Ján Šiška spieval v čínskej talentovej show „Nepi Jano, nepi vodu“. Býval tam v 40-poschodovom paneláku

Keď tam človek príde, má pocit, že sa ocitol v úplne inom svete. Ja som bol prvýkrát v Číne ešte v roku 2006. Z nášho pohľadu to nie je až tak dávno, ale Čína sa odvtedy veľmi zmenila. Pribudli rýchlovlaky, chytré telefóny a rôzne aplikácie, bez ktorých sa Číňania dnes nezaobídu.

Každopádne – najšokujúcejší bol pre mňa vtedy asi ich jazyk. Nič som nerozumel a nedokázal som ani prečítať nápisy. Ak by sme nemali so sebou manažment, tak by sme boli aj s ostatnými hudobníkmi úplne stratení.

Z kultúrno-spoločenských vecí ma zase šokovalo, že napriek tvrdému režimu sú Číňania veľmi uvoľnení. Pozitívne ma prekvapila ich priateľskosť, otvorenosť a veľká miera tolerancie. O nej svedčí i to, že ma manželkina rodina prijala s otvorenou náručou aj keď som pre nich úplne „iný“ a pochádzam z rozdielnej kultúry.

Sú podľa teba Číňania priateľskejší a tolerantnejší ku cudzincom ako Slováci?

Závisí to asi od konkrétneho človeka, ale nemám pocit, že by boli Slováci nejaký nepriateľský národ. (smiech)

Povedzme si na rovinu, mnohí – najmä tí mladší, pravdepodobne ešte nikdy predtým nevideli cudzinca. Niektorí sa preto možno aj zľaknú, keď ťa stretnú, lebo to je pre nich úplne nová skúsenosť. Väčšinou sa však potešia, že si konečne môžu na niekom vyskúšať svoju angličtinu. Risknú to, pozdravia sa ti a sú pritom veľmi zlatí. (smiech)

Žije sa v Číne rýchly mestský život, alebo je to teda skôr také lážo-plážo, keďže si spomínal, že sú veľmi uvoľnení?

Spomínané uvoľnenie príde vždy až po tej práci. (smiech)

Život v Číne je veľmi ťažký, ľudia musia makať. Ale potom, keď sa už idú uvoľniť, tak to stojí za to. Idú spolu na večeru, zabávajú sa, potom idú do baru, na karaoke a na ďalšiu večeru. (smiech) Voľný čas si dokážu užiť naplno.

V Číne je cenzúra internetu, čo v praxi znamená, že máš blokované stránky. Ak sem pricestuješ bez VPN, nedostaneš sa na Facebook, Youtube ani Instagram.

Je život v Číne drahý? Ako to je s bývaním, službami či potravinami, ak by sme to mali porovnať so Slovenskom?

Porovnávať Slovensko a Čínu je veľmi ťažké. Keď by sme ju už mali s niečím porovnať, tak s Európou. Ide totiž o gigantickú krajinu s veľkým množstvom ľudí. Čínske mestá a provincie sú vzdialené stovky kilometrov od seba a cenovo sú medzi nimi obrovské rozdiely.

Vo veľkých mestách ako Chang-čou, Šanghaj, či Kanton sú byty a nájmy extrémne drahé. Naopak, na vidieku a v malých mestečkách sú náklady na bývanie veľmi nízke. V Číne sa tiež nachádza veľa neosídlených oblastí, prezývaných aj „mestá duchov“, čiže logicky tam nebudú byty stáť toľko ako v preplnených lokalitách. Na mieste, kde som býval ja, to bolo po tejto stránke viac než priaznivé. Náklady na bývanie som mal nižšie ako v Bratislave.

V niektorých najväčších mestách však ceny za bývanie natoľko narástli, že si ich mladí ľudia nemohli dovoliť. Napríklad mesto Chang-čou preto prijalo opatrenie, že na jeden občiansky preukaz si človek môže kúpiť iba jeden byt. Snažia sa tak zabrániť tomu, aby investor nakúpil byty a prenajímal ich za nekresťanské peniaze.

Ako to je s jedlom?

