Helena najskôr verila tomu, že by radšej zomrela, ako keby mala tvoriť pár s nacistom.
Žijeme v dobe, keď niektorí mladí ľudia v našej krajine začínajú spochybňovať historické fakty. Najsmutnejším príkladom, ktorý snáď hovorí za všetko, je príbeh mladého Adama z Bardejova.
Mladík sa na internete zviditeľnil po tom, čo preživšej holokaustu Eve Mosnákovej do očí tvrdil, že podľa neho žiadny holokaust neexistoval a v následnom reakčnom videu svoje názory zopakoval, pričom vyhlásil, že nacistické Nemecko len situáciu nezvládlo.
Nacisti však situáciu zvládali s prehľadom a odhady hovoria o tom, že počas druhej svetovej vojny zahynuli v koncentračných táboroch milióny nevinných ľudí.
Existovali plynové komory, vyhladzovacie čaty aj hrozivé podmienky, v ktorých museli väzni žiť. Odvážne je tvrdiť aj to, že väzni vlastne žili. Oni len prežívali a modlili sa, aby už nacistický teror skončil, pretože deň čo deň videli svojich známych a blízkych odpadávať od únavy či odchádzať do plynovej komory na istú smrť.
Triediaca rampa v koncentračnom tábore
Jedným z najznámejších koncentračných a vyhladzovacích táborov sa stal aj Auschwitz. Dva rozľahlé komplexy len niekoľko desiatok kilometrov od slovenských hraníc premenili okolie poľského mesta Osvienčim na peklo na Zemi.
Skončili v ňom aj tisíce Slovákov a Sloveniek. Nemci ich deportovali s vidinou práce a nového života, ale v skutočnosti boli transportovaní na smrť. Medzi nimi sa na jar roku 1942 nachádzala aj mladá Helena Citrónová, slovenská Židovka z Humenného, ktorá netušila, ako jej cesta do Poľska napokon skončí.
Jej príbeh postupom času rozpovedali tie najznámejšie svetové médiá a dôvody sú jasné. Aj keď bola židovská väzenkyňa, koncentračný tábor prežila vďaka láske s nacistickým dozorcom.
Helena bola po svojom príchode do koncentračného tábora Auschwitz zaradená do skupiny väzňov, ktorí pracovali možno najtvrdšie. Odpadávali priamo pri práci, prenášali ťažké kamene a nebyť šťastnej náhody, aj ona by skončila v plynovej komore.
Jedného dňa si všimla svoju sestru Rozinku s jej dvomi deťmi, ktoré stáli na triediacej rampe na začiatku tábora. Stála v skupine Židov, ktorí boli do tábora čerstvo transportovaní.
Helena Citrónová
Medzi nimi sa vraj prechádzal samotný Mengele a vyberal si ľudí na svoje zvrátené experimenty. Deti v pracovnom tábore, kde nacisti vyžadovali každú ruku, nemali miesto. Väčšinou boli posielané do plynových komôr, pretože nemohli pracovať a nemohli byť živené, čo si uvedomovala aj Helena, keď svoju sestru zbadala. Zbytočne nemohla strácať čas.
Medzitým sa však udial moment, vďaka ktorému mohla Helena požiadať o pomoc priamo jedného z dozorcov a členov obávanej nacistickej jednotky SS. Franz Wunsch si Slovenku všimol, keď mu ju priviedli na narodeninovú oslavu. Helena už vtedy kratučko pracovala v skupine zvanej Kanada, kde prebiehalo triedenie vecí, ktoré zostávali opustené po privezených väzňoch.
V Kanade chcel skončiť každý, pretože kufre ponechané napospas osudu predstavovali aj zdroj jedla či cenností, ktoré sa z času na čas dali prepašovať. Ženy si tam dokonca mohli nechať narásť vlasy. Práve zo sekcie Kanada vyberal tamojší kápo niekoľko dievčat na spomínanú oslavu.
Sekcia Kanada
Wunsch si chcel svoj veľký deň spríjemniť spevom, a tak sa pred neho postavila aj vybratá Helena. S ostatnými ženami mu zaspievali k narodeninám a on pocítil niečo, čo si v Auschwitzi nemohol dovoliť. Do slovenskej Židovky sa náhle zamiloval.
Láska medzi židovskou väzenkyňou a nacistickým dozorcom samozrejme nepripadala do úvahy. Helena si povedala, že radšej zomrie, ako keby mala tráviť čas a randiť s príslušníkom SS, avšak situácia sa postupom času začala meniť. Wunsch sa do Slovenky skutočne zamiloval, nešlo o krátkodobé vzplanutie.
