Vraťo sa vyučil za čašníka, ale radšej sa šiel živiť ako viazač bremien na vrtuľníku: Kolegovi lanovka odsekla končeky prstov

V tejto práci bolo všetko platené inak. Keď sme vápnili lesy, mali sme ako viazači bremien 20 eur na leteckú hodinu. V leteckej hodine je zarátaný len čas, keď je vrtuľník vo vzduchu.

Keď sme zase robili klimatizácie, tam sme dostávali okolo 30 eur za jeden diel, tak isto aj pri stavbe lanovky. Chalani priamo na trase, ktorí lanovky montovali, mali vyššiu mzdu, lebo pracovali vo väčšom riziku. 

V Česku sme vápnili dva mesiace, ale vzhľadom na počasie sme nepracovali každý deň. Výplata bola stále trochu iná. Hlavne nás vyplácali mesačne, nie za zákazku, ale väčšinou bol taký priemer okolo 1 500 eur a viac. V tejto robote je ťažké vyjadriť sa k peniazom, lebo výplata kolíše a nie je stála.

Ako vyzeral tvoj bežný pracovný deň? Treba si to predstavovať tak, že ráno treba vstávať veľmi skoro, alebo je to časovo oveľa uvoľnenejšie?

Vždy to záviselo od toho, aká konkrétna práca sa ide vykonávať. Keď sme v Česku vápnili lesy, pracovali sme od svitania až do západu slnka, aby sme toho stihli čo najviac. Ráno sme mali budíček okolo pol šiestej, dali sme si raňajky a šli sme na miesto, kde sme si zriadili provizórny heliport a stála tam helikoptéra.

Mechanici ráno skontrolovali stav vrtuľníka, uviedli ho do prevádzky, natankovali a my sme si medzitým skontrolovali naše vybavenie. V prípade vápnenia lesov šlo o bádiu, čo je špecifický kontajner v podvese vrtuľníka, z ktorého sme vápnili. Táto bádia vyžadovala elektrické pripojenie, ktoré bolo vo vrtuľníku, a rovnako potrebovala vzduch, ktorý sme priebežne dopĺňali, aby sa mohli otvárať dvierka, odkiaľ sa následne vápno sypalo.

V Česku ste napríklad vápnili lesy. Vápnenie však nebola tvoja jediná náplň práce. Aké práce ste väčšinou zvykli vykonávať?

Vo väčšine prípadov šlo o lety s klimatizáciou, pričom najviac týchto letov bolo v Bratislave. Stavali sme aj elektrické stožiare, v Česku sme napríklad na Vranovskej priehrade stavali vodovodné potrubie. A na Balatone v Maďarsku sme stavali maják.

Do objednávok som ja ako viazač veľmi nevidel, ale napríklad chalani z firmy chodia každoročne pomáhať s hasením lesných požiarov v Turecku. My ako viazači tam však nie sme potrební.

Ako prebiehala stavba majáka na Balatone z tvojho pohľadu ako viazača? Ktorú zákazku z tých, čo ste doposiaľ mali, považuješ za najnáročnejšiu či najnezvyčajnejšiu? 

Stavba majáka z môjho pohľadu prebiehala hladko, aj keď možno chalani z vrtuľníka na to majú iný pohľad. My sme na mieste rozdelení do dvoch tímov. Dvaja sme na skládke, čo je miesto, kde sa nachádza materiál potrebný na stavbu, kde sa viažu potrebné bremená na vrtuľník a mašina potom smeruje na trasu. Trasa je miesto, kde sa priamo montuje.

Celkovo sme na Balatone boli možno trikrát, ale zakaždým sme sa pre zlé počasie a nulovú viditeľnosť museli vrátiť na letisko do Piešťan. Najnáročnejšia bola z môjho pohľadu stavba lanovky na Klínovci, kde sa kolegovi stal pracovný úraz a časť lanovky mu skrátila tri prsty.

Keď sa vrtuľník v jednej chvíli vracal na skládku, z vysielačky sa ozval kolega, že musíme stavbu pozastaviť, lebo sa stal úraz.

