Rozprávali sme sa so slovenskou opatrovateľkou v Rakúsku: koľko hodín denne musí pracovať a prečo sa nechce vrátiť na Slovensko?

Najväčší problém slovenských pracovísk je bosing z pozície moci. Pri prejavoch nespokojnosti s podmienkami či mzdou vám nadriadení zavrú ústa alebo vás rovno vymenia. Často sa porušuje aj Zákonník práce, keď sa prekračujú kompetencie opatrovateľov, od ktorých v podstate vyžadujú ošetrovanie.

Nadriadení vymieňajú ľudí, kým nenatrafia na niekoho, kto potrebuje chlieb na stôl najakútnejšie a urobí všetko, čo od neho chcú. Na Slovensku je navyše zle nastavený personálny kľúč, keď musí opatrovateľka stihnúť obslúžiť aj viac ako 20 klientov a na nočnej zmene býva sama.

Kým sa nenastaví pomyselné zrkadlo v súvislosti s podmienkami a so situáciou na Slovensku, verejnosť sa bude mylne domnievať, že ľudia odchádzajú, lebo sú „nenažraní“ a sú na peniaze.

Zmenili ste tak nielen krajinu, ale aj pozíciu a dnes pracujete u rakúskych klientov.

V Rakúsku pracujem na pozícii, ktorú u nás nazývame „neformálne opatrovanie“, keď napríklad rodinný príslušník opatruje nevládnu matku. V Rakúsku množstvo ľudí v podobnej situácii nechce opustiť zamestnanie a ostať doma, a tak si objedná súkromnú výpomoc. 

Hľadanie opatrovateľky pre člena rodiny teda vybavuje rodinný príslušník? 

Áno, vždy ide o člena domácnosti. Psychický či fyzický stav klientov je často natoľko vážny, že by toho sami neboli schopní. Deti či manželia kontaktujú agentúry a na základe toho zrealizujú objednávku neformálnej opatery.

Slovenky pôsobiace v Rakúsku musia mať rakúsku živnosť a teoreticky si tak môžu prácu hľadať samy. Prečo sa obracajú na agentúry?

Oba spôsoby sú legálne. Opatrovnícke agentúry si však v Rakúsku za vyše 20 rokov vybudovali aj vďaka ľúbivému marketingu monopolné postavenie a dnes je zriedkavé nájsť si klienta bez nich len tak cez inzerát.

Keď je však opatrovateľka na trhu dlhšie a má dobré referencie od predchádzajúcich klientov, ponuka príde takpovediac sama. Často sa stáva, že opatrovatelia si sprostredkujú klientov aj navzájom. Na Facebooku je aj mnoho skupín, kde uvádzame súkromné inzeráty aj ponuky od serióznych agentúr. Ide o užitočnú pomôcku pre začínajúcich opatrovateľov bez skúseností.

 
Ste ako živnostníčka schopná vyjednať si aspoň výšku odmeny?

Odmeny dohoduje agentúra po dohode s rodinou a snaží sa ich držať čo najnižšie, keďže rodina a klient zo svojho rozpočtu platia aj poplatok agentúre za sprostredkovanie.
Hľadajú si prácu Slovenky aj cez slovenské agentúry?

Začínajúce opatrovateľky, ktoré neovládajú dostatočne dobre nemčinu, oslovujú domáce agentúry. Mnohé z nich však nie sú seriózne, a tak ich ženy často vystriedajú niekoľko, kým zakotvia niekde, kde im to vyhovuje. 

V čom spočíva riziko, keď vás reprezentuje neseriózna či priam podvodná agentúra?

Agentúry majú v rukách vaše odmeny a niektoré nastavujú opatrovateľské zmluvy veľmi nevýhodne. Často dochádza aj k podvodu, keď klient posiela honorár na účet agentúry, ktorá ďalej pošle opatrovateľke len jej časť. Opatrovateľka tak môže namiesto 1 200 nakoniec dostať len 700 či 800 eur. Stáva sa aj to, že so zasielaním honoráru agentúra mešká a opatrovateľka cestuje na ďalší turnus bez toho, aby jej zaplatili odmenu za ten predošlý.

Niektoré zmluvy obsahujú klauzulu exkluzivity, a keď rodina rozviaže zmluvu s agentúrou a ponechá si opatrovateľku, agentúre musí zaplatiť pokutu 5 000 eur, pričom opatrovateľka doplatí ďalšie dve tisícky. 

 
Prečo si ženy zmluvy s agentúrami nepreštudujú lepšie?

Stáva sa, že vám ju nepošlú na e-mail na nahliadnutie a ženy ich na podpis dostanú na poslednú chvíľu, často v aute. Keď sa na zmluvu opýtate, povedia vám, že vás vyzdvihne šofér a dá vám ju. Unavené ženy tak podpisujú zmluvy, ktoré v noci v aute ani nečítajú, a potom bývajú nemilo prekvapené.

