Ak chce športovec uspieť medzi nepočujúcimi vo svete, doma musí byť najprv top medzi zdravými, hovorí deaflympionička Eva Jurková

Stolný tenis hráte od piatich rokov. Ako dieťa ste sa museli popasovať so stratou sluchu?

Evka: Ja som to ani nevnímala. Som rada, že nosím načúvací strojček, a hlavné je, aby som počula.

Evku trénujete od piatich rokov. To je už 22 rokov. Ako si na ňu spomínate z detských čias?

Andrej: Pamätám si aj ten prvý tréning. Vtedy som pracoval v Michalovciach ako tréner stolného tenisu. Eva pochádza z okresu Stropkov, z dediny Miňovce. Otec musel dochádzať na každý tréning 90 kilometrov. Spýtal som sa ho, či sa mu oplatí chodiť iba raz týždenne. Ja som totiž začínal pracovať s Evkinou staršou sestrou Ľudkou. Evka bola v tom čase príliš malá. Potom som si všimol, že Evka je veľmi šikovná. V kuse zbierala loptičky a motala sa nám pod nohami. Keď som jej dal nejakú extra ťažkú úlohu s raketou a loptičkou, aby sa zabavila, už po chvíli to mala nacvičené a vedela to. Vtedy ma ťahala a vravela: „Už mám, už mám.“ Kde ty to máš? Za desať minút? Veď to ostatní cvičia aj štyri dni. (smiech) Potom sme sa začali fokusovať aj na Evku.

A aké boli tie plnohodnotné začiatky?

Andrej: Keďže Evka nepočuje, zo začiatku sme si vôbec nerozumeli. Ja som v kuse volal jej otca, že „pán Jurko, pán Jurko, poďte sem, ja nič nerozumiem“. Ja totiž pochádzam z Ruska.

Na základnej škole sa deti často boria so šikanovaním. Vnímali vaši spolužiaci váš deficit a dávali vám to prípadne nejako pocítiť?

Evka: Ja som chodila na cirkevnú školu pre počujúcich. Nič také som našťastie nevnímala, pretože som mala dobrých spolužiakov. Mala som dokonca spolužiačku, ktorá bola na invalidnom vozíku. Ja som bola rada, pretože sme si vždy všetci navzájom pomáhali, so šikanovaním som sa nikdy nestretla.

Andrej: Ani ja neregistrujem, že by ju niekto šikanoval, ani v neskorších rokoch. Občas sa stalo, že nedopočula, ale to nie preto, že je hlúpa. Strojčekom však všetko nezachytí. Keď sme však boli teraz na deaflympiáde v Brazílii, mnohí športovci povedali, že sa so šikanovaním stretli.

Ako u vás vyzeralo dospievanie?

Evka: Zbehlo to veľmi rýchlo. Bola som stále preč, chodila som na turnaje.

A v osobnom živote?

Evka: Tu ťažko hovoriť o nejakom osobnom živote. Moje detstvo aj dospievanie sa naozaj točili len okolo stolného tenisu a turnajov. Vymeškávala som veľa školy. Každý týždeň som mala sústredenia a potom som musela dobiehať zameškané učivo. Bolo to veľmi náročné. Napríklad každý rok som koncom školského roka chodila na majstrovstvá Európy, a preto som v škole nikdy nebola, pretože sa to krížilo.

Andrej: Ona bola vždy podstatne vyspelejšia ako ostatní. Zo športovej stránky dokázala tú taktiku a systém pochopiť veľmi rýchlo. Ale všeobecne som si ani nestihol všimnúť, kedy vyrástla. Jediný rozdiel, ktorý vidím dnes v porovnaní s obdobím jej dospievania, je to, že informácie jej bolo treba viac „predžúvať“. Ale to je úplne prirodzené. Hlúpa však nebola. Mával som aj hlúpe deti, ktorým bolo treba všetko do nekonečna opakovať.

Dala sa škola skĺbiť s prácou?

