Praktiky mafie z 90. rokov boli výsostne brutálne.
Počiatky bratislavskej mafie v 90. rokoch boli význačné nekompromisným výpalníctvom a nezákonne vedenými dražbami. Vďaka nim vedeli slovenskí gangstri získať podniky, hotely či iné zariadenia mimoriadne lacno.
Do tohto biznisu sa dostali aj Eduard a Róbert Diničovci, bývalí profesionálni zápasníci. Osudným sa im stala rana od silnejúcej konkurencie. Tá sa postarala o to, že jedného z bratov našli rozstrieľaného v aute a časti tela ďalšieho museli na Zlatých pieskoch po explózii trhaviny pod chodníkom zbierať až z tenisových kurtov. O ďalších slovenských skupinách organizovaného zločinu sa dočítaš v nasledujúcom vlákne.
- O mužovi, ktorému Diničovci znásilnili ženu a chceli sexuálne zneužiť 10-ročnú dcéru
- Ako sa člen vlády obával vplyvu Diničovcov a ich kontaktov na SIS
- Priame svedectvo z priebehu ilegálnej dražby, pri ktorej bol mafián prezývaný Žaluď
- O mužovi, ktorý odmietol výpalníkov a skončil na vozíčku
- Aké služby robila polícia pre mafiu
- O tom, ako dal Dinič facku šéfovi SIS, ktorý sa mu vyhrážal smrťou
- O zavraždení Eduarda Diniča, ktorého telo roztrhalo na kusy
- O prípade z Trenčína, kedy gangstri odpálili výbušninou vlastného človeka
Dlhoročný šéf Sýkorovcov Robert Lališ alias Kýbel stál okrem mimo iného za vraždou Diničovcov
Nádejných športovcov Diničovcov trénoval bývalý župan Tibor Mikuš
Eduard a Róbert Diničovci boli karatisti v Karate klub Slovšport Trnava. Z dvojice sa však viac darilo Eduardovi. Ten sa stal v minulosti majstrom Slovenskej republiky aj bývalého Československa. Diniča, mimochodom, trénoval mnohonásobný majster v karate, bývalý predseda Trnavského samosprávneho kraja a súčasný člen SNS Tibor Mikuš.
Po nežnej revolúcii v roku 1989 Diničovci istý čas pracovali ako ochrankári (respektíve biletári) na diskotékach. Podľa dokumentu Mafiáni od RTVS si meno spravili napríklad v známom bratislavskom V-klube, ktorý kedysi vo veľkom navštevovali študenti vysokých škôl. Podobne ako takzvaní biletári začínali aj dnes už zosnulý údajný mafián Ondrej Žemba či za finančné podvody odsúdený Milan Reichel.
„Ondrej Žemba robil biletára v Lomnici, ja som bol biletár v Smokovci. Fungovalo to tak, že ak chcel ísť niekto do baru, dal mi peniaze, no lístok som mu nedal. Potom som odovzdal iba peniaze za kapacitu, napríklad deväťdesiat ľudí, ale pustil som ich štyristo,“ objasnil Reichel pre Refresher spôsoby, ako sa biletári dostávali k peniazom.
Milan Recihel, udajný šéf bývalej popradskej mafie
Odmietol spolupracovať, a tak mu znásilnili ženu
„Mnohí ľudia zo silových športov, podobne ako Diničovci, pôsobili najprv ako vyhadzovači na diskotékach a v iných kluboch. Až po revolúcii ale pochopili, že sa môžu dostať k peniazom aj ľahšie. Niekedy to išlo po dobrom, inokedy použili násilie. V istom prípade dokonca mužovi znásilnili jeho manželku, aby na nich prepísal 60 miliónov,“ rozpovedal sa pre náš portál o brutálnych praktikách Diničovcov bezpečnostný analytik Milan Žitný.
„Diničovci mu dokonca chceli znásilniť aj 10-ročnú dcéru, vtedy už ale kapituloval a dal im všetko, čo požadovali. Tento muž robil svojho času aj bieleho koňa jednému z členov Mečiarovej vlády, pretože nemohol na seba privatizovať, a tak to robil cez tohto pána. Mimochodom, ide o prvý prípad na Slovensku, kedy sa slovenský občan kvôli ochrane dostal pod cudzou identitou do iného štátu,“ pokračoval.
