Boli sme v múzeu, kde počas noci svojvoľne padajú knihy z políc. Zažili sme paranormálne javy na vlastnej koži? (Reportáž)

Po niekoľkých sekundách na nás opäť namieri pohľad a potichu dodá: „Úprimne, niekedy mám ten pocit, akoby tu niečo bolo.“

Môžu za strašenie staré exponáty?

Zatiaľ čo si očami prezeráme sklenené vitríny s exponátmi, od Martina zisťujeme, kedy si s kolegami prvýkrát uvedomili, že sa za múrmi múzea dejú nezvyčajné veci.

„Múzeum má šesť rokov. Ja som tu v tom čase ešte nepracoval, ale pokiaľ viem, prvýkrát sa začalo o duchovi hovoriť až keď kolegovia objavili kamerový záznam, na ktorom svojvoľne padali knihy z police. Ak sa nemýlim, video bolo z roku 2019. V tom čase bola podniková predajňa ešte rozmiestená úplne inak. Potom jej usporiadanie prerobili, možno aj kvôli neustálemu padaniu kníh,“ prezrádza nám sprievodca Martin.

Hoci sme sami spomínané video videli a prinajmenšom nám pripadalo veľmi zvláštne, nedá sa nám Martina nespýtať, či sa pre tento podivný úkaz padania kníh nesnažili najskôr hľadať racionálne vysvetlenia. „Spočiatku áno. Ako hovorím, možno aj preto sa pristúpilo k zmene rozostavenia predajne. Knižky však padajú dodnes,“ dodá s tým, že podobné nevysvetliteľné „incidenty“ sa v múzeu opakujú zhruba každé dva týždne.

Takmer so všetkými strašidelnými miestami na svete, sa spájajú rôzne tragédie či legendy. História múzea je však omnoho prozaickejšia:

„Kedysi tu stál dom, v ktorom žila jedna pani menom Emília. Konkrétne priestory múzea v minulosti slúžili ako letná kuchyňa,“ priblíži Martin. Hoci nedokáže s istotou povedať, čo sa na tomto mieste nachádzalo v dávnych dobách, predpokladá, že už od stredoveku tu stál nejaký príbytok.

Ak sa Martin nemýli a zem, na ktorej stojí múzeum, bola osídlená už po stáročia, s veľkou pravdepodobnosťou si zažila aj smrť. „Či tu niekto zomrel, alebo nie, nedokážem potvrdiť ani vyvrátiť. Sám neviem, čo sa tu stalo, že entity na tomto mieste zostali a nechcú odísť,“ dodá Martin.

Podľa jeho slov nezvyčajné úkazy pozorovali iba v priestoroch múzea. Keďže sa v iných častiach domu nič podobné nedeje, pozorované javy možno nesúvisia s históriou samotného miesta, ale s exponátmi. Táto teória dáva zmysel aj Martinovi.

„Exponáty, ktoré tu máme, k nám prišli z rôznych kútov Slovenska, ale aj zo zahraničia. Teoreticky sa mohlo niečo na ne nalepiť a doputovať sem k nám,“ dodá sprievodca a odbehne si po kľúče, aby nám mohol ukázať ďalšiu časť prehliadky.

V múzeu možno nie sme sami

Zatiaľ čo čakáme na Martina, snažíme sa čo najviac navnímať atmosféru múzea. Spomíname si, že keď sme boli v minulosti zavretí cez noc na Čachtickom hrade, alebo sme stanovali na Sakrakopci, či na inom strašidelnom mieste, od začiatku sme v sebe cítili akýsi nepokoj. Akoby si nás energia týchto miest podmanila a dostala sa nám pod kožu. Teraz však necítime nič nezvyčajné. Práve naopak, z múzea máme dobrý pocit. To sa však po chvíli zmení.

Keď sa Martin vráti aj s kľúčmi, prosí nás, aby sme ho nasledovali. Cez exteriér sa spoločne prejdeme do ďalšej časti múzea, kde sa majú nachádzať veľmi hodnotné originály starých máp. Len čo Martin odomkne dvere z terasy, aby sme mohli vojsť dnu a rozsvieti v priestoroch svetlo, zarazí sa.

Niektoré mapy, ktoré by mali byť dôkladne upevnené na stene miestnosti, sa totiž povaľujú po zemi. „Toto je presne to, o čom hovorím. Keď som odtiaľto naposledy odchádzal, všetky ešte viseli,“ prezrádza náš sprievodca a nám po chrbte prebehne mráz.

Aby toho nebolo málo, keď nám začne bližšie opisovať historické mapy, nadobudneme pocit, že sa v miestnosti prudko ochladilo. Presne tak, ako nám o tom pred necelou pol hodinou sám rozprával. Nechceme prerušiť jeho zaujímavý výklad a tak na zimu nijako neupozorňujeme.

Debata sa plynulo zvrtne od strašidiel k precíznej práci Jana Lipského či Samuela Mikovíniho – významných slovenských kartografov. V zápale porovnávania starých máp s novými a zisťovania, ako veľmi sa územie Slovenska od čias Veľkého Uhorska zmenilo, úplne zabudneme na to, ako nás po vstupe do miestnosti ovalil chlad.

