Opustené sanatórium, kde liečili ľudí s tuberou aj partizánov. Boli sme sa pozrieť v Borovej hore, či tam naozaj straší

Keď sme prešli prah vchodových dverí, ocitli sme sa v bývalej jedálni. Podobne ako v celom objekte, aj tu steny zdobili grafity a zem bola pokrytá sutinou. V minulosti, ešte predtým, než bola budova sanatóriom, sa tu nachádzala vychýrená reštaurácia prepojená galériou, terasou a záhradnou reštauráciou. Zubom času z nej však nezmizli len hostia, pacienti a personál, ale aj jej útulnosť a príjemná energia.

Ako poznamenala Zora Myslivcová, v čase jej slávy išlo o budovu národného významu. Predstavitelia mesta sa v 20. rokoch minulého storočia, počas hospodárskej krízy, rozhodli pre oživenie mestských liečebných kúpeľov. 

Stavili na projekt mladého architekta Gustáva Stadtruckera, ktorý práve ukončil štúdium v Prahe. Kúpele tak ožili duchom modernej doby. Stali sa miestom stretávania mladých ľudí, tanečných zábav a cieľom školských výletov.

Prechádzame budovou

Keď sme preskúmali prízemie opusteného objektu, vydali sme sa na prvé poschodie. Práve na tomto poschodí sa mali v minulosti nachádzať kúpeľne. Ako sme prechádzali dlhou chodbou, ktorej sa po bokoch rozprestierali malé miestnosti, nemali sme z budovy dobrý pocit.

Posprejované steny rôznymi vandalmi, rozbité okná a rozobraté všetko, čo sa len dalo ukradnúť, nás len utvrdzovali v chápaní, prečo mohli okolo tohto miesta vzniknúť „duchárske“ historky. Za nočného šera by to tu nepochybne pôsobilo ako v lacnom americkom horore.

Po preskúmaní aj tejto časti sme sa vydali o poschodie vyššie, tu sa pôvodne nachádzali izby pacientov. Obdobne malé izby ako na predchádzajúcom poschodí boli pokryté sutinou, pričom niektoré držali po kope menej, iné viac. Popadaná omietka zo stropu pôsobila, akoby sa budova chcela doslova „zvliecť z kože“, podobne ako to robí had či tarantula.

Na zemi jednej z izieb sa okrem sutín nachádzali aj zdravotné kartotéky bývalých pacientov. Do ruky sa nám napríklad dostala obálka dokumentácie pacienta menom Jozef Ch. z roku 1929.

Väčšinou nešlo o kompletné dokumentácie, práve naopak, zbierali sme prázdne obálky.

Z niektorých sem-tam vypadla röntgenová snímka, aj tie boli však vplyvom zlého uskladnenia poškodené a nečitateľné.

Na treťom poschodí bol opäť neporiadok a sutiny. Spozorovali sme tu tiež veľký nápis „HELP ME!“, ktorý sa nachádza v každom článku opisujúcom, že v tomto objekte straší.

Krátko pred šiestou večer sme mali budovu kompletne preskúmanú. Kým cez jej okná prerážali lúče zapadajúceho slnka, Zora Myslivcová nám vysvetlila dôvod nápisu na mramorovej tabuli, ktorý sme videli na začiatku prehliadky.

Budova mnohých účelov

Pôvodne Zvolenská ozdravovňa a kúpele slúžili počas druhej svetovej vojny ako partizánska nemocnica. Po znárodnení kúpeľov štátom, v roku 1949, tu zriadili tuberkulózne sanatórium pre stredné Slovensko. Neskôr budova slúžila ako nemocničné oddelenie, ktoré pre nerentabilnosť skončilo činnosť v roku 1999.  

Zora Myslivcová tvrdí, že hoci Gustáv Stadtrucker projektoval budovu ako subtílnu, ktorá nenarúšala prostredie a vyhovovala malej prevádzke, po spomínanom znárodnení ju nadstavili a pribudla jej sedlová strecha.

Budovu teda neskôr dopĺňali rôzne „stavebné prílepky“, ktoré vznikali z dôvodu potreby zvýšenia kapacity vtedajšieho sanatória. Rozpadnuté časti, ktoré sme v jej vnútri videli, sa podľa slov našej sprievodkyne týkajú daných „prílepkov“, keďže podľa statického posudku mesta je pôvodný železobetónový skelet zachovaný a budova je rekonštruovateľná do pôvodnej podoby.

Poznamenala, že zo vzorových kúpeľov lokálneho významu, ako boli označené aj v Balneografii Slovenska z roku 1951, sa pre ľahostajnosť stala táto budova hanbou Zvolena.

Straší tu teda?

Podľa slov Zory Myslivcovej v Borovej hore nestraší, práve naopak – straší v hlavách tých, ktorí túto lokalitu podobným spôsobom vykreslili. „Odpútavacie manévre sú odjakživa rúškom na prekrytie nekalých skutkov,“ nepriamo naráža na to, odkiaľ môžu tieto historky prameniť.

Je približne sedem hodín večer a my sa pomaly presúvame nazad k autu. Cestou naspäť nám Myslivcová prezradila, že vízia, za ktorú bojuje už približne dvadsať rokov, spočíva v tom, aby sa do Borovej hory vrátil život a opäť sa stala útočiskom pre mladých ľudí.

„Obnovená pôvodná budova svieti ako biely maják kultúrnosti na okraji návršia Borovej hory doďaleka. Premenila sa na poznávacie centrum pravdy o krajine na unikátnom mieste s pamäťou. Borová hora sa stala uznávaným regionálnym krajinno-ekologickým centrom ozdravovania vzťahu ľudí ku krajine,“ opísala nám svoje predstavy v závere spoločného stretnutia Zora Myslivcová.

Vrátili sme sa tam za tmy

Na ceste z Borovej hory sme vyložili našu sprievodkyňu doma a pobrali sme sa na večeru. Keďže sme si chceli miesto prezrieť aj za večerného šera, krátko po ôsmej hodine sme sa opäť vrátili k sanatóriu. Tentoraz sami.

V opustenom areáli sme stretli mladú psičkárku, ktorej sme sa spýtali, či počula o strašení v Borovej hore. „Áno, hovorí sa to, ale nič na tom podľa mňa nie je pravdy. Bývam tu hneď pod ňou a v živote som odtiaľ nepočula vychádzať žiadne zvuky a nevidela žiadne paranormálne svetlá,“ povedala nám usmievavá žena.

Dodala, že mladí ľudia chodia do budovy pravidelne prespávať a „zahúliť si“. Nikdy vraj ducha nevideli a nič sa im nestalo.

Útroby opustenej liečebne sme za šera prešli aj my. Okrem nepríjemného šepotu vetra, vlastných tieňov a tajomných myšlienok sme v budove nezažili nič znepokojivé. Rovnako ako pri Krvavých Šenkoch či Mariánskej Čeľadi, strašením strašili len ľudia.

Je desať hodín večer a my vyrážame naspäť domov. Sklamaní, že sme nevideli duchov, šťastní, že sme mohli spoznať toto nádherné miesto a zistiť, aké je dôležité nielen z kultúrneho, prírodovedného, ale aj ľudského hľadiska.