Boli sme v protiatómovom kryte. Ako vyzeral bunker pre 600 vyvolených? (Reportáž)

„Najsmutnejším na všetkom bolo to, že jedna z bômb na Mendlovom námestí zasiahla teplovod do pivovaru a teplá voda natiekla do pivnice základnej školy, kde sa ukrývali deti. Štyridsať detí na mieste zomrelo,“ povedal nám o tragickej udalosti sprievodca. Na odľahčenie však spomenul aj zábavnú historku.

Američania vtedy spoločne s bombami zhodili na mesto aj 350 balíkov protifašistických letákov. Keďže v tom čase bol vraj nedostatok toaletného papiera, obyvatelia mesta si s nimi poradili veľmi rýchlo.

Ďalší decembrový nálet sa skončil bez úmrtia, no v apríli 1945 Sovieti zabili desiatky ľudí. Nemecká protiletecká obrana vtedy zámerne neohlásila poplach, a tak sa ľudia nepokúšali skryť. Prechádzali sa po meste a v parku, netušiac, čo ich čaká. Nálet na Joštovej ulici zasiahol plne obsadenú električku a všetkých v momente zabil.

Pozor – nebezpečie úrazu!

Priestory bunkra po vojne dočasne prenajímali dvaja podnikatelia Karel Šmíd a Hermann Löwy, ktorí v ňom skladovali víno. Darilo sa im natoľko, že v roku 1947 museli platiť milionársku daň. Po komunistickom prevrate o rok nato však o bunker prišli. „Na tú dobu z toho však nakoniec vyviazli celkom dobre. Pracovali ako vrátnici v miestnych fabrikách. No a čo sa stalo s ich vínom, to sa môžeme iba domnievať,“ povedal sprievodca s letmým úsmevom na perách. Dá sa predpokladať, že sa naň niekto ulakomil.

Od roku 1949 sa bunker začal postupne prerábať na protiatómový kryt disponujúci 70 miestnosťami. V poslednej fáze pred jednotlivými vstupmi do miestností vybudovali železobetónové kocky – vytvorili sa tak vstupy v tvare písmena L.

Toto opatrenie malo vraj zneškodniť účinky tlakovej vlny. Kryt bol už v tejto dobe určený len pre predstaviteľov kraja a mesta. Miesto mali zaistené nielen vrcholoví politici, ale aj odborníci určení na krízové riadenie mesta. Bežní civilisti by sa však doň nedostali. O protiatómovom kryte ani nevedeli, pretože bol prísne tajný.

Sprievodca nás pri prechode dlhými chodbami a trojicou poschodí pravidelne upozorňoval na zvýšené a znížené prahy priestorov či množstvo pancierových dverí. V niektorých častiach svietil baterkou a museli sme dbať na to, kam šliapeme.

Aj keď je nevidiaci, s pohybom v priestoroch – na rozdiel od nás – nemal absolútne žiaden problém. Keď sme podotkli, že sa cez niektoré časti zle prechádza, zavtipkoval, že musíme mať obaja „otvorené oči“. V prítomnosti dobre naladeného sprievodcu bol tak prechod krytom nielen dobrodružný a náučný, ale aj pomerné zábavný.

Vzduch len pre 600 vyvolených

Na začiatku sme prešli okolo záložného zdroja. Ten je určený na pohon piatich elektromotorov v miestnosti určenej na filtráciu vzduchu. Podľa sprievodcu ide o „pomyselné srdce krytu“. Keby vypadla elektrina, nastúpi do služby záložný zdroj.

Neďalekú miestnosť na filtráciu vzduchu Petr Svoboda nazval „pľúcami krytu“. Práve v nej sa nachádza spomínaných päť elektromotorov, ktorými sa cez komín pod hradom Špilberk nasával vzduch. Ten prechádzal sústavou hrubých a jemných prachových filtrov až do bunkra. Keby sa filtre upchali alebo by na Brno niekto vypustil chemickú látku, filtre bolo možné uzavrieť a prešlo by sa na vnútornú cirkuláciu vzduchu.

Tá prúdila cez čierne sudy naplnené nátronovým vápnom, ktoré na seba viaže oxid uhličitý. Okrem toho sa v miestnosti nachádzali kyslíkové nádoby, cez ktoré by sa do krytu v prípade potreby vypúšťal kyslík. Ako sme sa pri prehliadke bunkra dozvedeli, podobný systém sa vraj využíva aj v ponorkách a kozmických lodiach.

