Zpravodajský portál pro moderní generaci, která se zajímá o aktuální dění.
Zajímá tě aktuální dění? Zprávy z domova i ze světa najdeš na zpravodajském webu. Čti reportáže, rozhovory i komentáře z různých oblastí. Sleduj Refresher News, pokud chceš být v obraze.
Nepodařilo se uložit změny. Zkus se nově přihlásit a zopakovat akci.
V případě že problémy přetrvávají, kontaktuj prosím administrátora.
OK
Príbeh majiteľa najlepšieho kebabu v Bratislave.
Pred dvoma rokmi sme ti v spolupráci s foodblogerom Čojem priniesli rebríček najlepších kebabov v Bratislave. S veľkým náskokom oproti konkurencii vyhral malý stánok na Trnavskom mýte s názvom Musafer.
Ten nesie meno po majiteľovi, ktorým je 38-ročný Musafer z Afganistanu. Musafer prišiel na Slovensko v roku 2009 kvôli problémom, v ktorých sa nečakane ocitol vo svojej rodnej krajine. Neostávala mu vtedy iná možnosť, než svoj domov opustiť.
Po príchode na Slovensko sa však okamžite chopil novej príležitosti a založil si stánok s kebabom v Trnave a neskôr v Bratislave. Napriek počiatočnému neúspechu sa nevzdal a dnes sa môže pochváliť titulom najlepšieho kebabu v meste.
A aká myšlienka sa skrýva za jeho úspechom? „Bol som naučený, že ak si zdravý, musíš pracovať. Nemôžeš čakať na štát. S týmto sa stotožňujem a je jedno, či som cudzinec alebo domáci. Som zdravý, tak pracujem.“
V tomto článku si prečítaš:
Prečo musel Musafer odísť z Afganistanu
Ako si vybral Slovensko za svoj nový domov
Aké najväčšie kultúrne šoky zažil
Ako vojna v Afganistane ovplyvnila jeho život
Prečo pracuje vo svojom stánku sám
Akú mal prvú skúsenosť s otvorením kebabu v Trnave
Či sa niekedy dostal do problémov kvôli svojej afgánskej národnosti
Prečo hrozí zavretie jeho stánku na Trnavskom mýte
Aké má plány do budúcnosti
Na Slovensku žijete od roku 2009, dnes rozprávate plynulo po slovensky. Bolo ťažké naučiť sa túto reč?
Stále som sa snažil zdržiavať sa medzi ľuďmi a mne sa hlavne slovenčina veľmi páči, tak to nebol taký problém. Tiež si myslím, že ak človek niekde žije, mal by sa naučiť jazyk a kultúru danej krajiny. Pokladám to za dôležité.
Z akého dôvodu ste si vybrali práve Slovensko, čo vás sem lákalo?
Na Slovensku mám veľa známych, ktorí tu už dlhé roky žijú, tak som počul odporúčania. Pracujú tu ako doktori a inžinieri, pochvaľovali si.
Ako rýchlo ste si zvykli na takú zmenu prostredia?
Chvíľku to trvalo, ale dnes som už úplne zvyknutý. Som tu naozaj veľmi spokojný, mám kamarátov všade po európskych krajinách, no tam chodím len na návštevu, lebo tu som si to obľúbil. Zažil som už veľa krajín, ale oproti Slovensku neboli až také zaujímavé.
Veľa členov mojej rodiny zomrelo vo vojne s Ruskom. Museli sme kvôli tomu aj utekať a sťahovať sa. Kvôli tomu som dostal aj také meno. Musafer totiž znamená cestovateľ.
Zdroj: Karin Filkászová/REFRESHER
Prečo ste odišli z Afganistanu?
Je ťažké opísať situáciu v Afganistane. Pôvodne som vyučený strojár, v Afganistane som mal vlastný obchod a dobrý život. Otec bol vážený človek, niečo ako starosta. Zastával sa chudobných, nebral úplatky, aj keď sa ho veľa ľudí snažilo presvedčiť o opaku. Peniaze však nie sú všetko a ak človek môže, mal by druhým pomáhať.
Keď zomrel, ako najstarší syn som mal nastúpiť na jeho miesto. Aj keď máme ako rodina dobré meno, stále sa naša pozícia niektorým ľuďom nepáčila. Zastávali sme sa názoru, že by sa nemali rešpektovať len ľudia s majetkom, ale aj tí slabší a chudobnejší. Ja som sa vždy zastával slabších a to mi potom začalo robiť problémy. Moja mama sa o mňa vtedy naozaj bála a musel som odísť. Nechcel som mame ani bratom spôsobiť problémy, tak mi neostávala iná možnosť.
Ak ste vedeli, kto vám spôsobuje problémy, nedalo sa to riešiť s políciou?
