Kolotoče sú tvrdý biznis. Najdrahšie prenájmy pľacov na jarmokoch sa pohybujú v desiatkach tisíc eur. Zárobky závisia od atrakcií

Ku stigme remesla prispieva aj charakteristicky pestrofarebná výzdoba kolotočov. Stroje z druhej ruky prichádzajú už vyzdobené, no výber úpravy tých novších majú na starosti ich majitelia. Podľa 19-ročného Antona Dubského sa trend uberá z „preplácaných“ výzdob k tematicky čistejším kompozíciám.

Zatiaľ snehobiele priečelie ich novej vlajkovej lode „bobovej dráhy“, na ktorej pracuje, už čoskoro zaplnia motívy od profesionálneho maliara podľa jeho nápadu: ikonické monoposty a jazdci F1. „Sami si to nemaľujeme, takí šikovní nie sme.“

Autodróm ako súčasť povinnej výbavy

Portfólio ponúkaných atrakcií sa podľa Františka Sečkára rýchlo vyvíja. „Niečo predáme, niečo nakúpime. Musíme stále obmieňať, každý chce mať niečo nové. Stále to ide dopredu. Môj otec mával len kolotoče. Dnes máme adrenalínovejšie, väčšie a lákavejšie atrakcie.“ Nový kolotoč si na seba dokáže v ideálnom prípade zarobiť už za päť rokov.

Najvyššie a najextrémnejšie jazdy však na Slovensku nehľadajte. Nájdete ich skôr v najväčších lunaparkových veľmociach ako Holandsko či Nemecko. Západný trh sa okrem väčšej kúpyschopnosti líši aj tým, že kolotočiari na pľacoch neostávajú len počas víkendov. „Len na Oktoberfeste stoja mesiac a môžu si tak dovoliť impozantnejšie, pokojne aj 70-metrové stavby. Stavať atrakcie týždeň by sa na Slovensku neoplatilo. Sezóna u nás ide v rýchlejšom tempe. Okrem toho by na veľké atrakcie v obciach často nebolo ani dosť miesta.“ 

Na Slovensku je neotrasiteľnou stálicou lunaparkov a dlhodobo najpopulárnejšou atrakciou autodróm. Či je na ňom povolené narážanie, závisí od zloženia posádok. „Autíčka sú určené na narážanie, veď to sú ‚bumper cars‘. Musíme však chrániť deti pred vybitím zubov či vyrazením dychu, a ak je v autíčkach veľa detí, ľudí upozorníme. Večer, keď sú tam skôr dospelí, necháme ich narážať sa. Najviac naprd je, ak sú tam naraz zdivočení tínedžeri aj deti.“

Napriek finančným a priestorovým obmedzeniam sú návštevníci čoraz náročnejší a každé podujatie má navyše špecifickú klientelu. Okrem povinného autodrómu sa kolotočiari vždy vopred dohodnú s organizátorom. „Keď očakávame mladých, tak prinesieme vysoké extrémnejšie kolotoče. Ak je tam veľa detí, stavíme na ruské kolo.“

Najlepšie podujatia sú tie, na ktorých vyjde počasie

Rodiny kolotočiarov pôsobia regionálne a majú svoje tradičné zastávky. Zmluvy s organizátormi podujatí si dohodujú mesiace dopredu a na pľac prichádzajú vždy aspoň v trojdňovom predstihu. Atrakcie si rozkladajú a inštalujú sami s pomocou spoľahlivých stálych brigádnikov. „Ak začíname v piatok, prichádzame väčšinou v pondelok. Chvíľu trvá, kým sa všetko doladí, umyje a skontroluje. Baliť začíname už posledný večer a pokračujeme celý ďalší deň.“

Na väčších podujatiach môžu paralelne pôsobiť aj konkurenčné rodiny. Kolotočiari sa navzájom v regiónoch poznajú a operatívne sa dokážu zorganizovať v tom, kto prinesie aké atrakcie. „Občas dostaneme ponuku na poslednú chvíľu, vtedy sa vieme dohodnúť na rovnakej cene za vstup. Nechceme ísť predsa proti sebe,“ vysvetľujú Sečkárovci. 

Aj keď už je všetko postavené a stopercentne pripravené, finančný výsledok závisí vždy od počasia. „Keď celý víkend prší, nikto nepríde a ideme do mínusu. Prenájmy sa plánujú pol roka dopredu a nie práve za málo peňazí. Počasiu nerozkážete, zaplatíte nielen prenájom, ale aj ľudí, naftu, agregáty a ich prenájom. Ak zaprší na veľkom jarmoku, sme v obrovskej strate.“ Ceny prenájmov začínajú v stovkách no dosahujú tisíce až desiatky tisíc eur.