Stavba lanovky na kopci zrejme nie je jednoduchá. Akú si mal úlohu ako viazač v tomto prípade? Stál si na skládke a pripevňoval potrebné konštrukcie na vrtuľník, zatiaľ čo kolegovia čakali priamo na kopci a osádzali lanovku do zeme?

Pri tomto projekte, keď sme stavali lanovku na českom vrchu Klínovec, som bol na skládke, kde sme s kolegom viazali časti lanovky a pripevňovali ich na vrtuľník. Druhý tím bol na trase priamo na mieste, kde sa montovala lanovka. V tomto prípade boli uviazaní na stožiaroch, aby mohli namontovať jednotlivé diely.

Keď sa vrtuľník v jednej chvíli vracal na skládku, z vysielačky sa ozval kolega, že musíme stavbu pozastaviť, lebo sa stal úraz. Následne vrtuľník pristál a čakali sme, kým chalani prídu autom na skládku. Keď prišli, naložili sme kolegu do auta a išli do najbližšej nemocnice, ktorá bola cca 45 kilometrov od miesta, kde sa mu stal úraz.

Je táto práca vo väčšine prípadov naozaj nebezpečná? Viem si predstaviť, že takéto úrazy sa môžu pri narábaní s bremenami vyskytnúť celkom často.

Určite je to nebezpečná práca, ale zrejme práve vďaka tomu adrenalínu ma to možno tak veľmi bavilo. Z môjho pohľadu však väčšinou šlo skôr o drobnosti, ako keď sa človek nechtiac poreže o oceľové lano. O padnutí celého bremena som nepočul.

Hovoril si, že človeku chvíľu trvá, kým si zvykne, že mu len pár metrov nad hlavou lieta vrtuľník. Mal si niekedy pri svojej práci pocit ohrozenia života či zdravia? Alebo sa takéto rizikové situácie často nestávali?

Určite áno. Vo chvíli, keď som prvýkrát prišiel na miesto, tak som nemal žiadnu predstavu, ako sa má čo robiť. Kolega mi len povedal, aby som vystúpil z auta a stál kúsok od neho, že on mi povie a ukáže, ako na to. Tak hovorím „dobre“, vystúpil som z auta, cez vysielačku sme si dali vedieť, že obe strany sú pripravené, a išli sme na to.

Zrazu som len videl vrtuľník, ktorý smeruje presne nad nás. Keď som prvýkrát zacítil ten nárazový vietor, ktorý smeroval z rotora vrtuľníka, nechápal som, ako sa dá pri tomto pracovať. No stačilo mi pár dní a postupne som si zvykol.

Z môjho pohľadu som nemal taký moment, keď by mi naozaj šlo o život, alebo si ho možno len nepamätám. Skôr som mal občas nepríjemné pocity, keď sme niekde robili a mali sme veľmi málo miesta na operovanie s bremenami. Vtedy to vedelo byť nebezpečné.

Skonštatoval si, že dnes už ako viazač nepracuješ, ale venuješ sa stavbám hál a pohybuješ sa v stavebníctve. Znamená to, že už si viazačstvo zavesil na klinec natrvalo? 

Na vrtuľníku som pracoval v roku 2019. Momentálne už staviam haly a pohybujem sa najmä v stavebníctve. Z vrtuľníka som odišiel, lebo to v prvom rade nebola stála robota, keďže sa robilo len vtedy, keď sme mali nejakú zákazku – a práce s vrtuľníkom si ľudia neobjednávajú každý deň. Ak som chcel mať stály príjem, musel som to zavesiť na klinec.

Si mladý chalan, ktorý sa venuje práci v stavebníctve, predtým si pracoval ako viazač bremien. Platí podľa teba aj na Slovensku, že čím ďalej, tým viac má remeslo zlaté dno?

Určite áno. V súčasnosti berie väčšina mladých ľudí robotu na stavbe ako podradnú, ale neuvedomujú si, že v stavebníctve dokáže niekto za pár týždňov zarobiť to, čo niekto za mesiac.

Mladí ľudia by sa však nemali pozerať len na peniaze, aj keď čoraz viac začína platiť, že remeslo má zlaté dno. Najlepšia práca je nakoniec aj tak tá, ktorá ťa baví.