„Šimpanz či orangutan by vás vedeli aj zabiť.“ Nazreli sme do sveta chovu opíc na Slovensku, čoskoro bude nelegálny

Zaujíma nás, čo opice jedia. Adam Šmehýl tvrdí, že tie jeho sú rozmaznané a majú pestrý jedálniček pozostávajúci z ovocia, zo zeleniny, z orechov, piškót či zo živých švábov a z červíkov. „Niektoré druhy dostávajú aj ryžu a časti kuraťa. Základ stravy tvorí detská kašička s vitamínmi či kalciom. V zime sú minerály a vitamíny ešte dôležitejšie, najmä D3. Niektoré opice kŕmime aj päťkrát za deň.“

Malpa Joe I.

Malpa so vznešeným menom Joe I. má najväčšiu voliéru. Mimika jeho tváre je až prekvapivo ľudská. Spočiatku pôsobí nedôverčivo, no fotoaparát ho veľmi zaujme a postupne si na nás zvykne. „Nevieme, čím to je, ale niekoho si hneď obľúbi. Bolo tu aj vážne choré dievčatko s rodinou. Joe si ostatných takmer nevšimol a zamieril hneď k nemu, začal mu hladiť prsty a túliť sa k nemu.“

Joe I. pochádza z Česka, je ešte mláďa a na svoju partnerku si tak ešte musí počkať. Život má pred sebou, keďže v zajatí sa malpy môžu dožiť aj päťdesiat rokov. „Je to najväčšia opica, aká sa dá normálne chovať. Väčšej už nedokážete zabezpečiť, čo potrebuje. Šimpanz či orangutan by vás vedeli aj zabiť. Bývalý bazén sme prerobili na VIP voliéru pre Joea. Z vrcholu má lepší výhľad ako starosta.“ 

Každá opica má podľa Šmehýla svoju osobnosť a rozmýšľa iným spôsobom. Základom je vraj pochopiť ich životný štýl a špecifické požiadavky. „Niektoré opice majú vyslovene vlastný život a veľmi si nás nevšímajú, najmä ak ide o kompletnú rodinu. Dobre vedia, že v ich hierarchii nemáme miesto, potrebujú len nakŕmiť a ďalej sa s nami nebavia.“

Chovu opíc sa rodina učila sama a svojpomocne postavila aj vonkajšie voliéry i vnútorné priestory. „Nikto vám na začiatku nepovie, ako to robiť. Neustále vylepšujeme a prispôsobujeme vybavenie. Na Slovensku zákon zadefinoval podmienky až v roku 2020. No aj predtým sme sa pre istotu snažili budovať čo najväčšie priestory. Ani nerátam, koľko peňazí to stálo. Tri štvrtiny rodinného rozpočtu idú hneď do opíc.“

Chov opíc si vyžaduje neustálu pozornosť. Šmehýl s partnerkou nechodia na dovolenky a s ľuďmi sa okrem práce stretávajú len minimálne. „Ani nerátam, koľkokrát sme si poplakali. Ľudia na ministerstve nikdy nepochopia, čo pre nás opice znamenajú.“

O opiciach, ľuďoch a zákone

Podľa europoslanca Martina Hojsíka (PS, RE), ktorý bol spolu so združením Zvierací ombudsman jednou z hybných síl pri príprave zákona, patria opice medzi divoké zvieratá a nikdy nebudú vhodné na súkromný chov. Na svojom Facebooku spomenul, že jednou z motivácií na prípravu petície Klietka nie je záchrana, ktorej úspech sa neskôr pretavil do zákona zákazu chovu divokých zvierat, bola aj fotka Zuzany Plačkovej s malým tigrom.

Zákon bol na sociálnych sieťach propagovaný hlavne cez zábery zúbožených tigrov v klietkach. Dostal sa však do neho aj zákaz chovu opíc vrátane tých najmenších.

Chovateľ Alojz Macho, ktorý má 15 druhov opíc, tvrdí, že „opice vo veľkosti škrečka sú v zákone stavané na rovnakú úroveň ako tigre či levy“. „Na ministerstve sme sa im doslova doprosovali. Vraveli sme, nech kľudne zakážu veľké primáty. Bez odozvy,“ dodáva.

