Z Národnej banky odkúpil haliere a tvoril z nich obrazy. Dnes má vlastnú menu, jeho diela vystavujú po celom svete (Rozhovor)

Projektu sa venujem už 11 rokov. Slovensko vtedy vstupovalo do Eurozóny a naša mena pomaly prestávala existovať. Mince strácali svoju hodnotu už asi rok alebo dva predtým. Národná banka peniaze tlačila a zároveň ich musela aj likvidovať, čo bol paradox. Mal som pocit, že tie peniaze, ktoré každý nosíme vo vrecku a cestujeme s nimi hore-dole, majú svoj príbeh, niečo kúpili, urobili radosť, prípadne niekomu pomohli.

Haliere vtedy už nemali nominálnu hodnotu, takže Národná banka Slovenska mi ich predala ako hliníkový odpad. Dohromady ich mohlo byť asi 2 milióny kusov od 10-haliernikov po 50-halierniky. V prepočte na slovenské koruny by mohli mať spolu hodnotu aj pol milióna. No, vtedy už boli dávno neplatné. 

Nakúpil som pence v hodnote 50 libier, bolo ich toľko, že som ich domov niesol v 6 kufroch. 

Nechceli ste rovno kúpiť aj koruny?

Keby som chcel kupovať koruny, tak by som ich musel vtedy ešte za nominálku kúpiť. Ale tie ma nezaujímali, lebo boli hrozne ťažké. Robil som napríklad s britskými mincami, ktoré sú z mosadze a sú veľmi ťažké. Nakúpil som pence v hodnote 50 libier a bolo ich toľko, že som ich domov niesol v 6 kufroch. 

Išli ste letecky so 6 kuframi plnými peňazí?

Nie, vedel som, že letecky to nemá význam, a tak som musel ísť vlakom. Najprv som išiel do Paríža a colník sa ma na hraniciach pýtal na vrecia s mincami. Na čo ich toľko mám, tak som mu zo srandy povedal, že idem za dievčatami do Paríža (smiech). Colník mi odvetil, že celkom veľa peňazí si na ne nesiem, ale v skutočnosti to bolo na pár pív.

Keď som v zahraničí povedal, že sa volám Juro, tak sa často stávalo, že napísali Euro.

Haliere vám asi nevydržali večnosť. Vieme, že ste si začali tlačiť vlastnú menu. Používate už len svoje mince?

Áno, už robím prevažne len so svojimi mincami, ak nemám nejakú zákazku z Londýna, kde používam ich mince. 

Koľko obrazov ste z 2 miliónov kusov halierov zhotovili?

No to si už ani nepamätám. Haliere sa rozkotúlali, respektíve sa poprilepovali. 

Vaša mena má tiež zaujímavý názov. One Juro je odvodené z vášho krstného mena Juraj?

One Juro - jeden Juraj. Keď som v zahraničí povedal, že sa volám Juro, tak sa často stávalo, že napísali euro (smiech). 

Moja ambícia bola ísť z Bratislavy do Prahy, Budapešti, do Viedne, Berlína, New Yorku, Miami, Austrálie. Všetko som dosiahol.

Vaše obrazy sú typické obojstrannými vyobrazeniami. Vincent van Gogh a slnečnica, Marilyn Monroe a Andy Warhol, Barack Obama a Usáma bin Ládin. Radi kombinujete?

Robil som jedno dielo a volalo sa Mužský a ženský pohľad na svet. Bolo vyobrazené ako stôl, dalo sa sedieť oproti sebe a bolo na divákoch, ktorú stranu si vyberú. Tak nejak mi to napadlo. 

Vincent van Gogh a slnečnica. Slnečnica je síce moja, ale charakterizuje ho. Barack Obama, Usáma bin Ládin a medzi nimi bolo srdce, kde bolo napísané „Money can't buy my love” - Moju lásku si nekúpiš. Momentálne robím interpretácie a konfrontácie veľkých majstrov napríklad Warholovu Marilyn Monroe, či Leonardovu  Monu Lisu.