S prácou opatrovateľky ste v Rakúsku začali pred 11 rokmi. Ako ste sa k nej dostali a čo bol pre vás prvotný impulz?

Na Slovensku boli vtedy veľmi nízke platy a mojou hlavnou motiváciou preto bolo zlepšenie zlej finančnej situácie. Do Rakúska som šla pracovať tesne po rozvode, keď som sa ocitla v role samoživiteľky. Podnet prišiel od rodinnej príslušníčky, ktorá tam už žila. Finančná motivácia je hlavný dôvod väčšiny žien, z ktorých mnoho pochádza z hladových dolín.

Ako vás práca opatrovateľky zmenila po osobnostnej stránke?

Som samostatnejšia, priebojnejšia a nebojím sa ozvať. Pre živnostníkov v cudzom svete platí zákon džungle. Čo si nevykomunikujem sama, to nemám. Nechráni ma Zákonník práce ani odbory. Osamostatnila som sa a naučila, že budem mať len to, čo si vybavím. Ak by som sa teraz vrátila na Slovensko, asi by som už nezapadla. Panuje tu totiž postkomunistické zmýšľanie a stigma ohnutého chrbta. Ženy, ktoré pracujú v zahraničí ako živnostníčky, už tento pomyselný hrb odhodili.

 
Vyvíja sa finančné ohodnotenie za 11 rokov priaznivo?

Absolútnie nie. Pred 11 rokmi som dokonca začínala s lepším ohodnotením, ako mám dnes. Do odmien sa vôbec nepremietla inflácia a zvyšovanie cien potravín a energií.

Začínala som pri odmene 65 eur na deň a na odvody som dostávala príspevok 500 eur priamo od rodiny a uhradenie cestovného. Dnes mám rovnakých 65 eur, ale dostávam len polovicu na odvody a zvyšok si musím doplácať sama. Keďže sa starám predovšetkým o paliatívnych klientov s ťažšími zdravotnými stavmi, mám lepšie ohodnotenie ako tí, čo pracujú napríklad s mobilným človekom s alzheimerom.

 
Rastú príspevky, ktoré dostávajú klienti?

Nič ako príspevok na opatrovateľku neexistuje, keďže tú si klient platí súkromne. Ľudia však dostávajú dva druhy príspevkov, ktoré sa každý rok zvýšia o niekoľko percent. Prvý typ príspevku sa tak ako na Slovensku odvíja od stupňa odkázanosti, od 1. po 6. stupeň, a ak nemá klient opatrovateľku, dostáva ho rodina. Druhý typ príspevku je určený na úhradu zvýšených nákladov, ako sú potraviny, či spotrebu vody a elektriny. Mať 24 hodín niekoho poruke nie je charita. Prenajať si opatrovateľa, keď chcú rodinní príslušníci pokračovať v práci či budovať kariéru a nechcú zostať doma, je luxus.

Myslíte, že pri stagnácii rakúskych odmien opatrovateliek ich raz dobehnú tie slovenské a ženy ostanú pracovať na Slovensku? 

Pri sledovaní ponúk na Slovensku vidím pozitívny vývoj jedine v Bratislave. Už sto kilometrov na východ od nej je to vskutku bieda. Ženy z východu si veľmi rýchlo spočítajú, že ak pôjdu o pár kilometrov ďalej do Rakúska, zarobia o tri stovky mesačne viac.

Opatrovatelia pracujúci v teréne na jednu zmenu majú na Slovensku minimálne mzdy. Ak chcete na Slovensku slušne zarobiť, musíte pracovať v trojzmennej prevádzke a ťahať nadčasy. Aj keď sa staráte paralelne o 30 ľudí, v čistom vám ostane maximálne 800 eur.

V Rakúsku panuje úplne iná pracovná kultúra a navyše máte na starosti len jedného klienta, ktorý má doma všetky potrebné pomôcky vrátane výťahu a kvalitného vozíka. Je to neporovnateľný luxus.

 
S koľkými klientmi ste už pracovali?

Za jedenásť rokov ich bude určite viac než štyridsať, ak nie viac. Paliatívne stavy sú vlastne ľudia na dožitie, pri ktorých sa už, žiaľ, naozaj čaká na skoré úmrtie. Často sa starám o ľudí v terminálnych štádiách rakoviny.

 
Stihnete si s nimi za taký krátky čas vytvoriť osobný vzťah?

S niektorými áno. Ak ste s niekým 24 hodín v jednej domácnosti, vznikne určité puto, no vždy musíte mať na pamäti aj odstup a poznať hranicu, aby to nebolo príliš osobné. Pracujem so živými ľuďmi, nie s vecami. Pacient tu dnes je, no zajtra tu už byť nemusí. Keď si vytvoríte veľmi silnú citovú väzbu, nebudete schopný pokračovať v práci.

