Odhaľovali sme záhady, tajomstvá a postupy piatich ľudových liečiteľov a bylinkárok z východného Slovenska

Musím priznať, že pred dvoma týždňami ma začalo pobolievať v pravom boku. Začínam mu viac dôverovať a rozhovor pokračuje v trochu uvoľnenejšej atmosfére.

Hovorí o svojom učiteľovi, cirkvi, náboženstvách, bielej a čiernej mágii, iných liečiteľoch, putovaní duší, energii reiki, aurách a čakrách, vibráciách a dimenziách, energetických centrách. O boji dobra a zla, vesmírnych ľuďoch a vyšších duchovných bytostiach, s ktorými je v kontakte a od ktorých čerpá liečivú energiu.

Liečiteľ Alfonz lieči energiou vyšších duchovných bytostí

„Niekedy tu chodilo veľa ľudí, aj štyria, piati denne. V posledných rokoch som sa tomu už prestal venovať , pomáham iba známym. Dôležité je, aký postoj pritom človek zaujme, aké má poznanie a ako to prijme,“ hovorí Alfonz.

Spomína ľudí, ktorým pomohol a dáva mi na nich kontakty, aby som si to preveril. Chlapca, ktorý upadol do kómy kvôli negatívnym energiám a ktorému lekári nevedeli pomôcť, známu slovenskú herečku ktorá bola psychicky v koncoch, podnikateľky a podnikateľov z Prešova a zo Sabinova, miestnych ľudí z okolia.

 
„Sú aj liečitelia, ktorí chcú iba zarábať a iba sa tvária, že liečia. Vypýtajú si aj dvesto, tristo eur a potom sa ľuďom vyhrážajú, že ak nezaplatia, pochodia zle. Jednoducho energie zneužívajú,“ vysvetľuje liečiteľ z Medzan.

„Veľakrát som povedal ľuďom, aby pozerali na liečiteľa podľa toho, či pýta peniaze, alebo pomáha nezištne. Dar nesmiete zneužívať ani na ňom zarábať, pretože nie je váš, dostali ste ho zhora. Ak potom niečo človek nechá, tak nechá. Mal by byť spokojný s tým čo mu dáte,“ hovorí.

 
Keď sa ho pýtam na politikov a aktuálne dianie na Slovensku, uisťuje ma, že veľa z nich „ide“ v negatívnych energiách. Ak sa človek upne a sústredí iba na hmotu a zanedbá ducha, je koniec. Pre hlbšie poznanie mi odporúča knihy od ruského parapsychológa Sergeja Lazareva.

Július z Červenej vody 

Spod Šarišského hradu sa presúvam na severozápad pod pohorie Čergov. Do 20 kilometrov vzdialenej obce Červená voda na jeho južnom úpätí.

Také civilizácie ako my tu už boli, a zase budú. Človeka sme rozkúskovali na časti. Prestali sme sa zaoberať celkom. Sme veľmi zraniteľní, mali by sme si dávať pozor na emócie. 

 
„Skutočnosť nie je o žiadnej novinovej senzácii ale o pokore. Tí čo sa tam pchajú, tomu nerozumejú a tí čo niečo vedia, radšej nechcú byť zverejňovaní. To sú vážne veci,“ upozorňuje ma masér, fyzioterapeut a liečiteľ Július potom, čo vstúpim do jeho ambulancie.

Zo začiatku odmieta akýkoľvek rozhovor pre noviny. Rozpráva dialektom. Úžasnou, čistou šarišštinou, akú dnes už len tak nepočujete.

 
„Mal som také ťahy od mala. Chcel som zachraňovať a liečiť sliepky a zajace. Veľa ma naučil život. Neviem či som nejaký liečiteľ, alebo len dávam rady. Psychológiu som neštudoval, ale lekári a psychológovia ku mne chodia pravidelne,“ smeje sa veselý terapeut, ktorý okrem masáží, akupresúry, chiropraxe a lymfodrenáže, poskytuje aj fytoterapiu, bioterapiu a diagnostické poradenstvo.

