Boli sme sa nažrať v pravej sedliackej reštaurácii: masu jedla sme museli zjesť holými rukami (Reportáž)

Neodbytne nás ponúkal domácou barackou (marhuľovicou), až kým sme nepristúpili na to, že jeden z nás ju ochutná. „Tu máš, striga, nápoj z pekla,“ vyhlásil, keď nám podával marhuľovicu naliatu v malom starodávnom hrnčeku. Zvyšok nápojov, podávaných v podobných hrnčekoch, mu nestál ani za to, aby ich okomentoval. Aj keď sme nemali v pláne piť alkohol, môžeme povedať, že jednoznačne išlo o jednu z najlepších baraciek, aké sme ochutnali.

Po krátkej chvíli sa čašník vrátil aj s menu, ktoré doslova šľahol na stôl so slovami: „Na, vyberte si žranicu!“ Podobný slovník, aký mal čašník, využil aj autor jedálneho lístka; hneď po polievkach boli hlavné chody označené ako „žranica pre prdenie a grganie“. Podobne vtipne boli opísané aj samotné jedlá.

Na výber si mal napríklad: „žrádlo z bryndze (bryndzové halušky), „obeseného zajka“(pečený zajac) či „pipinu po opici“ (kura pečené na rošte s vínom). Nechýbala ani ponuka pre „nepoučiteľných vegetariánov“ obsahujúca šaláty.

Z veľkého výberu sme sa nakoniec rozhodli pre „žrádlo z bryndze“ a „popravené pol kuraťa“.

Nesie sa žrádlo

Kým sme čakali na jedlo, čašník na nás zavolal: „Hej ty, sedlák z telky, sem hybaj, toto nafoť!“ Kričal cez celú miestnosť, zatiaľ čo s čašníčkou obaja niesli obrovskú nádielku jedla pre celý vedľajší stôl.

Hostia pri vedľajšom stole nám lámanou slovenčinou prezradili, že sem chodia pravidelne a veľmi sa im tu páči. Slovník obsluhy im vôbec neprekáža, práve naopak, pochvaľujú si ho ako zábavný prvok. „Aj keď sme tu boli prvýkrát, poriadne sme sa nasmiali. Je to sedliacka reštaurácia a toto k tomu patrí,“ povedala nám jedna z hostiek.

Krátko predtým, ako nám konečne doniesli „žranicu“, sa pri našom stole zastavila čašníčka a šmarila po nás obrúsky. „Tu máte na mastné papule,“ zahlásila. Následne prišlo jedlo a nám padla sánka.

Porcie, ktoré nám naložila „gazdiná po opici“, ako ju opísal čašník Ricsi, pôsobili, že každá z nich je určená minimálne pre dvoch ľudí. Polovica kuraťa s celým bochníčkom chleba a hromadou zeleniny bola takých rozmerov, že v iných reštauráciách by túto masu jedla podávali pomaly ako misu švédskeho stola. Rovnako to platilo aj pri bryndzových haluškách, ku ktorým nám, tiež netradične, naložili aj zeleninu.

Problém nastal, keď sme zistili, že ku kuraťu dali iba jeden nôž a k haluškám lyžicu. Potom nám to došlo. Sme v sedliackej reštaurácii a máme jesť rukami. O chvíľu sme zistili, že nie sme jediní, ktorým to prekáža. Hostia pri vedľajšom stole tiež poprosili o vidličku. Márne. Čašníčka spoza baru na celú reštauráciu zakričala, že v reštaurácii nemajú ani jednu vidličku.

Napriek negustióznemu jedeniu bolo jedlo úžasné. Kurča bolo chrumkavé a rozpadávalo sa, chlieb aj zelenina čerstvé. To isté platilo aj pri haluškách, ktoré aj napriek tomu, že sme boli na dolniakoch, chutili ako zo salaša. 

Na to, ako jedlo chutilo a koľko ho bolo, sme zaň vôbec nezaplatili veľa. Za dva veľké chody, panák, dva veľké radlery a dve minerálky sme v reštaurácii nechali o málo viac ako tridsať eur.

Chce to guráž

Keď sme zjedli všetko, čo sme vládali, čiže tak necelú polovicu každej porcie, poprosili sme, či si nemôžeme zvyšok zabaliť ako skutoční sedliaci. Čašníčka sa o chvíľu vrátila aj so škatuľami na jedlo, položila nám ich na stôl a povedala: „Na, zabaľte si!“

Po zaplatení sme chceli od čašníka zistiť o reštaurácii niečo viac. Zastavil sa aj so spolumajiteľom reštaurácie Csabom, ktorý nám prezradil, že je otvorená už od roku 2012.

Podľa hlavného čašníka sa pri tvorbe konceptu prevádzky inšpirovali jednou českou reštauráciou zriadenou v podobnom štýle, tá je však na rozdiel od tejto rytierska a je spojená s múzeom. „Na Slovensku žiadna podobná reštaurácia nebola,“ povedal nám čašník.

Priznal, že sa niekedy musia pred hosťami krotiť, stalo sa im totiž, že sa ich štýlu komunikácie aj zľakli. „Vtedy hneď zmeníme prístup a štýl a povieme, že to je iba program, aby vedeli, že sa nič zlé nestalo.“ Aj keď zmiernia tón a vystupovanie, nikdy sa vraj nesprávajú k hosťom ako v klasických podnikoch.

Priznal, že byť na zákazníkov drsný chce istú dávku odvahy a povahu, preto táto práca nie je pre každého. Na takúto komunikáciu si on sám zvykal približne dva týždne. „Každý sa inak socializuje a ľudia nie sú zvyknutí takto sa rozprávať. Veľa ľudí nám vypadlo, skúšali sme aj baby, aj chalanov, ale nezvládali to. Chce to guráž.“

Virálne video pomohlo

Čašník priznal, že video, ktoré sa pred niekoľkými rokmi šírilo internetom, pomohlo reštaurácii s popularitou. Prilákalo sem veľmi veľa ľudí najmä zo Slovenska. „My sme nastavení na maďarský trh, keďže cítime, že Maďari sú bližšie k tejto kultúre. Slováci to veľmi nemajú radi. Omnoho viac prípadov je Slovákov, keď si vyprosia slušné správanie,“ dodal s tým, že tomu nerozumie, keďže ide o tú istú stredoeurópsku kultúru.

Hoci video pomohlo na dlhé roky, pandémia sa prejavila aj na ich tržbách. Inokedy by si sa bez rezervácie nezaobišiel, dnes je to sezónna záležitosť. „Rezervujú sa už len víkendy. Vinou pandémie máme omnoho menej návštevníkov, tak ako všade. Asi o 50 percent,“ povedal nám na záver hlavný čašník Ricsi.