Prístup k zbrani na strelnici za minútu. Doklady nebolo treba a mohli by sme prísť aj podnapití (Reportáž)

„Vždy som si to chcel vyskúšať a chcel som ísť aj do armády, no skončil som v stavebníctve. Tak si to aspoň týmto spôsobom trochu kompenzujem,“ vraví nám a dodáva, že plánuje chodiť aj na ďalšie kurzy. Tento rok požiadal aj o zbrojný preukaz, ktorý si chcel vybaviť už skôr, ale ako sám vraví, „nebol na to čas“.

Ďalší muž, asi dvakrát starší ako Peter, s ktorým sa dávame neskôr do reči, prišiel vďaka motivácii od svojho okolia. „Známy už vychodil všetky kurzy. Stále mi spomínal, že nech to skúsim. Tak prišiel ten deň, zajednal som si kurz a hotovo. Teoreticky ma takéto veci vždy bavili, ale chcel som skúsiť aj prax. Uvažujem tiež, že by som si spravil aj ‚zbroják‘,“ hovorí.

Po krátkej debate s účastníkmi kurzu prichádzajú inštruktori na parkovisko dvojicou terénnych áut, do ktorých si sadáme rozdelení na dve skupiny. Spoločne sa južným smerom presúvame do areálu výcvikového priestoru Drapliak, ktorý sa nachádza medzi Novým Mestom nad Váhom a Čachticami. V aute vládne dobrá nálada a cestou na pumpe si stihneme zavtipkovať aj nad aktuálnymi cenami benzínu a zvažujeme, že pôjdeme natankovať do Maďarska, kde sú ceny zastropované.

Po piatich až desiatich minútach cesty do kopca vhodnej pre terénne autá vystupujeme na strelnici vo výške 335 metrov nad morom. Aj keď sa nachádzame pomerne vysoko a ledva dokážeme chytiť mobilný signál, jeden z inštruktorov nám vraví, že streľbu z cvičení je napriek vzdialenosti počuť až dole v obci. Na otázku, či si na to ľudia časom zvykli, reaguje kyslou grimasou.

Strieľa sa len na povel inštruktora

Aj keď je areál so svojimi ôsmimi hektármi veľmi rozľahlý a v jeho zadnom úseku sa nachádza pušková strelnica a priestor na taktický výcvik v lese, naša skupina sa zdržuje len v prvej časti, kde sa približne 500 metrov od nás nachádza pištoľová strelnica.

„Najprv musíme vyriešiť jednu organizačnú vec. Má tu niekto so sebou svoju zbraň?“ pýta sa na úvod inštruktor. Na jeho výzvu zareaguje trojica mužov, ktorých požiada, aby svoje zbrane vytiahli a vybrali z nich muníciu. „Dobre, tak odteraz si už zbrane nenabíjajte, nabijeme si ich spolu až na strelnici,“ upozorňuje na bezpečnostné pravidlo. Zdôrazňuje tiež, že počas kurzu budeme strieľať len na povel inštruktora.

Spoločne sa následne vydávame do neďalekej hlavnej budovy, kde nám v učebni inštruktor objasňuje základné informácie týkajúce sa puzdier na náboje a pištole, ktoré si krátko nato pripíname na opasky. Tí, ktorí si nepriniesli svoju výzbroj, dostávajú aj dvojicu zásobníkov, pištoľ Glock a 200 nábojov. Okrem toho nesmú chýbať ani ochranné okuliare a slúchadlá.

Keď si upevníme na opasok výstroj, vydávame sa pomaly smerom k strelnici. Cestou k nej počuť iba krátke dialógy niektorých ľudí, štebot vtákov a inak nič. Pokoj a ticho okolitej prírody. To však v priebehu nasledujúcich hodín prehluší našich 2 400 vystrieľaných nábojov.

Keď dostrieľaš, ihneď dávaš prst z púšte

Bezpečnosť musí byť vždy na prvom mieste, a preto praktickú časť kurzu začíname takzvaným safety drillom, ktorým sa presvedčíme, že zbraň nie je nabitá. Prvým krokom je vytiahnutie zásobníka a skontrolovanie, či sa v ňom nachádzajú náboje. Ak áno, zásobník odkladáme do puzdra smerom dopredu. Ak by však bol prázdny, putuje do vrecka.