Červená voda pod Čergovským pohorím

„Všetko so všetkým súvisí, je to spojené. To len my ľudia všetko rozdeľujeme. Človeka sme rozkúskovali na časti. Prestali sme sa zaoberať celkom. Dnes lekár nie je platený za to, aby ste boli zdravý,“  vysvetľuje.

„Sme otroci svojich výdobytkov. Také civilizácie ako my tu už boli, a zase budú. Stačí si prečítať biblický príbeh o prorokovi Jonášovi. Slová majú veľký význam a váhu, a treba si uvedomiť, že sa dajú veľmi zneužiť. Preto sa bránim tomu, aby sa o mne písalo,“ hovorí liečiteľ.

 
„Sme veľmi zraniteľní, mali by sme si dávať pozor na emócie. Fyzicky je človek stvorený na pohyb. Ak sa nehýbete, vaše telo zhrdzavie."

"Chýba nám čistý duch a život v nádeji. Starý človek môže mať aj štyridsať . Stačí plakať, že ste chorí a choroby prídu. Minule tu bol osemdesiatosemročný pán na aute. Vitálny so zdravým a čistým duchom.  Duchom bol mladší ako ktorýkoľvek štyridsiatnik. To je to podstatné - zdravý duch,“ dodáva Július.

Doporučeno

Nahlédli jsme do romských domácností a byli jsme překvapeni. Nalezli jsme veselé interiéry, slušné bydlení, chuť stavět a pracovat 30. září 2019 v 15:01

 
Tibor z Ľubice

Posledná zastávka prvého dňa liečiteľskej reportáže je šesťdesiatročný Tibor Pačan. Narodil sa v Ľubici pri Kežmarku, kočoval po celom Slovensku aj po Čechách. Vyskúšal si aj život v Anglicku. Dnes býva a lieči v Ortutovej pri Bardejove.

 
Po sedemdesiatich kilometroch som odhodlaný na ďalšie interview. V Medzanoch som sa dozvedel, že by som si mal vyliečiť obličku, v Červenej vode mi poradili, aby som si dával viac pozor na črevá. Ešte netuším, čím ma prekvapí malý veľký rómsky muž - Tibor v Ortutovej. K domu kde bývajú s družkou Magdalénou, prichádzam tesne po štvrtej popoludní.

„Poďte ďalej, teraz sme prišli z nákupu,“ pozýva ma do kuchyne na poschodí pán Tibor.

„Fajčíte?“

„Nie.“

„Ó, tak to budete riadne vydymený,“ oznamuje mi pani domu po prvej obligátnej otázke.

„To je náš pacient z Prahy, momentálne ho liečim, býva teraz u nás,“ ukazuje Tibor na muža v strednom veku, ktorý smutne sedí pri elektrickom ohrievači v strede miestnosti a pije čaj.

„Dobrý den, nenechte se rušit,“ podáva mi ruku pražský pacient.

Tibor Pačan býva momentálne v Ortutovej pri Bardejove

„Ja som liečil ešte za komunistov. Načierno. Bol som prvý československý liečiteľ, písali o mne aj v novinách, to vám ešte porozprávam,“ začína svoj príbeh Tibor a do úst si vkladá prvú z desiatich cigariet, ktoré počas dvojhodinového rozhovoru v kuchyni vyfajčí.

V osade sa rozšírilo, že viem pomôcť od bolesti. K nám domov začali prichádzať Rómovia, aby som im pomohol. S boľavými nohami, rukami, chrbticami. Prikladal som na nich ruky, pomáhal som im.

Magdaléna zatiaľ pripravuje večeru. Do rozhovoru bude pravidelne vstupovať tiež. Tibor totiž na jedno ucho nepočuje. Je potrebné ho držať pri téme. Inak tu budeme do noci, hovorí.

 
Rómsky liečiteľ sa narodil v dedinke Hranovnica pri Poprade, no vyrastal v Ľubici pri Kežmarku.

Keď mal 14 rokov dostal zápal mozgových blán, operovali ho a upadol do kómy. Hovorí, že v štádiu klinickej smrti videl svoje mŕtve telo v truhle. Vraj bol mimo neho a tam hore sa stretol s Ježišom. Ten mu povedal, že sa môže vrátiť späť, pretože ešte nedokončil svoje poslanie na zemi.

