Raketovou základňou Devínska Kobyla nás previedol jej bývalý veliteľ. Aké zbrane používali a za aký čas dokázali zostreliť cieľ?

(Ne)odhalené tajomstvo

Keď už sme pri konšpiráciách, je dôležité spomenúť, že paradoxne v čase fungovania základne, keď bola úloha Devínskej Kobyly ukrytá pod rúškom tajomstva, mnohí Bratislavčania správne tušili, na čo slúžil tento objekt. Napriek tomu, že išlo o prísne tajné informácie, boli pravdivo presvedčení, že sa tu nachádzajú rakety.

„Veľakrát som sa stretával s tým, že mi ľudia povedali, že vedia, že sú tu rakety. V tom prípade som im nemohol túto informáciu potvrdiť, ale prejsť ju úsmevom a nastoliť inú tému,“ spomína Štefan Navrátil s tým, že v tom čase Devínska Kobyla vystupovala v legende rádiotechnického útvaru.

Dokonca ani veliteľova manželka dlhé roky netušila, že jej muž slúži v protilietadlovom raketovom vojsku. „Keď som išiel do práce o desiatej večer prebíjať rakety, mala veľa otázok a darmo ich niekedy kládla nepríjemným tónom, nemohol som jej ich zodpovedať. Myslím si, že tušila, čo robím, ale vedela, že o tom nesmie hovoriť,“ povzdychne si, že napriek jej presvedčeniu to všetko zvládla.

Jedna z najkrajších budov protivzdušnej obrany Československa

Bývalý veliteľ stíchne spolu so zvukom motora nášho auta. Dorazili sme do cieľa. Zatiaľ čo vystupujeme, náš sprievodca poznamená, že vojsko tu sídlilo od roku 1983 do roku 1997, keď bol oddiel premiestnený.

Podľa jeho slov bolo umiestnenie protilietadlového oddielu na Devínsku Kobylu strategicky veľmi výhodné. „Bratislava nemala vykrývaný priestor povodia Dunaja. Keďže systém, ktorým sme disponovali, mohol strieľať aj do záporných uhlov, chránili sme i toto územie.“

Na ľavej strane od nášho zaparkovaného auta sa nachádza azda najväčšia budova bývalej základne. Štefan nám priblíži, že ide o objekt B. „Slúžil na ubytovanie vojakov základnej služby, ktorí neboli v pohotovosti. Okrem toho tu boli zriadené kancelárie profesionálnych vojakov, kuchynský blok i jedáleň,“ dodá s tým, že táto budova patrila k najkrajším z celej protivzdušnej obrany Československa.

Keď prichádzame ku vchodu do budovy, týči sa pred nami terasa olemovaná betónovými stĺpmi. Štefan poznamená, že v roku 1988 ju dali zaskliť, predtým bola otvorená. Bol to priestor na čítanie rozkazu či slávnostné nástupy. Slúžila aj ako spoločenská miestnosť. Kedysi tu stál stolný tenis, ktorý mali vojaci v obľube. 

Počas prechádzania budovou sa zastavíme pri sklade proviantu. Bývalý veliteľ poznamená, že vojsko malo kontrolovaný a striktný systém aj pri príprave jedla. „Raz týždenne sa nakúpili potraviny, ktoré boli do tejto budovy privezené, a z nich sa potom celý týždeň varilo,“ priblíži. Iný spôsob zásobovania neexistoval.

Napríklad zemiakov nakúpili dve tony a hospodárili s nimi, pokiaľ sa neminuli. Možno to číslo znie závratne, no ak doplníme, že v pracovnom čase sa tu nachádzalo približne 90 vojakov, čiže 90 hladných krkov, je úplne primerané.

Zbrane nabité za 20 sekúnd

Rýchlym krokom so Štefanom opúšťame objekt B a smerujeme hlbšie do priestorov bývalej základne. Vysvetľuje nám, že polovica vojska vždy vykonávala činnosti nesúvisiace s raketovým systémom, pričom ďalšia polovica bola v pohotovosti, pripravená brániť vzdušný priestor. Ten bol zabezpečovaný nepretržite 365 dní v roku.

Po niekoľkých metroch chôdze bývalý veliteľ zastaví. Pred nami sa rozprestiera obrovský asfaltový pľac, ktorý lemuje niekoľko budov, menších aj väčších. „Toto bol autopark, garáže a sklady pohonných hmôt. Okrem toho sme tu mali aj hospodársku miestnosť, kde sme chovali zajace aj prasce,“ vysvetlí. Zaspomína si, že cez zimu boli na základni veľmi náročné podmienky. „Mali sme tu uložený odhŕňač snehu s pluhom, bez ktorého by sme sa nezaobišli,“ dodá.