Podľa Žitného vraj ide o muža menom Martin Suchár, bývalého grafika z vydavateľstva Pravda. Diničovci ho takto vydierali niekoľkokrát, pretože sprivatizoval niečo, čo chceli získať pre seba oni. Suchár išiel preto svojho času za členom vlády, pre ktorého robil bieleho koňa, no ten mu povedal, že Dinič má kamarátov na najvyšších miestach v SIS. Preto mu poradil, aby im radšej zaplatil.
Bývalý riaditeľ SIS Ivan Lexa na sneme HZDS na štadióne Spartaka Trnava (18. júl 1998)
Nechcel platiť a skončil na vozíčku ako invalid
„Diničovci tlačili aj na tých najmenších podnikateľov. Bol jeden chlapík, ktorý vlastnil obyčajný stánok v areáli PKO. Vypalovali ho až dovtedy, keď povedal dosť, pretože z toho nedokázal uživiť rodinu. Prišiel teda za ním Maroš Deák z tejto skupiny a baseballovou palicou mu roztrieskal jabĺčka na nohách. Majiteľ stánku zostal invalidom na vozíčku,“ opísal brutálny útok mafie Žitný.
Hotel Junior
Policajti robili mafii poskokov, hotely sa v ilegálnych dražbách kupovali za smiešnu sumu
Diničovci od práce vyhadzovačov a výpalníkov prešli, tak ako mnohí iní gangstri danej doby, aj k dražbám. Tí, ktorí dražili rôzne pohostinstvá, hotely, potraviny či zariadenia iného druhu, predtým spadajúce do vlastníctva štátu, boli často dohodnutí s dražobnou komisiou. Výsledná cena teda novým majiteľom zakaždým veľmi vyhovovala. V období privatizácie sa dostali aj k hotelu Junior v Bratislave pri Štrkoveckom jazere. Práve toto miesto bolo považované za ich hlavné sídlo.
„Polícia nebola taká, ako je dnes. Po všetkých stránkach bola zdecimovaná. Predtým bola nástrojom komunistickej strany. Ľudia pred policajtmi nemali rešpekt, ale priam strach. Po revolúcii ale padli na svojom statuse a taktiež platovo. Mnohí preto rezignovali na svoju prísahu a dali sa na spoluprácu s podsvetím,“ objasňuje Žitný dôvody, prečo bola ruka zákona prikrátka.
„Mafiáni však neboli v danej dobe označovaní nejakým nápisom ‚som gangster‘. Taký Edo Dinič bol napríklad inžinier ekonóm. Nešlo o žiadneho človeka so siedmimi triedami základnej školy. Takýto človek bol pre políciu v podstate minimálne seberovný. A policajti si privyrábali rôznymi spôsobmi. Jeden z najnevinnejších bol ten, keď išli po službe robiť ochrankára nejakému v úvodzovkách ‚podnikateľovi‘. Ako teda fungovala vymožiteľnosť práva? Na papieri bolo jedno, no v realite druhé,“ dodáva.
Ilustračná fotografia
Falošní záujemcovia dostali peniaze, aby sa zúčastnili dražby
„Osobne som sa bol na jeden podnet z podsvetia pozrieť, ako prebiehajú vtedajšie dražby malej privatizácie v bývalom bratislavskom kine Charlies (poznámka redakcie - v súčasnosti stojí na mieste kino Lumière). Išlo o takzvaný holandský model. Dražili sa napríklad potraviny a na spustenie dražby museli byť podľa zákona, myslím, aspoň šiesti záujemcovia. Bola určená vyvolávacia cena, ale nikto z tých šiestich nedvíhal sumu.