V druhom kroku musíme na tri plné chody vycvakať záver. Iba tak si môžeme overiť, že sa v pištoli nenachádza ani jeden náboj. V poslednej fáze naťahujeme záver zbrane a kontrolujeme, či predsa len v komore nezostal zatúlaný náboj. Až po vykonanom safety drille môžeme zbraň bezpečne odložiť do puzdra.

„So zbraňou treba vždy manipulovať tak, ako keby bola nabitá. To znamená, že pokiaľ sa nepresvedčím, že v nej naozaj nie sú náboje, správam sa tak, ako keby bola nabitá. Ďalšia dôležitá vec je, že pokiaľ nejdeme strieľať, vždy máme prst mimo lučík spúšte,“ vysvetľuje jeden z inštruktorov a toto dôležité pravidlo nám v priebehu celého dňa ešte mnohokrát zopakuje.

Niekoľko hodín trvá, kým si na to poriadne zvykneme. Potrebné tiež je, aby sme zbraňou mierili iba bezpečným smerom. V našom prípade teda výhradne na terč. Otáčanie sa so zbraňou, mieriac na druhých, je prísne zakázané.

O naše doklady sa nikto nezaujíma

Keď máme bezpečnostné kolečko za sebou, prichádza na rad ostrá streľba. Každý z nás si do zásobníka „páskuje“ prvých päť nábojov. Keďže sa nám páskovanie príliš nedarí a náboje sa pri väčšom počte zatláčajú náročne, sme radi, že nám s tým pomáhajú kolegovia. Na konci kurzu z toho máme odreté palce a bolesť cítime aj na druhý deň.

Až v tomto momente si však uvedomíme, že sa pri nás nachádza jedenásť cudzích účastníkov kurzu s nabitou zbraňou. Úprimne povedané, nie je to dvakrát príjemný pocit. Hlavou nám v rýchlosti prebehne hneď niekoľko alarmujúcich myšlienok.

Na kurz sme sa dostali po vyplnení základného formulára a zaplatení požadovanej sumy. Zadali sme teda meno, e-mail, bydlisko a telefónne číslo. Na záver sme síce museli odfajknúť vyhlásenie o bezúhonnosti a potvrdenie o dosiahnutí veku dospelosti, no na mieste nikto nekontroloval náš občiansky preukaz a nemuseli sme „fúkať“. Nikto z prítomných ľudí síce na prvý pohľad nevykazoval známky požitia alkoholu, no treba uviesť, že do určitého množstva alkoholu to na niekom nemusí byť vôbec poznať.

Inak povedané, na kurz sa spoločne s nami mohla prakticky dostať aj neplnoletá osoba, človek pod vplyvom alkoholu, kriminálnik alebo jednoducho niekto, kto sa zapísal pod cudzou identitou. Táto skutočnosť nás spočiatku trochu zneistila. Stáli pri nás profesionálni inštruktori, ktorí by v prípade nebezpečia určite rýchlo zasiahli, ale v hlave sme mali pred prvou streľbou stále veľký otáznik. Môžeme všetkým v skupine veriť?

Medzi ľuďmi však panuje príjemná atmosféra, všetci sú veľmi nápomocní a zdatnejší strelci ochotne pomáhajú tým, ktorým to ide o čosi menej. Vynikajúci prístup majú aj samotní inštruktori, ktorí sa nám neustále plnohodnotne venujú a nikoho nenechávajú, aby si len tak bezcieľne strieľal na terč.

Prvotný stres tak rýchlo opadá, no na druhý deň nás stále máta, či sme sa k strelnej zbrani nedostali až príliš ľahko. Nemali by byť preventívne bezpečnostné kroky pri takýchto kurzoch o niečo prísnejšie? Naozaj na prístup k strelnej zbrani, i keď, pochopiteľne, obmedzený a pod dohľadom, stačí vyplniť len jeden krátky formulár?