Liečiteľské schopnosti v sebe objavil Tibor Pačan  ešte ako chlapec

 
„V osade sa rozšírilo, že viem pomôcť ľuďom od bolesti. K nám domov začali prichádzať Rómovia, aby som im pomohol. S boľavými nohami, rukami, chrbticami. Prikladal som na nich ruky a pomáhal som im. Začalo ich prichádzať viac a viac,“ hovorí.

Dedinka Ortutová pár kilometrov od Bardejova má necelých dvesto obyvateľov

Keď mal Tibor 30 rokov mal vraj živý sen v ktorom mu niekto povedal, že nadišiel jeho čas a bude pomáhať ľuďom.

 
„Lámal som si hlavu ako to mám urobiť. Nemal som vtedy žiadne peniaze. Ani na stravu, dokonca ani na autobus do Popradu. Pamätám si, že som sa do mesta vybral pešo. Keď som prechádzal okolo redakcie Podtatranských novín, zašiel som tam a povedal, že chcem hovoriť s riaditeľom,“ spomína Tibor Pačan.

Doporučeno

Pátrali jsme, jak žijí lidé bez domova na východě Slovenska a narazili jsme na les, kam se chodí za sexem 13. září 2019 v 14:53

 
„Povedal som mu, že som liečiteľ, či by mi nepomohol. Opýtal sa čo vidím na ňom, keď už  som ten liečiteľ. Keď som mu povedal, že mu cirkulár odrezal ruku, bol dosť prekvapený. Bola to pravda. Ukázal mi ruku, ktorú mal pod stolom. Vidím do minulosti, aj do budúcnosti človeka, vysvetlil som mu,“ pokračuje. „Dal mi tisíc korún a povedal, že na druhý deň o mne vyjde v novinách článok.“

„Odvtedy za mnou chodili ľudia vo veľkom. Rómovia, bieli, politici  aj zahraniční hostia. Chodia doteraz. Žil som na viacerých miestach na Slovensku aj v Čechách. V Ortutovej bývame štvrtý rok. Predtým som býval v obci Nový Salaš pri Košiciach. Skúšali sme žiť aj v Anglicku, ale nepáčilo sa nám tam,“  hovorí liečiteľ.

Energia reiki, zemský magnetizmus, mimotelové skúsenosti

Ľudoví liečitelia využívajú pri svojej práci rôzne metódy a energie

Neskôr prijímal pacientov v ambulancii v priestoroch Špeciálnej základnej školy na Inžinierskej ulici v Košiciach.

 
„Tibor je úplne jednoduchý ľudový liečiteľ. Vidí do ľudí, vie čo si myslíte a čo je vo vás, ale nebude to nikomu rozprávať. Lieči tým, že zo seba vyžaruje energiu, ktorá pôsobí na orgán, ktorý je chorý,“ popisuje liečiteľove schopnosti priateľka Magdaléna.

 
„Vidím aký človek bol aj to, aký je teraz. Nájdem príčinu prečo ochorel a vyčistím ho. Človek sa ale musí zmeniť, nesmiem mu dávať falošnú nádej,“ dopĺňa liečiteľ.

História ľudového liečiteľstva má na Slovensku bohatú históriu 

Pýtam sa či za liečenie berie peniaze. „Ak by som vám pomohol, nedali by ste mi peniaze sám od seba?“ odpovedá otázkou Tibor. Je hlboko veriaci človek. Do kostola chodí iba keď je prázdny.

 
„Dnes za mnou ľudia najviac prichádzajú s rakovinou, veľa ľudí prichádza aj s psychickými ochoreniami, depresiami a podobne. Poviem vám, depresia sa lieči oveľa ťažšie ako rakovina,“ pokračuje Tibor.

Energiu obnovuje a čerpá v prírode a modlitbou. Miluje stromy, ticho a pokoj. Je presvedčený, že zmyslom života je pohyb.

 
Prichádza čas na ukážku liečiteľovej energie. Tibor tvrdí, že dokáže zhltnúť mincu, nabiť ju vo svojom vnútri liečivou energiou a vrátiť ju naspäť klientovi pre šťastie, aby mu pomáhala. Takáto minca vraj štyridsať rokov udržiava liečivú silu.

