Na západe sa šibalo, na východe polievalo: ako trávili Veľkú noc naši predkovia a aké jedlo sa nachádzalo na sviatočnom stole?

V minulosti bola vŕba na našom území bežný strom, ktorý sa nachádzal takmer pri každom potoku. Patrila medzi prvé stromy, ktoré sa na jar zazelenajú. Vzhľadom na to, že jej konáre pripomínajú dlhé vlasy, dievčatá verili, že keď to urobia, na Zelený štvrtok budú mať krásne a mocné dlhé vlasy.

Okrem toho sa v tento deň hovorilo, že „zvony odlietajú do Ríma“, a ich zvuk preto nahradili rapkáče, s ktorými behali chlapci po dedine a rapkali. V chrámoch sa zase používali rôzne klopačky či veľké kostolné rapkáče, ktoré oznamovali začiatok posvätného ticha.

Podľa slov etnologičky sa tradične na Zelený štvrtok konzumovalo jedlo zelenej farby. Keďže v minulosti bolo v tom čase ešte pôstne obdobie, išlo o bezmäsité jedlá. Ľudia ich museli pripraviť z toho, čo im príroda ponúkla, a keďže je Veľká noc dátumovo pohyblivý sviatok a niekedy padla už na apríl, využívala sa čerstvo vyrašená žihľava. „Z jej lístkov sa varila polievka či prívarok. Podobne sa konzumoval aj medvedí cesnak a mladý špenát,“ priblížila odborníčka s tým, že neskôr sa, samozrejme, už používali mrazené pretlakové špenáty. Etnologička dodáva, že táto tradícia sa zachovala v niektorých rodinách do dnešných dní, a tak na Zelený štvrtok obedujú napríklad špenát, nepomastené zemiaky a vajíčko.

Veľký piatok: ľudové divadlo i magický recept na čistú pleť 

V tento deň si ľudia v minulosti (podobne ako dnes) pripomínali ukrižovanie Ježiša Krista. Ide o sviatok, ktorý je významný pre všetky kresťanské cirkvi na Slovensku: rímskokatolícku, gréckokatolícku, pravoslávnu aj protestantskú. Veriaci v tento deň držali prísny pôst, pričom dospelý človek mohol zjesť iba jedno jedlo za deň, samozrejme, nemäsitého pôvodu. Na Veľký piatok sa nesmelo hýbať zemou. Nemohlo sa nič robiť na poli a ani ísť do lesa či hory.

Ranné zvyky sa opäť týkali mladých slobodných dievčat, ktoré ešte pred východom slnka chodili k potoku alebo riečke, kde si symbolicky umyli tvár. „Verilo sa, že ide o magický čas, keď im studená voda zmyje z tváre všetky kozmetické chyby a okrásnie im pokožka,“ vysvetlila Katarína Nádaská.

Podľa slov odborníčky bol Veľký piatok spájaný aj s pašiami (spievaná verzia evanjelia opisujúca poslednú večeru, súd Krista, jeho smrť a pohreb), ktoré sa už od stredoveku spievali v mestách, napríklad v Košiciach, Bratislave alebo Trnave. Neskôr sa táto tradícia udomácnila aj na vidieku, kde si ľudia chystali ľudové divadlo a predvádzali biblický príbeh o zatknutí Ježiša Krista v Getsemanskej záhrade. Dej obsahoval predvedenie Krista pred piláta aj samotné ukrižovanie.

„V prípade dobrého počasia sa pašie hrávali na námestiach pred kostolom, pričom aktérmi v nich boli dobrovoľníci. Na hru sa pripravovali už tri mesiace predtým, aby bola na veľmi dôstojnej úrovni,“ dodala etnologička s tým, že v niektorých lokalitách sa pašiové hry hrajú dodnes. Tam, kde sa nehrajú, sa čítajú v chráme práve na Veľký piatok.

Biela sobota: posledné prípravy i bohoslužba

Etnologička nám prezradila, že gazdinky sa v sobotu budili skoro ráno, niektoré už o tretej hodine, aby dokončili posledné prípravy pred sviatkami. V piatok v noci zarobili cesto a ráno piekli napríklad veľkonočné chleby či posledné koláče.

