to nebola politická objednávka nijakej strany. Urobili sme to z vlastného popudu.
Mysleli sme si, že o tomto už musíme niečo konkrétne povedať a ukázať prstom, aby sa tým veciam zamedzilo, a aby sa zastavili. Bol by som nerád, aby sme prihrievali polievočku teórii o tom, že sme urobili preferencie niektorým stranám. Do istej miery sme však povedali a pomenovali pravdu. Stále sa viac a viac presviedčam o tom, že sme povedali málo.
Kedysi panoval názor, že by umelci mali byť vo všeobecnosti apolitickí. Myslíte si to aj dnes?
Herci by mali hrať v divadlách politické hry a ukazovať na chyby v spoločnosti. To musí divadlo robiť tak či tak. Ale vytvárať na javiskách mítingy, to už je niečo iné. To už od nás v istom období chcela jedna politická strana na čele s istým veľkým pánom, ktorý chcel do divadla zaviesť mítingy, aby sa tam ľudia stretávali a začali robiť túto propagandu.
Tak to určite nie. Ale biť do chýb politikov, biť do nespravodlivosti, biť do vecí, ktoré sú až tak okaté, že nám robia zlé meno vo svete, v Európe a vôbec v spoločnosti, na to musíte ukazovať prstom. To je povinnosťou divadla a povinnosťou kultúry.
Pre iné médium ste sa takmer pred rokom vyjadrili, citujem: „Politickú situáciu nevidím až tak tragicky.“ Zaujímalo by ma, ako ju vidíte dnes?
V akom to bolo roku?
Minulý rok, v marci 2020.
To sa mi nechce veriť, že som niečo takéto povedal. Možno, že to je nejak vytrhnuté z kontextu.
To bol headline článku, nerád by som ale menoval médium.
Počkaj, to už bolo po týchto voľbách?
Áno.
Aha, tak to už bolo v novej garnitúre. Tak vtedy na začiatku, keď sa zmenila situácia, po tom, čo tu bolo predtým, tak som ju až tak tragicky nevidel, ale teraz ju znova vidím (smiech) trošku tragicky. A vlastne ani nie, že trošku tragicky, ale dalo by sa povedať, že som mal úplne iné predstavy o tom, ako to bude ďalej fungovať.
Veril som tomu, že sa to naozaj zmení. Aj keď teda, musím povedať, mnohé veci sa skutočne výrazne zmenili. Myslel som však, že vo vláde príde k nejakému konsenzu, k nejakej dohode. A vidieť to, že si politickí lídri cez rôzne média odovzdávajú odkazy a hádajú sa, tak toto som naozaj nechcel vidieť. Chcel som tu vidieť istú stabilitu.
Tam presne smerovala moja ďalšia otázka.
Tak vtedy som to tragicky nevidel a dnes to vidím tragicky.
Takže aký máte názor na konflikty medzi premiérom Igorom Matovičom a ministrom hospodárstva Richardom Sulíkom?
No podľa mňa je to katastrofálne. Toto si politici jednoducho nemôžu dovoliť a myslím si, že by si vôbec nemali cez sociálne siete nechávať odkazy. Majú si to vydiskutovať sami medzi sebou a nenervovať doslova a do písmena národ, ktorý si to v tejto situácii naozaj nezaslúži.
Dostali nejakú dôveru a majú byť takí perfektní a takí úžasní, že sa to budú snažiť urobiť skutočne čo najlepšie. Ale toto vyzerá ako dve malé deti, alebo viacero malých detí, ktoré sa začnú hádať na piesku. Toto som neočakával. A keď to chcú dohnať tam, aby začali predčasné voľby, kde sa to aj ženie, tak to budú mať.
Aby sme sa nebavili iba o politike, nájdime tam aj nejaké prepojenie s tou filmovou a seriálovou tvorbou. V USA kedysi vysielali známy politický seriál House of Cards. Videli ste ho?Nevidel som ho.
A počuli ste o ňom?
Počul, ale nevidel.
Netflix vo všeobecnosti sledujete?
Občas áno, ale úprimne sa vám priznám, že na sledovanie televízie nemám veľa času, aj keď ma teda živí. Keď prídem o 22:00-23:00 v noci domov, idem radšej do postele, aby som bol ráno v pohode a mohol ďalej pracovať.
Takže nejaký tip na seriál na Netflixe od Jožka Vajdu nemôžeme očakávať?
Nejaký vyslovene konkrétny tip vám nedám. V poslednom čase ma ale oslovila Hra o tróny, ale to už je dosť starý seriál. Je to však jeden z tých, ktoré sa mi veľmi páčili.
Ešte by som sa vrátil k House of Cards. V ňom je hlavným aktérom herec Kevin Spacey, ktorého obvinili zo sexuálneho obťažovania. Obdobný prípad sa stal vášmu hereckému kolegovi Marošovi Kramárovi, ktorý mal údajne obťažovať maskérku. Bola podľa vás verejná kritika vznesená proti nemu oprávnená?
Pozrite sa, sexuálne obťažovanie, aké robil Kevin Spacey, sa ukázalo ako bežná vec v celom svete. Veď teraz aj ten multimilionár musel vyplatiť obete sexuálneho násilia, zobrali mu kopec majetku, skrachoval a musí odčiniť veci, ktoré robil. Je to hrozné.
Lenže to, čo sa udialo v Inkognite s Marošom Kramárom, môžu, prepáčte, považovať za sexuálne obťažovanie len hlúpi ľudia. Ja sa ho musím zastať, ale nie preto, že je to môj dobrý kamarát. Myslím si, že aj to dievča, ktorému sa to stalo, proti tomu absolútne nič nemalo. Podľa mňa to vôbec nebolo sexuálne obťažovanie.
Prečo to podľa vás vyústilo až do takého bodu?
Pretože na Slovensku je taká prudérna a pokrytecká verejnosť. Žiaľ Bohu. Ja si myslím, že Maroš Kramár neurobil nič také, že by ju sexuálne harašil. Ja som to ani konkrétne nevidel, no myslím, že ju buchol po zadku. Bože, koľko kolegýň som ja buchol po zadku. A neobvinili ma z ničoho.