Polícia je väčšinou podplatená a zákon tam funguje na základe dohody medzi skupinami a výšky úplatku. Čiže to nikto nerieši.
Ako je možné, že vaši bratia mohli ostať a vy ste museli odísť?
U nás to funguje tak, že ak je problém s konkrétnym človekom, rieši sa to priamo s ním. Napríklad, ak pôjdem naspäť, ja budem mať problém. A takisto som nechcel, aby ma ani jeden z bratov zastúpil. Oni študovali, majú stavebné obchody, venujú sa vlastným záležitostiam. A chcem, aby to tak aj ostalo.
Ovplyvnila vaše rozhodnutie nejakým spôsobom aj vojna v krajine?
V Afganistane je už takmer 40 rokov vojna, celý môj život, čiže to by som nepovedal. Veľa členov mojej rodiny zomrelo vo vojne s Ruskom. Museli sme kvôli tomu aj utekať a sťahovať sa. Kvôli tomu som dostal aj také meno. Musafer totiž znamená cestovateľ.
Ste stále v kontakte s rodinou?
Áno, pravidelne cez internet.
Aká je tam momentálne situácia?
Stále sa tam niečo deje. V každej chudobnej krajine sú problémy, takže tam nie je pokoj. V Afganistane žije veľa národností a kultúr. Ja som Paštún, čo je najpočetnejšia etnická skupina. Ako Paštúni máme problémy s inými etnickými skupinami, napríklad s Tadžikmi, ktoré sa preniesli dokonca aj na Slovensko.
Ako to?
Oproti mne býval tiež stánok s kebabom vlastnený Tadžikmi z Afganistanu. Dvaja z nich ma však napadli tu v podchode. Napriek tomu, že sme všetci moslimovia, máme odlišnú kultúru. Najväčší problém sú práve tie nepriateľstvá medzi skupinami. Ako domáci však musíme brániť svoju vlasť, keď nás niekto napadne. Či už sú to Rusi alebo Američania. To, že chránime vlastnú krajinu, nám ale často robí zlé meno v médiách a dnešnej politike.
Plánujete tu na Slovensku ostať natrvalo?
Už som zvyknutý. Vraví sa, že všade je dobre, ale doma je najlepšie. A ja nemôžem zabudnúť na svoju krajinu, svoju rodinu a svojich ľudí. Môj prvý domov je Afganistan, no druhý domov je Slovensko. Niekde inde okrem Afganistanu a Slovenska by som asi nevedel žiť. Už by sa mi ani nechcelo skúšať niečo iné.
Čo ste robili tesne po príchode do krajiny?
Musím sa poďakovať Slovensku, lebo na začiatku mi pomáhalo naozaj veľa, dokým som nedostal doklady. Potom som si v roku 2010 mohol založiť vlastnú živnosť. V Trnave som si otvoril dva vlastné stánky s kebabom. Bol som však naozaj naivný a dôveryhodný, nevedel som, ako to funguje.
Ja osobne som nikdy v živote nikoho neokradol, ani nikomu neublížil, tak som si myslel, že ani mne to nikto nespraví. No okrádali ma vlastní zamestnanci. Nemal som na ľudí šťastie. Ale nedávam všetkých do jedného vreca. V každej krajine sa nájdu aj dobrí aj zlí ľudia.
Ako vás táto skúsenosť zmenila?
Tak určite už ľahko ľuďom nedôverujem. Teraz mám len jedného pomocníka, ale snažím sa všetko zvládnuť sám, lebo sa bojím. Je pre mňa ťažké dôverovať, keď som sa už raz popálil.
Kedy ste sa presťahovali z Trnavy do Bratislavy?
Po tom, ako som skrachoval, odišiel som do Španielska. Chcel som trochu vypnúť. Je u nás však zvykom, že keď padneme na dno, postavíme sa a skúšame to ešte tvrdšie. Ja osobne nemám rád prehry. V Španielsku som si 4 mesiace oddýchol a prečistil hlavu a potom som sa presťahoval do Bratislavy. Tam som robil ako montážnik pre Porsche. Veľmi tvrdo som tam pracoval asi 6 mesiacov, šetril som, aby som si opäť mohol otvoriť niečo vlastné. Boli to ťažké časy, ale už pominuli.
Ja by som sám tiež nechcel jesť mrazené mäso. Čo nemám rád sám, nedám ani druhým. Myslím si však, že žiadna robota nie je hanba. Pre mňa je najdôležitejšie, ak sa vie človek o seba a o svoju rodinu postarať.
Máte naozaj dobrú pracovnú morálku.
Přidej se do klubu Refresher+ již od 25 Kč
Čo sa dozvieš po odomknutí?
