Nacistický dozorca z Osvienčimu mal Slovenku Helenu poslať do plynu, ale zamiloval sa do nej a zachránil jej život

Medzi dozorcami a väzňami nebolo sexuálne zneužívanie ničím výnimočným. Rakúšan Wunsch napriek tomu, že by mu znásilnenie prešlo bez akýchkoľvek otázok, začal Helene dvoriť. Posielal jej lístočky o tom, ako ju ľúbi, rozplýval sa nad jej krásou, prejavoval svoje romantické city a porušoval pri tom niekoľko zákonov nacistickej ríše. Nevadilo mu to.

Aj keď bol Wunsch k Slovenke prívetivý, neznamenalo to, že by zo seba dokázal odstrániť správanie nacistického dozorcu. V Auschwitzi si vybudoval povesť brutálneho človeka, ktorý nemal problém s mlátením starých a slabých väzňov, dokonca sa objavoval aj pri samotných selekciách na triediacej rampe, a tak aj jeho rozhodnutia posielali väzňov do plynových komôr.

Dozorca Franz Wunsch

Napriek tomu sa pri Helene vedel ovládať a nechal svoju lásku voľne plynúť. Ona ho spočiatku neznášala. Akýkoľvek kontakt s ním vnímala ako nutnosť k tomu, aby prežila, veď koniec koncov ju Wunsch zachránil pred smrťou v plynovej komore. Nebyť spevu na narodeninovej oslave, Helena by už nežila, mala už na krku rozsudok smrti.

Postupom času začala dozorcove city opätovať. Najskôr sa jej to hnusilo, spomínala na svoje slová o tom, ako by radšej zomrela namiesto vzťahu s nacistom, ale srdcu nerozkázala. Nežné city rakúskeho dozorcu jej podlomili kolená a začala s ním potajomky tráviť viac času, ako by možno mala. Nezachránila si tak len svoj život.

Jedného dňa nastal čas vyhladenie Heleninej sestry a jej dvoch detí. Slovenka sa o tejto situácii dozvedela na poslednú chvíľu a čo najrýchlejšie zabehla k Wunschovi. Prosila ho, nech im pomôže. Bolo však neskoro.

Obidve deti už nacisti vyhladili, Wunschovi sa podarilo zachrániť už len jej sestru Rozinku, ktorú vytiahol z radu odsúdencov na smrť pod zámienkou, že preňho pracuje v sekcii Kanada.

Aj keď sestry zostali nažive, Rozinka mala Helene do smrti vyčítať, že vôbec vzťah s nacistom nadviazala a že ho poslala zachraňovať ju. Ostatné matky zomierali so svojimi deťmi v náručí, Rozinka sa však mohla len prizerať tomu, ako vkráčali do plynovej komory a odrazu prestali existovať.

Ochranná ruka nacistického príslušníka SS nakoniec Helene aj Rozinke umožnila prežiť vojnu. Výčitky svojej sestry považovala Helena za doživotné prekliatie, ale v zúfalej situácii nebolo iného úniku.

Plynová komora

Keď sa vojna skončila a aj koncentračný a vyhladzovací tábor Auschwitz bol oslobodený spojeneckými jednotkami, osudy dvoch hlavných postáv tohto nepravdepodobného príbehu sa rozdelili. Wunsch prežil tiež a svoju väzenskú lásku sa snažil dlhý čas vystopovať, avšak márne.

Obidve sestry sa po vojne presťahovali do Izraela, kde vznikol židovský štátny útvar, a snažili sa zabudnúť na to, čo si museli vytrpieť. Osudy dozorcu a väzenkyne sa napokon spojili v roku 1972, keď Wunsch čelil v susednej Viedni súdnemu procesu za to, čo počas vojny navystrájal. Svedčili proti nemu viacerí väzni, jeho brutálna povesť ho dostihla aj skoro 30 rokov po tom, čo Auschwitz zatvoril svoje brány.

Avšak, pomohla mu Helena. Svedčila v jeho prospech, vykreslila ho ako empatického človeka, ktorý riskoval vlastný život, aby zachránil ten jej, a Wunsch bol v rozsudku oslobodený. Nacistický zločinec ušiel trestu, ale s Helenou už nikdy pár netvorili.

Zo svojej prvej lásky sa dlho nevedel spamätať aj napriek tomu, že si našiel manželku a splodil s ňou dcéru. Tej sa raz zdôveril s príbehom o Helene, do ktorej sa zamiloval dávno predtým, a v spoločnom dome dokonca uchovával aj jej fotografiu.

Vyplatilo sa mu to, veď na spomínanom súde ho oslobodili práve vďaka jej svedectvu. Spokojne svoj život dožil a zomrel až v roku 2009, zatiaľ čo príbeh Heleny skončil o trochu skôr. Zomrela v roku 2005.