Tá sa následne znížila o 20 %. Pokiaľ nikto nezdvihol dražobnú paličku, znížila sa znova. Fungovalo to tak, že vznikajúce podsvetie si platilo ľudí, ktorým dali peniaze len za to, že sedeli na dražbe a neprihadzovali žiadnu sumu. Hovoril som im takzvaní figuranti, a potom bol jeden skutočný záujemca. A ten dostal za pár tisíc korún nejaké zariadenie,“ povedal pre Refresher.
Ako je možné, že proti takejto pravidelne vykonávanej ilegálnej činnosti nikto nezakročil? Našiel sa vôbec niekto, kto sa proti draženiu zariadení za „pár korún“ postavil? Analytik Žitný si pri týchto otázkach spomenul na prípad týkajúci sa mafiána Petra Steinhübela, prezývaného Žaluď, ktorý odštartoval sériu 24 trestných oznámení. Ich výsledok bol však viac než neuspokojivý.
Peter Steinhübel alias Žaluď
Žaluďova prekazená dražba spustila malú nádej na boj proti ilegálnym privatizérom
„V Charlies som bol raz s pracovníkom kancelárie ministerstva privatizácie. Toho som zavolal, aby si prišiel pozrieť, čo sa tam deje. Znížilo sa o 20 %, potom o ďalších 20 % a zrazu jeden mladý pán zdvihol ruku, v ktorej mal dražobnú paličku. Podľa všetkého si chcel iba utrieť niečo na čele, ale vyzeralo to tak, že bude prihadzovať sumu.
Zo zadného radu sa dvihol jeden chlapík, chytil ho za rameno a stlačil mu ho dole. Išlo o Petra Steinhübela prezývaného Žaluď. Pracovník ministerstva privatizácie teda vytiahol preukaz, prišiel ku komisii a povedal, že zastavuje dražbu kvôli evidentnej manipulácii,“ opísal celú situáciu.
V momente nastal strašný hurhaj a Žaluď začal vykrikovať na predsedu komisie: „Čo si to dovoľujete?! Čo tu robí nejaké ministerstvo?!“ Následne bola teda vymenená komisia a nový predseda od mája 1991 do novembra 1991 podal 24 trestných oznámení. Podľa jedného z vyšetrovateľov, ktorý komunikoval so Žitným, bolo v marci 1992 jedno trestné oznámenie pre vydieranie a zastrašovanie zrealizované.
Týkalo sa istého Jána Pevalu, bývalého zástupcu riaditeľa STarRZu a šéfa podniku Machnáč, ktorý mal u Štátnej bezpečnosti meno Bakchus. Vyšetrovateľ povedal, že ho aj obžalovali, ale obával sa, že svedkovia začali „strácať pamäť“. A tak sa aj stalo. Svedkovia si zrazu naozaj nič nepamätali. Toto bol jediný pokus z tých 24, u ktorého bola aspoň snaha o vyriešenie podvodov v rámci malej privatizácie trestným stíhaním. Jeden vyšetrovateľ a jeden prokurátor nabrali odvahu, no aj tak neboli úspešní.
Ilustračná fotografia z pojednávania v kauze mafiánskych vrážd
Eduard Dinič dal facku šéfovi SIS, ten sa mu vyhrážal zabitím
Dokument Mafiáni ďalej spomína, že Diničovci neskôr získali aj hotel Srdiečko situovaný na Chopku. K nemu sa dostali cez vydieranie niekdajšieho majiteľa, ktorému uniesli dcéru. Tentokrát už však, našťastie, nedošlo k znásilneniu a bývalý majiteľ svoj hotel na mafiánov radšej prepísal.
Kvôli Eduardovi a Róbertovi však hotel mimoriadne chátral. S mocou bratov Diničovcov rástla taktiež ich arogancia a šéf ich gangu Eduard bol údajne svojho času natoľko odvážny, že na verejnosti vyfackal vtedajšieho šéfa SIS Ivana Lexu.
„Malo to byť u Diničovcov v hoteli Junior, riaditeľ SIS bol vtedy údajne opitý a obťažoval prostitútky tak neúnosne, že niekto od Diniča zavolal svojho šéfa. Lexa si ale nedal dohovoriť, a tak mu Dinič jednu natiahol a Lexu vystrelo na zem. Ide o historku z podsvetia rozprávanú mužmi, ktorí boli priamo pri tom,“ priblížil situáciu bezpečnostný analytik.
