Bývalý exorcista: Zažil som, že posadnutá osoba začala z ničoho nič horieť a hovoriť starou hebrejčinou (Rozhovor)

Duchovný svet je pre mňa realitou. Neberiem ho ako niečo neprebádané či imaginárne. Počas exorcizmu sa vyskytujú rôzne prejavy, možno aj veľmi podobné tým, ktoré sú opísané vo filmoch. Rozdiel je v tom, že nikdy nebývajú koncentrované iba do jednej jedinej osoby, ako to zvyknú poňať scenáristi. To je naozaj trochu prehnané. 

Čiže pred exorcizmom sa vždy robí diagnostika klienta, aby sa zhodnotilo jeho duševné zdravie.

Samozrejme. V knihe Rímsky rituál sa nachádzajú podmienky a poznámky, ktoré majú exorcistu inštruovať. Jednou z podmienok je práve to, že odborníci na duševné zdravie musia ešte pred exorcizmom vylúčiť prirodzenú príčinu daného javu. V tomto prípade myslíme pod prirodzenou príčinou psychický problém.

Ako človek vie, že ide práve o posadnutie?

Ľudia obyčajne cítia, že ich život nie je v poriadku. Keď sa pozrieme na najhorší prípad vplyvu zla – posadnutosť – nefunguje to tak, že daný človek je nonstop mimo reality.

On normálne funguje, chodí do práce a má rodinu, ale niekoľkokrát do týždňa ho sužujú určité ataky. Vtedy ho úplne vypne na hodinu až dve a správa sa úplne mimo charakteru svojej osobnosti. Väčšinou to začne riešiť aj jeho rodina, pretože sa ho začne báť.

Keď sa posadnutý človek preberie z ataku, nič si nepamätá, až začne mať strach sám zo seba. Preto väčšinou za exorcistom prichádza celá rodina a chce to riešiť, lebo ich to všetkých desí.

Daný človek sa totiž nespráva len divne, akoby sa mu zmenila osobnosť – to by vedeli diagnostikovať i psychiatri, ale prejavuje sa aj neprirodzenými a nadprirodzenými javmi.

Začne nahlas rozprávať v jazyku, ktorý sa v živote neučil, napríklad starou hebrejčinou, latinčinou či inými starými biblickými jazykmi. Riešil som aj prípad exorcizmu, keď sa na posadnutom človeku samovoľne vznecovalo oblečenie.

Z ničoho nič sa mu zapálil pulóver, dokonca niekedy aj záclona či uterák v jeho byte. Celý priestor, ktorý obýval, bol takýmto spôsobom postihnutý, a preto to desilo celú rodinu. Mali odpozorované, že tieto javy sa vzťahovali na jeho osobu.

Na koho sa ľudia môžu obrátiť, ak majú pocit, že potrebujú služby exorcistu?

Väčšina ľudí vyhľadá pomoc u svojho miestneho kňaza. Očakávajú, že im pomôže on sám. Keďže to však nie je v jeho kompetencii, posunie ich k exorcistovi v danej diecéze.

Ak by som ich mal prirovnať k ľuďom (démonov), sú to bytosti ako my. Každý z nich má svoju povahu, charakter, originalitu a individualitu s tým rozdielom, že nemajú fyzické telo.

Bolo pre vás náročné vykonávať prácu exorcistu? Cítili ste sa pri tom v nebezpečenstve?

Náročné to bolo, ale vôbec som sa pri tom necítil v nebezpečenstve. Z vlastných skúseností z obradov exorcizmu – ktorých som urobil za štyri roky približne dvesto, môžem povedať, že kňaz nie je v pozícii, keď by démona vyháňal z nejakej vlastnej sily.

Modlitby, ktoré sa nachádzajú v Rímskom rituáli, sa rovnako ako všetky modlitby obracajú na Ježiša Krista ako na toho, ktorý má jediný moc nad týmito silami. Na postihnutého človeka sa aplikujú v jeho mene a v mene jeho autority.

