Okrem skvelého jedla sa môže podnik pýšiť aj jedinečným prístupom k zákazníkom.
Nenahraditeľná atmosféra vďaka personálu, ktorý robí šou, nezvyčajné priestory a hromada mastného jedla. Takto by sme jednou vetou opísali vychýrenú Sedliacku reštauráciu v Štúrove.
Obrovský hype získala pred niekoľkými rokmi, keď sa na internete objavilo video tamojšej obsluhy, ktorá sa s hladnými hosťami rozpráva ako so sedliakmi. Drzo a s krikom. Všetko je to však len súčasť prepracovaného konceptu.
Keďže ide o jedinú reštauráciu široko-ďaleko, ktorá svojim návštevníkom ponúka nielen nezabudnuteľný gastrozážitok, ale i obraz, ako to v hostincoch fungovalo kedysi, nemohli sme ju ignorovať. Namierili sme si to preto do Štúrova, aby sme na vlastnej koži zažili, či je tento podnik naozaj natoľko jedinečný.
- Čím je Sedliacka reštaurácia v Štúrove výnimočná.
- Prečo sme zostali zaskočení, keď nám doniesli jedlo.
- Do čoho negustiózneho nám naliali alkohol.
- Koľko trvalo čašníkom, kým si zvykli byť drzí k hosťom.
- Koľko sme zaplatili za kompletnú večeru.
Nezvyčajná komunikácia
Dopočuli sme sa, že pred návštevou reštaurácie je potrebné zarezervovať si stôl vopred, a tak sme neváhali ani sekundu a zavolali na ich telefónne číslo. Slová, ktorými nám zodvihli, nás šokovali. „Čo chcete, čvarga? Nažrať sa? Kedy a koľkí? Dobre, máte tu miesto, sedliaci, tešíme sa na vás,“ kričal na nás do telefónu čašník Ricsi.
To, že sa po príchode budú s nami rozprávať podobným slovníkom, sme očakávali, avšak to, že si svoju tvár a komunikáciu, (aj) vďaka ktorej sú známi, zachovajú aj po telefóne, určite nie. Svojím vystupovaním nám už vtedy vyvolali úsmev na tvári, na návštevu sme sa tešili o to viac.
Strašidelné prostredie
Sedliacka reštaurácia sa nachádza len kúsok od centra Štúrova. Imitácie ľudských kostier, ktoré visia na bilborde s reklamou, lákajú návštevníkov dnu už z ulice a prezrádzajú, na čo sa môžu tešiť, keď sa rozhodnú ísť dnu.
Areál podniku disponuje veľkým parkoviskom pre hostí, čo je určite obrovskou výhodou, keďže v okolitých uliciach nie je miesto ani pre autá domácich. Keď sme prekročili jeho brány, zbadali sme drevený domček ozdobený „kostrovou“ výzdobou už v exteriéri. Oproti tomu, čo nás čakalo vnútri, to však bol len slabý odvar.
Už pri vstupe sme mohli nasávať temnú atmosféru. V strede všetkých obrovských dobových stolov plápolali sviečky a v pozadí hrala hudba podobná tej, akú môžeš počuť na rôznych hradných slávnostiach.
Steny lemovali imitácie ľudských pozostatkov či poľovníckych trofejí a zo stropov okrem historických lustrov viseli aj kusy niekdajšieho riadu – hrnce a hrnčeky. Každý štvorcový meter reštaurácie je preplnený rôznymi dobovými exponátmi. Najviac nám padli do oka rôzne stroje určené na mučenie, ako napríklad klietka hanby či slávna železná stolička. Keď sme si ju obzerali a fotili, čašníčka na nás v zhone a bez zastavenia zavrčala: „Si tam sadni, ty sedlák, a urob si pohodlie.“
Od personálu sme sa neskôr dozvedeli, že exponáty zbierali celých 12 rokov od starých ľudí z južného Slovenska – od Šamorína až po Veľké Kapušany. Vraj do dnešného dňa dostávajú rôzne exempláre, ktorým hľadajú miesto v interiéri.
Nezabudnuteľný personál
Keď sme sa po krátkej obhliadke vydali za hlavným čašníkom Ricsim, na celú reštauráciu hlasne zakričal otázku: „Vy ste tí sedláci z telky? Hentam si sadnite na riť a čakajte,“ ukázal na najmenší stôl v rohu miestnosti určený pre dvoch.
Poriadne sme sa nestihli ani usadiť a už bol pri nás. „Čo budeš slopať, sedlák? A ty, ceckaňa?“ Keď sme si objednali nealko radler, dal nám pocítiť, že nie je s naším výberom úplne spokojný.
Neodbytne nás ponúkal domácou barackou (marhuľovicou), až kým sme nepristúpili na to, že jeden z nás ju ochutná. „Tu máš, striga, nápoj z pekla,“ vyhlásil, keď nám podával marhuľovicu naliatu v malom starodávnom hrnčeku. Zvyšok nápojov, podávaných v podobných hrnčekoch, mu nestál ani za to, aby ich okomentoval. Aj keď sme nemali v pláne piť alkohol, môžeme povedať, že jednoznačne išlo o jednu z najlepších baraciek, aké sme ochutnali.
Po krátkej chvíli sa čašník vrátil aj s menu, ktoré doslova šľahol na stôl so slovami: „Na, vyberte si žranicu!“ Podobný slovník, aký mal čašník, využil aj autor jedálneho lístka; hneď po polievkach boli hlavné chody označené ako „žranica pre prdenie a grganie“. Podobne vtipne boli opísané aj samotné jedlá.