Lesnou cestičkou sa vydáme strmo hore konečne do priestorov, kde sa skladovala bojová technika – rakety a prepravníky. V dvoch mohutných betónových krytoch stojacich vedľa seba, ktoré kedysi chránili pancierové dvere, boli podľa slov bývalého veliteľa nielen uložené rakety, ale nachádzali sa tu aj úkryty pre vojakov v prípade napadnutia.

Keď vstúpime dnu, vidíme kúsok prázdneho priestoru olemovaného rampou. „Tu sa nachádzal prepravník s dvomi raketami, ktorý bol v prípade potreby schopný okamžite vyštartovať a dobiť rakety,“ ukáže veliteľ na prázdny pľac. V priestore lode sa podľa jeho slov nachádzalo ďalších šesť rakiet na nosníkoch uložených po dvoch kusoch. „Celkovo bolo na jednej lodi šesť rakiet plus ďalšie dve na prepravníku. Každý protilietadlový raketový oddiel mal k dispozícii 32 bojových rakiet, a keď to niekde uvádzajú inak, je to nesprávne,“ spresní.

Dobitie odpaľovacej rampy raketami trvalo podľa Štefana rádovo sekundy. Výborne vycvičené obsluhy to zvládli za 20 až 25 sekúnd. Keby sa vyhlásila pohotovosť, obsluhy palebnej batérie by odmaskovali odpaľovacie rampy a uviedli ich do bojového režimu.

„Na Devínskej Kobyle nebola nikdy vyhlásená ostrá pohotovosť, ale v prípade pražskej brigády, kde som slúžil takmer päť rokov po vysokej škole, áno,“ priblížil s tým, že ako veliteľ ju cvične v rámci previerky pripravenosti obslúh mohol vyhlásiť, čo často robil.  

Žiadne jadrové hlavice

Zo skladov sme vyšli opäť na lesnú cestičku, aby sme sa mohli presunúť k odpaľovacím rampám. Štefan nám prezrádza, že na základni sa nachádzali štyri odpaľovacie rampy so šiestimi raketami. „Veľakrát sa stalo, že sa Rakúšania dostali do vzdušného priestoru Bratislavy. Vtedy sme tieto ciele sledovali a vždy uposlúchli stredisko letovej prevádzky, poprípade pokyny stíhacieho letectva,“ vysvetlí.

Prezradí nám, že používali rakety typu S125 Neva spolu so systémami S 75 Volchov, ktoré dokázali ničiť všetko do výšky 20 kilometrov a do diaľky 23 kilometrov. Dodá, že v čase studenej vojny neboli na Slovensku umiestnené žiadne jadrové hlavice. V Česku sa nachádzali na dvoch miestach, nie však ako súčasť protivzdušnej obrany štátu.

Zatiaľ čo smerujeme k odpaľovacím rampám, povedľa nás zazrieme ďalšiu budovu. Štefan nám vysvetlí, že ide o sklad ženijného materiálu na maskovanie odpaľovacích rámp. Tie museli byť zamaskované, aby nepriateľ nedokázal odhaliť prvky palebného postavenia. „V zime bolo vykonávanie maskovacích prác veľmi zložité, lebo tu bola hromada snehu,“ zaspomína si Štefan.

Keď prejdeme o kúsok vyššie, rozprestiera sa pred nami menšia betónová platňa, na ktorej kedysi stála štvrtá odpaľovacia rampa. Podľa slov veliteľa boli odpaľovacie rampy v čase pokoja vypnuté. V takomto stave boli vždy natočené smerom k nájazdu prepravníka s raketami, aby sa rýchlo stihli dobiť.

Po prejdení niekoľkých ďalších metrov sa Štefan opäť zastaví a ukáže na vyvýšenú stavbu. „Tu sa nachádzala kabína navádzacieho rádiolokátora, ktorý musel byť vždy zosynchronizovaný s odpaľovacími rampami, to znamená, kam sa otáčal anténny systém, tam sa po zapnutí museli natáčať odpaľovacie rampy s raketami,“ poznamená a pokračujeme ďalej.

Okrem ďalších odpaľovacích rámp, ktoré fungovali rovnako ako tá, ktorú sme si vysvetlili, sme po ceste narazili ešte na jednu – cvičnú. „Na nácvik kvality a rýchlosti dobíjania odpaľovacej rampy boli určené dve cvičné rakety. Rozdiel medzi nimi a tými bojovými bol ten, že nemali bojovú nálož, ale boli vyplnené jej váhovým ekvivalentom,“ vysvetlil Štefan Navrátil.