 
Špecializácia na paliatívnych pacientov bola vaša osobná voľba alebo ste sa tak vyprofilovali?

Šlo to časom. Na Slovensku som mala skúsenosť s deťmi s vážnymi stupňami retardácie, ktorých sa rodičia vzdali hneď po narodení. Zmena od detí k starým ľuďom bola obrovská, ale čo sa týka vážnych stavov, mala som prax a vedela som sa v tom hýbať.  Agentúry takýchto opatrovateľov vyhľadávajú, a tak som ich začala kontaktovať sama.

Predpokladám, že o túto špecializáciu je nižší záujem.

Dá sa povedať, že áno. Rakúšania síce majú na ľudí v ťažkých stavoch vyššie dotácie ako my, ale mnohé rodiny chcú ušetriť a kalkulujú. V ústave by za mesiac rodina musela zaplatiť aj štyri tisícky, a tak si radšej zavolá Slovenku alebo Poľku, ktorým zaplatia po 1 300 a majú po probléme. Rodín s klientom v takto vážnych stavoch je, samozrejme, menej, keďže asi 70 percent klientov tvoria ľudia s demenciou alebo alzheimerom.

Počas dvoch týždňov, keď nie ste u klienta, sa o neho stará iná opatrovateľka. Poznáte sa s týmito ľuďmi osobne?

Agentúra dosadzuje opatrovateľky na striedanie náhodným výberom. Počas výmeny sa vídame asi 10 minút a časom si na seba zvykneme, keďže musíme byť z praktických dôvodov v kontakte aj počas voľna.

Sme si však zväčša cudzie a ide skôr o profesionálny vzťah. Ak už spolu niektoré ženy pracovali viackrát, prípadne pôsobia v rovnakej rodine dlhé roky, môže sa medzi nimi vytvoriť aj silnejšia väzba.

 
Ako vás vnímajú rodiny klientov?

Myslím, že veľmi pozitívne. Stretávam sa takmer výlučne s vďakou.

Myslíte si, že je to vaším prístupom alebo máte skôr šťastie na ľudí?

Na rodiny mám väčšinou ozaj šťastie. Za tie roky som však natrafila aj na nepríjemných ľudí. Keďže som živnostník, môžem odmietnuť džob, ktorý nechcem. Ak po pár dňoch vzájomnej komunikácie vidím, že s rodinou nie je možnosť kompromisu, jednoducho odídem.

Z niekoľkých rodín som odišla po štyroch dňoch. Našťastie mám veľmi ústretovú agentúru, ktorá mi o pár dní vždy našla ďalšiu rodinu.

 
Majú opatrovateľky jednu strešnú agentúru alebo sú zaregistrované vo viacerých naraz?

Vzhľadom na to, že od vás každá agentúra žiada poplatok, majú vždy len jednu. Agentúra je prostredník, ktorý ryžuje z oboch strán, keď poplatky inkasuje aj od klienta. Ak by mali opatrovateľky platiť tri agentúry naraz, zlikvidovalo by ich to.

V konečnom dôsledku ide o to, čo vám agentúra za váš poplatok ponúkne. Niektorá zinkasuje 400 eur len za sprostredkovanie a celý čas sa vám nevenuje. Iná je vám za 100 eur k dispozícii, rieši s vami problémy a nemá problém ani rýchlo vymeniť rodinu. 

V Rakúsku existuje viac ako 800 agentúr a nie všetky sú spoľahlivé. Čistí sa trh s agentúrami tým, že sa o ich praktikách píše na internete?

Žiaľ, nie. Skúsenejšie opatrovateľky si navzájom radia a zdieľajú odporúčania. Agentúry však nemajú núdzu o príliv neskúsených žien. Tieto „chudery“ v tom nevedia chodiť a doplácajú na nekalé praktiky neserióznych agentúr. Často trvá aj viac ako rok, kým sa žena bez skúseností zorientuje.

 
Opatrovateľky v Rakúsku pracujú 24 hodín. Ako je rozčlenený takýto deň?

Dvadsaťštyrihodinová služba je čiastočne zavádzajúci výraz. Deň sa delí na čas aktívnej práce, pracovnú pohotovosť a voľno. Samozrejme, nie ste na nohách 24 hodín v kuse. Keď vykonáte nutné činnosti, ostávate v pohotovosti a vo svojej izbe si môžete robiť, čo chcete. Domácnosť však nemôžete opustiť pre prípad, že klient niečo bude potrebovať či skolabuje. Každý klient má, samozrejme, vlastný denný plán, ktorý mu zaručuje komfort, stabilitu a to, aby nebol rozrušený.