Jurajova vnučka Amélia, podľa ktorej vyhotovil aj obraz z mincí

V ateliéri máte obraz s podobizňou vašej vnučky. Zvyknete zakomponovať do svojich diel aj rodinu alebo blízkych?

Portrét mojej vnučky je skôr výnimkou. Ona je takým ďalším krokom v mojom súkromnom živote. Hovorí sa, že človek je tak starý, ako sa cíti. No a čo mám povedať ja? Stal som sa síce otcom a teraz už aj dedom, ale ja som stále aj synom svojich rodičov. A ako vnuk svojej 99-ročnej ročnej babky som vlastne ešte sopliakom (smiech).

Koľko trvá vytvorenie jedného obrazu?

Podľa veľkosti, ale treba počítať 2 az 3 týždne.

Ste na to sám? 

Mám pomocníkov. Celé to pripravím v počítači, na základe čoho viem, ktorá minca, kam pôjde. Na stole už totiž nemôžem experimentovať, mám všetko vyrátané. Napríklad, veľmi úspešné sú americké vlajky, keďže oni sú veľkí patrioti. 

Ako začínajúci umelec som túžil žiť v Paríži tak ako väčšina umelcov. Výstavu, ktorú som tam mal, navštívilo 40 000 ľudí.

Vaše diela sú predávané hlavne v zahraničí, v Amerike, Európe aj Austrálii. Vedia tam ľudia oceniť umenie viac ako na Slovensku?

No, v prvom rade som Slovák a slovenský umelec. Každý má ambíciu posúvať sa ďalej. Mám pocit, že doma sa už všetci poznáme. Či už s mladými umelcami alebo rovesníkmi. Poznáme sa, lebo je nás oproti zvyšku sveta málo. Moja ambícia bola ísť z Bratislavy do Prahy, Budapešti, do Viedne, Berlína, New Yorku, Miami, Austrálie.

Všetko som absolvoval a dosiahol. Aj kúpna sila je v zahraničí iná ako na Slovensku. Vážim si všetkých ľudí, ktorí na Slovensku zbierajú umenie, nechajú si poradiť a samozrejme, si aj umenie kúpia. Je ale rozdiel, keď je trh 5-miliónový a keď je 250-miliónový. Ale hovorím, doma som doma. 

Ako sa pohybuje cena vašich diel?

Podľa veľkosti obrazov. Určite je cena ďaleko vyššia ako nominálna hodnota mincí. Ceny určuje trh a galeristi. 

Na začiatku ste vraveli, že v ateliéri je vám najlepšie. Ako umelec však aj veľa cestujete. Vymenili by ste Slovensko za inú destináciu na život?

Čím je človek starší, začína vyhľadávať pokojnejšie miesta pre život. Keď som prišiel prvýkrát do New Yorku, bol som ním nadšený. Tým, ako to tam všetko žije. Dnes chodím do NY z povinnosti. Je tam na mňa veľa ľudí. Londýn ako mesto milujem, má svoju históriu, je to krásne mesto, ale aj to je na mňa moc živé a rýchle. Nechcel by som bývať v Miami ani Palm Beach, to by som musel byť už v dôchodku, čo ešte nie som. 

Mám rád svieže mestá ako napríklad Sydney alebo Perth či Melbourne. Austrália ma dostala. Svojho času som mal pocit, že sa tam chcem odsťahovať. Na starobu sa tam možno aj presťahujem. Mám rôzne obdobia. Aj Madrid je fantastický. Ako začínajúci umelec som túžil žiť v Paríži, tak ako väčšina umelcov. Výstavu, ktorú som tam mal, navštívilo 40 000 ľudí, čo je ohromné. Strávil som tam viac ako pol roka, čo mi pomohlo sa s mestom zžiť. Momentálne ale vyhľadávam pokojnejšie mestá.

O útoku na Dvojičky v NY: Niekto tvrdil, že to je nový Pearl Harbor, nemali sme sa ako dostať domov.

Spomínali ste New York. Pomaly sa blíži výročie pádu Dvojičiek a vy ste sa tam priamo v tom čase nachádzali. Dokonca ste na počesť World Trade Center vytvorili aj obraz. Ako ste to celé vnímali?

