Prečo sa české mesiace nazývajú úplne inak ako tie slovenské? Odpoveď je jednoduchá – tradícia.
Na Slovensku máme vo zvyku čudovať sa bratom Čechom, prečo majú mesiace leden, únor až po prosinec. Zatiaľ čo my máme klasiku, ktorá je najrozšírenejšia. Skoro všade, kam sa pozrieme - január, február,..., december. Nie je ale pravda, že by Česi boli jediní, ani zďaleka.
Najprv v krátkosti niečo z histórie. Náš gregoriánsky kalendár vznikol malou úpravou juliánskeho a na našom území sa zaviedol v roku 1587, kedy po 21. októbri nasledoval 1. november. V Holandsku na tom boli horšie – zaviedol sa až koncom roka, kvôli čomu ľudia prišli o Vianoce.
Kalendár juliánsky pochádza z pôvodného rímskeho kalendára, takže názvy mesiacov, ktoré aj my používame, majú pôvod v latinčine. Rímsky kalendár mal však iba desať mesiacov – marec až december a mal len 304 dní. Asi si dokážete predstaviť, aký bol nepraktický. Dva mesiace sa proste nepočítali, pretože príroda odpočívala...
V roku 46 pred n.l. sa preto zaviedol juliánsky kalendár, kde pred pôvodných desať mesiacov boli vsunuté ešte dva. Kalendár fungoval omnoho lepšie a prežil prakticky dodnes. Pamiatkou na toto vsunutie prvých dvoch mesiacov ostali zmätočné pomenovania mesiacov september až december, ktorých názov je odvodený od latinských čísloviek.
Január – podľa rímskeho boha Jánusa, ktorý bol bohom všetkého začínajúceho.
Február – odvodený od latinského slova „februa“, ktoré znamená očistenie. Sviatok očisty (februárium) sa každoročne oslavoval 15. februára.
Marec – podľa rímskeho boha vojny Marsa. Ten bol v rímskej mytológii otcom Romula a Réma, zakladateľov mesta Rím. Také niečo muselo byť v kalendári predsa na začiatku a v pôvodnom rímskom kalendári aj bolo.
Apríl – pôvod tohto názvu nie je jednoznačný. Jedna verzia hovorí o odvodení od slova „aperíre“, ktoré znamená otvárať. Otvárala sa príroda (prebúdzala) a otvárali sa aj sudy a ochutnávalo sa vínko. Možný je aj pôvod od latinského slova „apero“ – ďalší alebo druhý (mesiac v kalendári).
Máj – podľa rímskeho boha Maia, ktorý bol ochrancom obilia alebo podľa bohyne Maie, ochrankyne matiek uctievanej aj ako bohyne jari a plodnosti.
Jún – zrejme podľa bohyne Juno, kráľovnej bohov.
Júl – podľa Julia Caesara. Pôvodne sa mesiac volal quintilis, podľa číslovky 5, pretože v starom rímskom kalendári bol piatym v poradí.
Julius Caesar.
August – opäť podľa vodcu rímskej ríše, tentokrát cisára Augusta. Pôvodný názov bol sextilis, čiže bol v rímskom kalendári šiesty v poradí. A pôvodne mal 30 dní, ale cisár Augustus nechcel mať kratší mesiac ako Julius Caesar, tak sa jeden deň ubral z februára a pridal k augustu.
September – siedmy mesiac v poradí starého rímskeho kalendára; septem – sedem.
Október – ôsmy mesiac v poradí rímskeho kalendára; octo – osem.
November – deviaty mesiac v poradí rímskeho kalendára; novem – deväť.
December – desiaty mesiac v poradí rímskeho kalendára; decem – desať.
Toľko k latinskému pôvodu našich slovenských mesiacov. Ale máme tu jedno ale! Nebolo tak tomu vždy. Zoznam dvanástich mesiacov koncom 16. storočia na našom území vyzeral nejako takto:
Január – Welký Sečeň
Február – Malý Sečeň
Marec – Brezon
Apríl – Dubon
Máj – Mag
Jún – Turýči
Júl – sw´etho Yána
August – sw´etho Yakuba
September – Matky Božég
Október – sw´etho Michala
November – wssech swetých
December – sw´etho Ondrege
Autorom tohto zoznamu bol Matej Hranica, evanjelický farár. Názvy prvej polovičky mesiacov pochádzajú z praslovenčiny, v druhej sa inšpiroval maďarčinou. Avšak moment, možno ste si to tiež všimli – Jána je predsa v júni a nie v júli. Rovnako Jakuba je v júli a nie v auguste. V časoch používania týchto mesiacov sa totiž ešte iba prechádzalo na našom území z juliánskeho na gregoriánsky kalendár, preto ten zmätok.
Neskôr sa u nás používali mesiace odvodené z češtiny. To vlastne ani nie je prekvapením, keďže slovenčina ako taká bola v tých časoch ešte v plienkach. Ešte nebola oficiálnym jazykom, často bola považovaná iba za nárečie a vplyv starej češtiny na ňu bol významný. Dokonca aj aj Anton Bernolák, ktorý uzákonil prvú spisovnú slovenčinu podľa západoslovenského nárečia, utvoril názvy našich mesiacov z češtiny.