Každodenný čas voľna trvá dve až tri hodiny, počas ktorých sa ženy venujú psychohygiene, keďže starí a chorí ľudia vedia byť skutočne vysávačmi energie. Niektoré ženy chodia po obchodoch, iné športujú. Snažia sa odpútať myšlienky od problémov spätých s klientom a načerpať novú energiu.

 
Čo ak býva klient v malom byte, kde nemôže opatrovateľka prespávať?

Rakúsky federálny zákon o domácej starostlivosti hovorí, že ak chce mať rodina opatrovateľa v domácnosti, musí mať k dispozícii samostatnú uzamykateľnú a nepriechodnú izbu. Ak domácnosť nie je uspôsobená, opatrovateľka v nej bývať nemôže.

Je pravda, že agentúry občas podvádzajú pri sprostredkovaní cestovania?

Stáva sa to výnimočne v prípade niektorých slovenských agentúr, ktorým platí klient „cestovné“. Agentúry si povedia, prečo by mali zaplatiť za vlak alebo na benzín opatrovateľke, keď si môžu peniaze „skásnuť“ samy. Popri agentúre tak otvoria prepravnú službu a uzavrú s opatrovateľkami zmluvu, v ktorej sa opatrovateľky zaviažu k preprave ich spoločnosťou.

Majú z toho biznis a najhoršie na tom je, že opatrovateľky sú zmluvne viazané a nemôžu namietať. Zažila som situáciu, keď chcela opatrovateľka vystúpiť v Bratislave, no podľa zmluvy musela zaplatiť cestu až na východné Slovensko.

Ako ovplyvnila prácu opatrovateľky pandémia a s ňou súvisiace nariadenia a obmedzenia?

 Zhrnula by som to do troch slov: stres, napätie a permanentný chaos. Pandémia a lockdowny nám všetkým mimoriadne znepríjemnili prácu. Žili sme v atmosfére nervozity a strachu. Na turnus sme chodili s tým, že sme netušili, či ostanú otvorené hranice a my sa po dvoch týždňoch dostaneme domov. Samozrejme, nemálo peňazí nás stáli aj testy.

 
Rakúsko zaviedlo pre opatrovateľky aj 500-eurový bonus v prípade, že ostali počas lockdownu pracovať o mesiac dlhšie. Boli aj tlaky zo strany klientov či agentúr, aby ste zostali a neriskovali prechod hraníc? 

Tlakom by som to nenazvala. Klienti boli často znepokojení a ich rodiny sa báli, že opatrovateľku nebude mať po dvoch týždňoch kto vymeniť. Ak to bolo možné, tak sa rodiny snažili predlžovať turnusy na čo najdlhší čas, aby sa predišlo komplikáciám. V prvej a druhej vlne ťahali opatrovateľky bežne 6-týždňové turnusy. Poznám aj ženu, ktorá pracovala v kuse tri mesiace.

 
Takže trvanie turnusov nie je legislatívne obmedzené? Nikto vám ako živnostníčke nemôže nariadiť, koľko máte pracovať?

Tak by to malo byť, nemali by vás obmedzovať. Agentúry však do zmlúv píšu podmienku dvojtýždňových cyklov, keďže si tak zaručia poplatky od viacerých žien. V prípade potreby je však vždy možné individuálne sa dohodnúť.

V Rakúsku chvíľu platil zákon o povinnom očkovaní. Ako na prípadnú povinnosť očkovania reagujú nezaočkované opatrovateľky? 

Mnohé to neprijali s nadšením. V jednej z facebookových skupín prebehla anketa, do ktorej sa zapojilo takmer 1 000 ľudí. Až 402 z nich sa vyjadrilo, že ukončí živnosť a z krajiny odíde. 437 uviedlo, že je zaočkovaných, a len 51 uviedlo, že sa zaočkovať dá.

Ženy, ktoré sa nemienia dať zaočkovať, majú v pláne za prácou cestovať do Nemecka, keďže domov ich to veľmi neťahá. Ja mám tri dávky vakcíny a nerozumiem, prečo je to pre ne také dôležité. Čudujem sa, odkiaľ čerpajú informácie, a ani nechcem vedieť, aké dezinformačné weby navštevujú. Výsledkom dnes je, že sa nechcú dať očkovať, boja sa, že umrú, a tak radšej odídu.

Nie je nezaočkovanosť problémom aj v očiach klientov, ktorí sú takmer všetci rizikovou skupinou?

Ani nie. Rakúsko sa tým nerado chváli, ale rovnaká situácia s dezinformáciami ako na Slovensku panuje aj tam. Klientom bolo doteraz zväčša jedno, či je opatrovateľka zaočkovaná. Dnes už rodiny na opatrovateľky viac tlačia, lebo sa boja pokuty 600 eur za nezaočkovaného člena domácnosti.