„Máte mincu?“

„Mám,“ hovorím a podávam mu jedno euro.

„Väčšiu nemáte? Dajte dvojku,“ vyzýva pán Tibor.

Podávam mu dvojeurovú mincu. Asistentka Magda ju umýva a podáva späť majstrovi. Ten ju trochu s ťažkosťami prehltne, párkrát si jemne pobúcha päsťou po hrudníku a zapije pohárom vody. Potom si zapáli ďalšiu cigaretu a pokračuje v rozhovore.

Asi po pätnástich minútach mi podá hygienickú vreckovku a vstane. Postavím sa pred neho s natiahnutou rukou. Liečiteľ upaží, sústredí sa, privrie oči, zhlboka sa nadýchne, trochu sa zamračí, ako keby ho niečo vnútri zabolelo a vypľuje mi mincu do ruky.

„Nech vám prinesie šťastie!“ zaželá mi pani Magdaléna po mincovom kúzle.

Tibor Pačan obľubuje hru na gitaru. Energiu čerpá v prírode a v modlitbe

Na konci rozhovoru je už Tibor veselý. Fajčí jednu cigaretu za druhou a hovorí, že teraz, po šesťdesiatke, sa cíti najlepšie.

„Vôbec sa necítim starý, cítim sa tak na dvadsaťpäť, teší ma život, smejem sa, mám radosť. Chodím do prírody, pozerám sa na stromy a hrám si na gitare. Niekedy som bol dobrý hudobník, hral som aj v kapele s Mariánom Čekovským,“ zdôveruje sa liečiteľ,

Náhle vstane od stola, odbehne do vedľajšej izby a vráti s čiernou elektroakustickou gitarou v jednej a s kombom v druhej ruke.

„Niečo vám zahrám, keď sme sa už tak dobre porozprávali,“ navrhuje a zapája gitaru do zosilňovača.  Môžem to natočiť na video, ale musím mu to potom ukázať.

V kuchyni je otvorené okno. V Ortutovej sa už zotmelo. Magdaléna práve dovarila halušky s kapustou. Ľudia sa vracajú zo záhradiek, večerajú, alebo pozerajú seriály.

Posledným teplým večerom  jesennej dedinky, sa ľahko nesú bluesom a jazzom šmrncnuté cigánske molové melódie ľudového liečiteľa Tibora.

Doporučeno

Mafián Reichel: Když jsem vešel do místnosti, gangsteři mu řezali hlavu 28. července 2019 v 14:48

Irena z Lipian

 „U nás v Lipanoch sa vždy sušila lipa, palina, šípky a hloh. Moja stará mama, aj mama vždy zbierali  a sušili bylinky . Naučila som sa to od nich. Žuli sme klasy zrna, jedli sme zelené slivky, veľa orechov. Tie sme ešte nezrelé, zelené nakladali do alkoholu na žalúdočné a črevné ťažkosti. Bežne sme sa liečili lipou, bazou a repíkom,“ začína svoje rozprávanie na druhý deň dopoludnia, bylinkárka Irena Liščinská z Lipan (67) pri Sabinove.

 
Symbolom mestečka je lipa, ktorej sa tu vďaka dobrému podnebiu veľmi darilo. Mesto bolo niekedy plné týchto stromov, dnes ich v Lipanoch ostalo už len niekoľko, najstaršia z nich má takmer 330 rokov.

Všetky byliny by sa mali zbierať do Jána, teda do 24. júna. Niektoré by sa mali zbierať ráno, iné naopak v podvečer. Korene a niektoré ďalšie byliny sa však zbierajú až v jeseni.

 
O bylinky sa začala Irena intenzívnejšie zaujímať pred viac ako tridsiatimi rokmi, keď jej v roku 1986 ochorel manžel na rakovinu hrubého čreva. Pomohla mu chorobu zdolať aj pomocou bylín.

Každý rok organizuje výstavu a prezentáciu – Čaro a moc liečivých bylín, kde odovzdáva svoje skúsenosti. O magickej sile bylín a ich liečivých účinkoch už pätnásty rok rozpráva škôlkárom, školákom aj študentom stredných škôl.