V tomto prípade neexistuje scenár, že by sa to nepodarilo. Vyhnať démona sa podarí vždy, pretože stále je tu len jeden riaditeľ vesmíru, ktorý má absolútnu moc a zlo sa mu skôr či neskôr podriadi. Nejde o zápas dvoch rovnocenných partnerov, my vždy vieme, kto vyhrá.

Bráni sa démon počas exorcizmu? Pokúsil sa na vás niekedy fyzicky zaútočiť?

Boli nejaké pokusy na mňa fyzicky zaútočiť, ale nikdy nevyšli. Nie preto, že by som sa bránil, ale preto, lebo démon nemá duchovnú kompetenciu na to, aby ma fyzicky napadol. Cítil som sa preto vždy istým spôsobom chránený.

Skôr sa to však týkalo slovných napádaní a vyhrážok. Obyčajne mi boli adresované v nejakom cudzom jazyku, o ktorom démon vedel, že by som mu mohol rozumieť. Napríklad v latinčine. Okolostojaci, rodina postihnutého netušila, čo hovorí, ale ja som vedel, že to adresuje mne.

V takomto prípade býva prítomná aj zmena hlasu. Posadnutý nerozpráva vlastným hlasom. Napríklad žena hovorí hlbokým mužským hlasom. Keď sa atak ukončí, daný človek si absolútne nič nepamätá. Čiže áno, samozrejme, démoni sa bránia exorcizmu.

Existuje viacero démonov? Viete v prípade posadnutia určiť, o akého konkrétneho démona ide a aký druh exorcizmu treba vykonať?

Máte pravdu. Je ich viacej. Katolícka cirkev podľa učenia Biblie hovorí, že duchovných bytostí, ktoré nazývame anjeli, je nespočetné množstvo. V Zjavení apoštola Jána sa píše, že miliardy miliárd slúžia Pánovi, pričom existuje numerická tarifa, ktorá určuje, že jedna tretina z nich sa proti Bohu vzbúrila. Vzbúrencov nazývame démoni. Či sú to obrazy, alebo len niečo symbolické, nevieme.

Dôležitý je fakt, ktorý potvrdzujú aj skúsenosti exorcistov, že démonov je viac. Ak by som ich mal prirovnať k ľuďom, sú to bytosti ako my. Každý z nich má svoju povahu, charakter, originalitu a individualitu s tým rozdielom, že nemajú fyzické telo.

Exorcista má kompetenciu spýtať sa na meno démona a pri modlitbe oslobodenia ho ním priamo osloviť. Modlitba sa však nemení, je stále taká istá. Iba je adresovaná konkrétnemu démonovi.

Môže démon útočiť aj na fyzické zdravie posadnutého človeka?

Nie automaticky. Spätne som sa však dozvedel, že občas sa to stalo. Niektorých posadnutých ľudí totiž sužovali aj vážnejšie zdravotné problémy, ktoré po exorcizme záhadne zmizli. Vtedy bolo veľmi pravdepodobné, že boli spojené s posadnutím.

Obzvlášť, keď sa aj lekári čudovali, ako je možné, že sa „vyparil“ zdravotný problém ich pacientov, ktorý dlhší čas pozorovali a zaraz zmizol. Čiže áno, boli aj takéto prípady. To však neznamená, že keď má človek zdravotné problémy, musí to byť spojené so zlým duchom.

Chodili ste k posadnutým, alebo oni na miesto určené na vykonávanie exorcizmu?

Záviselo to od toho, či mali problém iba ľudia sami, alebo bol spojený aj s priestorom, v ktorom žili – napríklad s domom. Kontaminované miesta boli obzvlášť tie, kde sa vykonávali obrady špiritizmu.

Preto ak ľudia mali problém a viazal sa len na nich, prichádzali za mnou do Hlohovca, ak sa však viazal aj k miestu, išiel som za nimi ja. Aj minulý týždeň som bol v jednom dome, kde sa diali šialené veci.

Už som síce nerobil exorcizmus, lebo už nie som exorcista, ale v ponuke katolíckej cirkvi sú aj tzv. modlitby za oslobodenie, ktoré môže vykonávať každý kňaz. Stačia na väčšinu prípadov až na spomínanú posadnutosť, keď zaberá len exorcistický rituál.