Na Slovensku bolo tradíciou, že sa počas fašiangov robili svadby a zabíjačky. Produkty z nich, ako napríklad slanina, šunka alebo klobása, sa údili práve počas pôstu, ktorý trval štyridsať dní. „Všetko bolo veľmi kvalitne a pomaly zaúdené. Keďže pôst sa končil v nedeľu večer, na Bielu sobotu sa ráno dávala variť šunka,“ dodala Katarína Nádaská s tým, že gazdiné to museli stihnúť do obeda, do dvanástej, keďže popoludní chodili ľudia či už na vidieku, alebo v mestách do chrámu na pobožnosť prezývanú „Návšteva Božieho hrobu“.

„Boží hrob symbolicky vyjadroval Ježišovo ukrižovanie, sňatie z kríža a pochovanie, ako aj jeho vstanie z mŕtvych. Všetko bolo veľmi pekne pripravené, pričom Boží hrob bol strážený napríklad dobrovoľnými hasičmi v uniformách alebo sa pri ňom striedali jednotliví ľudia až do západu slnka,“ vysvetlila odborníčka a doplnila, že išlo aj o vec prestíže.

Keď slnko zapadlo, začínal sa sviatok Vzkriesenia. „Práve po slávení tejto bohoslužby môžeme povedať, že sa pre našich predkov začala Veľká noc v tom pravom zmysle slova,“ dodala. Od tejto chvíle sa už nedržal pôst a tí najväčší hladoši si už mohli zajesť z mäsa.

Veľkonočná nedeľa: návštevy aj zábava

Na Veľkonočnú nedeľu sa podľa slov etnologičky slávilo „v plnom prúde“. Gazdinky skoro ráno pobalili do košíka šunku, klobásu, slaninu, vajíčka uvarené natvrdo, soľ, chren a fľašu vína či pálenky a potom sa s ním vybrali do kostola. Tam im ho posvätil kňaz a z potravín mohli pripraviť slávnostné raňajky. „Celá rodina sa zhromaždila pri bohato prestretom stole, kde konzumovali tieto posvätné jedlá, ktoré už neboli pôstne, práve naopak – boli výdatné a mäsové,“ doplnila Katarína Nádaská.

Neskôr nasledoval obed, v rámci ktorého sa ľudia stretli s príbuznými, bližšou alebo vzdialenou rodinou, ktorá často chodila až zďaleka, aby sa mohli spoločne najesť. „Celá nedeľa sa niesla v znamení návštev a spoločnej muziky, keďže počas pôstu sa nekonali svadby ani nijaká hlasná hudba. Teraz si to mohli vynahradiť,“ dodala odborníčka. Na vidieku sa večer na Veľkonočný pondelok konali prvé zábavy organizované slobodnou mládežou.

Slávnostný jedálny lístok

Podľa slov etnologičky bolo začiatkom 20. storočia tradičným nedeľným veľkonočným jedlom pečené jahniatko alebo kozliatko. Neskôr však táto tradícia zanikla a ujal sa skôr už len piškótový baránok ako cukrovinka, ktorá sa piekla.

Tvrdí, že z mestského prostredia na vidiek preniklo pečenie báboviek z piškótového cesta, ktoré sa počas veľkonočných sviatkov robilo pomerne dlho, ešte do konca prvej svetovej vojny.

Tradičné boli kysnuté koláče či koláč prezývaný radostník, ktorý sa piekol v guľatom tvare a bol tiež z kysnutého cesta. Ľudia ho zvykli symbolicky ozdobiť napríklad vajíčkami. „Ide o koláč, ktorý má veľmi starú tradíciu. Piekol sa totiž ešte v predkresťanskom období, keď vajíčko symbolizovalo začiatok jari a plodnosti. Jeho guľatý tvar zase predstavoval slnko, pretože starí Slovania boli jeho uctievači,“ doplnila s tým, že napriek tomu, že nepoznali Veľkú noc, zachovali rituály, ako napríklad „vítanie letečka“, ktoré symbolizovalo práve slnko. Radostník sa podľa jej slov zachoval v mnohých regiónoch dodnes a pečie sa na rôzne významné výročia, krstiny, Vianoce či Veľkú noc.