Niekedy stačí rana, inokedy je málo aj 17 výstrelov

Keď sa snažíme na cieľ zamieriť presne, pomáha nám krátke zadržanie dychu. Cieľom je zasiahnuť stred terča, ktorý je rozlohou najväčší a v prípade človeka by predstavoval miesto so životne dôležitými orgánmi. Pri obrannej streľbe nemá zmysel zasiahnuť vrch predstavujúci hlavu, ktorý je menší, ani spodnú časť, teda nohy, ktoré by v prípade ľudského útočníka boli v pohybe.

Niekomu ide streľba lepšie, iným horšie. Jeden z účastníkov v rifľovej súprave nám pripomína kovboja. Svojimi presnými pohybmi a uváženou presnou streľbou pôsobí ako niekto, kto už má so strieľaním skúsenosti. Neskôr zisťujeme, že istý čas slúžil na vojne. Celkovo sa viac darí mužom než ženám. Tie potrebujú od inštruktorov o niečo viac pomoci. Ani nám sa však rozhodne nedarí stopercentne. Cieľ síce zasiahneme vždy, ale približne každá druhá strela ide mimo oblasti hrudníka.

Čím viac sa nám nabaľujú pri streľbe ďalšie úlohy, ako úskoky, prebíjanie a zmeny terčov, zabúdame na zadržiavanie dychu a mierime často nepresne. Defenzívna streľba nás však má pripraviť práve na to, aby sme reagovali pohotovo aj pod tlakom. Musíme si teda nájsť vhodný pomer medzi tým, ako byť rýchli a zároveň aj primerane presní. V situáciách, do ktorých by nás mohla v realite dostať obranná streľba, by sme navyše na zadržiavanie dychu asi ani nemali čas myslieť.

Vo svojom okolí pozorujeme, že pri pohyboch a ďalších úkonoch sa presnosť streľby zmenila u takmer všetkých účastníkov. Vnútorne sa tak nemusíme hanbiť ani za naše zhoršujúce sa výsledky. Predsa len, zbraň držíme v ruke prvýkrát, a tak nemôžeme triafať presne ako ostrieľaní veteráni.

Keďže trénujeme taktickú a obrannú streľbu, rátame s tým, že nás niekto ide napadnúť. Prvým krokom je preto zdvihnutie rúk a ustúpenie do ľavej alebo pravej strany, aby sme sa vyhli osi útočníka. „V realite to môže znamenať, že odbehnete aj niekoľko metrov. Nechceme, aby ste urobili iba krok bokom. To je len príklad. Musíte sa však naučiť, aby tam nejaký pohyb bol ako odozva na útok,“ objasňuje inštruktor.

Pri úskoku bokom automaticky prichytávame zbraň v puzdre tak, aby sme ju hneď pri vytiahnutí držali správne a pripravenú na streľbu. Ďalším krokom je namierenie zbrane smerom k terčom, spojenie rúk, zacielenie na terč vystretím rúk, priloženie ukazováka na spúšť a výstrel. Koľko rán je nutných? Na to neexistuje jednoznačná odpoveď.

„Strieľame dovtedy, dokým hrozba nepominie. Na tréningu budeme strieľať tri- až päťkrát, niekedy však nemusí stačiť ani sedemnásť rán,“ hovorí nám inštruktor. Po streľbe so zbraňou pri tele namierenou smerom k hrozbe/terču kontrolujeme cieľ, stav munície v zásobníku a až následne svoje okolie. Nesmieme si pomýliť poradie.

„Keby som najprv začal kontrolovať okolie, tak zistím, že tam je stále nejaká hrozba, ale neskontroloval som si zbraň, ktorá je bez munície, a tak by som nemohol zasiahnuť. Pri otáčaní na okolie si však dávajte pozor, aby ste zbraňou mierili stále iba na cieľ, nie na svojich kolegov po stranách,“ upozorňuje inštruktor. Až po všetkých týchto krokoch môžeme zbraň bezpečne uložiť do puzdra. 

Postupnosť krokov bolo v realite mnohokrát ťažké dodržať. Viaceré z nich sme nechtiac preskakovali, na čo nás inštruktori pravidelne upozorňovali. Najmä ženy z našej skupiny pod tlakom z množstva úkonov veľakrát vystrelili miesto stredu terča na jeho spodok, vrch alebo bočné časti. Všetky nepresné strely sme museli po každom kole prelepovať páskou, a tak bolo vidno, kto sa triafal najlepšie. Niektorí účastníci, ako muž pripomínajúci kovboja, boli naozaj precízni a väčšinu striel trafili priamo „do čierneho“. S tými najlepšími sme sa nemohli ani porovnávať.