Akým heslom sa v živote Musafer riadi a ako sa vzájomne podporujú v Afganistane
Čo bol preňho najväčší kultúrny šok po príchode na Slovensko
Ako zvláda robiť všetko takmer sám počas celého týždňa
Čo všetko sa skrýva za titulom najlepšieho kebabu v Bratislave
Bol som naučený tak, že ak si zdravý, musíš pracovať. Nemôžeš čakať na štát. S týmto sa stotožňujem a je jedno či som cudzinec alebo domáci. Som zdravý, tak pracujem. U nás v Afganistane by si ani nemohol čakať peniaze od štátu, podporujeme sa tam navzájom ako rodina.
Mám 3 bratov a stále držíme spolu. Keď som mal tu na Slovensku finančný problém, tak ma z Afganistanu podporovali. Ak by sa môjmu bratovi niečo stalo a nemohol by pracovať, pomohol by som mu ja. Sme však hrdí na to, že sa o seba vieme postarať a nepotrebujeme si od nikoho pýtať peniaze.
Zdroj: ČoJe/REFRESHER
Aký bol pre vás najväčší kultúrny šok v porovnaní so životom v Afganistane?
Páči sa mi, že tu nie je kultúrne nariadených veľa vecí a je tu väčšia sloboda. Človek tu môže žiť, ako sa mu páči. Nepáči sa mi však to, že tu nie sú žiadne limity. Každý by chcel mať viac a viac, čo ma mrzí, lebo deti nemajú taký veľký rešpekt pred rodičmi ako v Afganistane. To isté platí aj pri pároch. Rok, dva sú to najväčšie lásky a potom sa rozídu. Majú veľa možností, nevystačia si len sami so sebou. A ak majú aj deti, tie budú trpieť najviac.
U nás je to tak, že keď sa ožením, tak pred svadbou by som nemal mať so ženou nič také, čo patrí do súkromia. Už pred svadbou by partneri mali zistiť, čo chcú alebo nechcú a či si rozumejú. Naša kultúra je troška prísnejšia a všetko je až po svadbe. Je to pekné, lebo obaja partneri sú si navzájom najväčšie lásky a nehľadajú nikoho iného. Nič iné ani nepoznajú.
Na Googli je otváracia doba vášho stánku 6 dní v týždni, 12 hodín denne. Ako to zvládate?
Teraz to je už 5 dní, lebo som na to takmer sám. Vyskúšal som rôznych brigádnikov, no nebolo to ono. Nejde o peniaze a ani o to, že nechcem, aby pre mňa niekto pracoval. Ja chcem ľudí, čo sprostredkujú kvalitu.
Chcem, aby ľudia používali môj recept, keďže mám naň dobré ohlasy. Väčšinou si to však tí zamestnanci robia podľa seba. Veľa zákazníkov sa mi potom aj sťažovalo, keď som tam nebol ja sám. Teraz mám otvorené len počas pracovného týždňa. Jeden deň mám vyhradený na nákup a jeden deň na voľno, no už som si zvykol.
Je to vďaka skúsenostiam. Keď niekam prídem a zaplatím si za to, očakávam určitú kvalitu. Keď je to jedlo dobré, prídem ešte raz. Podľa Islamu nie sú čisto zarobené peniaze, ak si ich pýtam od ľudí výmenou za nejaký klamlivý produkt. Chcem, aby som mal vždy len čisté, poctivo zarobené peniaze.
Veľa ľudia sa ma tiež pýta, či nechcem predávať napríklad aj pivo. Mám tú možnosť, ale nechcem, lebo peniaze nie sú všetko. 95 % ľudí, čo sem chodí, sú slušní ľudia, rodičia s deťmi, dôchodcovia. Nechcem predávať alkohol, aby mi sem potom nechodila iná klientela a odradila stálych zákazníkov.
Takže sa vyhýbate otváracej dobe cez nočné hodiny?
Áno, to by som určite nechcel. Mne ľudia, ktorí robia bordel, naozaj vadia. Aj teraz musím každé 2 dni umývať okolie stánku, lebo sú tu porozhadzované špaky. Už mi na to niektorí hovorili, že prečo to riešim, keď som cudzinec.
Krajina, v ktorej žiješ, je tvojím domovom. Keď nevieš rešpektovať svoj dom, tak kde máš svoj limit. Na Trnavskom mýte je to trochu problém, lebo sa vždy stretávam s ľuďmi, ktorí sú všelijakí. Teraz mám, našťastie, pokoj, lebo mám veľa známych policajtov, čo by mi pomohli, ak by sa niečo stalo.
Vy sám ste zodpovedný za prípravu jedla?
Áno, všetko sú to moje vlastné recepty.
U nás sa hovorí, že ak niekto opustí svoju rodnú zem, určite má na to nejaký vážny dôvod. Netreba mu to preto ešte zhoršovať svojim správaním. To tu veľa ľudí nechápe.
Sú to nejaké tradičné, rodinné recepty?