V tomto momente si vydýchneme, lebo sme zdolali vrchol Devínskej Kobyly. Už nás nečaká stúpanie, len klesanie. Po ceste z kopca dolu narazíme na rázcestie, pri ktorom stojí ďalšia, tentoraz menšia budova, ktorá už na prvý pohľad nepôsobí ako „bojová“.

Štefan nám prezrádza, že išlo o miesto, kde bývali vojaci v čase pohotovosti. „Slangovo sme ju nazývali Skrátená. Na Skrátenej boli komplet obsluhy vrátane dozorného, bufetu a výdajne jedla, ktoré sem nosili vojaci z objektu B,“ dodáva s tým, že vojaci slúžiaci na Skrátenej nemohli toto miesto opustiť ani počas slúženia tu požiadať o dovolenku či „opúšťak“. „Služba ako taká bola na dnešné pomery veľmi tvrdá,“ poznamená.

Srdce palebného oddielu

Na záver prechádzky sa dostávame do samotného srdca palebného oddielu – na veliteľské stanovište. Štefan Navrátil, ktorý tu trávil väčšinu času v službe, nám prezrádza, že odtiaľto bola napájaná všetka technika. V čase pokoja z rozvodnej siete, v pohotovosti z elektrocentrály, ktorú poháňal dieselový agregát. Vďaka vlastnému zdroju energie sa totiž mohli vyhnúť napadnutiu systémov počas boja.

Po stranách vchodu na veliteľské stanovište sa nachádzali kryty na kabeláže z jednotlivých kabín a odpaľovacích rámp. Keď prejdeme tieto stiesnené a tmavé uličky, vkročíme do miestnosti veliteľa pohotovostnej zmeny.

Práve tu sa vykonávali povinnosti dvadsaťštyrihodinovej služby, ktorú riadil stály operačný dozorný sídliaci v Mierove. Práve on rozhodoval, kedy bude Devínska Kobyla v pohotovosti aj kedy môže strieľať.

Ak by dal povel na streľbu, veliteľ by rozhodol o tom, z ktorej rampy sa bude na cieľ strategicky najlepšie strieľať. K jeho zničeniu by prišlo rádovo v sekundách. „Našou zodpovednosťou bolo, aby odpálená raketa zničila cieľ ešte predtým, než splní svoju úlohu,“ doplnil s tým, že rýchlosť rozhodovania zohrávala veľkú rolu v „úspechu misie“. Jedným dychom dodá, že raketa nikdy nenarazí do cieľa, ako si to mnohí ľudia myslia. Nepriateľa zničia len črepiny, ktoré sa rozprasknú v takej vzdialenosti, aby cieľ určite zasiahli.

Terč na hlave

Hoci sa v histórii Československa nevypálila z rampy ani jedna bojová raketa, bývalý veliteľ tvrdí, že v Rusku bolo zostreľovanie nepriateľských cieľov na dennom poriadku. „Keď sme chodili na bojové streľby do ZSSR, z rozprávania veliteľov slúžiacich na rusko-čínskej hranici viem, že tam k odpáleniu rakiet dochádzalo bežne,“ spomína.

Napriek tomu, že vojaci neboli nútení ani raz páliť, slúžiť v tomto oddiele bolo náročné. Každý deň museli vstávať s pomyselným „terčom na hlave“, keďže prvoradou úlohou nepriateľa by bolo eliminovať našu protivzdušnú obranu. „Vnímali sme to tak, že my sme tí, ktorí musia zničiť nepriateľa, aby on nezničil nás. Museli sme byť pripravení spraviť všetko pre to, aby sme neboli tí prví,“ povzdychne si.

Z veliteľského stanovišťa sa vyberáme naspäť k autu, avšak tentoraz druhou cestou. Počas kráčania nám Štefan prezrádza, že útvary protivzdušnej obrany Československa sa nachádzali aj v Kraloviciach, Prahe, Brne a Ostrave.

Po pár nenáročných metroch sa opäť nachádzame pri aute, do ktorého spoločne nastúpime. Ešte predtým, než bývalého veliteľa vysadíme, prejaví ľútosť nad tým, že bývalá vojenská základňa Devínska Kobyla dnes pustne. „Mohlo by byť z toho múzeum, ako sa to podarilo v Česku v prípade bývalej pražskej brigády,“ dodá na záver tesne pred rozlúčením sa.