„Vieš, čo si urobil?! Ty si mŕtvy, si mŕtvy!“ mal vykrikovať Lexa na Eduarda Diniča. Za jeho neskorším úmrtím však nestál Ivan Lexa, ale skupina na čele s Róbertom Lališom, bývalým vodcom Sýkorovcov.
Ivan Lexa na fotografii z roku 1999
Diničovci dovolili SIS, aby v ich erotickom klube získavala kompromitujúce materiály
V rámci erotického klubu Diničovcov, ktorý patril pod hotel Junior, spolupracovali aj s SIS. V zariadení mali totiž nainštalované kamery využívane práve Slovenskou informačnou službou k tomu, aby mohli zdiskreditovať nepohodlné osoby navštevujúce ženy ľahších mravov. Za takéto cenné nahrávky mali, samozrejme, bratia dostať od štátu určité protislužby. Podľa Gustava Murína, ktorého úryvok z knihy Mafia v Bratislave zverejnili Bratislavskenoviny.sk, Diniča pred takouto spoluprácou varoval aj údajný niekdajší boss na Ukrajine Ivan Ivanovič Miško.
Diničovci vlastnili napríklad aj Krčmu U Eda, pomenovanú podľa Eduarda Diniča, o ktorú sa ale staral jeho brat Róbert. Bratia boli známi aj priateľstvom s majiteľom obchodov TETA. Toho však v neskoršom období začali vydierať a jeho majetok si nechali prepísať na seba.
Telo Eduarda Diniča bolo rozmetané na kusy
V Bratislave začala časom veľmi silnieť organizovaná mafiánska skupina Miroslava Sýkoru. Toho však ešte 6. februára 1997 zastrelili pred hotelom Holiday Inn. Diničovci chceli tento moment využiť k tomu, aby si vybudovali pozíciu lídra bratislavskej mafie.
Úhlavným nepriateľom Diničovcov sa stali práve pohrobkovia Miroslava Sýkoru. Jeho miesto šéfa gangu prevzal Róbert Lališ prezývaný Kýbel a jeho skupina začala Diničovcom šliapať na päty.
Eduard a Róbert sa čoraz viac obávali útokov na seba, a preto chceli odcestovať do Francúzska, kde si tiež kúpili dom. Ako keby tušili, že sa ich éra vplyvných mužov pomaly blíži ku koncu. Plus 7 Dní vo svojom článku spomína informácie od ľudí blízkych Diničovcom, podľa ktorých Eduard Dinič naozaj vedel, že ho chcú zavraždiť. Jeho prípravy na odchod mu nevyšli.
9. mája 1998 34-ročný Eduard Dinič umiera po tom, ako jeho vrah na diaľku odpálil niekoľko kilogramov (malo ísť o 5 až 10 kilogramov) výbušnín umiestnených v chodníku pred bratislavskými Zlatými pieskami, kde Dinič hrával tenis.
Odpálenie výbušniny, po ktorej zostal v zemi obrovský kráter, nemal šancu prežiť. Jeho telo sa po explózii rozletelo na všetky strany do diaľky 150 metrov. Niektoré časti Diniča dopadli priamo na tenisové kurty, iné sa vôbec nenašli.
Dva metre hlboký a päť metrov široký kráter
Brutalita gangov nepoznala hranice, jedného z vlastných oklamali a nechali ho explodovať s výbušninou v batohu
„Ten, kto tam bombu inštaloval, sa vyžíval vo viac sofistikovaných metódach. Vrahovia mali Diničov modus operandi odpozeraný a dobre vedeli, kedy chodieva hrať tenis, kde zvykne parkovať auto, a tak namontovali pod chodník bombu a čakali. V danom čase som išiel okolo, ale hemžilo sa tam množstvo policajtov, ktorí bližšie nikoho nepustili,“ povedal o explózii bezpečnostný analytik s tým, že vtedajší mafiáni uprednostňovali bomby v autách.
