V seriáli je príliš málo infikovaných. Aké následky to má na kvalitu príbehu?
Seriál The Last of Us je stále veľmi kvalitný a páči sa mi, no vidím v ňom chyby, ktoré ma pri sledovaní a celkovom hodnotení vyrušujú. Naposledy som písal o tom, aký problém robí fakt, že tvorcovia niekedy kopírujú herný materiál od slova do slova. Teraz sa sústredím na samotný svet The Last of Us a opäť ho budem porovnávať s hrou, aj keď tentoraz obstojí kritika aj mimo tohto porovnávania.
Ak by tvorcovia nechceli, aby hráči, fanúšikovia a kritici porovnávali hru so seriálom, nemali z hry kopírovať doslovné dialógy, dejové línie, miesta a postavy. Je prirodzené pozrieť sa na seriál a hru a rozmýšľať o tom, v čom je lepšie jedno a v čom druhé.
Vo videohre tvorcovia oddelili príbehové momenty od akcie a často v nich hrdinovia bojujú proti infikovaným. Tí sú takmer na každom kroku a vytvárajú v tomto svete auru neustáleho nebezpečia a hrozby. Joel musí byť v hrách obozretný a zdoláva náročnejšie fyzické prekážky.
Tvorcovia málo akčných scén vysvetľujú tým, že hry sú predsa len hry a je v nich veľa vecí pritiahnutých za vlasy. V seriáli sa musia držať viac pri zemi a Joel nemôže v každej epizóde čeliť infikovaným a ľudským nepriateľom, lebo by bol neustále zranený.
Každá prestrelka a každý súboj sa v realite môže skončiť zranením. Ak by sa to Joelovi nestalo ani po piatich súbojoch, bolo by to zvláštne a divák by sa o osud postavy prestal báť, keďže by bola nezraniteľná.
„V hre si po prestrelke a bitkách Joel čupne a obviaže si zranenia, čím sa vylieči a je zase úplne zdravý. V seriáli by však nič také logicky fungovať nemohlo,“ vysvetľuje Craig Mazin.
Veľkou časťou hry je však aj tiché plíženie medzi nepriateľmi či zabíjanie infikovaných lukom. V seriáli však Joel ani Ellie luk nemajú. Netvrdím, že v seriáli citeľne chýba, ale bol by jednou z viacerých ideálnych možností, ako do seriálu pridať akciu a napätie bez toho, aby z Joela urobili ramba.
V jednej-dvoch epizódach sme mohli Joela a Ellie sledovať, ako sa snažia vyhnúť infikovaným či ako ich potichu likvidujú. Občas nás tvorcovia mohli prekvapiť aj s ich nečakaným útokom.
Infikovaní sa totiž v seriáli objavili len v scénach, kde museli byť z príbehového hľadiska podľa hier a výnimkou je len piata epizóda so smrťou Kathleen. Navyše, ich prítomnosti vždy predchádzali napínavé scény.
Ani raz sa neobjavili z ničoho nič, aby zaútočili či prekvapili hlavné postavy. Divák sa tak v priebehu prvej série ubezpečil, že sa ich hrdinovia nemusia báť, keďže sú v tomto svete raritným úkazom a nie neustálou hrozbou ako v hrách.
Zaujímavé je aj to, že tvorcovia absolútne vôbec nerozvinuli koncept prepojeného myslenia infikovaných. V druhej časti vysvetlili, že cordyceps je prepojený ekosystém, ktorý reaguje na dotyk všetkého živého s jeho úponkami.
Odvtedy sme však o prepojenom myslení infikovaných nepočuli a tvorcovia to ďalej vôbec nerozvinuli. Nakoniec, od druhej časti sa infikovaní objavili iba na konci piatej epizódy a na niekoľko sekúnd sa zjavil ešte jeden vo flashbackovej, siedmej epizóde.
Infikovaní sa teda po druhej epizóde s výnimkou flashbacku objavili jedinýkrát. Má to veľký vplyv na to, ako divák vníma tento svet. Nejde iba o to, koľko akčných sekvencií a súbojov s nimi tvorcovia v porovnaní s hrou vystrihli.
Infikovaní nepredstavujú neustálu hrozbu a uberajú z prostredia napätie. Netvrdím, že ich Joel musí zabíjať v každej časti, ale ich absencia v príbehu a v prostredí je veľmi citeľná. Nakoniec, v posledných 3 epizódach sme videli viac pedofilov a kanibalov ako infikovaných.