Jeden z mojich tenisových obrazov som vytvoril na počesť WTC a to  presne rok od pádu, v roku 2002. Ako som to vnímal? Vtedy si človek veľmi neuvedomoval, čo sa deje. Ináč to vníma svet, inak to skreslujú médiá a inak to opisujú samotní ľudia. Pohľad priamo vnútri  diania je trošku iný. Samozrejme, nejakým spôsobom tie budovy padli, ubehlo takmer 20 rokov, vynárajú sa možnosti, pochybnosti, jedna strana tvrdí jedno, druhá druhé.

V každom prípade, budovy nie sú, ľudia tam zahynuli, zázračným spôsobom ich nezahynulo až toľko, koľko by ich mohlo zahynúť, keby boli budovy plne obsadené. Niekoľko dní neprešlo mestom iné auto ako hasičské či záchranárske. 

Niekomu stačí, keď sedí doma a pozerá sa z okna, prípadne keď mu po ateliéri behajú holé baby. Ja akty nerobím, tak hľadám inšpiráciu v prírode.

Vy ste sa dokonca mali v tej dobe nachádzať priamo v priestoroch WTC, je to pravda?

Áno, mohol som sa nachádzať aj tam, ale človek, s ktorým som bol v NY, bol lenivý a nechcelo sa mu tam ráno ísť. To čo sa stalo, bolo nepríjemné, nevedeli sme, čo sa z toho vyvinie. Niekto tvrdil, že to je nový Pearl Harbor, nemali sme sa ako dostať domov.

Najhorší bol fakt, že som tam akoby ostal uväznený, lebo sa stopli lety. Vtedajší starosta po 2 alebo 3 dňoch vyzýval ľudí, aby išli do ulíc, aby opäť išli žiť. Spustili kiná a otvorili múzeá. Život išiel ďalej.

Medzi umelcami je ješitnosť. Každý si myslí, že je najlepší.

Onedlho sa chystáte bicyklovať až do Pakistanu a Číny. Robievate si takéto výlety často?

Rád bicyklujem. V septembri finišujem s vecami, zatváram ateliér a idem na bicykel naprieč krajinami ako Pakistan, Čína, Kyrgyzstan. Jednoducho také dobrodružstvo. Minulý rok som prešiel na bicykli Kostariku, predtým celý Vietnam.

Keď sa dá, každú sobotu bicyklujem po Karpatoch alebo idem do Rakúska, dáva mi to slobodu. Niekomu stačí, keď sedí doma a  pozerá sa z okna, prípadne keď mu po ateliéri behajú holé baby a robí akty. Ja akty nerobím, tak hľadám inšpiráciu v prírode.

Sledujete aj iných výtvarníkov alebo umelcov? Možno aj tých slovenských?

Sledujem všetko a aj slovenských umelcov. Keď chce byť človek „in”, musí sledovať okolie a aj sa ním inšpirovať. Vážim si ľudí, ktorí makajú, robia pekné veci a viem to oceniť. Medzi umelcami je ješitnosť, kedy si každý myslí, že je najlepší.

Špeciálne výtvarní umelci sú absolútni egoisti, pretože hudobníci hrajú v orchestri, kde je sto ľudí, herec sa musí prispôsobiť, pokiaľ chce hrať v divadle, ak nechce hrať celý život monodrámu. My, výtvarníci, sme absolútni introverti. Prídeš ráno do ateliéru a si v ňom do večera.  

Pri príležitosti 99. narodenín Jurajovej babky

Koho obdivujete? Máte vzor?

Čo sa týka pracovitosti, je to Michelangelo. Dožil sa veľmi vysokého veku a ešte stále aktívne pracoval, čo je šialené, pretože to bolo v stredoveku, kedy boli aj rôzne choroby. My sa dnes sledujeme pri zvýšenom tepe a ten chlap makal celý život. Bol to univerzálny renesančný umelec, aký už po ňom nebol. Množstvo vecí, ktoré urobil, boli dokonalé. 

Diela Juraja Králika nájdeš na jeho web stránke alebo Instagrame.