  Ak ideš do špičkovej reštaurácie, tak si priplatíš. Na druhú stranu, treba tiež povedať, že dostaneš veľmi kvalitné jedlo. Vieš však aj ušetriť a najesť sa za drobné v streetfoodoch.

Dôležité je spomenúť, že v Číne máš obrovský výber reštaurácií. Ak sa ocitneš vo väčšom meste, môžeš ísť aj do európskej reštaurácie na pizzu a podobne. Ja osobne však uprednostňujem ázijskú kuchyňu.

Z mnohých miestnych som cítil túžbu konečne vycestovať práve do Európy. Je to pre nich akási módna a štýlová záležitosť.

A čo služby? Služby sú perfektné. Napríklad donášková služba. Na internete si kúpiš bicykel a za hodinu ho máš doma. Rovnako to platí aj pri objednávaní oblečenia, či iného tovaru. Donáška jedla tiež funguje podobne, ale to sa rozbehlo už aj u nás cez Bolt Food a podobne.

Kaderníctva a ostatné podobné služby sú tiež na vysokej úrovni. V Číne je veľká súťaž o klienta, čiže sa všetci snažia. Čo sa týka cien, tak za strih v luxusnom kaderníctve zaplatíš 50 jüanov (približne 6 eur). Ja som chodil do obyčajného, ľudového, kde to stálo presne 15 jüanov (približne 2 eurá).

Keď sme sa už rozprávali o tom jedle, čo najdivnejšie si v Číne jedol?

Moje deti si veľmi obľúbili opekané kobylky. Raz si odo mňa pýtali vreckové a ja som si myslel, že si chcú kúpiť sladkosti. Potom priniesli toto. Dali mi z nich okoštovať, ale mne osobne chutili ako stvrdnutý čips.

Medzi tradičné čínske jedlá patria tiež tisícročné vajcia. Ide vlastne o vajcia obalené hlinou, ktoré sa na určitý čas zakopú do zeme, aby sa dobre pokazili a potom ich jedia s octom. Je to celkom bizarnosť, ale ochutnal som ich.

Nebolo ti potom nevoľno? Nebolo. Veď aj u nás sa celkom bežne jedia pokazené syry.

Okrem toho sme jedli žaby, korytnačky, či klobásky z Yaka. Číňania obľubujú husacie jazyky. Ľudia si tu dosť fičia aj na vnútornostiach ako sú držky, črevá, alebo aj ovčie obličky. Ak sa to dobre pripraví, je to fajn. (smiech)

Tie chute však naozaj niekedy dokážu byť šokujúce. Záleží to aj od regiónu, kam ideš. Raz sme hrali koncert v nejakom meste v provincii Dong Bei a zastavili sme sa predtým na večeru. Večerali sme jaternice s kyslou kapustou, čiže niečo veľmi podobné ako slovenské jedlo.

Ženy v Číne častokrát robia prácu, ktorú u nás považujeme za mužskú. Veľa žien som videl pracovať na stavbe

Ako Číňania vnímajú Slovákov či Európanov? Koľko vedia o našich zemiach skrz režim?

Vedia toho veľa lebo túžia cestovať. Číňania radi cestujú, keď majú šancu. Sú rozhľadení, i keď veľmi často si túto našu malú krajinu stále zamieňajú s Československom.

Z mnohých miestnych som cítil túžbu konečne vycestovať práve do Európy. Je to pre nich akási módna a štýlová záležitosť. Francúzsko a Taliansko určujú trendy. Keď sa tam prídeš pozrieť pred obchod nejakej značky, tak tam spravidla nájdeš zástupy Ázijcov. Európu totiž vnímajú ako módnu ikonu a to nielen čo sa týka oblečenia, ale aj životného štýlu.

Ako veľmi je v Číne cítiť komunistický režim? Stretol si sa s niečím bizarným v súvislosti s režimom? Samozrejme, že je tam cítiť totalitný režim. V Číne je veľká kontrola, ktorá sa pretavuje do papierovačiek. Ak úradníci chcú, aby niečo išlo ľahšie, tak to ide ľahšie – ak nie, tak sa to zabrzdí.