Bylinkárka z Lipian - Irena Liščinská

„Zbieranie byliniek začína skoro v jari, keď spod snehu vykukne prvý podbeľ. Dôležitý je samozrejme čas zberu podľa klasického, ale aj lunárneho kalendára. Všetky byliny by sa mali zbierať do Jána, teda do 24. júna. Niektoré ráno, iné v podvečer. Korene a niektoré ďalšie byliny sa zbierajú až v jeseni,“ vysvetľuje bylinkárka.

Z bylín doma pripravuje rôzne čaje, mastičky, tinktúry, maceráty, vína a oleje. Dnes ich v okolí Lipan zbierajú spoločne s manželom. Pestujú ich aj vo svojej záhradke.

„Je smutné, že v dôsledku dnešného druhu kosenia, niektoré bylinky zanikajú. Stále upozorňujem na to, že byliny by sa pri zbere nemali trhať, ale strihať, aby v zemi zostal koreň,“ hovorí Irena.

Nechtík lekársky hojí rany a zaceľuje jazvy

Kráľovskými liečivými bylinami sú podľa nej nechtík a repík. Napriek bohatým praktickým skúsenostiam, o sebe Irena tvrdí, že nie je žiadna liečiteľka. Ľudom, ktorí žiadajú o radu, alebo potrebujú pomoc, jednoducho poradí a pomôže.

V Lipanoch oddávna sušili lipový kvet,  liečili sa jeho čajom

"Nechtík prečisťuje krv, hojí rany na pokožke, zaceľuje jazvy po trhaní zubov, pomáha pri plesniach na nohách, detoxikuje organizmus a lymfatický systém, zmierňuje reumatické bolesti, bolesti hlavy aj migrény,"  vysvetľuje bylinkárka.

 
„Repík lekársky je tiež veľmi hojivá bylina, má všestranné liečivé účinky. Repíkový čaj lieči všetky choroby vnútorných orgánov. pečene, žlčníka, pankreasu, dvanástnika, obličiek a žalúdka. Pomáha pri hnačkách, čistí žlčové cesty, rozpúšťa žlčové kamene,“ dodáva pani Irena.

 
Milada z Vranova

Z Lipian sa vyberám na poslednú reportážnu zastávku do Košíc. Známa slovenská bylinkárka Milada Ivanková žije vo Vranove nad Topľou. Zastihnem ju však na akademickej pôde.

Už štvrtý rok prednáša pre študentov univerzity tretieho veku tému tradičného slovenského ľudového liečiteľstva na Farmaceutickej fakulte Univerzity veterinárneho lekárstva v Košiciach. Aktívne spolupracuje s docentkou Jarmilou Eftimovou z Katedry farmakognózie a botaniky na tejto fakulte.

„Krásou neexistujúcej diagnózy je to, že sa dá liečiť dovtedy, kým nedôjdu peniaze a trpezlivosť,“  upozorňuje, prevažne študentky Milada Ivanková (70) na záver svojej prednášky.

Bylinkárka Milada Ivanková prednáša o ľudovom liečiteľstve na farmaceutickej fakulte

Rodáčka z Čaklova pri Vranove, sa tiež nehlási k liečiteľom. Liečenie je podľa nej veľmi zodpovedná vec, vysoká veda a patrí hlavne do kompetencie lekárov. Jej doménou je poradenstvo a pomoc pri individuálnych diagnózach. Ľudovej medicíne sa venuje 50 rokov.

 
„Kedysi som chodievala za starými a opustenými ľuďmi, ktorých už nikto nechcel. Každý z nich mi niečo za tú starostlivosť venoval. Obrusy, utierky, ručníky, výšivky, staré misky, ľanové plátna," hovorí.

„Získala som unikátnu zbierku bohatstva z chudoby od chudobných ľudí. Som si istá, že  dnes v Európe už nič podobné  neexistuje. Stále ju prezentujem a dala som si na ňu zaregistrovať aj ochrannú známku s názvom: Nevyužité možnosti ľudovej medicíny – duchovné a hmotné bohatstvo Horného Zemplína,“ vysvetľuje Milada Ivanková čo ju priviedlo k bylinkám a liečiteľstvu.

