Praktiky Štátnej bezpečnosti. Ako prebiehalo sledovanie ľudí a odpočúvanie bytov?

Agenti pri týchto praktikách využívali domácu techniku, ale aj tú, ktorú sa im podarilo získať zo zahraničia. Okrem toho využívali aj bežné výrobky, ktoré upravili na spravodajské účely. „Mikrofóny, fotoaparáty a kamery bývali ukryté v závislosti od toho, kde sa sledovanie realizovalo, napríklad v stenách bytov, v televízoroch, kufríkoch, knihách, ale aj v detských kočíkoch,“ dodal Michal Miklovič.

Predĺženou rukou ŠtB mohli byť aj kolegovia a kamaráti

Do hľadáčika ŠtB sa dostávali radoví občania aj pre tie najmenšie prejavy odporu voči režimu. Vytrvalo išli po krku najmä disidentom, z ktorých si spravili lovenú zver. Jedným z príkladov bol aj Košičan Marcel Strýko. Nepohodlným sa stal pre vydávanie samizdatu, kontakt so signatármi Charty 77 či skladby svojej kapely Lesní speváci (neskôr premenovaná na The Nace).

Podľa ŠtB boli texty piesní kapely „dvojzmyselné“ a narážali na „významných predstaviteľov medzinárodného robotníckeho a komunistického hnutia“, uvádza historik Peter Jašek v časopise Paměť a dějiny. Štátna bezpečnosť začala Strýka oficiálne sledovať v roku 1984.

Na jeho meno zaregistrovali zväzok nepriateľskej osoby a signálny zväzok (ten bol vedený na osoby podozrivé z rôznej trestnej činnosti – pozn. red.) s názvom Komúna, ktorého cieľom bolo „preveriť doposiaľ získané poznatky, dokumentačne podchytiť a zisťovať ďalšie ciele, zámery a činnosť skupiny Nace a zároveň vykonávať kontrolu objektu pri stykoch so signatármi Charty 77“.

Do okolia Marcela Strýka nasadili tajných spolupracovníkov a odpočúvali jeho stretnutia v byte v Košiciach, ale aj priestory chaty v Slanskej Hute, kde sa stretával s kamarátmi a členmi kapely. Zo záznamov zistili Strýkov postoj k režimu vo vtedajšom Československu, o ktorom povedal, že je „ako jeden veľký koncentrák – väzenie, kde je každá činnosť kontrolovaná bezpečnosťou“.

Spolupracovníci ŠtB mohli byť najatí buď na báze dobrovoľnosti, alebo ich k tomu prinútili. Niektorí boli za svoje služby platení, iní nie. Vo všeobecnosti chcela Štátna bezpečnosť získať ľudí z jeho súkromného okruhu či z práce alebo osoby z rovnakej komunity či s podobnými záujmami. Každý z nich mal v podstate na Strýka donášať informácie, ktoré sa dali onálepkovať ako „protištátne“.

Spolupracuj, inak tvojich rodičov prejde auto

ŠtB u Marcela Strýka preverovala aj jeho poštovú korešpondenciu a vykonala bytovú prehliadku. Podľa historika Petra Jaška v priestoroch bytu našli samizdaty, obrazy svätých aj náboženskú literatúru, čo spadalo pod kategóriu „protištátnych materiálov“.

„Príslušníci ŠtB buď získali kópiu kľúča od bytu, kancelárie, hotelovej izby, alebo zámok do konkrétneho obydlia otvoril ich špecialista. Cieľom domovej prehliadky bolo zdokumentovať – zapísať, odfotografovať – čokoľvek, čo by dokazovalo protirežimovú činnosť sledovanej osoby, alebo získať kompromitujúce materiály voči sledovanej osobe,“ objasnil nám Peter Jašek všeobecný postup pri obhliadke bytov zo strany ŠtB.

V prípade Komúna chcela Štátna bezpečnosť získať aj služby takzvaných dôverníkov z okolia skupiny. Jedným z nich sa mal stať muž s prezývkou Matej. Aby s ŠtB spolupracoval, snažili sa na neho nájsť kompromitujúce materiály a zároveň sa ho pokúšali vydierať.

Z informácií, ktoré získali od Mateja, si odvodili nasledovné: „Bola zistená skupina osôb z Košíc inklinujúca k hnutiu underground, ktorá je protispoločensky orientovaná a ktorej jednotliví členovia udržiavajú styky na osoby tohto hnutia v Prahe. Zároveň boli získané poznatky o vytváraní paralelných štruktúr v oblasti kultúry (nelegálna kultúra).“

O troch vynútených stretnutiach Matej porozprával v komentári k práci historika Jaška. Pri prvom stretnutí z mája 1984 ho podľa jeho tvrdenia dvaja príslušníci ŠtB zatvorili v suteréne a na rovinu mu povedali: „Keď nebudeš s nami spolupracovať, tak sa odtiaľto už nikdy nedostaneš, nikto ťa nikdy nenájde – zmizneš zo sveta – to vieme zariadiť.“ Okrem toho sa vraj vyhrážali tým, že jeho rodičov „jedného dňa prejde auto“ a jeho sestra, v tom čase mladá gymnazistka, nebude nikdy prijatá na vysokú školu.