Veľkú kontrolu sme cítili aj počas pandémie, keď sme museli v mobiloch skenovať QR kódy, aby vláda vedela, kde sa nachádzame. Išlo o lokalizačné služby, ktoré citeľne zasahovali do súkromia. Na druhú stranu, treba dodať, že sme počas pandémie neboli chorí, a to sme odohrali množstvo koncertov na rôznych miestach. Celkovo však bolo počas nej ten režim cítiť viac, ale ľudia poslúchali. To je hneď ďalšia vec, v Číne je cítiť tú poslušnosť ľudí.

Čo je napríklad v demokratických krajinách bežné a v Číne si to nemôžeš dovoliť?

V Číne je cenzúra internetu, čo v praxi znamená, že máš blokované stránky. Ak sem pricestuješ bez VPN, nedostaneš sa na Facebook, Youtube ani Instagram.

Číňania namiesto toho používajú jednu centrálnu aplikáciu, ktorá sa volá WeChat.

Rovnako je cenzúru cítiť aj na správach a informáciách, ktoré sú filtrované.

Vedia Číňania čo sa skutočne deje vo svete, alebo poznajú len informácie „prefiltrované“ cenzúrou?

To neviem. Faktom však je, že čím viac niekto tlačí na pílu, tým viac chcú ľudia spoznať pravdu. Ja osobne som mal taký pocit, že najmä mladí Číňania túžia po informáciách z druhej strany. Stretol som aj domácich, ktorí používajú VPN. Správy v televízii sledujú s nadhľadom, no veľa informácií sa na ľudí rúti aj cez TikTok a tak ďalej. Číňania sa kvôli cenzúre radšej sústredia na seba a na svoju rodinu, než by mali riešiť spoločenské veci.

Osobne som sa napríklad stretol s tým, že keď vypukla vojna na Ukrajine, tak sa ma pýtali, čo je v skutočnosti vo veci. Chceli poznať neokresanú pravdu.

Vieš o niečom, čo je v rámci spoločenského správania v Číne tabu a u nás je to bežné, alebo naopak? Ja som napríklad počul, že je slušné grgnúť si po jedle na znak toho, že ti chutilo.

Asi by som to nerobil, to sa len u nás tak hovorí. (smiech)

U nás sa napríklad pri štrnganí pozerá do očí a to sa v Číne nerobí. Rovnako tak sa v podnikoch nikdy nenechávajú tringelty. Je to pre nich bizarné. Raz som to skúsil, nechal som peniaze na stole a odišiel som. Potom nás na ulici dobehol čašník a vrátil nám ich so slovami, že sme si ich zabudli. Niekto mi potom povedal, že keby si ich nechal, mohlo by ho to stáť miesto. Obsluha je tam aj bez toho naozaj veľmi dobrá. V Číne sa takisto neplatí v podniku oddelene, vždy je niekto, kto pozýva.

Tiež bolo pre mňa zaujímavé, že ženy v Číne bežne robia prácu, ktorú u nás považujeme za mužskú. Veľa žien som videl pracovať na stavbe alebo robiť výkopové práce, s čím sa človek na Slovensku takmer vôbec nestretne.

Je niečo, čo je u nás slušné a tam je to vyslovene neslušné?

Asi nie, ale určite sú nejaké rozdiely v spoločenskom správaní. Ľudia v Číne vedia byť v podnikoch viac uvoľnení. Zahrajú si v nich na nástroje a zaspievajú. To na Slovensku zažiješ iba keď je nejaká žúrka. Ak by som z ničoho nič začal spievať v reštaurácii v Bratislave, bolo by to veľmi neštandardné a asi by ma niekto poprosil, aby som bol tichšie. (smiech)

Pre Číňanov bolo tiež napríklad úplne normálne nosiť rúško ešte pred pandémiou. Z toho, čo som počul, sa Slováci hanbili nosiť rúška, aj keď to bolo nariadené.

Ak Číňania nechcú, aby si im rozumel, tak budú rozprávať tak, aby si im nerozumel.

Nosenie rúšok pravdepodobne súvisí aj s preľudnenými mestami, kde žije veľa ľudí pokope.

Na tom môže byť niečo pravdy. My keď sme bývali v Si-ane, tak sme žili v 40-poschodovom vežiaku. Okolo stálo ďalších jedenásť rovnakých budov. Len na tomto jednom sídlisku bolo až 20-tisíc ľudí.

