Praktiky mafie z 90. rokov boli výsostne brutálne.
Počiatky bratislavskej mafie v 90. rokoch boli význačné nekompromisným výpalníctvom a nezákonne vedenými dražbami. Vďaka nim vedeli slovenskí gangstri získať podniky, hotely či iné zariadenia mimoriadne lacno.
Do tohto biznisu sa dostali aj Eduard a Róbert Diničovci, bývalí profesionálni zápasníci. Osudným sa im stala rana od silnejúcej konkurencie. Tá sa postarala o to, že jedného z bratov našli rozstrieľaného v aute a časti tela ďalšieho museli na Zlatých pieskoch po explózii trhaviny pod chodníkom zbierať až z tenisových kurtov. O ďalších slovenských skupinách organizovaného zločinu sa dočítaš v nasledujúcom vlákne.
- O mužovi, ktorému Diničovci znásilnili ženu a chceli sexuálne zneužiť 10-ročnú dcéru
- Ako sa člen vlády obával vplyvu Diničovcov a ich kontaktov na SIS
- Priame svedectvo z priebehu ilegálnej dražby, pri ktorej bol mafián prezývaný Žaluď
- O mužovi, ktorý odmietol výpalníkov a skončil na vozíčku
- Aké služby robila polícia pre mafiu
- O tom, ako dal Dinič facku šéfovi SIS, ktorý sa mu vyhrážal smrťou
- O zavraždení Eduarda Diniča, ktorého telo roztrhalo na kusy
- O prípade z Trenčína, kedy gangstri odpálili výbušninou vlastného človeka
Dlhoročný šéf Sýkorovcov Robert Lališ alias Kýbel stál okrem mimo iného za vraždou Diničovcov
Nádejných športovcov Diničovcov trénoval bývalý župan Tibor Mikuš
Eduard a Róbert Diničovci boli karatisti v Karate klub Slovšport Trnava. Z dvojice sa však viac darilo Eduardovi. Ten sa stal v minulosti majstrom Slovenskej republiky aj bývalého Československa. Diniča, mimochodom, trénoval mnohonásobný majster v karate, bývalý predseda Trnavského samosprávneho kraja a súčasný člen SNS Tibor Mikuš.
Po nežnej revolúcii v roku 1989 Diničovci istý čas pracovali ako ochrankári (respektíve biletári) na diskotékach. Podľa dokumentu Mafiáni od RTVS si meno spravili napríklad v známom bratislavskom V-klube, ktorý kedysi vo veľkom navštevovali študenti vysokých škôl. Podobne ako takzvaní biletári začínali aj dnes už zosnulý údajný mafián Ondrej Žemba či za finančné podvody odsúdený Milan Reichel.
„Ondrej Žemba robil biletára v Lomnici, ja som bol biletár v Smokovci. Fungovalo to tak, že ak chcel ísť niekto do baru, dal mi peniaze, no lístok som mu nedal. Potom som odovzdal iba peniaze za kapacitu, napríklad deväťdesiat ľudí, ale pustil som ich štyristo,“ objasnil Reichel pre Refresher spôsoby, ako sa biletári dostávali k peniazom.
Milan Recihel, udajný šéf bývalej popradskej mafie
Odmietol spolupracovať, a tak mu znásilnili ženu
„Mnohí ľudia zo silových športov, podobne ako Diničovci, pôsobili najprv ako vyhadzovači na diskotékach a v iných kluboch. Až po revolúcii ale pochopili, že sa môžu dostať k peniazom aj ľahšie. Niekedy to išlo po dobrom, inokedy použili násilie. V istom prípade dokonca mužovi znásilnili jeho manželku, aby na nich prepísal 60 miliónov,“ rozpovedal sa pre náš portál o brutálnych praktikách Diničovcov bezpečnostný analytik Milan Žitný.
„Diničovci mu dokonca chceli znásilniť aj 10-ročnú dcéru, vtedy už ale kapituloval a dal im všetko, čo požadovali. Tento muž robil svojho času aj bieleho koňa jednému z členov Mečiarovej vlády, pretože nemohol na seba privatizovať, a tak to robil cez tohto pána. Mimochodom, ide o prvý prípad na Slovensku, kedy sa slovenský občan kvôli ochrane dostal pod cudzou identitou do iného štátu,“ pokračoval.
Podľa Žitného vraj ide o muža menom Martin Suchár, bývalého grafika z vydavateľstva Pravda. Diničovci ho takto vydierali niekoľkokrát, pretože sprivatizoval niečo, čo chceli získať pre seba oni. Suchár išiel preto svojho času za členom vlády, pre ktorého robil bieleho koňa, no ten mu povedal, že Dinič má kamarátov na najvyšších miestach v SIS. Preto mu poradil, aby im radšej zaplatil.
Bývalý riaditeľ SIS Ivan Lexa na sneme HZDS na štadióne Spartaka Trnava (18. júl 1998)
Nechcel platiť a skončil na vozíčku ako invalid
„Diničovci tlačili aj na tých najmenších podnikateľov. Bol jeden chlapík, ktorý vlastnil obyčajný stánok v areáli PKO. Vypalovali ho až dovtedy, keď povedal dosť, pretože z toho nedokázal uživiť rodinu. Prišiel teda za ním Maroš Deák z tejto skupiny a baseballovou palicou mu roztrieskal jabĺčka na nohách. Majiteľ stánku zostal invalidom na vozíčku,“ opísal brutálny útok mafie Žitný.
Hotel Junior
Policajti robili mafii poskokov, hotely sa v ilegálnych dražbách kupovali za smiešnu sumu
Diničovci od práce vyhadzovačov a výpalníkov prešli, tak ako mnohí iní gangstri danej doby, aj k dražbám. Tí, ktorí dražili rôzne pohostinstvá, hotely, potraviny či zariadenia iného druhu, predtým spadajúce do vlastníctva štátu, boli často dohodnutí s dražobnou komisiou. Výsledná cena teda novým majiteľom zakaždým veľmi vyhovovala. V období privatizácie sa dostali aj k hotelu Junior v Bratislave pri Štrkoveckom jazere. Práve toto miesto bolo považované za ich hlavné sídlo.
„Polícia nebola taká, ako je dnes. Po všetkých stránkach bola zdecimovaná. Predtým bola nástrojom komunistickej strany. Ľudia pred policajtmi nemali rešpekt, ale priam strach. Po revolúcii ale padli na svojom statuse a taktiež platovo. Mnohí preto rezignovali na svoju prísahu a dali sa na spoluprácu s podsvetím,“ objasňuje Žitný dôvody, prečo bola ruka zákona prikrátka.
„Mafiáni však neboli v danej dobe označovaní nejakým nápisom ‚som gangster‘. Taký Edo Dinič bol napríklad inžinier ekonóm. Nešlo o žiadneho človeka so siedmimi triedami základnej školy. Takýto človek bol pre políciu v podstate minimálne seberovný. A policajti si privyrábali rôznymi spôsobmi. Jeden z najnevinnejších bol ten, keď išli po službe robiť ochrankára nejakému v úvodzovkách ‚podnikateľovi‘. Ako teda fungovala vymožiteľnosť práva? Na papieri bolo jedno, no v realite druhé,“ dodáva.