Priestory bunkra vrátane zásob kyslíka boli určené na 3 dni pre maximálne 600 osôb. Počítalo sa s tým, že po tomto čase by radiácia klesla dostatočne nízko nato, aby mohli ľudia v ochranných oblekoch opustiť bunker. Keďže kryt má rozlohu 1 500 štvorcových metrov, dnu by sa teoreticky vošlo aj tisíc ľudí. V takom množstve by však už mohli mať problémy dýchaním, upresnil Svoboda.

Hlásime sa z krytu 10-Z. Počujete nás?

V prípade atómovej vojny bolo, samozrejme, potrebné, aby sa preživší po útoku spojili s okolím. Na tento účel slúžila tajná ústredňa, ktorá spájala kryt 10-Z s celou Československou republikou. Kryt je síce v súčasnosti takmer plnohodnotne funkčný, no dovolal by si sa z neho iba ťažko. Z celého bunkra sa dá momentálne volať len z telefónu pri pokladnici. Dostupná je však Wi-Fi.

Ďalšou miestnosťou, okolo ktorej sme prešli, je rozhlasová ústredňa, z ktorej sa dalo vysielať do všetkých 70 miestností bunkra. Možné bolo tiež vysielanie do mesta. Reproduktory boli v tých časoch umiestnené vo všetkých kanceláriách, fabrikách, na úradoch, a tak sa dal rýchlo vyhlásiť prípadný poplach.

Odsúdenec vyrezal do dverí obesenca

Hneď vedľa rozhlasovej ústredne sa nachádzal najnetradičnejší a zároveň pomerne desivý exponát – dvere z cely smrti z bývalej väznice na Cejle v Brne. Tie sú pripomienkou najmä politických monsterprocesov z 50. rokov, keď vtedajší režim popravil množstvo nevinných ľudí.

Po príchode do miestnosti s dverami z cely smrti nás ovalil mimoriadne ťažký a oproti zvyšným častiam bunkra výrazne teplý vzduch. Mali sme pocit, že keby sme sa v nej zdržali príliš dlho, príde nám ťažko. Nepríjemný vzduch je v nej podľa sprievodcu spôsobený udržiavaním stálej teploty a vlhkosti, aby sa exponát nepoškodil.

Pri pohľade na dvere sme si však všimli vyrezané nápisy, ktoré boli zrejme poslednými odkazmi ľudí odsúdených na smrť. Myšlienky na ťažké dýchanie nás v návale zvedavosti veľmi rýchlo prešli.

„Niektorí väzni vyryli na dvere svoje meno, iní odkaz a ďalší niečo nemravné,“ vysvetľoval sprievodca v pozadí, zatiaľ čo sme si pozorne prezerali jednotlivé výrezy. Z nich nám v pamäti utkvel obesenec, vulgárne zobrazenie ženského pohlavného orgánu či viaceré krátke odkazy na rozlúčku.

Takto by zomrieť nechcel nikto

Zaujímavosťou je, že nápisy na dverách sa nachádzali z jednej aj druhej strany. Dozvedeli sme sa, že na prelome 19. a 20. storočia došlo vo väzení k pokusu o útek, pri ktorom trestanci vyvalili dvere. Tie následne pri opätovnom upevňovaní zamestnanci väznice namontovali z druhej strany.

Na jedných z dvojice dverí bolo napísané meno Kalandra. Išlo o ľavicového aktivistu Záviša Kalandru, ktorého pri vykonštruovaných procesoch popravili na Pankráci spoločne s Miladou Horákovou.

Trest smrti sa vraj vykonával veľmi nehumánnym spôsobom. Na mieste totiž nemali klasickú šibenicu s prepadnutým miestom, pri ktorom si odsúdenec pri rýchlom páde zlomil väz.

Miesto toho využívali kladku s hákom, pomocou ktorej odsúdenca vytiahli hore a voľne ho spustili, a tak sa na lane podľa dobových záznamov škrtil niekedy aj 20 minút. Na Pankráci mali dokonca miestnosť, kde vešali viacero ľudí naraz. Stávalo sa preto, že keď všetkých zvesili, niekto z nich ešte žil, a tak ho znova obesili. Druhý pokus už zväčša končil úspešnou popravou.

Pivo rozhovorí každého

Po nepríjemných predstavách o obesených ľuďoch sme sa pomaly vrátili mysľou na zem a prešli sme do telefónnej ústredne. Svoboda nám vysvetlil, že systém vtedajších ústrední bol do jadrových vojen ideálny z dôvodu, že nie je odkázaný na elektrinu. Pri jadrovom výbuchu totiž okrem iného vzniká elektromagnetický impulz, ktorý môže zničiť elektronické spotrebiče.