Lenka Grešová zo združenia Zvierací ombudsman vysvetľuje, že „miera ochrany sa neodvíja od veľkosti primátov, ale na základe stavu ohrozenia ich druhu v prírode a malé opice patria podľa dohovoru CITES medzi druhy priamo alebo potenciálne ohrozené vyhubením“.

Martina Blatnická z ministerstva životného prostredia pre Refresher potvrdila, že sa s chovateľmi primátov rezort stretol a odpovedal na všetky ich otázky. Dopĺňa, že nikto zákon oficiálnou cestou nepripomienkoval, hoci tak mohol urobiť od konca roka 2020.

Začlenenie primátov do zákona spolu so šelmami prešlo bez významného povšimnutia verejnosti aj médií. Adam Šmehýl sa tomu nečuduje, aktívnych chovateľov opíc na Slovensku dokáže totiž spočítať na prstoch jednej ruky.

Hĺbková debata o zákaze chovu primátov podľa Šmehýla vôbec neprebehla a čaká, že časom sa zakáže súkromný chov všetkých divokých zvierat. „Predpokladám, že aktivisti a politici idú cestou menšieho odporu a papagáje či korytnačky budú ešte nasledovať.“

Špecifiká súkromného chovu

Adam Šmehýl podľa vlastných slov predal za osem rokov iba päť opíc a tvrdí, že všetky obchody sú poctivo zaevidované. „Ľudia za chovom často vidia peniaze. Avšak takú malpu musíte chovať päť rokov predtým, ako je pohlavne dospelá, a na samičku si môže zvyknúť až o ďalšie dva roky. A keď už majú jedno mladé, tak si ho necháte, lebo vám bude ľúto predať ho.“

V tejto súvislosti upozorňuje na ponuky inzertných portálov, ktoré sľubujú africké opice za tisícové zálohy, pričom vraj ľudí v konečnom dôsledku iba okradnú.

Podľa medzinárodnej primatologickej spoločnosti sú primáty náchylné na množstvo patogénnych infekcií, „ktoré môžu prejsť na človeka a naopak, keďže regulácia zdravotných rizík v súkromných chovoch nie je vždy dostatočná“. Organizácia na svojej stránke dodáva, že nevedecká manipulácia s opicami môže viesť k rizikám nielen pre ne, ale aj pre chovateľov.

Adam Šmehýl je však presvedčený, že choroby hrozia hlavne v prípade dovozu primátov z krajín mimo EÚ, prevažne z Južnej Ameriky a Ázie. Prízvukuje, že všetky jeho opice pochádzajú z európskeho trhu a sú riadne zaevidované. „Do Európy sa legálne nedovážajú opice z tretích krajín. Tie, ktoré žijú u nás, sú už po generácie odchované v zajatí a ani netušia, ako vyzerá prales.“

Zákon je postavený aj na predpoklade, že opice sú mimoriadne spoločenské a inteligentné zvieratá so silne vyvinutými emočnými aj fyzickými potrebami. Lenka Grešová zo združenia Zvierací ombudsman cituje stanovisko Univerzity veterinárskeho lekárstva a farmácie v Košiciach, ktoré odsudzuje podmienky v intenzívnych komerčných chovoch, v ktorých sa pri zvieratách vyskytuje stres, frustrácia, poruchy správania a oslabený imunitný systém.

Adam Šmehýl kontruje, že on aj chovatelia, ktorých pozná, majú vytvorené špičkové podmienky, ktoré sú pravidelne a bez problémov kontrolované príslušnými veterinárnymi autoritami i ministerstvom. „Chceme mať šťastné opice, ktoré majú plnohodnotný sociálny život.(...) Nemôžem sa však zaručiť za všetkých chovateľov. Neviem, aké majú podmienky. Štát by mal stíhať tých, čo porušujú pravidlá, pašujú či zabíjajú zvieratá.“ 

Riziko čierneho obchodu

Najdôležitejším argumentom nového zákona o zákaze súkromného chovu a množenia opíc je podľa Lenky Grešovej okrem absencie jasného verejného záujmu najmä snaha o zamedzenie čiernemu obchodu a pašeráctvu.