Evka: Bolo to ťažké a náročné. Najmä v škole. Mám našťastie dve spolužiačky, ktoré mi pomáhajú s poznámkami, keď v škole nie som. Šťastie som mala aj v tom, že mojou školou bolo športové gymnázium, kam som chodila osem rokov. To mi vyšlo maximálne v ústrety. Napríklad výuka sa začínala až o desiatej hodine, takže ranný tréning som stihla bez stresov. Na inej škole by to možné nebolo.

Tak je dobre, že takéto školy existujú…

Andrej: No už nie tak celkom. Ten systém už zrušili. Už nemôžeme prijať malé deti. Ja totiž na tom gymnáziu učím, takže to viem. To znamená, že ak by sa našla ďalšia Evka Jurková, žiaľbohu, mala by to podstatne ťažšie. U nás môžeme prijať dieťa až od 14 rokov.

Zvažovali ste niekedy, že skončíte so stolným tenisom?

Evka: Určite boli časy, keď som mala stolného tenisu plné zuby. Najťažšie bola tá vyťaženosť. Každý týždeň turnaj a sústredenie. Mala som aj fyzické problémy. Času na regeneráciu bolo veľmi málo. Ťažké bolo aj hľadať motiváciu po neúspechoch.

A kde ste tú motiváciu napokon našli?

Evka: Snažila som sa mimo tréningov a zápasov o stolnom tenise vôbec nerozprávať. Skrátka som vypla. Chodila som sem-tam aj na dovolenky, čo bolo, pokiaľ ide o psychiku, dôležité.

V súčasnosti sa tréneri menia po roku, dvoch, troch, pretože hráč a tréner prestanú po istom čase jeden v druhom vidieť prínos. Ako je teda možné, že ste spolu vydržali 22 rokov?

Evka: Tak to vyšlo. (smiech)

Andrej: Tréner musí byť niekedy herec, niekedy psychológ, niekedy klamár. Treba aj klamať, aby bolo dobre. No je to aj o kompromisoch. Ale ozaj, aj ja som sa nad tým zamýšľal, že je to už 22 rokov, a uvedomil som si, že ja som pri Evke tiež rástol, hoci som už pred ňou mal úspešných zverencov. Ja sa držím teórie trojuholníka.

Čo znamená teória trojuholníka?

Andrej: Rodič – dieťa – tréner. Bez otca a mamy nemá dieťa žiadnu šancu na úspech. Rodičia sú veľmi silní, ale aj Evka je silná, pretože už ako 9-ročná bola tu v Košiciach na internáte. Najprv so sestrou, ale potom úplne sama a ten život musela zvládnuť.

Aký bol život na internáte?

Evka: Ťažký. Napríklad z chladničky mi kradli jedlo, nič mi tam nenechávali. Bolo to drsné. Hoci som sa na jednej strane aj tešila na život tu, na druhej som aj často plakala. Veľké Košice, mesto, MHD – neraz som sa tu skoro aj stratila. To je úplne iné ako na dedine. Aj v škole som mala trochu problém s učiteľmi, pretože som im nič nerozumela, ale nejako som to zvládla.

Spomenuli ste, že vašu dlhú spoluprácu pripisujete aj kompromisom. Za toľké roky ste sa ešte nepohádali?

Evka: Ojoj, jasné, že hádky boli.

Andrej: Pohádame sa, jasné, že hej. Väčšinou je to po prehrách, pretože keď sa vyhráva, tak sa všetci usmievame, ale nepamätám si, že by tá hádka bola až taká, aby niekto odišiel. Vyostrené konflikty nás našťastie obchádzajú.

Ako často trénujete?

Evka: Od pondelka do piatka, každý deň dvojfázové tréningy. To znamená hodina a pol až dve ráno a to isté večer. V sobotu je väčšinou buď nejaký turnaj, liga, alebo občas aj voľno.

Ako vyzerá voľno?

Evka: Leňoším, a keď je pekné počasie, tak rada chodím s priateľom na túry. (smiech) Takisto aj Netflix a dobrá reštaurácia.