Matej však odmieta, že by bol aktívnym spolupracovníkom ŠtB a agentom vraj ani pri ďalších dvoch podobne ladených stretnutiach nepovedal nič podstatné. Následkom toho ho Štátna bezpečnosť pripravila o cestovný pas a jeho okolie sa ho začalo strániť, pretože sa obávalo, že spolupracuje s ŠtB.

Ťahali ho cez stovky výsluchov

Do Strýkovho blízkeho okolia sa ŠtB pokúšala prekopať aj cez iné osoby. Jednou z nich sa podľa historika Jaška stal agent s krycím menom Milan I (pôvodne bol kandidátom tajnej spolupráce s krycím menom Doktor), ktorý bol v Strýkovom okruhu a jeho okolie mu verilo. 

Pohyboval sa v košickom undergrounde a stretával sa so skupinou Marcela Strýka aj v jeho byte, a preto sa mohol stať vhodným donášačom v prípade Komúna. ŠtB mu pohrozila, že zapojenie do Strýkovej skupiny by „mohlo mať negatívny vplyv na jeho postavenie v práci, ako i k obhajobe kandidátskej práce“, čím ho nútili k spolupráci.

Podľa ŠtB mal za úlohu „objasniť trestnú alebo inú protispoločenskú činnosť objektu, ako i celej skupiny a s tým súvisiace jeho styky na protisocialisticky orientované osoby z Prahy. Zároveň zistiť ciele a zámery undergroundového hnutia v Košiciach a kraji“.

Komunikácia s tajnými spolupracovníkmi vo všeobecnosti prebiehala aj v takzvaných konšpiračných bytoch. Do nich sa však dostali len tí, ktorí boli overení. 

„Konšpiračné byty boli pridelené na kryciu identitu príslušníka ŠtB, nikto v nich trvalo nebýval, prípadne slúžili na dočasné ubytovanie príslušníkov ŠtB. Využívali sa aj prepožičané byty, v tomto prípade šlo o bežne rodinou užívaný byt, ktorý tajný spolupracovník požičiaval ŠtB v čase, keď členovia rodiny boli v zamestnaní, v škole, prípadne dlhodobo mimo Československa,“ povedal Miklovič.

Ďalších tajných pracovníkov s krycími menami Dieťa a Mexičan ŠtB získala priamo z pracoviska Marcela Strýka. Mexičan v jednom zo svojich vyhlásení pred ŠtB Strýka označil za „jednoznačného nepriateľa socialistického štátneho zriadenia“, ktorý „nie je s ničím spokojný a všetko kritizuje“.

Všetky tieto a ďalšie informácie získané o Marcelovi Strýkovi viedli v roku 1986 k takzvaným preventívno-rozkladným opatreniam. Nimi chcela Štátna bezpečnosť docieliť, aby konkrétna osoba či skupina vo svojej „protištátnej činnosti“ ďalej nepokračovala.

Pri výsluchoch Strýka a ľudí z jeho okolia dali každému najavo, čo všetko o ich činnosti vedia a aké pre ňu môžu mať problémy. Mnohí ľudia sa následne so Strýkom prestali stretávať, pretože sa obávali, že ich naďalej odpočúvajú, prípadne mali podozrenie, že by aj on sám mohol spolupracovať s členmi ŠtB. Túto informáciu ŠtB odovzdal tajný spolupracovník s krycím menom Bandy.

Nie vždy však Štátna bezpečnosť skončila len pri preventívno-rozkladných opatreniach. V mnohých prípadoch neváhala zájsť aj k fyzickým trestom. „Násilie bolo používané s cieľom prinútiť vyšetrovanú osobu k priznaniu, ak na obvinenie neexistovali dôkazy, respektíve boli spochybniteľné. Takéto praktiky sa vo väčšej miere používali na prelome 40. a 50. rokov. V 80. rokoch boli preferované iné formy nátlaku, najmä bránenie v kariére alebo štúdiu, opakované zatýkanie a vypočúvanie, návštevy príslušníkov na pracovisku či u známych s cieľom diskreditovať danú osobu,“ vysvetlil Miklovič.

V roku 1987 ŠtB dokonca plánovala Strýka využiť na to, aby donášal na členov Charty 77. Tento nápad však nakoniec zavrhla. Podľa jej zistení totiž nebolo možné Strýka „ofenzívne využívať“. Ani tlak ŠtB, vinou ktorej podľa SME absolvoval vyše 280 výsluchov a prišiel aj o prácu, ho však nezlomil. 

V novembri 1987 sa zúčastnil na druhom fóre Charty 77, bol aktívny aj v novembri 1989 a po Nežnej revolúcii sa stal jedným zo zakladateľov Občianskeho fóra v Košiciach, pričom verejne kritizoval praktiky premiéra Vladimíra Mečiara. Zomrel v roku 1994, štyri roky potom, ako bola Štátna bezpečnosť, ktorá ho dlhé obdobie terorizovala, oficiálne rozpustená.