František Sečkár starší tvrdí, že kolotočiari platia najdrahšie prenájmy na západnom Slovensku. Cena záleží aj od toho, či je pľac súkromný alebo obecný. „Jarmoky a vinobrania sú najdrahšie. Prenájom najdrahšieho pľacu na Pezinskom vinobraní stojí vyše 40 000 eur.“

Cena za zábavu

Okrem aktuálneho počasia vplýva na návštevnosť aj prevládajúce ekonomické podnebie. Po dvoch hluchých sezónach sa na jar ľudia na kolotoče vyslovene tešili, avšak v ostatných mesiacoch ich začali odrádzať rastúce ceny. „Všetky ceny idú hore a Slováci bohužiaľ nemajú také vysoké príjmy. Už sme si zvykli, že ľudia frflú, ale chápeme ich. Veď aj pivo stojí 2,50 a cigánska bežne 8 eur. So stánkarmi sme na jednej lodi. Zdraželo všetko od soli až po elektrinu. Žiaľbohu sa dnes bavia len tí, čo na to majú, a ostatní ostávajú doma.“

 
V chudobnejších regiónoch dokážu ľudia paradoxne „pustiť viac peňazí“ ako v regiónoch s bohatšou populáciou. „Na strednom Slovensku sa vedia zabávať lepšie ako v Bratislave. Radi chodíme napríklad na detvianske slávnosti. Ľudia tam nemajú toľko možností a kolotoče sú pre nich doslova udalosť. V Bratislave sú zvyknutí na to, že každý týždeň sa niečo deje,“ uvažuje Karol Dubský.

Bohouš vs. SBS

Len nedávno sa pri nehode extrémnejšej verzie reťazového kolotoča v českom Havířove zranilo 14 ľudí. Podľa českej polície prestala atrakcia reagovať na ovládacie prvky a oválna

konštrukcia so sedačkami začala nekontrolovane klesať k zemi.

„Zavesené sedačky s návštevníkmi sa aj naďalej točili. Ľudia preto narážali do zábradlia atrakcie a do okolostojacich prekážok,“ spresnil jej hovorca. V Česku stále vyšetrujú, čo presne sa stalo, no medzi kolotočiarmi sa špekuluje o zlyhaní ľudského faktora, keďže každý stroj sa dá vypnúť centrálnym vypínačom. 

Drobný pravidelný servis atrakcií si zabezpečujú sami kolotočiari. „Naučili sme sa to robiť sami, ale stroje servisujú aj výrobcovia a navyše musia prejsť aj certifikovanými kontrolami.“ Tie robia odborní revízori každoročne, podobne ako pri výťahoch alebo lyžiarskych vlekoch. Na základe platných noriem sa musia navyše niektoré časti pravidelne meniť, nosné piliere musia kolotočiari vyradiť po 15 rokoch.

Aj keď sú atrakcie z technickej stránky v poriadku, nebezpečenstvo nečíha nikdy ďaleko. Preto je pri každej atrakcii okrem pokladníka a operátora aj osoba, ktorá dohliada na prevádzku. Na labuťkách dozerá na bezpečnosť okrem dvoch členov rodiny aj brigádnik. 

„Ľudia zvyknú robiť hovadiny. Na labuťkách sa opití snažia napodobniť scénu s Bohoušom z filmu Dědictví. Niekedy radšej zavrieme, ako by sme mali mať problémy. Opití sú horší ako deti a neuvedomujú si riziká. Najnebezpečnejšie je, keď sa ľudia počas jazdy postavia.“

Podľa manželov Sečkárovcov podgurážení ľudia často špekulujú a stáva sa, že keď ich nechcú pustiť na atrakciu, vedia sa aj rozčúliť. „Musíme byť na každého milí, no keď sa s nimi fakt nedá, zavoláme SBS. Pred 20 rokmi to však bolo určite horšie. Neraz sa chceli aj biť a stávalo sa, že lozili po kolotočoch a občas ich i poškodili.“

Kolotočiari si dnes prenajímajú vlastné SBS-ky, ktoré atrakcie strážia v noci. Jednu vec však neustráži nikto. „Aspoň dvakrát za jarmok nám niekto atrakciu ovracia. Najčastejšie sa to stáva na eXtréme, kde sa ocitajú dole hlavou. Pre istotu tam máme vždy prichystané bandasky s vodou.“

Čo sa skrýva za zákrutou horskej dráhy?

Počet živnostníkov, ktorí sa dnes na Slovensku živia prevádzkou kolotočov, vraj atakuje stovku. Akým smerom sa bude vyvíjať sektor zábavy do budúcnosti z hľadiska dopytu a technológií, z nich nevie odhadnúť nikto. Už počas koronavírusových rokov si niektorí z nich museli nájsť iné zdroje príjmu a najmladšia generácia sa radšej pripravuje na rôzne scenáre.

Anton Dubský tvrdí, že je pripravený na rôzne alternatívy, aj keď by nútený predaj atrakcií ľutoval. „Je to rodinná tradícia a bolo by škoda s tým prestať.“ František Sečkár pre zmenu verí, že generácia jeho rovesníkov ešte isto potiahne, keďže ľudia si budú chcieť „vždy vyvetrať hlavu“. Skvelá metafora z úst kolotočiara.