Medzi dozorcami a väzňami nebolo sexuálne zneužívanie ničím výnimočným. Rakúšan Wunsch napriek tomu, že by mu znásilnenie prešlo bez akýchkoľvek otázok, začal Helene dvoriť. Posielal jej lístočky o tom, ako ju ľúbi, rozplýval sa nad jej krásou, prejavoval svoje romantické city a porušoval pri tom niekoľko zákonov nacistickej ríše. Nevadilo mu to.
Aj keď bol Wunsch k Slovenke prívetivý, neznamenalo to, že by zo seba dokázal odstrániť správanie nacistického dozorcu. V Auschwitzi si vybudoval povesť brutálneho človeka, ktorý nemal problém s mlátením starých a slabých väzňov, dokonca sa objavoval aj pri samotných selekciách na triediacej rampe, a tak aj jeho rozhodnutia posielali väzňov do plynových komôr.
Dozorca Franz Wunsch
Napriek tomu sa pri Helene vedel ovládať a nechal svoju lásku voľne plynúť. Ona ho spočiatku neznášala. Akýkoľvek kontakt s ním vnímala ako nutnosť k tomu, aby prežila, veď koniec koncov ju Wunsch zachránil pred smrťou v plynovej komore. Nebyť spevu na narodeninovej oslave, Helena by už nežila, mala už na krku rozsudok smrti.
Postupom času začala dozorcove city opätovať. Najskôr sa jej to hnusilo, spomínala na svoje slová o tom, ako by radšej zomrela namiesto vzťahu s nacistom, ale srdcu nerozkázala. Nežné city rakúskeho dozorcu jej podlomili kolená a začala s ním potajomky tráviť viac času, ako by možno mala. Nezachránila si tak len svoj život.
Jedného dňa nastal čas vyhladenie Heleninej sestry a jej dvoch detí. Slovenka sa o tejto situácii dozvedela na poslednú chvíľu a čo najrýchlejšie zabehla k Wunschovi. Prosila ho, nech im pomôže. Bolo však neskoro.
Obidve deti už nacisti vyhladili, Wunschovi sa podarilo zachrániť už len jej sestru Rozinku, ktorú vytiahol z radu odsúdencov na smrť pod zámienkou, že preňho pracuje v sekcii Kanada.
Aj keď sestry zostali nažive, Rozinka mala Helene do smrti vyčítať, že vôbec vzťah s nacistom nadviazala a že ho poslala zachraňovať ju. Ostatné matky zomierali so svojimi deťmi v náručí, Rozinka sa však mohla len prizerať tomu, ako vkráčali do plynovej komory a odrazu prestali existovať.
Ochranná ruka nacistického príslušníka SS nakoniec Helene aj Rozinke umožnila prežiť vojnu. Výčitky svojej sestry považovala Helena za doživotné prekliatie, ale v zúfalej situácii nebolo iného úniku.
Plynová komora
Keď sa vojna skončila a aj koncentračný a vyhladzovací tábor Auschwitz bol oslobodený spojeneckými jednotkami, osudy dvoch hlavných postáv tohto nepravdepodobného príbehu sa rozdelili. Wunsch prežil tiež a svoju väzenskú lásku sa snažil dlhý čas vystopovať, avšak márne.
Obidve sestry sa po vojne presťahovali do Izraela, kde vznikol židovský štátny útvar, a snažili sa zabudnúť na to, čo si museli vytrpieť. Osudy dozorcu a väzenkyne sa napokon spojili v roku 1972, keď Wunsch čelil v susednej Viedni súdnemu procesu za to, čo počas vojny navystrájal. Svedčili proti nemu viacerí väzni, jeho brutálna povesť ho dostihla aj skoro 30 rokov po tom, čo Auschwitz zatvoril svoje brány.
Avšak, pomohla mu Helena. Svedčila v jeho prospech, vykreslila ho ako empatického človeka, ktorý riskoval vlastný život, aby zachránil ten jej, a Wunsch bol v rozsudku oslobodený. Nacistický zločinec ušiel trestu, ale s Helenou už nikdy pár netvorili.
Zo svojej prvej lásky sa dlho nevedel spamätať aj napriek tomu, že si našiel manželku a splodil s ňou dcéru. Tej sa raz zdôveril s príbehom o Helene, do ktorej sa zamiloval dávno predtým, a v spoločnom dome dokonca uchovával aj jej fotografiu.
Vyplatilo sa mu to, veď na spomínanom súde ho oslobodili práve vďaka jej svedectvu. Spokojne svoj život dožil a zomrel až v roku 2009, zatiaľ čo príbeh Heleny skončil o trochu skôr. Zomrela v roku 2005.