Kde si ľudia viac vážia kultúru? Na Slovensku alebo v Číne?

Ak myslíš kultúru klasickej hudby, tak doma ju ľudia vedia oceniť preto, že ju poznajú. V Európe si ľudia vážia, ak niekto skladby dobre interpretuje a je dobrá dramaturgia koncertu. V Číne to je naopak, miestni klasickú hudbu nepoznajú a práve preto ju vedia oceniť. Je to pre nich niečo nové, moderné a módne.

Keď sme už pri tej hudbe, ty si sa dostal do čínskej talentovej šou. Ako sa ti to podarilo?

Išlo o úžasnú skúsenosť, ktorá vznikla viac-menej z náhody. Niekto z produkcie si všimol video, na ktorom som hral, a pozvali ma preto na casting do talentovej šou stanice CCTV. V domnienkach, že budem iba hrať, som súhlasil. Keď som tam však prišiel, chceli odo mňa, aby som im niečo aj zaspieval. Hoci nie som spevák, prikývol som a odspieval som im ‚Nepi Jano, nepi vodu‘.

Vôbec som nečakal, že sa dostanem ďalej, ale porota ma nakoniec posunula do ďalšieho kola. A potom do ďalšieho. Hral som vlastné úpravy mongolskej hudby, občas som zaspieval niečo, čo som poznal a publiku sa to očividne páčilo.

Bolo to pre mňa také osvieženie – skúsil som si v živote niečo nové a hlavne som chcel vidieť, ako funguje celá tá televízna mašinéria.

Kam si sa až v súťaži dostal?

Táto súťaž beží v telke celý rok. Vysiela sa pravidelne každý týždeň, kedy sa predstavia viacerí súťažiaci, pričom vždy jeden z nich postúpi do mesačného kola. Z mesačného kola nakoniec postupuje jeden, ktorý zabojuje o víťazstvo na konci roka s tými najlepšími. Ja som sa dostal do mesačného kola.

Z toho, čo viem, tak diel, v ktorom som účinkoval, mal obrovskú sledovanosť. Videlo ho niekoľko desiatok miliónov divákov. Túto pozornosť som sa snažil využiť aj na akúsi propagáciu Slovenska v Číne. Do televízie sme im posielali fotky Bratislavy a oni to všetko pekne zakomponovali do vstupov.

Na videu som videl, že spievaš po čínsky. Vieš po čínsky aj plynulo rozprávať?

Keď idem do reštaurácie alebo do obchodu, dohovorím sa. Na úrade však už potrebujem pomoc manželky. Čínština je veľmi obšírny jazyk a ak Číňania nechcú, aby si im rozumel, tak budú rozprávať tak, aby si im nerozumel. Naopak, ak sú ústretoví, rozprávajú pomalšie a čistou mandarínčinou. Vtedy im je človek schopný stíhať.

Je niečo, čo by si z Číny najradšej preniesol k nám a naopak? Hocičo, či už mentalitu, zvyky, tradície...

V Číne sa mi veľmi páčilo, keď som na ulici videl skupinky starších ľudí, ako bez hanby cvičia, tancujú a hýbu sa. Každý večer sa stretávajú v komunite, aby niečo spravili pre svoje zdravie. Myslím si, že mnohým starším ľuďom na Slovensku by to pomohlo. My síce chodíme na prechádzky do lesa, ale takýto energetický tanec by mnohým určite bodol.

A naopak?

Určite by sme si mali viac vážiť slobodu. Tu môžeš robiť, čo chceš. Môžeš si ľahko otvoriť firmu, pohodlne cestovať, môžeš povedať a napísať, čo chceš, a je to úžasné. Ľudia evidentne tú slobodu chcú a potrebujú ju. 

Na druhej strane, chodíme voliť a nakoniec to dopadne tak, ako to dopadne. Stačí nám pozrieť si pár billboardov a sloganov na to, aby sme sa rozhodli, a potom sme z toho výberu sklamaní. Mali by sme v tomto smere konať uváženejšie. Ľudia z niektorých iných krajín by dali možno všetko za to, aby mali možnosť vybrať si.

Zobrazit galerii

(21)