Na výber si mal napríklad: „žrádlo z bryndze (bryndzové halušky), „obeseného zajka“(pečený zajac) či „pipinu po opici“ (kura pečené na rošte s vínom). Nechýbala ani ponuka pre „nepoučiteľných vegetariánov“ obsahujúca šaláty.
Z veľkého výberu sme sa nakoniec rozhodli pre „žrádlo z bryndze“ a „popravené pol kuraťa“.
Nesie sa žrádlo
Kým sme čakali na jedlo, čašník na nás zavolal: „Hej ty, sedlák z telky, sem hybaj, toto nafoť!“ Kričal cez celú miestnosť, zatiaľ čo s čašníčkou obaja niesli obrovskú nádielku jedla pre celý vedľajší stôl.
Hostia pri vedľajšom stole nám lámanou slovenčinou prezradili, že sem chodia pravidelne a veľmi sa im tu páči. Slovník obsluhy im vôbec neprekáža, práve naopak, pochvaľujú si ho ako zábavný prvok. „Aj keď sme tu boli prvýkrát, poriadne sme sa nasmiali. Je to sedliacka reštaurácia a toto k tomu patrí,“ povedala nám jedna z hostiek.
Krátko predtým, ako nám konečne doniesli „žranicu“, sa pri našom stole zastavila čašníčka a šmarila po nás obrúsky. „Tu máte na mastné papule,“ zahlásila. Následne prišlo jedlo a nám padla sánka.
Porcie, ktoré nám naložila „gazdiná po opici“, ako ju opísal čašník Ricsi, pôsobili, že každá z nich je určená minimálne pre dvoch ľudí. Polovica kuraťa s celým bochníčkom chleba a hromadou zeleniny bola takých rozmerov, že v iných reštauráciách by túto masu jedla podávali pomaly ako misu švédskeho stola. Rovnako to platilo aj pri bryndzových haluškách, ku ktorým nám, tiež netradične, naložili aj zeleninu.
Problém nastal, keď sme zistili, že ku kuraťu dali iba jeden nôž a k haluškám lyžicu. Potom nám to došlo. Sme v sedliackej reštaurácii a máme jesť rukami. O chvíľu sme zistili, že nie sme jediní, ktorým to prekáža. Hostia pri vedľajšom stole tiež poprosili o vidličku. Márne. Čašníčka spoza baru na celú reštauráciu zakričala, že v reštaurácii nemajú ani jednu vidličku.
Napriek negustióznemu jedeniu bolo jedlo úžasné. Kurča bolo chrumkavé a rozpadávalo sa, chlieb aj zelenina čerstvé. To isté platilo aj pri haluškách, ktoré aj napriek tomu, že sme boli na dolniakoch, chutili ako zo salaša.
Na to, ako jedlo chutilo a koľko ho bolo, sme zaň vôbec nezaplatili veľa. Za dva veľké chody, panák, dva veľké radlery a dve minerálky sme v reštaurácii nechali o málo viac ako tridsať eur.
Chce to guráž
Keď sme zjedli všetko, čo sme vládali, čiže tak necelú polovicu každej porcie, poprosili sme, či si nemôžeme zvyšok zabaliť ako skutoční sedliaci. Čašníčka sa o chvíľu vrátila aj so škatuľami na jedlo, položila nám ich na stôl a povedala: „Na, zabaľte si!“
Po zaplatení sme chceli od čašníka zistiť o reštaurácii niečo viac. Zastavil sa aj so spolumajiteľom reštaurácie Csabom, ktorý nám prezradil, že je otvorená už od roku 2012.
Podľa hlavného čašníka sa pri tvorbe konceptu prevádzky inšpirovali jednou českou reštauráciou zriadenou v podobnom štýle, tá je však na rozdiel od tejto rytierska a je spojená s múzeom. „Na Slovensku žiadna podobná reštaurácia nebola,“ povedal nám čašník.
Priznal, že sa niekedy musia pred hosťami krotiť, stalo sa im totiž, že sa ich štýlu komunikácie aj zľakli. „Vtedy hneď zmeníme prístup a štýl a povieme, že to je iba program, aby vedeli, že sa nič zlé nestalo.“ Aj keď zmiernia tón a vystupovanie, nikdy sa vraj nesprávajú k hosťom ako v klasických podnikoch.
Priznal, že byť na zákazníkov drsný chce istú dávku odvahy a povahu, preto táto práca nie je pre každého. Na takúto komunikáciu si on sám zvykal približne dva týždne. „Každý sa inak socializuje a ľudia nie sú zvyknutí takto sa rozprávať. Veľa ľudí nám vypadlo, skúšali sme aj baby, aj chalanov, ale nezvládali to. Chce to guráž.“
Virálne video pomohlo
Čašník priznal, že video, ktoré sa pred niekoľkými rokmi šírilo internetom, pomohlo reštaurácii s popularitou. Prilákalo sem veľmi veľa ľudí najmä zo Slovenska. „My sme nastavení na maďarský trh, keďže cítime, že Maďari sú bližšie k tejto kultúre. Slováci to veľmi nemajú radi. Omnoho viac prípadov je Slovákov, keď si vyprosia slušné správanie,“ dodal s tým, že tomu nerozumie, keďže ide o tú istú stredoeurópsku kultúru.
Hoci video pomohlo na dlhé roky, pandémia sa prejavila aj na ich tržbách. Inokedy by si sa bez rezervácie nezaobišiel, dnes je to sezónna záležitosť. „Rezervujú sa už len víkendy. Vinou pandémie máme omnoho menej návštevníkov, tak ako všade. Asi o 50 percent,“ povedal nám na záver hlavný čašník Ricsi.