Na východnom Slovensku, najmä u pravoslávnych a gréckokatolíckych veriacich, nájdeme špecifické jedlá, ako sú „žolta hrudka“ či „syrek“. Je to spôsobené tým, že veriaci východného obradu mali taký prísny pôst, že nesmeli jesť ani vajíčka či piť mlieko. Vynahradiť si to preto chceli práve týmito jedlami, ktoré boli tiež súčasťou veľkonočného stola.

Na západe korbáč, na východe vedro

Podľa Kataríny Nádaskej bol hlavný rozdiel vo veľkonočných tradíciách medzi regiónmi v tom, že kým na západnom Slovensku sa viac šibalo, na východnom sa polievalo. „Tá hranica sa delila tak cez stred Slovenska, kde sa dievčatá na Veľkonočný pondelok aj šibali, aj polievali,“ doplnila.

Je však dôležité povedať, že zvyk polievať aj šibať bol určený len pre slobodných. To znamená, že slobodní mládenci mali šibať alebo polievať slobodné dievčatá, pričom na ne prenášali svoju jarnú sexuálnu energiu prostredníctvom prútika či vody.

Podľa tradície mala byť vypolievaná a vyšibaná každá jedna dievčina, takže junáci chodili od skorého rána po dedine od domu k domu a polievali. „Všetky slobodné dievčatá mali byť vypolievané a vyšibané do východu slnka. Prísť polievať poobede sa už nepatrilo,“ dodala Katarína Nádaská.

Samozrejme, medzi slobodnými mládencami už boli aj takí, ktorí mali svoje frajerky. Napriek tomu chodili s ostatnými mládencami od domu k domu, aby žiadna, ani nezadaná dievčina, nebola ukrátená. K svojim frajerkám však špeciálne chodili ešte raz, aby si u nich doma aj posedeli.

V minulosti kraslice, dnes peniaze

Na rozdiel od súčasnosti nechodili šibať ženatí muži, vydaté ženy a ani deti. Rovnako ako sa zmenil tento zvyk, zmenila sa aj výslužka. Slobodní muži dostávali za šibačku tzv. kraslice. Odborníčka nám prezradila, že toto slovo je odvodené od slova krásny z ruštiny, teda červený. Vajíčka sa touto farbou maľovali ako symbol plodnosti, jari a nového života.

„Ide o veľmi starý zvyk už z predkresťanského obdobia, keď sa vajíčka farbili prírodnými farbivami. Medzi ne patrila napríklad červená hlinka, šupiny z orechov či cibule alebo sa máčali do cviklovej šťavy,“ vysvetlila Katarína Nádaská.

Neskôr sa už nielen farbili, ale začali sa aj zdobiť. Na to sa používala technika voskovania alebo sa oblepovali trávou či slamou. „Spočiatku išlo o vajíčka uvarené natvrdo, ktoré sa dali potom konzumovať. Neskôr, najmä v druhej polovici 19. storočia, sa ujali tzv. výdušky – vyfúknutá škrupinka, ktorá sa zdobila naozaj prekrásne,“ dodala s tým, že ozdobiť ich mali za úlohu práve slobodné dievčatá, ktorých prestíž rástla podľa toho, ako krásne ich dokázali zafarbiť.

Každý región mal pritom vlastnú obľúbenú techniku. K tým modernejším patrilo oblepovanie pestrofarebnými nitkami, ktorými vytvárali vzory podobné tým na ľudových odevoch. Na východnom Slovensku sa napríklad objavovali vajíčka prezývané aj písanky, pretože boli nie pokreslené, ale popísané. „Ak sa nejakej dievčine páčil chlapec, tak mu mohla na vajíčko napísať veršík, v ktorom mu dala najavo, že má o neho záujem,“ dodala etnologička s tým, že odkazy na vajíčkach sa objavili už začiatkom 20. storočia.

Ako sa však zmenila doba, zmenili sa aj zvyky. V 30. rokoch 20. storočia začali chodiť polievať už aj starší chlapi, nielen mládenci, a ako výslužku už nedostávali kraslice, ale objavujú sa prvé drobné peniaze a neskôr aj sladkosti. „Tento zvyk sa v mnohých regiónoch udržal aj dnes, no už len veľmi zriedka sa stretneme s tým, že polievať chodia slobodní mládenci slobodné dievčatá. Skôr to robia všetky ostatné generácie,“ povedala etnologička Katarína Nádaská na záver.