Ak nám však došla munícia a cieľ nebol zneškodnený, naša pozornosť sa neskončila. V tom prípade bolo treba zásobník ihneď vytiahnuť a pokojne ho nechať spadnúť na zem. „Skrátka vytrhnúť a zahodiť. Vtedy vás vôbec nemôže nejaký zásobník zaujímať, pretože potrebujete zbraň dostať čo najrýchlejšie znova do boja,“ hovorí inštruktor a dodáva: „Ak však hrozba pominula, je nutné hneď zbraň stiahnuť do puzdra. Keby na miesto v ten moment prišla polícia alebo civilista so zbraňou, mohli by vás nesprávne vyhodnotiť ako hrozbu.“

V prípade, ak už hrozba pominula, môžeme využiť aj plánovanie prebitia zbrane. To znamená, že prázdny zásobník normálne odložíme do vrecka a nahradíme ho novým. V tomto smere máme problém s kolegom stojacim vedľa nás. Obaja máme totiž kratšie prsty, a tak pri vypustení zásobníka musíme použiť druhú ruku, v čom sme oproti niektorým ľuďom v nevýhode.

Pod nos si tak obaja šomreme, že to jednoducho nejde, a snažíme sa vymyslieť iný spôsob. V ideálnom prípade by sme však po vystrieľaní zásobníka mali palcom na jednej ruke uvoľniť poistku na zbrani a v rovnakom momente by sme druhou rukou vkladali dnu plný zásobník. Nuž, nenarodil sa každý s prstami klaviristu.

Okrem toho sa na záver zakaždým treba prehľadať. V stresovej situácii totiž nikdy nevieme, či nemáme ďalší zásobník, a mohol by sa nám zísť. Navyše v prípade, ak by nám došli náboje a útočník je stále na nohách, môže pomôcť aj simulované nabitie, pri ktorom agresor nemusí vedieť, že nám už došla munícia. „S prázdnou zbraňou už však nehrozte. Zbytočne sa vystavujete riziku, iba by vás niekto mohol nechtiac vyhodnotiť ako hrozbu. Radšej utečte do krytu.“

Záujem o zbrane na Slovensku mierne stúpol, dôvodov je však viac

Za zhruba tri mesiace od 24. februára 2022, teda od začiatku vojny na Ukrajine, bol na Slovensku vydaný mierne väčší počet zbrojných preukazov a zbraní kategórie B než v predošlom období. Čo za tým môžeme hľadať? Vojna na Ukrajine mohla byť pre Slovákov veľkým stimulom, ale nie je jedinou príčinou tohto nárastu. Štatistiky navýšila aj pandémia koronavírusu a zmenená legislatíva. Oddelenia dokladov Policajného zboru fungovali od roku 2020 v obmedzenom režime, rovnako ako aj predajne so zbraňami a strelivom.

Do celkového počtu vydaných zbrojných preukazov sa navyše rátajú nielen „prvodržitelia“, ale aj osoby, ktoré potrebovali vymeniť starý zbrojný preukaz za nový. Navýšené čísla má preto na svedomí aj upravená zbraňová legislatíva. Keď si to teda zhrnieme, na Slovensku skutočne evidujeme mierne vyšší záujem o zbrojné preukazy a zbrane kategórie B, ale určite sa nedá povedať, že by Slováci v dôsledku ruskej invázie podľahli davovému šialenstvu.

„V súvislosti s účinnosťou zákona č. 500/2021 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 190/2003 Z. z. o strelných zbraniach a strelive a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov účinný od 1. 2. 2022, dochádza k zmenám niektorých kategórií zbraní, preto sú držitelia povinní prísť na oddelenia dokladov okresných riaditeľstiev Policajného zboru a požiadať o nový preukaz zbrane, a tým sa automaticky navyšuje množstvo zaevidovaných zbraní, aj keď v skutočnosti nejde o ‚novoevidované‘ zbrane,“ dodala k téme hovorkyňa.