Za celou akciou v prípade Eduarda DIniča stál Róbert Lališ. Zatiaľ čo jeho ľudia strážili oblasť pred kurtom, dnes už odsúdený nájomný vrah Jozef Roháč (bratranec mamy dvojnásobného vraha Mariána Šturdíka) zakopával bombu. A práve on taktiež z diaľky pozoroval Diniča, aby mohol vykonať svoj plán skazy a odpáliť výbušninu.
Eduard Dinič konzumoval jedlo iba od švagra a mal vlastných štartérov
Eduardova bývalá žena Gabriela, s ktorou tvoril manželský pár 10 rokov, pre Nový Čas svojho času povedala, že sa jej manžel dlhý čas bál o svoj život a vedel, že ho jedného dňa zabijú. Pri týchto obavách mal často používať známe príslovie „akou zbraňou bojuješ, takou zomrieš“.
Zo strachu zo smrti mal Dinič využívať takzvaných štartérov, mužov, ktorí za neho štartovali auto pre prípad, že by v ňom bola umiestnená výbušnina. Paradoxne ho ale nakoniec zabila explózia bomby mimo auta.
Eduard bol taktiež obozretný v rámci stravy a podľa slov Gabriely ku koncu svojho života konzumoval jedlo iba od svojho švagra šéfkuchára. Na ich spoločný život ale jeho ex-manželka nespomínala príliš s radosťou, pretože sa jej Eduard údajne často vyhrážal slovami, ako napríklad „môžeš skončiť ako krmivo pre rybičky v Gabčíkove“.
Snaha o pomstu za smrť brata skončila Róbertovým zastrelením
Eduardov brat Róbert sa chcel za smrť svojho brata pomstiť. 4. októbra 1998 ho však vo veku 31 rokov po oslave jeho dcéry zastrelila dvojica mužov. V aute s Róbertom zastrelili aj jeho ochrankára Mariána Fojtíka. Zo samopalov na neho vražednú paľbu spustil Ivan Cupper zo skupiny Sýkorovcov a nájomný vrah Jozef Roháč. Fojtíka zasiahlo 7 guliek a Diničovým telom ich prešlo až 19.
K vzťahu s Róbertom Diničom sa vyjadrila aj jeho niekdajšia partnerka Petra Krištúfková, ktorá je aktuálne poslankyňou Národnej rady Slovenskej republiky za stranu SME RODINA – Boris Kollár. Ako píše Plus 7 Dní, so zavraždeným mafiánom žila posledné 4 roky pred jeho smrťou a spoločne majú jednu dcéru.
Vzťah s Diničom opísala v parlamente ako mladícku nerozvážnosť (mala 17 rokov) a do mafiánskych záležitostí jej muža vtedy, podľa vlastných slov, nevidela. Krištúfkovú sme v súvislosti s týmto článkom kontaktovali, no do publikovania článku na správy nereagovala.
Petra Krištúfková
Lališ si za vraždu Diničovcov odpykáva doživotie
Vraždou Diničovcov dostal Lališ zo scény konkurenčnú skupinu, ktorá mohla ohrozovať jeho aktivity. Aj vďaka týmto udalostiam sa dokázali takzvané sýkorky pri moci udržať naozaj dlhú dobu a popri mafiánskej skupine obávaného Mikuláša Černáka boli zrejme najsilnejšou organizovanou skupinou vtedajšieho podsvetia. S malými výnimkami, akou je napríklad Karol Mello skrývajúci sa na Belize, však takmer všetci gangstri skončili za mrežami alebo s guľkou v hlave.
Vodca Sýkorovcov Róbert Lališ je síce nažive, ale svoj život pravdepodobne dokoná za bránami väzenia. 13. júna 2018 ho Najvyšší súd odsúdil na doživotie. Okrem zosnovania vraždy Diničovcov sa mali Sýkorovci na čele s Lališom podieľať na vražde Romana Déaka, Alojza Házyho, Dalera Hlavačku, Miloša Piliara a ďalších kedysi vplyvných mužov slovenského podsvetia.