Dvesto prípadov znie ako veľmi veľa.

Exorcistu som robil pred desiatimi rokmi. Toto vysoké číslo bolo spôsobené aj tým, že keď som končil, boli sme na Slovensku len traja exorcisti. Dvaja boli lokalizovaní na východnú časť krajiny – Prešov a Košice. Tým, že ja som slúžil v Hlohovci, mal som na starosti celé západné aj stredné Slovensko. Myslím si, že dnes to tak už nie je, ale každá diecéza na Slovensku má svojho exorcistu.

Zlo ma nikdy nefascinovalo. Po čase som ho vnímal už ako taký lacný marketing. Diabol nemá fantáziu a kreativitu, funguje na tých istých vzorcoch.

Z toľkých prípadov vo vás museli niektoré rezonovať...

Jeden z nich bol veľmi zaujímavý, je o ňom dokonca natočený aj krátky film od Jakuba Barinského pomenovaný ako Priepasť.

Išlo o dvojicu ľudí, ktorí sa zaoberali veštectvom, špiritizmom aj istou formou okultného liečiteľstva. Mali medzi sebou naozaj ťažké osobné vzťahy, pričom hrozilo, že svoje životy ukončia samovraždou. Posadnutie niesli veľmi ťažko.

Bolo pre mňa veľmi povzbudivé, keď po exorcizme začali žiť nový život a vybudovali si aj nový vzťah s Bohom. Hoci mali skúsenosť s duchovným svetom už predtým, bolo to práve z tej druhej strany. So svetom číreho zla. Keď do nich však vstúpil Boh, bola to pre nich nová silná skúsenosť.

Stalo sa vám, že by ste riešili prípad, keď démon postihol neveriaceho človeka, ktorý sa až po exorcizme dal na vieru v Boha?

Stalo sa mi to, i keď nie úplne v takejto verzii. Z mojich skúseností sa väčšina posadnutých ľudí o duchovno zaujímala, ale práve o tú odvrátenú stranu. Boh pre nich dostatočne zaujímavý nebol. Záujem o neho prejavili až vtedy, keď zistili, že ich odvrátená strana vedie k autodeštrukcii a smerujú k osobnému kolapsu.

Vtedy, pri exorcizme – modlitbe oslobodenia, im do života prvýkrát vstúpil Boh a zažili aj to iné duchovno. Bol to pre nich obrovský objav a veľká skúsenosť.

Samozrejme, ľudia majú mnohé predsudky voči cirkvi, možno zvlášť voči rímskokatolíckej, keďže ide o najstaršiu inštitúciu vo svete, ktorá je stále aktívna už dvetisíc rokov. Mala a má svoje nedostatky, ktoré kritizovali, ale čo je dôležité, zistili, že v nej je naozaj živý Boh, ktorý aj dnes zasahuje do životov ľudí.

Takže sa presvedčili priamo pri exorcizme?

Áno. Mnoho ľudí mi povedalo, že práve pri exorcizme zažili svoj zlomový bod, keď začali veriť. Presvedčilo ich, že Boh má o nich zrazu záujem a rieši ich problém, s ktorým si nevedeli rady. Zrazu na každého z nich hľadel ako na jediného človeka v obrovskom svete, len aby ich vytrhol z problémov.

Vtedy to už nebolo o predstavách či o cirkvi, ktoré s vierou sekundárne súvisia a odrádzali ich od nej, ale o skúsenosti stretnutia sa so živým Bohom, ktorý sa dotkol ich života a niečo reálne spravil.

Duchovný svet je pre mňa realita, lebo som ho zažil, a to nielen z tej zlej strany. Pre tento typ sveta by som sa nestal kňazom, nezriekol sa rodiny a nežil celibát, ale pre komplexný duchovný svet a jeho hierarchiu, na ktorej čele je Boh, to už áno. Do toho už má zmysel investovať celý svoj život.