Čo dobré si dáte v reštaurácii?

Evka: Milujem cestoviny, kuracie mäso. A milujem polievky. Keď sme teraz boli mesiac v Brazílii, tam sme polievky vôbec nemali. Takže prvé, čo sme spravili po návrate na Slovensko, bolo, že sme utekali na polievku. (smiech)

Dá sa ako nepočujúci športovec plnohodnotne živiť športom?

Evka: Dá sa, ale ten nepočujúci musí byť absolútna svetová špička. A tých výnimiek je na Slovensku len hŕstka. Ak sa športovec chce športom živiť, musí byť na tej špičke neustále, nestačí len nejaký jeden úspech. Minimálne musí byť pravidelne majster alebo vicemajster Európy. A pre zdravých je o to ťažšie dostať sa do toho rebríčka. Ja som vďačná, že je taká možnosť ako deaflympijský výbor, ktorý nám pomáha. Napríklad ak je hráč siedmy najlepší na svete medzi nepočujúcimi, to už neznamená vôbec nič. Ak chce byť športovec úspešný medzi nepočujúcimi vo svete, musí byť najprv špička na Slovensku medzi zdravými.

To mi neznie ako príliš dobrý koncept...

Andrej: Bohužiaľ, je to tak, ako to je.

V čom spočíva kvalitatívny rozdiel medzi počujúcim a nepočujúcim športovcom? Prečo je také ťažké uspieť medzi zdravými?

Andrej: Evka, hoci má strojček, loptu takmer vôbec nepočuje. Odraz a rotáciu nevie zachytiť. Hoci sa to nezdá, vytvára to obrovský rozdiel.

Športovcov často hecujú fanúšikovia. Ako to máte vy?

Evka: My nepočujúci si pred každým zápasom musíme dať strojček dole. Pred vstupom do haly ho musíme vypnúť. Je to tak preto, lebo niektorí nepočujúci strojčeky nemajú. Týmto chcú organizátori docieliť rovnaké podmienky pre všetkých. Čo sa mňa týka, tak aj keď mám strojček vypnutý a veľa fanúšikov naraz kričí, veľmi málo, no trochu to počujem. Ale zasa cítim tie vibrácie a to mi dodáva energiu.

Hovorí sa, že ľudia, ktorým chýba niektorý zo zmyslov, majú podstatne lepšie vyvinutý iný zmysel. Ako je to vo vašom prípade?

Evka: Ťažko povedať...

Andrej: No, ja si myslím, že Evka má lepšie vyvinutý zrak. Často si totiž všimne také detaily, ktoré si ja nemám šancu všimnúť.

Evka: Odmalička si cibrím najmä zrak, a to preto, že pri počúvaní veľa pozerám aj na pery, z ktorých sa snažím odčítavať.

Ovládate aj posunkovú reč?

Evka: Nie, iba úplné základy. Odmalička ma viedli k tomu, aby som rozprávala.

Andrej: K tomu sa mi viaže jeden príbeh. Keď bola Evka malá, navštívila psychológa a on odporúčal, že nemôže byť medzi zdravými, že s takýmto postihnutím musí ísť do posunkovej reči. My sme ten papier roztrhali a povedali sme, že bude medzi zdravými.

Čomu sa chcete venovať po skončení kariéry?

Evka: Raz to bude musieť prísť a potom si určite chcem založiť rodinu.

Ste majsterka Európy, sveta a už aj zlatá medailistka z deaflympiády. Dá sa ešte niečo viac?

Evka: Dá sa. Celý ten kolotoč zopakovať ešte raz. (smiech)

Prečo je podľa vás dôležité podporovať na Slovensku športovcov s akýmkoľvek zdravotným deficitom a hovoriť o nich?

Evka: Ja chcem ukázať tým ostatným a hlavne nepočujúcim športovcom, že sa to dá. Chcem im povedať, že vôbec nie sú iní. Ani ja si nepripúšťam, že som iná. Pretože dokážem takmer plnohodnotne rozprávať.