Prekvapilo nás, že miestnosť je na rozdiel od iných plná pivných fliaš. Na prvý dojem to pôsobilo, ako keby zamestnanci v ústredni počas služby popíjali alkohol. V skutočnosti však išlo o odkaz na príhodu s majorom Jiřím Mácom, ktorý v ústredni kedysi slúžil ako spojár.

Ten pre bunker 10-Z natočil krátky dokument, ale spočiatku sa zdráhal a o vtedajšej službe nechcel vôbec hovoriť. Nakoniec sa však po väčšom množstve pív rozrozprával. Pivné atrapy sú teda odkazom na to, že sa pod tlakom zlatého moku nechal nakoniec prehovoriť.

„Plodná miestnosť“

Z ústredne sme prešli k tunelu, na ktorého konci sa v minulosti nachádzala miestnosť pre veliteľa krytu. Tá disponuje polopriehľadnými sklami, ktoré vraj boli určené na to, aby vedúci pravidelne dozeral na efektívnu činnosť svojej jednotky.

Jedna z ďalších miestností s názvom C-16, prezývaná aj „plodná miestnosť“, sa podľa sprievodcu spája s radostnou príhodou. V minulosti v nej počas dovolenky prespávali dánsky režisér Christian Birkedal a jeho žena. Manželskému páru sa šesť rokov nedarilo splodiť dieťa.

Do Brna preto prišli na hormonálnu liečbu. V kryte strávili desať nocí a nakoniec sa im narodila dcéra Trille. Odvtedy vraj manželia chodievajú do krytu každý rok na narodeniny svojej dcéry, ktorá má, mimochodom, doživotný vstup do bunkra zadarmo.

Spánok v miestnosti na výsluch

Nemysli si však, že by sa režisér v kryte ubytoval preto, že je celebrita. Prístup do takzvaných zážitkových miestností má každý. Nášho sprievodcu sme preto požiadali, či by nám mohol niektorú z nich otvoriť. „Ukážem vám jednu, ktorá je zariadená ako maródka. Od nej nosím kľúč stále pri sebe,“ odvetil.

Cestou k maródke nám rozpráva o jednej z miestností, ktorá je upravená v štýle vypočúvacej miestnosti Zboru národnej bezpečnosti. V minulosti sa v tejto izbe nachádzali 80-centimetrové federálne pendreky, ktoré však neznámi turisti ukradli. Ďalší návštevníci zase z inej miestnosti pokradli zo starých lekárničiek acylpyrín. „Cez víkend sa zabávali, potom ich bolela hlava, a tak hľadali záchranu v lekárničkách,“ posťažoval sa na turistov Svoboda.

Krátko po vypočutí príhody o návštevníkoch sme prišli do miestnosti určenej na hygienu. Takzvaná retro kúpeľňa funguje na báze šetrnej dávkovej sprchy, pri ktorej stačí zatiahnuť za hore umiestnenú retiazku. „Mal som tu raz pána, ktorý neveril, že to funguje, tak skúsil potiahnuť. Urobil však chybu, pretože sa postavil priamo pod sprchu,“ spomínal so smiechom na humornú príhodu sprievodca. My sme sa rozhodli, že mu budeme veriť, a tak sme funkčnosť sprchy netestovali.

Neďaleko od kúpeľne sa nachádza aj spomína maródka, čiže izba určená na liečenie chorých. Vidíme v nej staré zubárske kreslo, kliešte na trhanie zubov, zdravotnícku tašku a na jednej zo skriniek aj klystír. Zariadenie izby však nie je pôvodné, žiadna maródka, podobne ako vyššie spomínaná výsluchová miestnosť, v bunkri nikdy nebola.

V kryte sa dá aj tancovať, spievať a piť

Od maródky sme pokračovali dlhou chodbou bez svetla, kde sme si museli svietiť malou lampou. Cesta viedla do najväčšej miestnosti bunkra. V minulosti bola jej časť určená na zasadanie krajského štábu s predstaviteľmi kraja. Druhá pozdĺžna chodba je súčasťou priestoru, ktorý je určený na rôzne druhy kultúrnych akcií, ako školské podujatia, firemné večierky, jazzové koncerty, divadelné predstavenia či tanečnú swingovú zábavu. Tú vraj nacisti, ktorí bunker vybudovali, nemali príliš v láske.

Keďže sa bunker nachádza v Česku, je pochopiteľné, že sa menované akcie nezaobídu bez pivného výčapu. Samozrejme, ten bol vybudovaný až v neskoršom období pre potreby kultúrneho vyžitia.