Neskôr, podľa Štúra, už vyzerali mesiace takto:
Velký sečeň (január) – slovo sečeň je odvodené od praslovanského slova „sěkti“, čiže sekať. V tomto období sa zvykli stínať stromy, ktoré mali v tomto čase najmenej miazgy. S týmto mesiacom sa môžeme stretnúť aj v Dobšinského Rozprávke o dvanástich mesiačikoch: „A na najvyššom kameni teraz Veľký Sečeň s vatráľom v ruke sedí.“
Malý sečeň (február) – ide o rovnaký význam ako pri mesiaci predošlom. Práce so stromami sa v tomto období väčšinou už iba dokončovali, preto prívlastok malý.
Brezeň (marec) – názov môže byť odvodený od stromu, ktorý v tomto období začína pučať. Druhá možnosť je odvodenie od slova „brezivá“ (samica čakajúca mláďa).
Dubeň (apríl) – tento názov je očividne odvodený od dubov, ktoré v tomto období pučali.
Kveteň (máj) – nie je prekvapením, že pomenovanie tohto mesiaca je odvodené od kvitnutia kvetov.
Lipeň (jún) – rovnako ako dubeň, aj lipeň dostal názov podľa stromu. Lipa kvitne v júni.
Červenec (júl) – v staršej slovenčine sa používal názov červeň pre jún aj júl. Siedmy mesiac napokon odlíšili príponou -ec. Tento názov mu už ostal. Odvodený môže byť od červenej farby mnohých dozrievajúcich plodov prírody, alebo od zberu hmyzu zvaného červec, z ktorého sa získavala červená farba napr. pre textil.
Produkt červca, z ktorého je možné získať červené farbivo.
Klaseň (august) – odvodený od slova klas, pretože symbolom tohto mesiaca sa stali obilné klasy, ktoré v tom čase dozrievali.
Malý Rujeň (september) – pomenovaný podľa obdobia jelenej ruje. Malý preto, že toto obdobie vtedy ešte iba začínalo.
Velký Rujeň (október) – hlavné obdobie jelenej ruje.
Listopad (november) – tu asi nie je potrebné žiadne väčšie vysvetľovanie, obdobie padania listov, proste listopad.
Prosinec (december) – názov pravdepodobne pochádza zo slova „prosinievať“, čo znamená niečo ako preblesknúť či presvitať. Značí to, že slnko v poslednom mesiaci iba občas prebleskne pomedzi mraky. Pôvod prosinca môže byť aj od slova prosiť (advent, prosby za narodenie Pána) alebo od slova prasa (obdobie zabíjačiek).
Je jasne vidieť, že na rozdiel od starovekého Ríma u nás sa názvy mesiacov odvodzovali najmä podľa prírodných úkazov. A to sa ešte niektoré mesiace volali aj ináč, ale časové obdobie či regióny, kde sa používali, sú iba ťažko presne doložiteľné. Napr. februáru sa u nás vravievalo aj „ľuty“, máju „traveň“, augustu „spreň, novembru „studeň“ a decembru zase „mrazeň“.
U množstva slovanských národov dodnes používajú staré názvoslovie mesiacov, ktoré si síce všade odvodzovali po svojom, ale predsa len je vzájomne často podobné. Preto aj podobnosť štúrovských mesiacov s dnešnými českými nie je náhodná.
Malý výklad českých mesiacov máme vďaka štúrovskej etymológii sčasti za sebou. Dĺžni sme vám ešte január, teda leden – mesiac snehu a ľadu. Namiesto februára majú únor, ktorý je časom, kedy dochádza k odmäku a dovtedy stuhnutá zem sa akoby norí/ponára („unoří“) do vody a blata. Srpen, čiže august, dostal svoj názov podľa nástroja „srp“, čiže kosák, ktorým sa v minulosti žalo. Říjen je ako štúrovský Rujeň. Spomínali sme, že rujeň bol aj malý aj veľký (september, október), a že v malom sa začínalo obdobie ruje. Od toho je odvodené aj září, teda obdobie, kedy sa objavujú prvé náznaky tejto ruje – jelene zarujú, čiže „zařijí“.
Podľa tohto nástroja bol pomenovaný český srpen.
A v ktorých slovanských krajinách ešte používajú svoje vlastné názvy mesiacov? Sú to napr. Chorváti (február = veljača; marec = ožujak; august = kolovoz), Ukrajinci (október = žovteń; december = hrudeń) či Bielorusi (marec = sakavik; apríl = krasavik; október = kastryčnik). Aj v Poľsku majú svoje vlastné názvy a zvláštnosťou je, že zatiaľ čo v Česku je „květen“ máj, na sever od Slovenska hovoria „kwiecień“ aprílu.
Z neslovanských národov v Európe majú svoje vlastné mesiace aj v Litve, ktorých názvy odvodzujú od poľnohospodárstva, od stromov, ale aj od vtákov ako je havran, holub a kukučka.
U nás sa ale napokon naše vlastné názvy neuchytili. Žiadny pokus zaviesť ich sa neujal. Zakaždým ustúpili silnému vplyvu latinčiny. Latinské pomenovanie mesiacov sa u nás a v iných štátoch ujalo hlavne vďaka silnému vplyvu katolíkov, ktorí latinčinu používali ako jediný bohoslužobný jazyk. Záverom teda dodajme, že iné pomenovanie mesiacov v Česku vlastne dokazuje, že v tomto ostali naši západní susedia, na rozdiel od nás, verní svojim slovanským koreňom.