Doporučeno

Jaký gadžo, takový Rom aneb proč Romové nežijí jako bílí? (Rozhovor) 3. října 2019 v 11:04

 
Ide o viac ako 200 ručných prác, ktoré majú od 70 do 150 rokov, väčšinou tkaných. Ich vzorkovnice sa nezachovali, čo znamená, že ide o výnimočné originály, ktoré už nikdy nikto neutká. Pani Milada tvrdí, že reprezentujú múdrosť a krásu našich predkov.

 
„Keď babka, ktorú som opatrovala, bola chorá, hovorila mi čo mám urobiť. Aké byliny nazbierať, čo všetko jej pripraviť. Ja som tie receptúry zbierala, zapisovala a podľa toho som im pomáhala,“  hovorí bylinkárka.

Repík lekársky.  Čaj z neho lieči všetky choroby vnútorných orgánov

„Liekom chudoby bola u nás kyslá kapusta. Využívala sa pri vnútorných ochoreniach. Na žalúdočné vredy, ale aj na vonkajšie použitie. To, čo je na tú ktorú bolesť dobré, sa odovzdávalo z generáciu na generáciu ústne."

„História slovenského ľudového liečiteľstva siaha ďaleko ďaleko do minulosti. Tým, že u nás rástlo a stále rastie, veľa rôznych liečivých rastlín a bylín, boli slovenskí olejkári a bylinkári v minulosti známi v Rusku, na Sibíri, v Turecku aj na Blízkom východe,“ vysvetľuje.

Neodmysliteľnou súčasťou výbavy bylinkárov sú atlasy a herbáre liečivých rastlín

„Z toho naši predkovia vychádzali. Druhou dôležitou vecou boli jednoduché stravovacie návyky. Od fazule, lokší a zemiakov po zeleninu a ovocie. Dnes sme všetkým neuveriteľne  presýtení," dodáva.

 
„Chýba nám priama osobná komunikácia a očný kontakt. Komunikujeme už iba cez počítače, mobily a internet. Ľudia chodia so sklonenými hlavami, hlavne tí mladí.  Bojím sa, že keď ju raz zodvihnú, budú mať štyridsať a budú sa pýtať, kedy im ten život prebehol pomedzi prsty na klávesnici,“  uvažuje Milada Ivanková.

Bylinkárka sa ľudovou medicínou zaoberá už 50 rokov

 
Dnes sa špeciálne venuje celkovej slabosti, ktorú lekári často diagnostikujú ako hypochondriu. Radí, ako presne a v akých intervaloch, užívať čaje a tinktúry. S rodinnými anamnézami a históriou pacientov pracuje už 25 rokov.

Keď niekomu darujete med a ruže, nevyrovná sa to žiadnemu striebru ani zlatu. Že ich máme radi, by sme svojim blízkym mali hovoriť často.

 
„Povesť liečiteľov a bylinkárov dosť utrpela po revolúcii pred tridsiatimi rokmi. Takmer každý, kto vedel živiť beznádej ľudí, sa stal samozvaným liečiteľom,“ dodáva.

„Na sušenie bylín a liečenie veľmi intenzívne využívam ľanové a konopné plátna, ktoré tkali ešte naše babičky. Byliny suším na plátnach s lipovým drevom zo stromov, kde najviac sadajú včely, osy, kde je najviac hmyzu,“ hovorí bylinkárka.

Bylinky by sa mali sušiť na ľanovom, alebo konopnom plátne

 
No nedá dopustiť ani na víno, ocot, med a ruže. Spomína príbeh, keď pred mnohými rokmi chodievala za starým, chorým mužom, ktorý jej povedal, že mu ešte nikdy nikto nepovedal, že ho má rád. Rozhodla sa, že mu to povie ona, a chcela mu darovať ruže s medom. Lenže stále to odkladala. Až prišiel čas, že to už nemala komu povedať.

 
„Keď niekomu darujete med a ruže, nevyrovná sa to žiadnemu striebru ani zlatu.  Svojim blízkym by sme mali  často hovoriť, že ich máme radi,“ uzatvára rozhovor bylinkárka Milada Ivanková.