Za barom sa podľa ceduľky s upozornením dodržiava prísne pravidlo – podnapitým ľuďom a osobám v službe sa nenalieva. Sprievodca nás informuje, že barový pult je vyrobený z „tradičného totalitného materiálu, umakartu“. Pamätníci si tak pri pive možno zaspomínajú na staré časy s nostalgickou slzou v oku.

V barovej miestnosti je na stene zavesená aj mapa radiačno-chemického nebezpečia. Podľa rizík v jednotlivých oblastiach sa mali na mape v minulosti rozsvietiť žiarovky. Rovnaká mapa je zavesená aj v ďalej časti bunkra.

O niekoľko metrov ďalej prechádzame do Retro baru, z ktorého dýcha dobová atmosféra. Bohužiaľ, posledné dva roky už nie je prístupný pre verejnosť, a tak s popíjaním piva v podniku z čias socializmu nerátaj.

Pred vstupom do krytu sa bolo potrebné dekontaminovať

Neďaleko baru je umiestnená malá dekontaminačná miestnosť, ktorou musel prejsť každý, kto chcel vojsť do krytu. Ľudia sa museli vyzliecť donaha a umyť sa v dekontaminačnom roztoku. V pozadí na fotografii môžeš vidieť protichemické ochranné obleky.

Po sprche bolo potrebné, aby sa všetci dôkladne vydrhli aj pri umývadle, a to najmä v oblasti ochlpenia, za ušami a v oblasti nechtov. Použité oblečenie by v takomto prípade skončilo v sudoch a bolo by odvezené preč. Vo vedľajšej miestnosti by sa ľudia obliekli do náhradného čistého oblečenia, s ktorým by už mohli pokračovať ďalej do krytu. Počas studenej vojny, našťastie, k zhodeniu jadrovej bomby na Československo nedošlo, a tak sa nemusel tento proces testovať „naostro“.

Hirošima a Nagasaki boli len začiatok

Aby mali návštevníci krytu približnú predstavu o tom, čo by spôsobila atómová vojna, môžu si v kryte prezrieť aj graf najvýznamnejších jadrových výbuchov. Na ňom vidno, že prvé bomby spustené na japonské mestá Hirošimu a Nagasaki mali 15 a 21 kiloton. Jedna kilotona sa rovná výbuchu 1 000 ton TNT. Každá z nich zabila zhruba 130-tisíc ľudí a ďalšie státisíce utrpeli zranenia, pričom umierali na následky tlakovej vlny či ožiarenia.

Oproti neskôr vyvinutým atómovým bombám však boli stále málo účinné. V období studenej vojny, na začiatku 50. rokov Američania otestovali atómovú bombu s názvom Castle Bravo, ktorá mala 15 megaton. Sovietom sa však podarilo vyrobiť 58-megatonovú bombu, ktorej Američania hovorili Tsar Bomba. Obrázky atómových hríbov hovoria v tomto prípade azda samy za seba. Sovietsky zväz aj USA pochopili, že atómová vojna by bola koncom pre obidve strany. Z tohto súboja by nemohol nikto vyjsť ako víťaz.

Kryt v Brne je pripravený na prípadný útok

Z priestranného prvého poschodia sa na záver po desiatkach schodov vydávame na druhé a tretie poschodie. Na nich sa prakticky nič podstatné okrem únikových východov nenachádza. Na treťom poschodí je umiestnený obraz diktátora Josifa Vissarionoviča Stalina, ktorý za sebou skrýva tajný prechod z bunkra. Na jeho konci však stojí stena, ktorú by bolo v prípade evakuácie nutné prebúrať.

Hlavný núdzový východ, ktorým sme vyšli aj my, sa nachádza ešte o 14 schodov vyššie. Ním sme sa dostali do parku pod hradom Špilberk. Mimo bunkra s naším sprievodcom na záver vedieme krátky rozhovor, pri ktorom nám vysvetľuje, že kryt 10-Z je stále súčasťou integrovaného záchranného systému. Okrem telefónnej ústredne sú preto všetky jeho časti funkčné, pravidelne kontrolované a v prípade atómového útoku pripravené na využitie.

„Keby náhodou k niečomu prišlo, musíme odovzdať kľúče hasičom. Neviem, kto by bol do krytu umiestnený tentoraz, ale keby prišiel útok neočakávane, mali by problém doň dobehnúť aj ľudia z neďalekej radnice. Minimálne by utrpeli veľké popáleniny. K tomu však, dúfam, nedôjde,“ hovorí krátko predtým, než sa rozlúčime.