Akonáhle prehliadku ukončíme, opäť sa naladíme na vlnu paranormálnych aktivít, kvôli ktorým sme sem prišli. Keďže sme sami boli pred chvíľou svedkom, že na zem popadali vzácne mapy, napadá nám otázka, či sú drahé exponáty pred duchom v bezpečí. Čo ak nejaký zhodí a poškodí? Sprievodca nám však pohotovo oponuje tým, že najvzácnejšie kúsky sú za sklom: „Pokiaľ nenadobudnú schopnosť otvárať vitríny, sú exponáty v bezpečí.“

Ďalšou veľmi dôležitou otázkou je, či sa v bezpečí cíti aj sám Martin. Prekvapivo vraj áno. Paranormálnych aktivít v múzeu sa vraj nebojí odvtedy, čo ho lovci duchov ubezpečili, že ide o „entity dobrého charakteru“. „Nechcú nič zlé, len s nami koexistujú v jednom priestore,“ dodá s tým, že predsa len si vymyslel vlastné ochranné opatrenie: „Každé ráno, keď vojdem do predajne, tak sa im pozdravím, aby všetko išlo počas dňa hladko.“

Medzitým ako sa rozprávame s Martinom, do múzea príde aj jeho majiteľ Milan Paprčka. Vysmiaty pán sa za nami zastavil, aby nám bližšie priblížil, ako v múzeu prebiehalo vyšetrovanie paranormálnej aktivity.

Duch pôrodnej babice

Milan nám prezrádza, že keď zavesili na internet video z bezpečnostnej kamery, veľmi rýchlo sa rozšírilo medzi ľuďmi. „Hneď sa toho chytili médiá. Ľudia nás začali vo veľkom navštevovať, no nie kvôli kartografii, ale kvôli duchovi. Nevideli sme na tom nič zlé, každé správne múzeum predsa musí mať svojho ducha,“ odľahčí Milan.

Netrvalo dlho a múzeum oslovili aj lovci duchov. „Strávili u nás celú noc. Po miestnostiach rozvešali rôzne čidlá a senzory. Na poschodí v zasadačke mali centrálu, kde si rozložili monitory. Cez celé múzeum ponaťahovali káble,“ spomína majiteľ múzea a pokračuje v rozprávaní:

„Mali so sebou taký prístroj, ktorý zachytával rôzne zvuky. Strašne to šumelo, ale údajne sa cezeň dokázali rozprávať s duchom. Už si presne tú komunikáciu nepamätám, ale viem, že keď sa entity spýtali ako sa volá, vydalo to zvuk, ktorý znel ako ženské meno Olívia.“

Nezásadnejší dôkaz o paranormálnej aktivite, ktorý sa podľa Milana podarilo lovcom duchov v múzeu zachytiť, bol záznam z kamery napojenej na kinect. Tento prístroj dokáže v priestore mapovať siluety postáv.

„Namierili ho na stoličku a hoci tam nikto v tej chvíli nebol, na monitore sa zobrazila postava. Odhadom mohla mať asi 150 centimetrov, sedela na stoličke,“ priblíži Milan, tentoraz už s plnou vážnosťou.

Zistenia lovcov duchov vraj vydesili aj jeho manželku. Požiadala preto svoju známu, ktorá je médium, aby ducha z múzea vyhnala. „Prišla, porozprávala sa s Olíviou a potom povedala, že už je preč. Neskôr nás však navštívila ďalšia skupina lovcov duchov, podľa ktorých bola stále tu. Buď teda odišla a vrátila sa, alebo možno ani nikdy neodišla,“ priblíži majiteľ múzea.

Hoci bol najskôr sám skeptický voči tomu, či knihy v múzeu zhadzuje duch akejsi Olívie, po svojom zážitku z dovolenky v Chorvátsku je k tejto teórii naklonený. Náhodne tam totiž stretol muža, ktorý kedysi žil v dome, kde dnes stojí múzeum.

„Povedal mi, že v dome vyrastal. Keď sa téma zvrtla k duchom, zažartoval, že či nám tu náhodou nestraší jeho stará mama. Zo srandy som mu povedal, že jedine v tom prípade, ak by sa volala Olívia. V tom momente úplne zamrzol. Nakoniec z neho vypadlo, že jeho babka bola Emília, čo je teda dosť podobné. Keď berieme do úvahy šum prístroja, mohla entita pokojne povedať aj toto meno,“ spomína Milan.

Majiteľ múzea na záver ešte raz vyzdvihne, že sa v ňom nikdy nikomu nič nestalo. Po chvíli ticha zrazu spontánne dodá: „Predsa len sa tu niečo nezvyčajné deje. Všetky zamestnankyne nám tu otehotnejú. Dokonca aj tie, ktoré sa dlho pokúšali o dieťa a nedarilo sa im. Každému to príde byť už divné,“ zažartuje. My mu na to ihneď kontrujeme: „Nepovedal Vám ten chlapík na dovolenke, že bola jeho stará mama pôrodná babica?“

Po tejto otázke sa spoločne rozosmejeme. Je už neskoro večer a my by sme mali pomaly ísť domov. Na žiadnom zo strašidelných miest sme sa toľko nenasmiali ako dnes. To môže znamenať hneď dve veci: buď tu naozaj straší dobrý a láskyplný duch, alebo sú duchárske historky len premysleným marketingovým ťahom.

Bez ohľadu na to, kde je pravda, nás niekoľko hodín v Kynceľovej presvedčilo, že minimálne vďaka príjemným zamestnancom a kusu dôležitej histórie tu majú skutočne „duchaplné múzeum“.