Združenie Zvierací ombudsman príklad nelegálneho obchodu na Slovensku neeviduje. Grešová však predpokladá, že opice sa vo všeobecnosti z prírody odoberajú „s cieľom vylepšiť genofond súkromných chovov, ktorý po čase upadá z dôvodu kríženia len chovaných jedincov medzi sebou“.

Zákon podľa chovateľa Alojza Macha predpokladá súvislosť pašeráctva s legálnym chovom, avšak paradoxne hrá do kariet práve nelegálnemu odchytu.

„Ak niekto opicu veľmi chce, tak si nájde cestu cez pašerákov. O čo viac opíc odchovajú chovatelia, o to menej sa brakuje príroda. To sa týka všetkých zvierat. Ja sa nepodieľam na čiernom obchode. Prečo by som to robil, keď mám odbyt, lebo ľudia v Európe majú záujem?“

Macho je navyše presvedčený, že predať opicu na čiernom trhu je ekonomický nezmysel, keďže jej cena je takmer rovnaká ako v prípade legálneho obchodu.

Europoslanec Martin Hojsík (PS) pre Refresher potvrdil, že sa čiernym obchodom s primátmi zaoberá Interpol aj Europol, aj keď o konkrétnom prepojení so súkromnými chovmi na Slovensku nevie.

Zákon podľa neho vznikol ako vyjadrenie spoločenskej zhody na tom, že chov a množenie opíc v domácom prostredí nie je v poriadku. „Nie sú to domestikované zvieratá a tým, že opice sa chovajú v súkromí, sa podľa odborníkov zvyšuje tlak aj na odchyt v prírode, keďže prichádza k normalizovaniu dopytu,“ vraví Hojsík. 

Európska (ne)spolupráca

Organizácie bojujúce za práva zvierat sú združené v skupine European Group For Animals so sídlom v Bruseli. Tá na svojej stránke uvádza, že podľa ich prieskumu až 87 % Európanov chov exotických zvierat ako domácich miláčikov odmieta.

Pravdou je, že v krajinách Európskej únie je súkromný chov primátov regulovaný len na národných úrovniach. Povolený je napríklad v Rakúsku, Nemecku a Česku, úplný zákaz, naopak, platí v Portugalsku či Maďarsku.

Hojsík je presvedčený o prínose zníženia dopytu po opiciach a ľutuje, že je v tomto smere legislatíva prijímaná nejednotne. Krajiny Európskej únie podľa neho potrebujú bližšiu spoluprácu a je zástancom vzniku celoplošne platného zoznamu povolených a zakázaných zvierat.

Podľa Hojsíka predstavujú divoké zvieratá aj biologické riziko. „Druhová príbuznosť človeka a opíc môže pôsobiť úsmevne, avšak prenos a mutácia chorôb medzi druhmi je významným problémom,“ vraví.

Predať, kastrovať, darovať... alebo pokutovať

Chovatelia môžu podľa nového zákona dochovať už žijúce zvieratá. Zároveň sa však budú musieť rozhodnúť pre jednu zo štyroch možností. Buď sa opíc zbavia, vykastrujú ich, oddelia samcov od samíc, alebo im budú doživotne podávať antikoncepciu. 

Adam Šmehýl ani jednu ponúkanú možnosť nevníma ako schodnú. „Oddeľovať skupinové zvieratá od seba je prejav krutosti. Nikto by nemal mať ani právo primáty kastrovať a pichať im do konca života antikoncepciu je neprípustné.“

Od ministerstva životného prostredia sme zistili, že v prípade nedodržania nových zákonných podmienok bude vzhľadom na nedostatočné kapacity envirorezort pred zhabaním zvierat preferovať udeľovanie pokút.

Jediné inštitúcie, ktoré budú môcť od roku 2022 množiť opice, sú zoologické záhrady, vedecké inštitúcie a chovy založené s cieľom zachrániť druh. Šmehýl tvrdí, že získať štatút zoologickej záhrady je utópia, a k ostatným možnostiam dodáva: „Zo Slovenska sa do prírody nevrátila nikdy žiadna opica a akékoľvek pokusy na opiciach by som nikdy nerobil. Sú predsa skoro ako naše deti.“