Zlo ma nikdy nefascinovalo. Po čase som ho vnímal už ako taký lacný marketing. Diabol nemá fantáziu a kreativitu, funguje na tých istých vzorcoch. Predsa len aj ľudské zlo má rovnaké vzorce, dokonca až infantilný charakter. Ako napísala židovská filozofka Hannah Arendtová, čím je zlo horšie, tým je infantilnejšie. Vzorce banality sú tie, ktoré platia na diabla, rozmer kreativity a dynamiky je na božskej strane.

Slúžili ste v miestnej farnosti ako exorcista a teraz pôsobíte ako vojenský kaplán. Čo vám viac vyhovovalo?

Exorcizmus som si nevybral, bol som biskupom delegovaný na túto službu. Mojou voľbou bolo, že chcem byť kňaz a to je moje životné poslanie. Nech už službu kňaza vykonávam v akejkoľvek forme.

Službu exorcistu vnímam ako silnú skúsenosť, pretože teraz, keď čítam ľuďom evanjelium, kde sa často spomína, ako Ježiš uzdravoval chorých a vyháňal z nich duchov, nie je to pre mňa iba bájka z minulosti, ktorej môžem a nemusím veriť. Niekto iný povie, že to bolo myslené obrazne. Ja som to však zažil reálne v praxi a pre mňa je to realita, ktorej som sa dotýkal.

Čo sa týka služby vojenského kaplána, nejde ani tak o to, že som kaplán pre vojakov. Teší ma skôr, že som oveľa bližšie k ľuďom, ako keď som slúžil v civilnej farnosti.

Prečo ste sa rozhodli nastúpiť k vojakom?

Mal som na to dva zásadné dôvody. Keďže som už dlhšie nad touto prácou uvažoval, zaujala ma širšia ponuka, ktorú rozposielal viacerým kňazom pán biskup Rábek.

Priznám sa, k armáde som mal vždy pomerne blízko. Jednou z mojich obľúbených hračiek, ktorú som dostal ešte ako chlapec, bola tankistická kukla. Môj ocino totiž ešte ako „záklaďák“ robil inštruktora vodičom tankov a kuklu mi priniesol ako suvenír. Keďže ma armáda fascinovala už ako dieťa, predpokladal som, že by som jej mohol rozumieť.

Po šiestich rokoch v armáde môžem povedať, že som sa nemýlil. Odkedy som prišiel do tohto prostredia, bolo pre mňa prirodzené a nemal som problém sa naň aklimatizovať. Pri mojom rozhodovaní teda zavážila ponuka, ale i to, že som k armáde istým spôsobom inklinoval. V minulosti som dokonca zvažoval, že by som išiel na vojenskú školu.

Museli ste kvôli práci vojenského kaplána absolvovať aj nejaký výcvik?

Áno. Musel som absolvovať základný výcvik v Martine. Následne ma čakal polročný dôstojnícky kurz, pretože v aliančných armádach, akou je i NATO, musí mať vojenský kaplán dôstojnícku hodnosť.

Tento kurz som absolvoval v Akadémii ozbrojených síl generála Milana Rastislava Štefánika v Liptovskom Mikuláši. Ukončil som ho s hodnosťou poručíka, pričom ide o prvú dôstojnícku hodnosť. Po kurze som už nastúpil na svoje miesto vojenského kaplána.

Začali s vami vojaci po tom, ako vypukla vojna na Ukrajine, viesť dôverné rozhovory aktívnejšie?

To si nemyslím. V armáde sa tieto veci prijímajú tak po „vojensky“. Proste prišiel problém a riešili sa nejaké úlohy s ním spojené. Vojaci naskočili a riešili ich bez dramatických debát okolo toho.

Chcel by som však spomenúť, že za mnou, samozrejme, prichádzajú aj ľudia, ktorí vôbec veriaci nie sú, ale majú záujem sa porozprávať. Majú vo mňa totiž dôveru, keďže som kaplán a ich problémy nemusím ďalej komunikovať vďaka spovednému tajomstvu. Vojaci sa mi preto otvárajú aj so svojimi rodinnými či inými ťažkosťami.