To vôbec. Keď som žil v Afganistane, tak som si nikdy nevaril sám. Mal som ľudí, ktorí pre mňa pracovali, tak ani čaj alebo kávu som si nemusel pripravovať sám. Keď som bol hladný, už bol pripravený obed. V živote som teda nečakal, že ja sa budem živiť predajom kebabu. V Trnave to bola moja prvá skúsenosť s prípravou kebabu, dokonca som na začiatku použil mrazené mäso.
Potom som zistil, aký je v tej chuti rozdiel a už to nerobím. Ja by som sám tiež nechcel jesť mrazené mäso. Čo nemám rád sám, ani druhým nedám. Myslím si však, že žiadna robota nie je hanba. Pre mňa je najdôležitejšie, ak sa vie človek o seba a o svoju rodinu postarať.
Zdroj: Karin Filkászová/REFRESHER
Keď nepracujete, ako radi trávite voľný čas?
Rád hrávam bowling s kamarátmi alebo navštevujem iné mestá a spoznávam ich. Väčšinou však ideme s kamarátmi niekam do mesta na pivo. Taká normálka.
A vyhľadávate niekedy aj afgánsku komunitu?
Nie, to vôbec. Predtým, než som mal v Trnave to zlé obdobie, mal som veľa kamarátov. No keď som sa mal najhoršie, tvárili sa, akoby ma ani nepoznali. Keď som sa z tej situácie dostal, všetky kamarátstva som zrušil.
Počas úspechov má človek vždy kamarátov, ale kamarát je ten, ktorý pri tebe stojí aj v najhoršom čase. Veľakrát ma potom známi z Afganistanu pozývali na oslavu Nového roka, keďže to je špecifické pre našu kultúru. Odkedy som na Slovensku, iba raz som sa zúčastnil. Nemám ani záujem.
Rodinu ste si na Slovensku nezaložili?
Mal som 3 roky priateľku, ale po návrate zo Španielska sme sa rozišli. Odvtedy sa sústredím už len na kariéru a keďže som sa v láske sklamal, nejak mi to nechýba.
Beriete si niekedy aj dovolenku, aby ste načerpali energiu?
Teraz som veľmi necestoval, ale veľmi rád chodím po Slovensku a spoznávam to tu. Najradšej mám slovenskú prírodu a baví ma spoznávať krajinu, v ktorej žijem.
Máte dnes už dvojité občianstvo?
Mám trvalý pobyt na Slovensku, ktorý platí 10 rokov. Podľa zákona už môžem žiadať o občianstvo, ale momentálne na to ani nemám čas.
Mali ste niekedy problém so Slovákmi kvôli inej národnosti?
Určite som mal problémy. Rozumiem, že každý by mal byť hrdý na to, odkiaľ pochádza, ale treba byť férový. Teraz sa to však zlepšilo a udržiavam si dobré vzťahy. Nedovolím však, aby sa ku mne niekto bezdôvodne správal drzo.
Ľudí rešpektujem, ale rešpekt vyžadujem aj naspäť. Keby prišiel cudzinec do Afganistanu, privítam ho a budem k nemu ústretový, aby sa necítil opustený. U nás sa hovorí, že ak niekto opustí svoju rodnú zem, určite má na to nejaký vážny dôvod. Netreba mu to preto ešte zhoršovať svojim správaním. To tu veľa ľudí nechápe.
V decembri vám chceli prevádzku zrušiť, ako ste túto situáciu vyriešili?
Áno, mali mi stánok zrušiť, ale starosta Nového mesta a aj okolití ľudia mi veľmi pomohli. Majiteľ priestoru sa ma potom pýtal, že čo chcem robiť a ako chcem pokračovať. Ja som mu povedal, že tu chcem ostať. Avšak plánujú tu začať čoskoro s jedným projektom, tak sa to tu bude musieť zrušiť. Zatiaľ sa nám však podarilo predĺžiť zmluvu a uvidíme, čo bude ďalej.
Aké máte potom plány?
Mám veľa zákazníkov, ktorí by si aj radi posedeli, a preto by som chcel priestor, kde by si ľudia mali kde sadnúť a normálne sa najesť. Veľa ľudí mi to už navrhovalo, tak by som si chcel nájsť nejaký pekný a väčší priestor. Uvidíme však, že kde sa to podarí.
Ostali by ste teda v gastro priemysle?
Áno, už som ho spoznal, tak by som v ňom chcel aj ostať.
Asi mi neostáva nič iné, len sa spýtať, či sa vám kebab ako jedlo ešte nezunoval.
Keďže pracujem celý deň v mojom stánku, tak som aj prestal vnímať tú chuť. Už len od ľudí počúvam, ako to chutí a zatiaľ sú spokojní. Možno keby som si našiel spoľahlivých ľudí a netrávil by som tu toľko času, tak by mi opäť začal chutiť.
